Máte doma toho najlepšieho partnera?
Povedzme si pravdu. 90 % z vás má partnera len na "zasýtenie"... Len na to, aby bolo brucho plné (berte to obrazne).
V podstate preto, aby ste sa necítili sami, aby ste mali kde bývať a s kým ťahať domácnosť.
Obrazne povedané, niektorá má doma cestoviny s čili omáčkou, niektoré rezeň s majonézovým šalátom, ktorý všetko zamaže od majonézy. Niektorá má pečený bôčik, z ktorého rastie brucho, iné zasa knedlo vepro zelo, kde každú chvíľu cítite niečo iné. Ale zažili ste niekedy partnera, ktorý bol ako niečo úplne ale úplne iné? Partnera, ktorý bol ako dezert ,a nie hocaký ale dezert z michelinskej reštaurácie?.. Nemyslím malý a drahý..
Myslím chutný a výnimočný svojou chuťou, vlastnostani a zanechaným dojmom..
Zažili ste niekoho, kto by bol pre vás lahodnou časťou života? Alebo popri "jedlách", ktoré vás len momentálne dočasne zasýtia a udržia nažive, stále čakáte na toho pravého.. na ten najchutnejší a najlepší dezert?
@anonym_autor čooo? Prehliadnuc prirovnaniam k jedlu, tak ja mam najlepsieho manzela, najlepsieho pre mna.
Kazdemu chuti ine jedlo, ja nepotrebujem zakusok, ja chcem hlavne jedlo a byt syta... takze rezen a salat😁. Zo zakusku nevyzijes, to je len pre oci a rozmar chutovych poharikov, nezasyti to cloveka tak ako ma 😉
ako vidím, prve čakateľky na dezert sa objavili.
@anonym_autor si chlap, že?
Aj po 20r mozem povedat,ze mam toho najlepsieho muza na svete,najlepsieho otca na svete,najlepsieho syna na svete,najlepsieho kamosa na svete,najlepsieho milenca na svete.
Najlepsie jedlo a najdrahsie jedlo na svete, hodne vsetkych jackopov na svete,vsetkych vyrobenych,vytlacenych penazi od zaciatku sveta az po jeho koniec.
Staci taka odpoved???
Vaša metafora s jedlom trefne pomenúva dynamiku citového konzumenta. Rozdeľujete svet na „prežívanie“ a „pôžitok“, čím sa však nevedomky staviate do pasívnej role niekoho, kto sedí v reštaurácii života a čaká, čo mu prinesú na stôl. Tento vzorec odhaľuje hlboký vnútorný hlad, ktorý však žiadny partner, ani ten „michellinský“ nedokáže natrvalo utíšiť. Ak partnera vnímate ako komoditu, ktorá vás má zasýtiť alebo ohúriť, nevyhnutne skĺznete k objektifikácii. Ten druhý prestáva byť človekom a stáva sa len funkciou: buď je to nudná výplň prázdna, alebo krátkodobý dopamínový výstrel. Nie je to o „zlých výberoch“, ale o nízkej tolerancii na samotu, prázdno alebo neistotu. A potom sa z partnerstva stane funkčný kompromis, niečo, čo vás udrží nad vodou, ale nikdy vás to nenaplní. Prestaňte sa pýtať, akého partnera chcete a začnite si všímať, v akom stave ste, keď ste sami. Ak neviete vydržať vlastnú „chuť života“ bez toho, aby ste ju niečím alebo niekým prehlušili, vždy siahnete po niečom, čo vás len zasýti. Skúste si konkrétne mapovať momenty, kedy máte tendenciu „brať, čo je poruke“, po hádke, večer, keď je ticho, keď sa cítite nedostatočne. Práve tam sa rozhoduje, nie na začiatku vzťahu. Hlad po stimulácii, ktorý často maskuje neschopnosť uniesť ticho, obyčajnosť a vlastnú neintegrovanú nudu. Čakať na „toho pravého“, ktorý dodá vášmu životu chuť, je nebezpečná ilúzia, pretože tým delegujete zodpovednosť za svoje prežívanie na niekoho cudzieho. Nečakáte náhodou na „výnimočného partnera“, aby ste nemuseli riešiť vlastnú nespokojnosť so sebou a svojím životom? Ak je váš život v základe mdlý, ani ten najlepší dezert z neho neurobí hostinu, len na chvíľu prebije pachuť stagnácie.
Vaša metafora s jedlom trefne pomenúva dynamiku citového konzumenta. Rozdeľujete svet na „prežívanie“ a „pôžitok“, čím sa však nevedomky staviate do pasívnej role niekoho, kto sedí v reštaurácii života a čaká, čo mu prinesú na stôl. Tento vzorec odhaľuje hlboký vnútorný hlad, ktorý však žiadny partner, ani ten „michellinský“ nedokáže natrvalo utíšiť. Ak partnera vnímate ako komoditu, ktorá vás má zasýtiť alebo ohúriť, nevyhnutne skĺznete k objektifikácii. Ten druhý prestáva byť človekom a stáva sa len funkciou: buď je to nudná výplň prázdna, alebo krátkodobý dopamínový výstrel. Nie je to o „zlých výberoch“, ale o nízkej tolerancii na samotu, prázdno alebo neistotu. A potom sa z partnerstva stane funkčný kompromis, niečo, čo vás udrží nad vodou, ale nikdy vás to nenaplní. Prestaňte sa pýtať, akého partnera chcete a začnite si všímať, v akom stave ste, keď ste sami. Ak neviete vydržať vlastnú „chuť života“ bez toho, aby ste ju niečím alebo niekým prehlušili, vždy siahnete po niečom, čo vás len zasýti. Skúste si konkrétne mapovať momenty, kedy máte tendenciu „brať, čo je poruke“, po hádke, večer, keď je ticho, keď sa cítite nedostatočne. Práve tam sa rozhoduje, nie na začiatku vzťahu. Hlad po stimulácii, ktorý často maskuje neschopnosť uniesť ticho, obyčajnosť a vlastnú neintegrovanú nudu. Čakať na „toho pravého“, ktorý dodá vášmu životu chuť, je nebezpečná ilúzia, pretože tým delegujete zodpovednosť za svoje prežívanie na niekoho cudzieho. Nečakáte náhodou na „výnimočného partnera“, aby ste nemuseli riešiť vlastnú nespokojnosť so sebou a svojím životom? Ak je váš život v základe mdlý, ani ten najlepší dezert z neho neurobí hostinu, len na chvíľu prebije pachuť stagnácie.
@bjnr vieš napisat niečo aj sama od seba?
Vaša metafora s jedlom trefne pomenúva dynamiku citového konzumenta. Rozdeľujete svet na „prežívanie“ a „pôžitok“, čím sa však nevedomky staviate do pasívnej role niekoho, kto sedí v reštaurácii života a čaká, čo mu prinesú na stôl. Tento vzorec odhaľuje hlboký vnútorný hlad, ktorý však žiadny partner, ani ten „michellinský“ nedokáže natrvalo utíšiť. Ak partnera vnímate ako komoditu, ktorá vás má zasýtiť alebo ohúriť, nevyhnutne skĺznete k objektifikácii. Ten druhý prestáva byť človekom a stáva sa len funkciou: buď je to nudná výplň prázdna, alebo krátkodobý dopamínový výstrel. Nie je to o „zlých výberoch“, ale o nízkej tolerancii na samotu, prázdno alebo neistotu. A potom sa z partnerstva stane funkčný kompromis, niečo, čo vás udrží nad vodou, ale nikdy vás to nenaplní. Prestaňte sa pýtať, akého partnera chcete a začnite si všímať, v akom stave ste, keď ste sami. Ak neviete vydržať vlastnú „chuť života“ bez toho, aby ste ju niečím alebo niekým prehlušili, vždy siahnete po niečom, čo vás len zasýti. Skúste si konkrétne mapovať momenty, kedy máte tendenciu „brať, čo je poruke“, po hádke, večer, keď je ticho, keď sa cítite nedostatočne. Práve tam sa rozhoduje, nie na začiatku vzťahu. Hlad po stimulácii, ktorý často maskuje neschopnosť uniesť ticho, obyčajnosť a vlastnú neintegrovanú nudu. Čakať na „toho pravého“, ktorý dodá vášmu životu chuť, je nebezpečná ilúzia, pretože tým delegujete zodpovednosť za svoje prežívanie na niekoho cudzieho. Nečakáte náhodou na „výnimočného partnera“, aby ste nemuseli riešiť vlastnú nespokojnosť so sebou a svojím životom? Ak je váš život v základe mdlý, ani ten najlepší dezert z neho neurobí hostinu, len na chvíľu prebije pachuť stagnácie.
@bjnr to naozaj nemáš vlasny rozum? Uz aj na názor treba chat gpt?
Vaša metafora s jedlom trefne pomenúva dynamiku citového konzumenta. Rozdeľujete svet na „prežívanie“ a „pôžitok“, čím sa však nevedomky staviate do pasívnej role niekoho, kto sedí v reštaurácii života a čaká, čo mu prinesú na stôl. Tento vzorec odhaľuje hlboký vnútorný hlad, ktorý však žiadny partner, ani ten „michellinský“ nedokáže natrvalo utíšiť. Ak partnera vnímate ako komoditu, ktorá vás má zasýtiť alebo ohúriť, nevyhnutne skĺznete k objektifikácii. Ten druhý prestáva byť človekom a stáva sa len funkciou: buď je to nudná výplň prázdna, alebo krátkodobý dopamínový výstrel. Nie je to o „zlých výberoch“, ale o nízkej tolerancii na samotu, prázdno alebo neistotu. A potom sa z partnerstva stane funkčný kompromis, niečo, čo vás udrží nad vodou, ale nikdy vás to nenaplní. Prestaňte sa pýtať, akého partnera chcete a začnite si všímať, v akom stave ste, keď ste sami. Ak neviete vydržať vlastnú „chuť života“ bez toho, aby ste ju niečím alebo niekým prehlušili, vždy siahnete po niečom, čo vás len zasýti. Skúste si konkrétne mapovať momenty, kedy máte tendenciu „brať, čo je poruke“, po hádke, večer, keď je ticho, keď sa cítite nedostatočne. Práve tam sa rozhoduje, nie na začiatku vzťahu. Hlad po stimulácii, ktorý často maskuje neschopnosť uniesť ticho, obyčajnosť a vlastnú neintegrovanú nudu. Čakať na „toho pravého“, ktorý dodá vášmu životu chuť, je nebezpečná ilúzia, pretože tým delegujete zodpovednosť za svoje prežívanie na niekoho cudzieho. Nečakáte náhodou na „výnimočného partnera“, aby ste nemuseli riešiť vlastnú nespokojnosť so sebou a svojím životom? Ak je váš život v základe mdlý, ani ten najlepší dezert z neho neurobí hostinu, len na chvíľu prebije pachuť stagnácie.
@bjnr
Pani už by ste mohli skončiť s tými litániami umelej inteligencie.Takner v každej téme, spamujete.Hodiť do ChatGPT to vie aj autorka.Keď neviete napísať nič z vlastnej hlavy, nespamujte tu zbytočne diskusie.
Ze ty si si nasla milenca a teraz porovnavas?