Ako ste dokázali odpustiť ľuďom, ktorí vám ublížili?
Ahojte. Chcela by som sa vás opýtať, ako ste dokázali odpustiť ľuďom čo vám ublížili, pripadne sebe. Viem ze je to beh na dlhu trat, no verím ze je to veľmi dôležitý krok... Dakujem
Zobudil ma hlavne fakt, ze hnev, jed, zloba, ci cokolvek co voci inym ludom citim je iba moj pocit, ktory skodi alebo prospieva mne. Velmi tazko som prezivala niektore momenty svojho zivota, niektore podrazy ci kroky, ktorym dodnes nerozumiem a mozno nikdy rozumiet nebudem. Pochopila som vsak, ze vsetky ma posuvaju vopred k mojmu novemu ja a formuju zo mna osobnost akou jedneho dna chcem byt. Pre nieco ma postretli a vacsinou som sa snazila fixoval na to, preco toto prezivam, co ma to ma naucit.
Chcem byt uplakala, zakrnuta, nestastna a zivotom zlomena chudinka, ktorej niekto ublizil? Alebo chcem byt vyrovnana, stastna a spokojna zena plna zivota? Moja volba bola jasna a tak som prijala vsetko co sa v mojom zivote stalo, presla si tym. Odpustila a zapamatala si ako lekciu, ktora sa mi stala preto, ze som to dovolila.
Najkrajsie vovodypy padaju z najvacsich vysok a skal...
@frederika23 uplne si to vystihla, tým osobám čo mi ubližujú neverím už ani nos medzi očami. Najhoršie je že furt sa pretvarujú pred napr. mojími rodičmi, cudzími....vyzerajú že sú to super ľudia. Mne nikto neverí, že sú takí. Ale sú to obyčajné špiny.....a ja k nim chodím len kvôli môjmu mužovi. Zožieram sa kvôli nim už asi 5 rokov. Už neviem ako ďalej. Muž sa ma nezastane, lebo že prehnane reagujem.....hnusia sa mi už
@heyoka mám záujem 🙂 prosím pošlete mi na miroslava.lorko@gmail.com
@katarinka134 to čo píšeš je pravda. Ja to tak pociťujem, že tí čo mi ubližujú, tak sa ich stránim. Ja im v záujme (pokoja v rodine) nepoviem nič zlé, ale ja už som na tom tak zle psychicky, lebo oni si neustále dovoľujú.Neznesiem ich prítomnosť. Teraz si predstav, že k nim máš ísť na Vianoce- neznášam od vtedy Vianoce. Proste sa mi hnusia ako ľudia. Ako ich opustiť keď sú to svokrovci a mužova sestra???? Každí mi radí že však sa pretvaruj a hraj také isté divadielko ako oni...nejde to lebo nie som falošná ako oni. Trpí tým nielen naše manželstvo ale aj môj vzťah k mojej rodine, lebo ma už nedokážu na tútú temu počúvať. úplne by mi pomohlo keby som tam nemusela chodiť
vyborna tema!!!!!
@kudlanka1 No musíš tam chodiť? Tak proste nechoď a hotovo. Či?
Utrpenie má veľký zmysel, kresá z nás ľudí, ktorí dokážu súcitiť s druhými a robí naše srdce pokorným a milosrdným. Ľutovať seba a druhých je škodlivé, preto je dôležité vedieť rozlíšiť..či ľutujem alebo súcítim. Sú to dve veľmi rozličné emócie.
@0izidora0 Tak to je super, ze sa to podchytilo a ze si zdrava. Moja svokra sa jednoducho rozhodla umriet, utrapit sa - doslovne. Mozno to nebolo vedome rozhodnutie vyslovene nahlas, ale vnutorne. Nedokazala odpustit sama sebe, a to je asi to najtazsie.
@matricia Na zakladnej skole ma sikanovali. Bala som sa chodit do skoly, casto som chodila poza skolu. Boli to dievcata z vyssieho rocnika, robili to samozrejme vedome a schvalne. Nieslo sa to so mnou dlho. Ale odpustila som im. Nie kvôli nim. Im to bolo a je jedno. Odpustila som im kvôli sebe. Neodpustas ludom pre to, aby ONI mali lepsi pocit. Odpustas im preto, aby si TY mohla v pokoji a mieri zit dalej. Ano, je to tazke. Mne trvalo 15 - 17 rokov, kym som bola schopna uvedomit si, preco niektore veci robim a ze suvisia prave so sikanovanim na zakladnej skole a kym som tie dievcata pustila zo svojej duse. A kym som to napríklad povedala vlastnej mame.
@kudlanka1 ty kokos. Tak teraz si presne opísala moju situáciu. Do bodky. Myslela som si,že to už asi fakt preháňam s tou nenávisťou,ale ako vidím veru nie 🙂 ma potešilo,že nie som jediná v takejto situácii.
@matricia Ono odpustenie v tom pravom slova zmysle naozaj nie je o tom, ze prides za niekym a povies mu, ze mu odpustas, ani o tom, ci dany clovek o Tvoje odpustenie stoji, ci povie prepac. Je to skor o tom, ze Ty sama si preberies co sa Ti stalo, ako a preco Ti ten clovek ublizil, co Ti tym sposobil. Vypustis hnev, smutok, krivdu. Vyrovnas sa s tym, co sa stalo a tie pocity Ta uz dalej nekvaria. Nerobis to kvôli nemu, robis to kvôli sebe. Je jedno, ci ten clovek o odpustenie stoji, ci povie prepac. Castokrat ublizi niekto, koho uz v zivote nestretnes. Jemu je to jedno, krivda tazi Teba ako toho, komu sa stala. A podla velkosti krivdy (alebo vseobecne toho leho, co dana osoba sposobila) a podla intenzity negatívnych pocitov, ktore clovek v sebe dusi, mozu postupne tieto veci prejst az do fyzických prejavov (rozne ochorenia).
A preco som sa nezdoverila mame? Ano, v rodicoch by sme mali mat oporu. Bohuzial, moja mama sa hrala skor na policajta nez na rodica. Navyse, kedykolvek som sa jej s niecim zdoverila, pouzila to neskor proti mne. Ale keby to tak aj nebolo - ti, ktori sikanuju, maju neuveritelnu schopnost vyvolat v sikanovanom cloveku pocit, ze si to vlastne zasluzi, ze je to aj tak jeho chyba a nema vyznam s tym nieco robit, lebo si za to moze sam. Je velmi tazke sa z toho vymanit, postavit sa proti tomu. Realne s tym nieco urobit. Ako vidis, ja som to naozaj dokazala az po velmi dlhej dobe.
@0silvia0 V podstate s tým nemám problém. A prenieslo sa mi to aj v jednom aj v druhom. Dôvod šikanovania bol jednoduchý. Bola som z rozvedenej rodiny, žili sme len s mamou, nemali sme peniaze (a v tej dobe rozvodovosť nebola tak bežná). Nosila som do školy ošúchané nemoderné veci po svojej mame. Topánky mojej mamy. Nemaľovala som sa, nechodila som upravená. Samá vyrážka, lebo tvár som si ráno mohla umyť len mydlom a o krémoch na tvár som mohla len snívať. Proste sa vždy kupovali len nutné veci. Tie dievčatá boli nevýslovne kruté, ako si zo mňa robili srandu, vždy pred čo najväčším publikom. Smiali sa mi, vykrikovali ako to zas vyzerám, či som sa ráno pozrela do zrkadla. Dnes by som povedala, že sú to banality. Nepodstatné veci. Ale pre 12-13ročnú pubertiačku, ktorej sa vďaka tomuto začali posmievať ešte aj chalani z vlastnej triedy a ktorá jediná nemala najmodernejší účes, rifle či topánky to bola vtedy pohroma. Ustalo to, keď tie baby odišli na strednú, ale v mojich spolužiakoch to ostalo, takže som sa nevýslovne tešila na koniec základnej. Na strednej ma už síce nikto vyložene nešikanoval, ale vždy mi baby z lepšie situovaných rodín dávali pocítiť, že som "odpad".
Okrem sebahodnotenia a sebavedomia sa to odrazilo ešte na jednej veci. A s tou, hoci som si jej už vedomá, bojujem trochu dodnes. Akonáhle som po výške začala zarábať, vždy šlo najviac peňazí do oblečenia. Hoci som mala plné skrine, stále som mala vnútornú potrebu dokupovať. Z obchodu s oblečením som nebola schopná vyjsť bez toho, aby som si niečo nekúpila. Keď som si to uvedomila, najmä PREČO to robím, začala som na tom pracovať, ale stále je to tak trochu boj. 🙂 Dnes mi už stačí prejsť obchod, popozerať veci a nemusím nutne odísť s nákupom. Ale kedysi to bol extrém. Veľmi veľa vecí som vyhadzovala, lebo som ich na seba nikdy neobliekla a len stáli v skrini (a tá holt nie je nafukovacia).
So sebahodnotením a sebavedomím, najmä tým profesným som ale mala problém až do leta 2017. Darmo som skončila vysokú školu ako jedna z dvoch v ročníku s červeným diplomom. Tým, že som si niesla tieto krivdy so sebou, akosi som vždy "náhodou" natrafila na šéfa, ktorý mal skôr tendenciu ma "zadupávať", perfektne odvedenú prácu bral ako samozrejmosť, ale všetky chyby zdôrazňoval, pripomínal.... V predošlej práci som mala doslovne manipulátora, nikto u neho nevydržal viac ako pár mesiacov, ja osem rokov (dva a pol z toho na materskej). Každú chvíľu som bola chorá, stále nervná, nepríjemná. Potom som stretla jedného pána, audítora (robila som poradcu pre ISO systémy a interné audity vo firmách, zúčastňovala som sa ako poradca na externých auditoch). Po troch auditoch, na ktorých ma firmy mali ako poradcu mi ponúkal prácu pre neho. Absolútne ma nepoznal, videli sme sa fakt po pár hodín trikrát v živote. Vtedy sa vo mne niečo začalo lámať a išlo to ako lavína. Začala som si hľadať novú prácu, ale už som nechcela robiť v poradenstve. Chcela som robiť ako interný zamestnanec vo firme, kde tie systémy budem mať na starosti, kde budem podpora pre zamestnancov a kde budem len v rámci tejto firmy robiť audity. A tu sa to zlomilo úplne. Prišla som v máji 2017 na pohovor do agentúry, ktorá hľadala pre môjho súčasného zamestnávateľa človeka presne na túto pozíciu. S chalanom som si pokecala, pospeakovala v AJ a potom došla otázka na plat. V tom čase som s 8ročnou praxou a stovkami auditodní, vysokou školou zarábala zhruba toľko, čo robotník vo Volkswagene za pásom. (Áno, bála som sa ešte aj pýtať viac peňazí, lebo vždy manipulatívne mi bolo hovorené, že už predsa zarábam nadštandart.) Keď som tomu chalanovi povedala sumu, pretočili sa mu panenky a opýtal sa ma, či to myslím vážne. Pýtala som si ŠIALENE málo. Keď mi on povedal sumu, na ktorej máme na pohovore už priamo v tej firme začínať, pretočili sa panenky mne. Prijali ma, dali mi viac ako som pýtala (a dvojnásobok toho, čo som mala v predošlej robote). Robím robotu, ktorá ma baví. A konečne som pochopila, že v tom čo robím som špička (za 20 rokov existencie firmy pred tým napríklad nezažili, že by sa z externého auditu, ktorý mal trvať dva dni stala jednodňová záležitosť a že by audítori - Nemci - odchádzali s tým, že vidia, že všetko je perfektne pripravené a že viem, čo robím, a to som mala na prípravu a opravu toho bordelu čo tu ostal po mojej predchodkyni len pár mesiacov).
@kofoluska No lenže čo by sa stalo keby ťa nikto neobjavil, keby sa neobjavil ten pán auditor v tvojom živote?
A čo súkromie?
@kofoluska S oblečením aj ja. Moja mama bola sama a nemali sme peniaze, ale to asi nebolo až také hrozné, ale jej na oblečení nezáležalo. Kdežto mne áno. Pamätám sa, že som mala spolužiačku, čo ju mama veľmi pekne obliekala, oco jej robil v zahraničí, mala také pekné veci. Och joj až ma srdce bolelo. Ja na to dbám aj keď až tak na seba nie, ale na deti dosť. 🙂
@kudlanka1 no vravím svokrovci sú iný level ja som sa na nich strašné hnevala... Svokor zomrel minulý rok a už mi je aj ľúto že som sa hnevala... Svokra predala byt aby splatila dlhý a išla na dedinu žije strašné... Ale výhoda že tam s deťmi nemusíme toľko byť.. nemusím sa už báť tej jej špiny a bacilov a dávať detom tie debiliny čo im kupuje a muž už tiež nehundre že som protivna.. ale predtým som tam chodila tak že išla a bola ticho to bolo naj a keď.ma hnevali tak som im to povedala a išla domov...keď si spomeniem ako muž dával moje nutridrinky svokrovci keď som bola tehotna lebo bol vychudnutý a pil ďalej..ako som sa hnevala a koľko sa muž hneval...a ako rýchlo zostal ležať a prestal piť aj jesť aj tie nutridrinky už mal on od doktora a nepil ich...tak sa stále cítim blbo že som sa na nich vôbec hnevala... Je to ťažko je to tvoja rodina aj keď nie je..taký cudzí príbuzní ktorých musíš strpieť... Ale vždy sa to nejak vyrieši..
@saslavka73 myslim ze hlavne je zmenit myslienky a odpustit aj sama sebe ( pracaca sama so bebou, so svojim vnutrom) a potom pride napr. aj "pan auditor" kt. ti pomoze to dotiahnu do stastneho konca ... Najvacsi progres pride z toho najhorsieho obdobia.
@kofoluska ❤️
@petulkahu No ja si to nemyslím, to je šťastná náhoda. To je práve to preco niekto áno a niekto nie.
@kofoluska Nieco na tom bude.Taktiez v case,ked som mala toho trapenia viac,nabeh na rakovinu. No chvala bohu sa to podchytilo vcas a som zdrava.