Ako ste dokázali odpustiť ľuďom, ktorí vám ublížili?
Ahojte. Chcela by som sa vás opýtať, ako ste dokázali odpustiť ľuďom čo vám ublížili, pripadne sebe. Viem ze je to beh na dlhu trat, no verím ze je to veľmi dôležitý krok... Dakujem
Ja som takých ľudí vymazala zo svojho života 🙂 len bohužiaľ jednu stále musím "akceptovať" kvôli svojej dcérke a to je svokra. Pokiaľ sa nenarodila som o nej ani nevedela.
@saslavka73 sranda ako je to v živote celé opačne. U nás si zasa mama potrpela na oblečení. Tiež sme nemali peňazí na zvyš, ale moja mama bola aj je kreatívna a šila nám šaty, sukne, blúzky, všetko. Zo mňa si už kamarátky robili srandu, či mám aj pančuchy ušité 😎 A mne zasa na handrách vôbec nazáležalo a bolo mi jedno čo mám na sebe natiahnuté, skôr nám so sestrami liezlo na nervy, že z nás robí vyfintené šatičkové bábiky, keď my sme po tom neprahli a netúžili. Raz jej moja sestra v puberte podráždene povedala, že ona tie jej volánikové blúzičky (vtedy tiež fičali volány) nosiť nebude, odvtedy sa mama urazila a neušila nám už nič 🙄 Keby sa to tak dalo vtedy posunúť tie ušité handry niekomu napríklad ako ty, čo by si to ocenila. My sme to so sestrami neocenili, mama sa cítila nedocenená a nepochopenie bolo na svete.🙊
@saslavka73 presne tak. Keby nie je silna osobnost, dnes tu uz nemusi byt . Je to ohavnost,neospravedlnitelna. Ale boli deti nie vedome si sv.cinov.Zl.tam vychova a clovek ma taku tendenciu sa strhnut davom. Odjakziva. Ale to by sme isli hlboko. Stalo sa,treba veci prijat tak ako sa udiali. Premenit v zivote na dobre-tu pomoc davat dalej.
@saslavka73 mozes to volat aj stastna nahoda, ale zo skusenosti viem, ze take nahody sa deju hlavne ludom co si vedia vnutorne poupratovat, kt. vnutorne rastu, odpustaju, miluju. Snazia sa pomahat.....
@petulkahu na to aby si clovek vedel tak v sebe upratat tak musi byt poriadne silny 🙂
@0silvia0 No veru. Svokra si potrpí na oblečenie a švagriná čo jej hľadela oblieka svoje deti ako z kontajnera. 😁
@veroonikadan to je ako v posilke, ked zacinas cvicit, nevladzes, nejde ti to... Ale ked to budes robit pravidelne a vytrvas, tak zosilnies a pojde ti to lahsie😉
@saslavka73 Netuším, čo by sa stalo. Tak ako netuším, aký človek by zo mňa bol, keby ma na základnej nikto nešikanoval, keby sa moji rodičia nerozviedli, keby.....atď atď. V súkromnom živote mám 12 rokov skvelého milujúceho, chápavého, tolerantného chlapa, ktorého poznám od roku 1997. Dlhé roky sme boli priatelia, až to prerástlo v niečo viac. Máme úžasného 5.5ročného syna. Ale cesta k tomu, čo mám dnes bola aj v súkromní dlhá (a nie len kvôli šikanovaniu, ktoré som si zažila na základnej škole). No som rada, že som sa na tú cestu dala, že som na sebe zapracovala a že som tam, kde som. 🙂
U syna tiež dost dbám na oblečenie. Nechcem, aby zažil to, čo som zažila ja. Nechcem, aby ma nedostatok čohokoľvek (ale zase ho nerozmaznávam, nemá čokoľvek, na čo si ukáže prstom, to by zas bol druhý extrém). Keď som mame po dlhých rokoch povedala, že ma kvôli oblečeniu a výzoru šikanovali, pýtala sa ma, prečo som jej to nepovedala skôr. Že by aj z toho mála s tým niečo urobila. Vtedy som ešte nemala dieťa, takže som ju len upokojila tým, že predsa len sme boli sami traja a nemala by z čoho niečo urobiť (nie, nikdy som to jej nedávala za vinu, to rozhodne, vedela som, že proste nie sú peniaze a potrebujeme v prvom rade strechu nad hlavou a čo do úst). No dnes viem, že ak by som bola v jej situácii a syn by mi povedal, že ho kvôli oblečeniu šikanujú, radšej by som nejedla, len aby on toto zažívať nemusel.
Jop a čo píše @petulkahu - má pravdu. Keď človek odpustí sám sebe, aj ostatným, vyrovná sa s tým zlým, čo sa mu v živote stalo, príde niekto/niečo, čo mu pomôže dotiahnuť veci tam, kam si zaslúži, do toho povestného šťastného konca. Nebola to šťastná náhoda - že sa Dušan objavil kedy sa objavil. Prišiel v čase, kedy som ja bola vnútorne presvedčená o tom, že chcem zmenu (zhodou okolností mi v tej dobe umrel ocino, 56ročný dostal silný infarkt), že som na zmenu pripravená. Kedy som sa napríklad vnútorne zrovnala aj s tým, ako sa ku mne správal môj vtedajší šéf a dokázala som to spracovať. Keby sa objavil skôr, bola by som pravdepodobne stále v zle platenej, časovo enormne náročnej robote, kde by po mne naďalej dupal manipulátor (ktorý si v konečnom dôsledku na zamestnancoch vybíjal to, že doma nemal žiadne slovo, decká ho neposlúchali a o všetkom rozhodovala manželka). Každého človeka v živote stretneme z nejakého dôvodu. Aj toho, kto nás pozitívne ovplyvní a niekam posunie, aj toho, kto nám ublíži. Občas sa stane, že ich stretneme v nevhodnom čase, najmä tých, ktorí nás majú ovplyvniť pozitívne. Premrháme šancu, ktorú sme dostali, ale zároveň dostaneme čas na to, aby sme sa na ďalšiu šancu pripravili. Ja viem, že to znie ako klišé. Ale toto je to, čo ma život naučil. A čo som vypozorovala aj sama na sebe.
@0silvia0 Určite áno. Všetko sa nám v živote deje z určitého dôvodu a aj keď ten dôvod hneď nevidíme, aj keď niekedy uplynie naozaj množstvo času, kým pochopíme a pohneme sa ďalej, je tam. A je len na nás, či ho budeme chcieť nájsť a ako s ním naložíme. Mne sa v živote stalo množstvo zlých vecí, množstvo ľudí mi neprialo, hádzali mi polená pod nohy. Ale aj im vďačím za to, že som sa napriek zdanlivej nepriazni nikdy nevzdala, vždy som bojovala a tvrdohlavo som si šla za svojím. A že dnes som tam, kde som. 🙂
@0izidora0 Držím palec. 🙂 Paulo Coelho napísal v Alchymistovi "keď niečo naozaj chceme, celý vesmír sa spojí, aby sme to dosiahli". A je to tak. Len o tom, čo chceme, musíme byť naozaj vnútorne presvedčení. 🙂
@matricia Dokážem to práve preto, lebo som sa s nimi vyrovnala. Lebo tým dievčatám som odpustila, pochopila som, že možno mali ďaleko horšie detstvo ako ja - aj keď iným spôsobom. Možno sa takto vyrovnávali s vlastnými bolesťami a ja som bola len vhodná obeť, na ktorej si mohli vybiť nahromadenú negatívnu energiu. Samozrejme neospravedlňuje ich to. Ale vyrovnať sa s tým, čo zažili a komu všetkému ublížili budú musieť jedného dňa samé.
@kofoluska Ja som rozmýšľala v inej súvislosti. Mala som aj mám ešte nejaké problémy, dve kamarátky zhodou náhod sa boria, borili s tým istým. Tri dokonca. Dve stretli, vlastne všetky, nových chlapov a tí im pomohli. Ja už chlapa mám a ani by som nechcela, tak sa borim sama, pomaly, ťažko, je to kus lepšie ale žiadnu náhodu mi život neprihral. Jedine si myslím, že preto, aby som tým prešla sama, celou cestou po krk a keď sa z toho dostanem, budem mať nevídanú silu. Možno.
@saslavka73 no tie náhody nie sú nárokovateľné. Ja tiež čakám na šťastnú náhodu a nič😍 Možno o 10 rokov 😎
@caroline_ odporúčam aj knihu, Když nám rodiče ničí život. Je super napísaná a čo sa týka odpustenia, je tam pekne opísané, že človek nemôže chcieť odpustiť hneď, má právo sa hnevať, hlavne, keď sa niekto neospravedl. Mne veľmi pomohla dá sa stiahnuť na uložto v PDF formáte. Tiež sa po nie veľmi stastnom detstve a dospievaní dávam dokopy. Človek si veľa vecí v hlave uvedomí a uprace až, keď je dospelý alebo má vlastné deti. Držím palce, je to beh na dlhú trať.
@0silvia0 No ja viem, ale myslela som to tak, že koľkí by ako dopadli keby nie šťastnej náhody.
@saslavka73 no tak áno, ale tí, ktorých šťastná náhoda postretla, si ju asi zaslúžili 😎 Áno, vývoj osudu je nevyspytateľný, nikdy nevieme čo nás kam posunie alebo neposunie.
Veriaci človek s odpúšťaním problém nemá... veď aj v Otčenáši sa modlíme "ako i my odpúšťame svojim vinníkom"... a nám je tiež koľkokrát odpustené. 🙂
@saslavka73 Vies co, vacsinu tych mojich trapeni som si musela "vybojovat" sama. Bez chlapa. Resp. moj chlap mi v tom nemal ako pomoct. Bolo to na mne. Ano, bolo to tazke, trvalo to mozno dlhsie. Ale vysla som z toho boja ako silny clovek. Dusana som stretla, ked to tak vezmem, niekde takmer na konci cesty. Uz si stacilo len upratat v hlave co sa tyka profesneho sebavedomia. A zrejme presne preto som ho stretla. Aby som spravila aj toto. Pretoze dovtedy som bola presvedcena, ze som priemerna seda myska. Vdaka nemu som pochopila, ze nie. Jeho ponuku som neprijala, ale nasla som si uplne ine a suprove miesto. Vlastne postupne do seba vsetko zapadlo.
Napriek tomu si myslím, že šťastná náhoda je nápomocná. A nie každému sa podarí. A nemusí to byť preto, lebo si ju nezaslúži.
Chvala Bohu, ja som mala dobrý kolektív a väčšinou pozitívne zážitky zo školy. Aj spolužiakov som mala fajn a mnohí učitelia ma mali radi. Bola som taká veselá bifľoška, čo sa rada vzdelávala aj mimo vyučovania.
Ale telocvikárku sme mali ako z pekla. Tam, kde nešikanovali žiaci, pribehla ona. Doteraz si pamätám, ako nás všetky ponižovala a ako som bola chorá z toho, že budeme mať telesnú. Ona nesedela iba na mne, ale na všetkých, čo nemali atletickú postavu a fyzické predispozície na šport. Mala žiačky "zatriedené" v troch kategóriách:
reprezentačné (ktoré chodili za školu na rôzne súťaže, alebo hrávali napr. hádzanú)
plebs (väčšina)
a telocvikárska spodina (napr. bacuľky, chorľavé dievčatá, športové polená...) ja som bola v tejto kategórií. Z našej triedy sme boli štyri drevá a podľa toho sa k nám chovala.
Vôbec nevytvárala prijateľnú atmosféru, práve naopak. Aj tam, kde konflikt nebol, snažila sa vytvoriť súťaživosť, nevraživosť, kastovanie. Ešte aj na obyčajnej vybíjanej, čo bola zábavná hra, vedela narobiť také fofry, že menej talentované dievčatá si vedeli po hodine poplakať v šatni. Delila nás na skupinky, ktoré proti sebe bojovali a nabádala, aby si každý vybral len tie "silné kusy" a "nemehlá" nechal čakať v "rade hanby". Aby sme sa snažili, nech nezostaneme posledné pri výbere, lebo to znamená, že nás nikto nechce do tímu a nemáme naozajstné kamarátky. (A to hovorila 10-15 ročným dievčatám!)
Ja som mala vždy zo všetkého samé jednotky, ešte i na maturite. Akurát telocvikárka mi v osmičke chcela dať solóvu trojku! (Mala som po komplikovanej operácií ruky a od doktora zakázané cvičiť také, že stoj na rukách, vyliezť na tyč, volejbal...Telocvikárka mi to síce nemohla dať cvičiť, ale každú neúčasť mi ohodnotila 5, lebo som nesplnila normy.) Vtedy išla do školy moja mama a urobila tam také scény, že učiteľku skoro vyhodili. V devine sa už potom na mňa ani nepozrela, akoby sa ma bála. Misky sa obrátili, dokonca som si dovolila proti nej vystúpiť.
Totiž, strašne som neznášala, keď nás na začiatku každého polroka vážila a merala. A hlavne ma desilo akým spôsobom to robila. Pred všetkými sme sa museli postaviť na váhu, ona pozrela, vykríkla číslo na celú telocvičňu a pridala k nemu nejaký sprostý, ponižujúci komentár. Ja som mala takú pevnú postavu so širokými ramenami, hrubým chrbtom, veľkými prsiami a štíhlym dolným dielom tela. (Môj tato bol kováč a v detstve sme mu radi pomáhali v dielni.) Mala som aj celkom svaly. Nebola som tučná, bola som "macatá"....Každý jeden polrok som sa musela, ako krava, čo ide na jatky, postaviť na váhu, vypočuť si, že som príliš ťažká na svoj vek, že nie som vhodná na žiadny šport a mám sa nad sebou seriozne zamyslieť, lebo si nikdy nenájdem frajera. S týmto začala, už tak keď sme mali 12! Nikto zo spolužiakov nemal problém s tým ako vyzerám, iba tá stará socialistická k*rva. Po incidente s mamou nás opäť išla vážiť a ponižovať a ja som jej pred všetkými povedala, že: Nejdem a skúste ma prinútiť!. (To bol asi vrchol mojej biflošskej rebélie v rámci vzdelávacích priestorov). Potom sa nechceli vážiť ani ostatné a o rok to zrušili úplne.
....
Keď som odchádzala zo základnej zaprisahala som sa, že keď nebudem musieť, nebudem cvičiť. A aj sa mi to darilo 😃 Na strednej škole sme mali telocvikárku triednu a furt sme mali na telesnej triednickú hodinu, alebo sme sa hrali nejaké loptové hry. A na výške, ked som si mala vybrať telesnú za dva kredity, išla som radšej na dodatočnú starogrécku gramatiku a ruštinu po jednom kredite, taká veľká bola moja nechuť k hodnotenému cvičeniu. Navyše, počas celého štúdia som furt mala telocvikárku zo základnej pred očami ako totálneho antipedagóga, ktorý sa mi hnusil a prisahala som si, že nikdy nebudem taká a nikdy nebudem kastovať a už vôbec nie ponižovať žiakov. A veru, učila som síce krátko, ale svoj sľub som dodržala.
Teraz už dávno nemám 10 rokov. Ale stále sa cez to neviem preniesť. Som si vedomá, kde má moja nechuť k športu korene, ale nemôžem si pomôcť. Teraz som v stave, že by sa mi zišlo zo desať kilečkov schudnúť a tak som si zaplatila drahú permanentku do fitka v nádeji, že táto finančná strata ma nanúti tam chodiť. Aj som chodila, dva mesiace. No minulý piatok tréner na zumbe nahlásil, že sa koná celomestská súťaž fitnes-trénerov zumby a ich tímov a že sa zúčastníme. Odvtedy som tam ani nepáchla. Keď ma suseda prehovárala, nech idem, dostala som fyzicky horúčku😃. Nech mi prepadnú peniaze a nech sa urazí suseda, ani za svatého nepojdem súťažiť a byť zase posledná v skupinke, ktorú si vyberú do tímu 😅😅 (vtedy som si uvedomila, že mám asi serióznu traumu) 😃
Na druhej strane, na tej istej ZŠ sme mali učiteľku slovenčiny. Starú pani, mala pred dôchodkom. A keďže nemali k dispozícií dejepisárku, učila nás aj dejepis. Čím prečítala môj prvý sloh, vkuse ma chválila, posielala moje práce do súťaží, hovorila, že mám talent na jazyky a nechávala ma písať do školských novín. Každú chvíľu som dostala diplom a furt mi hovorila, že mi stačí pozrieť si jeden film a naučím sa hocijaký jazyk 😂 Mala ma rada. (A ja dnes fakt hovorím 5timi jazykmi, vyštudovala som dejiny a dlho predlho píšem knihu - som pedant, tak si všetko pomaly vypiplávam.)
A tak mi prišla myšlienka, ktorou sa už dlho zamestnávam. Naozaj som mala talent na jazyky a antitalent na šport a preto ma tieto dve učiteľky tak rozdielne brali? Alebo naopak, boli moje "talenty a antitalenty" len produktom toho, čo do mňa učiteľky zasiali? ...Bohvie. Možno, keby nájdem silu odpustiť telocvikárke (ktorú ako ste si všimli, aj po toľkých rokoch, titulujem vyberanými slovami 😅 ), možno by som naozaj objavila aj radosť z pohybu.
Ako som hovorila, že bývalý mi ublížil, ale zostala mi po ňom chladná prádznota, akurát na túto učiteľku mi zostal ten oheň, čo páli. Vždy keď si na ňu spomeniem, cítim hnev, hnus a opovrhnutie. Ani 20 rokov nestačilo, aby som prekonala ten odpor a nutkanie naplut jej do tváre, alebo ju vyšľahať palicou 😂 ....(v tejto téme sa nereprezentujem ako vzorný Kresťan 😅 ) ....aby si uvedomila, koľko detských duší zjazvila a koľkým dievčencom svojou dlhou kariérou a odporným prístupom strpčila život.
(Keby mali stavať sochu najhoršieho učiteľa, táto by bola horúci kandidát 😅 Zato ako bachar v gulagu by bola skvostná. Minula sa profesií.)
@saslavka73 no najradšej by som tam už nešla. Len moji rodičia sú tak slušní a napriek tomu, že vedia čo sa dialo chcú aby som sa k nim slušne správala...budem sa hádať aj s nimi? tak sa tam chodím pretvarovať až mi je zle..
@tomiholjubavi ooo a to som si myslela že len ja mám chuť niekomu napľuˇť do tváre......a to som kresťanka, ktorá nikdy nikomu nič zlé nepovedala....až dokým som sa nevydala. Jednoducho mi to nedá, lebo kým čuším tak si milý svokrovci myslia že som fackovací panáčik
@kudlanka1 Nie si povinná tráviť čas s ľuďmi, ktori sú tí nepríjemni. Váž si sama seba. Ale aj keď vychovali tvojho muza.... Ja sa bavím so svokrovcami len nutné veci. Povedala som manželovi čo mi vadí a že tam nebudem chodiť. Zastal sa ma, porozpraval sa s nimi a ja tam idem. Snazia sa aj ja sa snažím, ale výrazne som to obmedzila.
@saslavka73 nuž len škoda že ten moj sa ma pred nimi nikdy nezastal. chce byť hlavne dobrý syn len si neuvedomuje ako nám to ničí vzťah. Nie je hriech pozerať sa na to ako mi ubližujú a tváriť sa že nič nevidí??? podľa mňa áno
@saslavka73 návštevy som obmedzila tiež na minimum ale najradšej by som tam nešla vôbec, lebo oni to vždy radi využijú aby ma nasrali...
@s_kika Uvedenu metódu odpustenia nie je možné uplatňovať vo všetkých vzťahoch, ale zrovna v rodinných áno. Dá sa požiadať o odpustenie možno s tým, že ste nesplnili jej očakávania alebo s tym, že ste verili viac druhým ako sebe. Jednoducho dostať to všetko zo seba von - mierumilovne a laskyplne a uzavrieť mier, ale naozaj ho musite aj cítiť, nesmie to byť len v hlave. Potom si jednoducho už len udržiavať odstup a budovať svoje hranice - s láskou alebo dať novú šancu, to už je na Vás, ale keďže si svoje konanie neuvedomuje, možno tá prvá možnosť bude lepšia, lebo jej správanie sa pravdepodobne bude opakovať aj po Vašom odpusteni. Vždy sa riadte svojou intuiciou.