Mám vo vzťahu zostať alebo odísť?

Baby, potrebujem nezaujatý názor na vzťah, v ktorom som približne pol roka. Dnes som sa dostala do bodu, keď som si povedala, že už na toto jednoducho nemám a s týmto človekom do zahraničia nepôjdem.
Nechcem sem písať iba dnešnú hádku, pretože dnešok bol skôr posledná kvapka. Problém je to, čo sa deje prakticky počas celého nášho vzťahu.
Poznáme sa asi pol roka. Zo začiatku som mu dala šancu, pretože som chcela normálny vzťah a časom sme začali riešiť aj spoločnú budúcnosť. Nechcem tvrdiť, že je ku mne každú sekundu zlý. Vie byť milý, vie mi hovoriť, že ma ľúbi, že je tu pre mňa, rozpráva o našej budúcnosti a tvrdí, že sa pre nás snaží. Práve preto som tomu dávala ďalšie šance.
Lenže realita nášho vzťahu je pre mňa už úplne vyčerpávajúca.
Prakticky stále riešime jeho žiarlivosť a podozrievanie. Kontroluje sociálne siete – koho sledujem, koho som lajkla, kto sleduje mňa, čo som pridala a podobne. Keď mu neodpíšem nejaký čas, už prídu otázky, kde som bola, s kým som bola a čo som robila. Často mám pocit, akoby som sa musela obhajovať za úplne normálne veci.
A najhoršie je, že iného muža dokáže zatiahnuť aj do problému, ktorý s nijakým mužom absolútne nesúvisí.
Keď mu napríklad poviem: „Toto mi vo vzťahu vadí, toto ma trápi, nepáči sa mi, ako so mnou komunikuješ,“ namiesto riešenia toho konkrétneho problému sa to dokáže otočiť na podozrenie, či nemám niekoho iného, či si s niekým nepíšem alebo či za mojou zmenou správania nie je iný chlap.
A tým sa úplne stratí pôvodná vec, ktorú som chcela riešiť.
Veľa našich hádok podľa mňa dokonca nezačína preto, že by som sa ráno zobudila a chcela sa hádať. Začnú tým, že sa mi nepáči spôsob, akým so mnou rozpráva alebo ako sa ku mne zachová, ja sa voči tomu ozvem a následne sa začne riešiť moja reakcia namiesto jeho pôvodného správania.
Pri hádkach vie byť ku mne veľmi ostrý a nepríjemný. Vie ma zhodiť, ponížiť a povedať mi hnusné veci. A mám pocit, že hlavne keď niečo nie je podľa jeho predstáv, z človeka, ktorý tvrdí, ako ma ľúbi, sa zrazu stane niekto, pri kom sa necítim vôbec rešpektovaná.
Padli už aj veľmi hnusné slová. Napríklad kvôli sociálnym sieťam a fotkám dokázal tvrdiť, že potrebujem pozornosť mužov, a padlo aj označenie typu „kurva“.
Nedajbože som chcela pridať svoju fotku na sociálnu sieť. Namiesto normálnej reakcie sa z toho mohol stať problém, že sa potrebujem ukazovať iným mužom a hľadám ich pozornosť.
Dostalo sa to až do bodu, že som radšej prestala pridávať fotky, pretože som nemala chuť zase niečo vysvetľovať alebo riešiť ďalšiu scénu.
A keď sa na to pozriem spätne, uvedomujem si, že som počas tohto vzťahu stratila kus svojho sebavedomia. Namiesto toho, aby som sa pri partnerovi cítila dobre sama so sebou, som začala rozmýšľať nad tým, čo radšej neurobím, aby nebol zase problém.
Ďalšia vec je, že mám pocit, akoby som nemohla mať jednoducho zlý deň.
Popri vzťahu študujem, pracujem, riešim peniaze, svoju budúcnosť a ďalších milión vecí. Sú dni, keď som úplne vyčerpaná. Sú dni, keď rozmýšľam, či všetko zvládnem, ako všetko poplatím a čo budem robiť ďalej.
Vtedy jednoducho nemám náladu byť celý deň usmiata, zamilovaná a písať sladké správy.
Lenže keď som unavená, odpovedám menej alebo nemám náladu správať sa zamilovane, veľmi rýchlo som podľa neho nepríjemná, odmeraná alebo zlá. Prípadne zase príde podozrenie, či za tým nie je niekto iný.
Mám preto pocit, že musím neustále dokazovať, že ho ľúbim, a dávať pozor na svoje správanie, aby si ho nevysvetlil ako dôkaz niečoho úplne iného.
A práve empatia a súcit mi v tomto vzťahu veľmi chýbajú.
On mi často hovorí, že je tu pre mňa. Lenže keď som bola reálne na dne, mala svoje problémy a potrebovala pomoc, necítila som od neho reálnu pomoc. Boli to pre mňa hlavne reči typu, že je tu pre mňa.
On pracuje v zahraničí a ja si tu medzitým riešim svoj život. Školu, robotu, peniaze, účty, budúcnosť a všetko ostatné. A paradoxne, hoci mám partnera, mám veľmi často pocit, že na tie podstatné veci som aj tak sama.
Lenže zároveň musím mať energiu ešte aj na tento vzťah.
A to nie je jedna hádka za mesiac.
Je to skoro každý deň niečo.
Kto koho sleduje. Komu som dala like. Prečo som neodpísala. Kde som bola. S kým som bola. Prečo som dnes iná. Prečo som nepríjemná. Či mám niekoho iného. Prečo som pridala fotku. Prečo som niečo povedala určitým spôsobom. Čo som zase myslela svojou správou. Prečo sa nechcem rozprávať.
Alebo sa ozvem voči tomu, ako so mnou komunikuje, a zrazu sa hodinu rieši moja reakcia.
A nakoniec mám skoro vždy pocit, že vinník som ja.
Toto je asi jedna z vecí, ktoré ma na tom celom ničia najviac.
Keď sa ozvem, pretože ma niečo zranilo, veľmi často sa debata otočí. Zrazu sa nerieši, prečo sa ku mne tak zachoval alebo prečo mi niečo povedal, ale ako som na to reagovala ja.
On podľa svojej verzie nič zlé nechcel.
On sa iba snažil.
On to myslel dobre.
On sa iba normálne spýtal.
On chce iba normálny vzťah.
A ja som zase tá, ktorá je nepríjemná, všetko otočila, vyvolala hádku alebo z ničoho urobila problém.
A po pol roku tohto kolotoča sa človek začne sám seba pýtať: Som fakt stále problém ja?
Samozrejme netvrdím, že ja som dokonalá. Nie som. Viem sa nahnevať, viem vybuchnúť, viem odpísať ostro a po stýkrát už nemám trpezlivosť pokojne vysvetľovať tú istú vec.
Lenže ja už sama vidím, že veľká časť mojej podráždenosti vzniká práve z toho, že som z toho celého dlhodobo vyčerpaná.
A je tu ešte jedna vec, ktorá možno niekomu príde nepodstatná, ale mne postupne začala chýbať strašne.
Ľahkosť.
Za toho pol roka mám pocit, že ma tento človek pomaly ani nevie rozosmiať. Stále sa riešia vážne veci. Stále vzťah. Stále problém. Stále niečo analyzujeme.
Pritom ja mám vážnych vecí vo svojom živote až-až.
Od partnera nepotrebujem ďalšieho človeka, pri ktorom budem každý deň v strehu, čo zase budeme riešiť. Chcem sa s partnerom aj smiať, robiť blbosti, cítiť pokoj, mať pri ňom dobrú energiu a občas zabudnúť na svoje problémy.
Namiesto toho mám pocit, že tento vzťah je ďalší problém, ktorý musím každý deň manažovať.
Už som to preto chcela ukončiť. Nakoniec som tomu dala ešte jednu šancu, pretože mi povedal, že sa zmení a že začneme od začiatku.
Súčasťou toho malo byť aj to, že pôjdeme spolu pracovať do zahraničia. Hovorila som si, že možno nový začiatok, normálny spoločný život a zmena prostredia niečo zmenia.
Lenže posledné dni sa zase vracia presne to isté.
A dnes bola pre mňa posledná kvapka.
Momentálne veľmi intenzívne riešim svoju prácu a budúcnosť. Potrebujem si zarobiť, študujem, potrebujem zvládnuť svoje výdavky a postaviť sa postupne na vlastné nohy.
On začal hľadať prácu „pre nás oboch“ a poslal mi napríklad ponuku kde by sme pracovali spolu.
A uvedomila som si, že ja toto vôbec nechcem.
Dokázala by som si predstaviť, že s partnerom v zahraničí bývam. Ale nechcem s ním zároveň bývať, pracovať na rovnakom pracovisku, chodiť spolu do práce, spolu z práce a potom byť zase celý večer spolu.
Potrebujem mať svoj život. Svoju prácu. Svojich kolegov. Svoje peniaze. Svoje zážitky. Svoj čas. Priestor, kde som jednoducho ja a nie iba polovica páru.
Keď som dnes nereagovala na jeho pracovné ponuky tak, ako očakával, zase sa to otočilo.
On sa predsa „snaží pre nás oboch“.
Keď som už nemala nervy pokračovať a napísala som „dobre, maj sa“, nasledovali ďalšie správy v štýle, že nevie, čo mi zase je, že „furt nasilu len rýpem“, že z normálnej konverzácie potrebujem všetko otočiť a nakoniec ironické „dostala si už čo si chcela?“
Keď som mu povedala, že sa so mnou takým spôsobom nikto baviť nebude, nasledovalo:
„Ako sa s tebou bavím?“
„Čo som ti znova urobil?“
„Čo som napísal zle?“
A mne vtedy došlo, že už nemám absolútne žiadnu kapacitu zase vysvetľovať, čo bolo zle.
Pretože presne toto robíme stále.
On niečo povie alebo urobí → mne sa nepáči spôsob, akým so mnou zaobchádza → ozvem sa → vznikne hádka → začne sa riešiť moja reakcia → on vysvetľuje, že sa iba snažil → ja som nakoniec tá zlá → chvíľu pokoj → a o pár dní alebo aj na druhý deň znova.
Už nechcem žiť v tomto kolotoči.
A hlavne mi dnes došla jedna podľa mňa veľmi vážna vec:
Ja už pri tomto vzťahu nemám kapacitu riešiť samu seba a svoj vlastný život.
A to je pre mňa možno horšie než ktorákoľvek konkrétna hádka.
Mám 20 rokov. Študujem. Pracujem. Potrebujem zarábať. Mám svoje finančné starosti. Chcem sa posunúť, niečo vybudovať, byť samostatná, pracovať na sebe a raz mať normálny pokojný život.
A namiesto toho dávam obrovské množstvo energie do polročného vzťahu, v ktorom prakticky stále niečo riešime.
Preto som sa dnes rozhodla, že s ním do zahraničia nepôjdem. Nechcem sa v cudzej krajine ešte viac naviazať na vzťah, pri ktorom už teraz cítim, že strácam samu seba.
Je mi to ľúto. Samozrejme. Keby mi na ňom nezáležalo, nedala by som tomu toľko šancí.
Ale začínam si uvedomovať, že „som tu pre teba“ sú iba slová, pokiaľ sa pri tom človeku reálne necítim pochopená, rešpektovaná, podporovaná a slobodná byť sama sebou.
A nechcem žiť tak, že budem rozmýšľať, koho môžem sledovať, komu môžem dať like, či môžem pridať svoju fotku, ako rýchlo musím odpísať, či môžem mať zlý deň a či moja únava nebude zase interpretovaná ako dôkaz, že mám niekoho iného.
Nechcem ani vzťah, v ktorom pri každom konflikte skončím v pozícii človeka, ktorý musí dokazovať, že vôbec mal právo cítiť sa zranený.
Preto sa chcem spýtať hlavne žien, ktoré už majú niečo odžité: Ako na vás toto celé pôsobí zvonka?
Považujete každodenné riešenie sociálnych sietí, kontrolovanie koho partner sleduje a lajkuje, otázky kde bol a s kým bol, podozrievanie z nevery a urážanie kvôli fotkám za normálnu žiarlivosť, alebo už za kontrolujúce správanie?
Čo si myslíte o tom, že keď poviem, že mi vadí jeho správanie, rozhovor často skončí pri tom, čo som údajne urobila zle ja?
A hlavne: zostali by ste vo vzťahu, pri ktorom po iba pol roku cítite, že máte menej sebavedomia, menej pokoja a menej energie riešiť vlastný život než pred ním?
Pokojne mi napíšte aj kritiku voči mne. Nechcem počuť iba „on je zlý a ty si dobrá“. Ak podľa vás niečo robím zle aj ja, povedzte mi to. Práve preto sa pýtam cudzích žien, ktoré ani jedného z nás nepoznajú.
Potrebujem vedieť, či by ste toto ešte skúšali zachraňovať, alebo by ste dnešok zobrali ako poslednú kvapku a definitívne odišli.