Nedokážem prijať svoje staré telo. Pomôžte mi s tým.

Bude to trošku dlhšie, potrebujem sa vyrozprávať a nemám komu.

Mám 27 rokov, a celý život som mala nadváhu. Už od útleho veku, vždy som bola to bacuľaté dieťa, ktorému chutilo jesť. Doma bolo vždy navarené, vždy bola plná chladnička a rodičia vždy nakupovali vo veľkom. Nejak sa mi v hlave nespojili dva kábliky, a nikdy som si nespájala to, že som na hranici obezity kvôli tomu, koľko veľa jem. Nejedli sme vyslovene iba nezdravo, strava bola pestrá, len jej bolo fakt veľa. A obľúbená príloha boli hranolky. Proste to tak vždy bolo, vždy som bola tá väčšia. Mala som športové návyky, no tie stravovacie ich prebili a nikdy mi váha neklesla. Proste ma každý bral ako tú väčšiu, bola to samozrejmosť a ja som bola so sebou viacmenej spokojná. Mám typ postavy hruška, takže všetko sa mi ukladalo v zadku a nohách, preto moje brucho bolo bez pneumatiky napriek BMI 30.

V 19stich som odišla na intrák, a zvyky z domu ostali - veľa si variť, všetko zjesť, nikdy nič nevyhodiť. Počas kovidu som prestala so športovaním úplne, takže nejaké kilečká ešte pribudli. Nebol deň bez balíka čipsov k filmu, či čokoládka poobede, koláčik ku káve s mliekom a cukrom a šľahačkou.... Ale na prechádzky som chodila, brala som to proste že sa hýbem. Veľmi rada som jedla orechové maslá s chlebom, veď orechy sú zdravé... to že som za deň zjedla len tak 200-gramovú fľašku nechám radšej bez komentára. Keď som mala cca 24 rokov, tak mi začalo moje telo fakt vadiť. Cvičiť som cvičila tak 2x týždenne, alebo sme šli s kamoškami plávať či si zahrať tenis, no stravovacie návyky som vôbec nemenila. Osobná váha u rodičov na návšteve mi ukázala v tom čase 95 kg. Keď som vyšla von a bolo viac ako 24 stupňov, lial sa zo mňa pot. V autobuse som začala zaberať skoro viac ako jednu sedačku. Keď som chcela aby ma niekto odfotil, potrebovala som tak 20 rôznych fotiek z rôznych uhlov a nechala som si vždy tú, na ktorej som vyzerala najchudšie.

No, skrátim to. Ja už ani presne neviem ako to bolo, ale myslím že som našla nejaké video, alebo článok. A zaborila som sa do zisťovania si vecí o kalorickom deficite, a o celkovom zložení jedál (v zmysle makroživín). Ľudia, bola som šokovaná. Po nastavení kalorických tabuliek a cvičení doma s youtubom som schudla za 4 mesiace 10 kíl. To bolo tak cca 2 roky dozadu. Odvtedy si sledujem kalórie (bohužiaľ to stále nie je každý deň úplne poctivé...), a moje telo prešlo obrovitánskou zmenou. Zapojila som veľa silového tréningu, a aktuálne si držím váhu na cca 76 kilách. (som vysoká, BMI je tesne v norme).

No a prečo to všetko píšem. Každý kto ma vidí (po dlhšej dobe), ma chváli ako dobre vyzerám. Jasné, na jednej strane sa z toho teším, na druhej ma desí ako zle som musela vyzerať tie roky. A teda že som vyzerala. Keď na mňa niekedy vybehne nejaká fotka fotená v roku 2023 a skôr, tak som smutná. Nechápem ako som vtedy mohla byť so sebou tak spokojná. Teraz si proste nemôžem ani pozrieť staré fotky z dovolenky, lebo mi je hrozne. Hanbím sa. Tvár som mala plnú tuku, nohy naliate, na rukách celulitída.... Som trúba, ale skoro všetky fotky som pomazala... Aj tie čo som si nechala, tak na nich ešte ako-tak vyzerám v pohode, zapózovane. Proste mám teraz pocit, že mi všetky tie najlepšie roky ušli preto, lebo som mala nadváhu. Tak sa chcem opýtať, ženy, ktoré ste si takisto prešli veľkou zmenou váhy, ako sa vyrovnávate s tým? Viem že veľa žien je na to hrdých a rady zdieľajú fotky pred a po, ja sa však extrémne hanbím že som sa dokázala vyžrať na tak veľkú váhu...

Ďakujem za prečítanie.