Existujú ešte verní muži?
Myslíte si že existujú ešte muži ktorí sú verní svojim partnerkam?
Z tejto otázky cítim, že možno nejde iba o otázku o mužoch. Skôr o skúsenosť, ktorá vo vás vytvorila pochybnosť, či sa ešte dá niekomu veriť. Keď človeka niekto sklamal alebo opakovane zažil neveru, mozog začne prirodzene hľadať dôkazy, že „všetci sú rovnakí“. Je to spôsob, ako sa chrániť pred ďalším sklamaním. Keď sa človek pýta, či ešte existujú verní muži, zvyčajne to nie je otázka pre štatistický úrad. Je to výkrik niekoho, kto bol opakovane zranený, alebo kto žije v neustálom strachu, že príde o posledný kus istoty. V chémii vašich vzťahov sa pravdepodobne usadil vzorec, kde namiesto budovania dôvery nevedomky vyberáte partnerov, ktorí vám potvrdzujú váš najväčší strach: že nakoniec aj tak zostanete sama alebo oklamaná. Otázka „či existujú verní muži“ je v skutočnosti obranný mechanizmus. Keď si povieme, že „všetci sú rovnakí“, dávame si tým síce smutné, ale bezpečné alibi – nemusíme riskovať ďalšiu zraniteľnosť, lebo výsledok je predsa vopred jasný. Dôvera však nie je niečo, čo vo vzťahu nájdete hotové ako nábytok v obchode. Vernosť nevzniká tým, že niekomu nasadíte neviditeľné pútka a budete nonstop v strehu. Ak do vzťahu vstupujete s nastavením kontrolóra, ktorý len čaká, kedy príde zrada, vytvoríte atmosféru, v ktorej sa nedá dýchať. Namiesto hľadania dôkazov vernosti sa zamerajte na vlastnú kapacitu uniesť riziko. Skutočne zrelý človek totiž nevstupuje do vzťahu s garanciou na celý život, to nedokáže slúbiť nikto. Vstupuje doň s vedomím, že ak ho ten druhý sklamá, bude to síce bolieť, ale on sám to prežije a nezničí ho to. Namiesto sledovania, či existujú verní muži, si všímajte, podľa čoho si vyberáte človeka, ktorému dôverujete. Hľadáte ešte muža, ktorému môžete dôverovať, alebo už skôr hľadáte dôkazy, že dôverovať sa nedá, aby ste už nikdy nemuseli riskovať, že budete sklamaná? Vernosť sa totiž neukazuje veľkými vyhláseniami, ale v malých situáciách, v hraniciach, transparentnosti, schopnosti hovoriť nepríjemné veci a v tom, ako sa človek správa vtedy, keď by mohol urobiť niečo, o čom sa partner nikdy nedozvie.
Z tejto otázky cítim, že možno nejde iba o otázku o mužoch. Skôr o skúsenosť, ktorá vo vás vytvorila pochybnosť, či sa ešte dá niekomu veriť. Keď človeka niekto sklamal alebo opakovane zažil neveru, mozog začne prirodzene hľadať dôkazy, že „všetci sú rovnakí“. Je to spôsob, ako sa chrániť pred ďalším sklamaním. Keď sa človek pýta, či ešte existujú verní muži, zvyčajne to nie je otázka pre štatistický úrad. Je to výkrik niekoho, kto bol opakovane zranený, alebo kto žije v neustálom strachu, že príde o posledný kus istoty. V chémii vašich vzťahov sa pravdepodobne usadil vzorec, kde namiesto budovania dôvery nevedomky vyberáte partnerov, ktorí vám potvrdzujú váš najväčší strach: že nakoniec aj tak zostanete sama alebo oklamaná. Otázka „či existujú verní muži“ je v skutočnosti obranný mechanizmus. Keď si povieme, že „všetci sú rovnakí“, dávame si tým síce smutné, ale bezpečné alibi – nemusíme riskovať ďalšiu zraniteľnosť, lebo výsledok je predsa vopred jasný. Dôvera však nie je niečo, čo vo vzťahu nájdete hotové ako nábytok v obchode. Vernosť nevzniká tým, že niekomu nasadíte neviditeľné pútka a budete nonstop v strehu. Ak do vzťahu vstupujete s nastavením kontrolóra, ktorý len čaká, kedy príde zrada, vytvoríte atmosféru, v ktorej sa nedá dýchať. Namiesto hľadania dôkazov vernosti sa zamerajte na vlastnú kapacitu uniesť riziko. Skutočne zrelý človek totiž nevstupuje do vzťahu s garanciou na celý život, to nedokáže slúbiť nikto. Vstupuje doň s vedomím, že ak ho ten druhý sklamá, bude to síce bolieť, ale on sám to prežije a nezničí ho to. Namiesto sledovania, či existujú verní muži, si všímajte, podľa čoho si vyberáte človeka, ktorému dôverujete. Hľadáte ešte muža, ktorému môžete dôverovať, alebo už skôr hľadáte dôkazy, že dôverovať sa nedá, aby ste už nikdy nemuseli riskovať, že budete sklamaná? Vernosť sa totiž neukazuje veľkými vyhláseniami, ale v malých situáciách, v hraniciach, transparentnosti, schopnosti hovoriť nepríjemné veci a v tom, ako sa človek správa vtedy, keď by mohol urobiť niečo, o čom sa partner nikdy nedozvie.
@bjnr hlavne vacsina zien vzdy najde podobny typ muza a teda tym padom tomu vesti aj podobny typ pruseru. Nie kazdu taha totiz mat nejakeho nerda, co poskakuje okolo 3D printing v garazi. To je presne moj muz. Ale pre inu by to bol nudny chlap
Samozrejme ,že sú aj verní. Zo všetkých mojich kamarátov má milenku len jeden. A áno, zverili by sa, vieme o sebe veľa vecí, vyrastali sme spolu .... Tomu jednému sa ani nečudujem , žiaľ nezistil, že je frigidná a potrebuje ho len na dieťa. Z kamarátok má milenca tiež len jedna , ale tá bola promiskuitná už od mlada.
Samozrejme že existujú, a je ich dosť. Ale mnohým ženám sa pri takých až tak neroztrasú kolená a nezvlhne šušura, preto ich prehliadajú a túžia po sebavedomom alfasamcovi.
Pochopiteľne (a opakovane) to dopadá ako musí, a potom tu vypisujú toto...
Samozřejmě, že existují. A není jich málo. Chce to dobře vybírat a také se pro toho chlapa trochu snažit.
Nikdy som nebol neverný žiadnej partnerke. Najpr rozchod potom nová známosť. Ale neveru som už zažil pri jednej ex.
A viete prečo je ich tak málo? Pretože sa stačí pozrieť, ako aj tu v mnohých diskusiách píšete, ako je potrebné “vyskúšať si” či si rozumiete v sexe a potom sa nečudujte, že keď ste pred svadbou mali x sexuálnych partnerov, ste tak skazení, že v manželstve nedokážete byť verní/é svojej manželke/manželovi. Možno prvých pár rokov áno, ale neskôr vám príde chuť na nové “mäsko” a nájdete si xy výhovoriek, prečo ste to urobili a museli urobiť. Stačí človek, ktorý vám je sympatický a vhodná príležitosť