Praktiky slovenkých nemocníc

Ahojte,

rozhodla som sa po dlhšej dobe napísať práve sem, lebo je to asi najčítanejšie fórum. Pred 2 týždňami mi zomrel otec vo veku 66 rokov. Čo sa všetko odohralo za mesiac od prijatia až po smrť , to sa dúfam dozviem pri nahliadnutí do jeho dokumentácie v oboch nemocniciach, kde bol hospitalizovaný. Mám na to po jeho smrti ako dcéra zo zákona právo, ktoré si chcem aj uplatniť.
Ide mi tu teraz ale o posledné dni jeho života, kotré musel stráviť na JIS , kde sa napriek všetkým snahám jeho stav stabilizovať nepodarilo a do hospicu, alebo do nemocnice tu v Nemecku, kde ako zdravotná sestra pracujem (na paliatívne oddelenie) som ho previezť nemohla, keďže slovenské zákony bohužial pasívnu eutanáziu nepovoľujú, čiže lekári nemôžu ukončiť liečbu už aj tak umierajúceho pacienta, aby sa zbytočne netrápil. V skratke povedané, žiaden lekár by mi transport nepovolil, pokiaľ by nebol stabilizovaný.
Otec bol po ťažkom zákroku na hrudníku, dostal k tomu sepsu, ležal imobilný v posteli, so sondou v nose, nevládal už ku koncu ani rozprávať, dostával 24 hod. kyslík cez masku, veľmi ťažko sa mu dýchalo. Bol ale posledné dni pri vedomí, viem, že veľmi trpel, posledná veta, čo mi povedal so slzami v očiach, znela: "Viem, ze je to so mnou veľmi zlé". Za 2 dni konečne upadol do kómy a zomrel.
Aký šok sme ale pri návšteve zažili, keď nás na 10 minút k nemu pustili na návštevu, by som nikomu nepriala zažiť. V tak ťažkom stave, úplne bezvládny, psychicky aj fyzicky úplne zničený človek, čo mlel z posledného, bol PRIPÚTANÝ k posteli, lebo má CVK (ako úplnú samozrejmosť nám to splechla sestra do tváre). Pritom ležal v posteli skoro oproti pultu, kde sa väčšinu dňa zdržiaval personál, ciže na očiach. A bol tak slabý, že mi ani ruku nedokázal poriadne stlačiť. Na otázku na lekára, ci ho radšej nemôžu tlmiť liekmi pri nekľude, aby spal, ako fixovať k posteli, mi bolo povedané, že ma veľmi nízky tlak a že by to bolo v jeho stave nebezpečné. Neležal ani sám, vedľa neho ďalší pacient len oddelený závesom a neustála prítomnosť personálu, hluk, zvonenie telefónu, búchanie dverí, atď. Nemali sme žiadnu možnosť sa s ním porozprávať a rozlúčiť osamote. Takýto neľudský som za 10 rokov práce v Nemecku v nemocnici, či na normálnom oddelení, či na JIS naozaj nezažila a to som sa starala o nespočetné množstvo umierajúcich pacientov.
A tohto sa musela dožiť aj mama, ktorá sa o otca uz dlhšiu dobu doma starala. Nemali v sebe ani toľko citu, empatie a súdnosti, aby tie popruhy odstránili, ked sme došli na návstevu na tých 10 minút, s tým, ze sme boli ohlásení na presný čas, mohli si to ustriehnuť. A o samostatnej izbe alebo boxe ani nehovorím.
Takto by podľa mňa mali umierať vrahovia a pedofili, ale nie slušní ľudia.