KočíkopédiaSebapoškodzovanie
Sebapoškodzovanie, alebo tiež automutilácia, je psychická porucha, kedy človek sám sebe zámerne ubližuje. Dôvody môžu byť akékoľvek, či už sa jedná o rodinné problémy, šikanovanie, rozchod s partnerom alebo nízke sebavedomie a depresie.
Medzi ďalšie príčiny toho, že si človek začne ubližovať môže patriť: pocit frustrácie, samoty, hnevu, ľútosti alebo tzv. flashbacky , čo sú intenzívne spomienky na nejaké nepríjemné situácie alebo vážne úrazy, ako sú autonehody, smrť blízkych alebo ďalšie zážitky zo života, na ktoré človek nerád spomína. Vo väčšine prípadov sa teda jedná o problémy psychického rázu .
Všetci, čo si takto vedome ubližujú, "prebíjajú" svoje psychické trápenie tým fyzickým. Pri poranení totiž dochádza k vyplaveniu endorfínov, takže sa dostaví pocit úľavy. Tiež tým strhnú svoju pozornosť na niečo iné, než je pôvodné trápenie. Musia si ranu ošetriť, umyť, obviazať, a preto sa chvíľkovo cítia lepšie. Nejde o samovrahov. Ľudia, ktorí sa sebepoškodzujú, väčšinou nemajú zámer sa zabiť, ale "iba" poškodiť svoje telo.
Sebapoškodzovanie nemusí mať len psychické príčiny
Ako už bolo povedané, väčšina príčin sebapoškodzovania je psychického charakteru. Nemusí to tak ale byť vždy. Ako príklad toho nepsychického, jednorazového dôvodu si môžete predstaviť napríklad rituál prijatia do sekty. Tiež keď si ublíži zločinec, aby nemusel nastúpiť do väzenia. Napríklad aj vojaci, ktorí sa zámerne zrania, aby nemuseli ísť do služby.
V prípade duševne chorých ľudí záleží na ich diagnóze. Pre predstavu: Pokiaľ bude pacient trpieť schizofréniou, môže mať halucinácie (presvedčenie, ktoré vzniká bez reálneho podnetu a pacient to ako realitu vníma), že má napríklad v ruke čip alebo odpočúvacie zariadenia a tým pádom motiváciu si ublížiť a dostať to zo svojho tela preč. Ak človek trpí depresiou1, pravdepodobne cíti vinu za všetko zlé na svete a chce si ublížiť, aby sa za to potrestal. Ľudia s anorexiou tak napríklad môžu prebíjať hlad alebo si ublížiť za to, že jedli. A pokiaľ sa jedná o mentálne retardovaného jedinca, tí to môžu robiť preto, že chcú vyjadriť svoju nespokojnosť a nepohodlie a nie sú schopní to vyjadriť slovami. Niektorí chcú, aby o tom ostatní vedeli a upútali tak na seba pozornosť, iní to skrývajú. Klinicky závažnejšie formu tieto psychickej choroby majú tí, ktorí to taja, pretože si môžu ubližovať roky bez povšimnutia a ich situácia sa každým ublížením zhoršuje.
Sebapoškodzovanie je závislosť
Ĺudia sú závislí na sebapoškodzovanie, rovnako tak ako sú ľudia závislí na cigaretách, alkohole alebo drogách. Pre človeka je to potom začarovaný kruh. Najskôr sa objaví prvotný problém, ktorý vôbec spustí ten samotný dej, že si ublíži. Tým si uľaví a na chvíľku je všetko zas dobré, alebo aspoň lepšie. Lenže potom to vo väčšine prípadov býva tak, že človek sa za to hanbí. To mu samozrejme navodzuje ďalšie nepríjemné pocity a kvôli tomu sa zas cíti zle a zas má potrebu si ublížiť...
Hanbí sa, pretože sa bojí, že by ho za to spoločnosť odsúdila a nerešpektovala. Potom teda nosí dlhé rukávy, nechodí v plavkách a celkovo sa vyhýba kontaktu s okolím, izoluje sa . Keď si potom niekto všimne a spýta sa, tak zapiera, že o tom nevie, alebo že sa to stalo nešťastnou náhodou. Všetko potom môže viesť k ďalšiemu zhoršeniu stavu, ako sa človek cíti. Ani si nie je schopný priznať, že to nie je zdravé a že potrebuje vyhľadať lekársku pomoc. Väčšinou sa tak stane náhodou, keď ho niekto "nachytá" alebo si všimne a je veľmi podozrievavý.
Človek potom nedokáže presne popísať, prečo to urobil, ako ho to napadlo, alebo ako sa vôbec dostal do toho stavu, ktorý v ňom vyvolal potrebu sa zraniť. Keď sa potom problémy vyskytnú znova, sú ďaleko vážnejšieho a horšieho rázu, než to bolo predtým. Človek si potom spomenie, že mu to vlastne prinieslo úľavu a urobí to znova, čím si vypestuje závislosť.
Akým spôsobom sa ľudia sebepoškodzujú
Možností, ako sa sebepoškodzovať, je celá kopa. Či už škrabanie sa, hryzenie sa, bitie sa o okolité predmety, o dvere, štípanie sa, zarývanie nechtov, alebo potom pomocou nástrojov, nožov, nožníc, žiletiek, cigariet. Často sú pacient veľmi vynaliezaví.
Kto je ohrozený sebapoškodzovaním?
Ako najviac ohrozené sa berú nasledujúce skupiny ľudí. Medzi prvými sú to tí, ktorí boli počas svojho života (často detstva) telesne týraní alebo sexuálne zneužívaní. Títo ľudia majú nastavený pohľad na seba samého trochu inak a majú problém si vážiť sami seba. Ďalej tí, ktorí prežili nejakú pre nich veľmi nepríjemnú udalosť, rozchod, šikanovanie, rozvod rodičov, a pod. Tiež psychicky chorí, ako sú schizofrenici, chorí s depresiou alebo s anorexiou a ďalšími poruchami príjmu potravy. V neposlednom rade mladí ľudia, ktorí nie sú ešte "zrelí" a nemajú dostatok skúseností a trpezlivosti so zvládaním problémov. Často to "skúšajú", jedná sa len o adrenalínový zážitok, v skutočnosti si ublížiť nechcú a zrania sa na miestach, kde ich to neohrozí na živote, napríklad na predlaktí. Ich hlavnou motiváciou je práve upozorniť sám na seba a pritiahnuť tak pozornosť okolia alebo sa môže jednať o pocity stratenosti, nešťastia a snahy zapadnúť. Nie je ale na mieste to podceňovať, môže sa tiež jednať o rozvoj psychickej choroby alebo poruchy osobnosti.
Najčastejší výskyt je práve u dospievajúcich, medzi 14.-18. rokom života. Lekárske štúdie poukazujú na to, že dievčatá sú ohrozenejšie asi 4x viac než chlapci, ako vysvetlenie je udávané, že sú citlivejšie a prahnú po dokonalosti.
Ako sa dá sebapoškodzovanie liečiť?
Prvým úspechom je priznať si problém. Uvedomiť si, že zraňovať sám seba nie je zdravé a že je potrebné to riešiť. Za začatím liečby väčšinou stojí niekto iný, než ten, kto si ubližuje. Liečbu vedie psychoterapeut , to môže to byť ako psychológ, tak psychiater, cieľom je vyriešiť pôvodcu a hlavný dôvod, prečo sa to deje . Takže často je terapia vedená smerom k riešeniu rodinných vzťahov, sociálnej situácie pacienta, vyrovnanie sa s traumami staršieho dáta a zmeny postoja k sebe samému a k vlastnému telu.
Veľmi podstatné je nebrať sebapoškodzovanie ako jediný problém . Takmer vždy má za sebou niečo skryté a jedná sa tak o zložitú situáciu vo všetkých smeroch, ktorú je potrebné riešiť.
Liečba je behom na dlhú trať, človek sa musí naučiť zmeniť svoje správanie, svoje reakcie na nepríjemné situácie, musí sa naučiť prijať svoje telo a mať sa rád. Súčasťou liečby môže byť aj terapia, ako sa naučiť zvládať zlosť a vypäté situácie .
Existujú aj linky dôvery ako pre deti, tak pre dospelých , na ktoré môžete bezplatne zavolať a alebo napísať e-mail a zveriť sa so svojimi problémami. Výhodou môže byť anonymita , ktorú väčšinou pacienti chcú zachovať.
Prevencia sebapoškodzovania
Lepšie ako riešiť dôsledky, je snažiť sa daným situáciám predchádzať. Základom je fungujúca rodina, otvorené a priateľské prostredie, snaha hovoriť aj o tabuizovaných témach, ako je práve psychická nepohoda a trápenia. Dieťa by malo od malička byť vedené, že agresia a naštvanie sa dá vybiť napríklad športom alebo skartovaním papiera a že každý problém má svoje riešenie, len je potrebné sa k tomu dopracovať. Určite nie je vhodné dieťa podporovať v bití do vecí a ničení nábytku , to sa potom môže rozvinúť nežiaducim smerom.
U dospievajúcich a dospelých má zmysel dodržiavať zásady duševnej hygieny , teda dostatočne spať, zdravo sa stravovať, hýbať sa a športovať, byť súčasťou skupiny a byť obklopený ľuďmi, ktorých má človek rád, byť sám na seba dobrý, neklásť na seba príliš vysoké požiadavky, ale reálne dosiahnuteľné ciele a snažiť sa na všetko nazerať z tej dobrej stránky .
Video: O sebapoškodzovaní u detí a mladistvých
Viac o sebapoškodzovaní na modrykonik.sk
- Diskusia: 15 ročná dcéra si ubližuje
- Diskusia: Mám 16 ročnú náladovú dcérku s autizmom
- Diskusia: Mám 16 ročnú náladovú dcérku s autizmom
Použité zdroje
- https://cs.wikipedia.org/wiki/Sebepoškozování
- http://psychologie.lecbych.cz/index.php/2015/09/18/nejcastejsi-formy-sebeposkozovani-v-klinicke-p...
