Ako sa vysporiadať s pocitom osamelosti vo vzťahu?

Celý život sa cítim osamelá. Mám 3 súrodencov, ale so žiadnym taký normálny vzťah. Ozvú sa len keď niečo potrebujú. Inak som doteraz pre nich vzduch. Z domu som odišla ako mladá. Nikoho som nezaujímala. Nezažila som už starých rodičov, žila som len s rodičmi a súrodencami. Doma som mala pocit, že som len "podržtaška", prines, odnes... nikoho nezaujímalo ako sa cítim, po čom túžim v živote. Odišla som a chcela si vybudovať vlastnú rodinu, život. Mám dve milované deti, manžela. Nie je to nič hrozné, je pri mne, pomáha mi, podporil ma v kariére, štúdiu, ale ten vzťah nie je úplne otvorený, úprimný. Stalo sa veľa vecí, ktoré moju dôveru k nemu narušili. Chýba mi také to puto, ktorému by som mohla veriť. Pochopila som, že túžim po vzťahu a ozajstnej úprimnej láske v živote viac ako on. Pre neho je to asi len zvyk, ktorého je síce ťažké zbaviť sa, ale ak by sme sa rozišli, prežil by to.
Často sme sa presúvali, sťahovali, kvôli jeho práci. Nemám vytvorené žiadne zázemie, priateľov na ktorých by som sa mohla obrátiť. Dosť ma to začína desiť. Na všetko sme boli vždy sami, ale s vekom už prichádza aj únava a bojím sa, ako to zvládnem ďalej. Som komunikatívna, snažím sa byť priateľská, ale v mojej vekovej kategórii sú už ľudia usadení, majú svoj okruh známych a v malomeštiackom prostredí v ktorom žijem, si doň len tak ľahko nikoho nevpustia. Mám náročnú prácu, momentálne som vo vedúcej pozícii, takže tá izolácia je o to väčšia. Vidím, že ľudia ma vnímajú ako človeka "ktorý všetko hravo zvláda a sám". Nikdy som nechcela, aby ma ľudia ľutovali, nesťažovala som sa, snažím sa nikoho nezaťažovať svojimi problémami... a tak si myslia, že žiadne nemám. S kolegami sa rozprávame, preberáme spolu hocičo, ale vidím, že v istom momente má každý hranicu, cez ktorú už nejde a zase je to len taká spoločenská konverzácia.