Ako pokračovať vo vzťahu, kde ma manžel ranil nervozitou, hnevom a jeho nárokmi?

Dobrý deň,

som maminka 2,5 ročnej dcérky, s manželom sme spolu 4 roky. Začínali sme ako veľmi zamilovaný pár, ktorý jeden druhého považoval za dar z neba.

O to viac ma mrzí stav, v ktorom sa momentálne už približne rok a pól nachádzame. Prvé problémy medzi nami začali asi v dobe, kedy prestali ísť veci ľahko. Mala som problémové tehotenstvo a po narodení dcérky ešte len začali skutočné problémy. Dcérka mala od narodenia veľké problémy so spánkom a všetko som niesla prevažne sama. Nekonečné prebdené noci, vstávanie každú pól hodinu, spánok dcéry len v idúcom kočíku, nezastavitelný plač, skúšanie všetkého možného až nemožného.

Asi po 9. mesiacoch u mňa nabehla nespavosť a začali sa u mňa prejavovať zdravotné problémy z vyčerpania. Počas tejto doby som si už veľmi intenzívne začala uvedomovať manželove problémy so súcitom či empatiou.

Manžel veľa pracoval, vždy som ho vnímala ako workoholika. Bol podnikateľ a musel byť neustále "na linke", často býval doma mysľou neprítomný a pripútaný k mobilu. Veľmi som tým trpela. Hoci predtým som manžela vnímala ako človeka s veľkým srdcom, ochotného meniť sa, čím ďalej tým viac som videla jeho neschopnosť vcítiť sa do mojej situácie, prirodzene pomôcť, vyjadriť, že som dobrá mama a že chápe moje vyťaženie.

Začala som sa v manželstve cítiť neskutočne osamelo. Taktiež sa začali ukazovať veľké rozdiely vo výchove. Narazila som na manželovu obrovskú tvrdohlavosť, ktorá často stala naproti mojej materskej intuícii a plodila veľké nedorozumenia. Takú naozajstnú krízu medzi nami spôsobilo, keď manžel odrazu začal po príchode z práce vyžadovať odo mňa poriadok.

Ja som v tom čase prežívala naozaj ťažké fyzické stavy z nespania, vyčerpania a choroby, ktorá sa až neskôr ukázala. Bola som rada, že som vôbec deň prežila a zvládla sa postarať o dcérku, s jej špeciálnymi potrebami. Toto sa začalo diať deň čo deň. Príchod z práce a hádka za neporiadok. Manžel ma obviňoval, že to robím naschvál, že proste si na to nenájdem čas, lebo mi na ňom nezáleží. Začalo to kuchyňou a postupne prešlo do celého priestoru.

Celý deň som trpela stresom a nech som sa akokoľvek snažila, nevedela som to zabezpečiť. Veľakrát som sa snažila vysvetľovať, som otvorený človek a vždy znova som vysvetľovala, že toho nie som schopná.

Postupne sa začalo ukazovať, že v manželových očiach je domácnosť moja povinnosť, že on zarába peniaze. Veľmi ma tento postoj zranil, pretože pôvodne citlivá a tvorivá osoba a také bolo aj moje povolanie pred dieťatkom. Nie som typická žena do domácnosti, ktorá je schopná celý deň bez pomoci upratovať a variť a starať sa o dieťa a byť tak spokojná.

Stále viac som vnímala jeho neschopnosť empatie. Stávalo sa to aj pri iných veciach, napríklad sa mi stalo, že som v noci odpadla a keď som to ráno manželovi hovorila, tak len zahmkal. Keď mám akýkoľvek zdravotný problém, nikdy ma nepoľutuje, nepohľadí, nezaujíma sa. Manžel v minulosti prežil traumu zo straty a nikdy to neriešil a mám z toho celého dojem, že proste nie je schopný prežívať a niesť s druhým úprimne a s láskou čokoľvek ťažké.

Nie som žiadny psychológ, ale takto si jeho správanie vysvetľujem. Jeho nároky na poriadok v momente, keď prichádza z práce, ma začali neuveriteľne ubíjať a pomaly som začala strácať lásku k nemu. Začala som sa cítiť, že to hraničí s psychickým týraním. Hádky sa vyostrovali, začali sa diať aj pred dcérkou.

Ja som začala reagovať veľmi ublížene, prekračovala som jeho hranice, povedala som rôzne nepekné veci v hádkach. Minulý rok priniesol koronu a manžel začal pracovať aj cez víkendy, aby sme prežili. Celé dni som bola sama na dcérku a domácnosť, začala som robiť veci, ktoré by mal robiť v domácnosti muž. Manžel ma komentuje ako emancipovanú ženu a že veď to je dobré. Ja sa vnútorne cítim absolútne zahorknutá, frustrovaná, opustená a osamelá, zranená a nahnevaná žena.

Cítim sa, akoby som stratila všetko, kým som bola. A v tom naša drahá dcérka, z čoho mi je najviac smutno. Snažím sa byť jej dobou maminkou, veľa sa spolu smejeme, hráme. Ale viem, že táto rodinná situácia má na ňu nesmierny dopad. Často rozmýšľam, či by pre ňu nebolo zdravšie, keby sme boli s manželom od seba.

Manžel sa jej vie venovať takým svoji spôsobom (nevie s ňou byť doma, ale väčšinou vymyslí nejaký program, ak je na to priestor). Takže ho vnímam ako dobrého otca. Momentálne sme v období, kedy keď sa stane, že sme všetci spolu doma, tak sa nesmierne hádame a je nám veľmi zle spolu.

Boli sme už niekoľkokrát aj v manželskej poradni, ale nepomohlo to, práve naopak. Taktiež máme problémy v sexuálnej oblasti. Som zdrvená a neviem, ako ďalej. Manžel chce, než na všetko zabudnem, odpustím a nech začneme odznova, ale ja toho nie som schopná. Necítim už vnútorne k nemu momentálne skoro nič pozitívne, hoci by som chcela dať nášmu manželstvu šancu.

Veľmi ma zranil svojimi nárokmi, hnevom, nervozitou, závislosťami, nesúcitom a neviem, ako by som mohla hľadieť do budúcnosti s akoukoľvek nádejou, čo sa týka nášho spoločného života.

Čo mi odporúčate?

Ďakujem