Ako neprísť o zvyšok zdravého rozumu pri popôrodnej depresii?

Dobrý deň,

máme 10 mesačnú dcérku a mám pocit, že mi to všetko prerástlo cez hlavu. Mám problém normálne cez deň fungovať, urobiť domáce práce, nič ma nebaví a do všetkého sa musím nútiť.

Dcérka bola od narodenia plačlivá, partner sa snažil a snaží ako sa dá a okolnosti dovoľujú. Robí 12 hodín každý deň, voľné má len víkendy, čo je žalostne málo. Babičky, aj keď sú blízko, extra záujem pomôcť alebo uľahčiť nemajú. Teraz, v čase zákazov je to ešte horšie - nechodíme ani von, takže celé dni som s ňou zavretá doma. Na nákupy chodí partner.

Mám pocit samoty a aj keď sa zo všetkých síl snažím, nič nefunguje a nič sa nedarí. Partner sa ma snaží podporovať, no úspech nemá. Zabudla som, že kto som a čo chcem, vôbec sa nespoznávam, neviem sa už tešiť z maličkostí, neviem oddychovať, relaxovať, byť kreatívna. Niekedy mám aj svetlé chvíle, no malý výkyv a hneď som v plači a obviňovaní sa, že nestojím za nič a som neschopná, nevďačná.

Od jej narodenia sa všetko točí okolo nej a jej spánku, len keď aj zaspí, rozmýšľam kedy sa zobudí a čo zase bude odo mňa chcieť. Som nervózna,podráždená, neviem vypnúť hlavu, uplakaná, stále a na všetko nadávam - väčšinou to musí počúvať partner.

Na sebarealizáciu som zabudla dávno, keďže sa dcérka stále dožaduje pozornosti (a to som záľub mala veľa). Mám veľa času a nestíham nič. Neviem si pomôcť, stále sú tieto stavy častejšie a sama zo sebou už neviem vydržať. Už mi to príde,že sa neviem vpratať do kože. Rada by som na chvíľu vypla a uvažovala, len keď som s ňou sama,je to zložité. Partner je chápavý a tolerantný,no nemá mi ako pomôcť, aj keď chce. Nevadí mi, starať sa o ňu - variť, dávať jesť, prebalovať. Mám problém ju prebaviť - v čase corony ju nechcem pustiť na zem, máme psa a nie je isté,či niečo nedovlečie na packách.

Nevládzem sa o ňu starať a ešte k tomu robiť animátora, alebo ju vláčiť na rukách. Nevidím žiadne svetlo na konci tunela a občas by som najradšej všetko nechala tak. Keď som sa išla požalovať mamke, tak ma odpísala, že prečo to tak dramatizujem a opýtala sa, či som padnutá na hlavu. Nebaví ma stále sa sťažovať, nadávať, opúšťať sa, plakať nadávať, nemať radosť zo života, dcérky, partnera, maličkostí, obviňovať sa,že som zlá matka, dcéru neľúbim tak,ako by som mala (aj keď pre ňu spravím prvé-posledné).už je to taká automatika.

Klišé typu - ľahnúť si alebo využiť čas, keď spí-neviem sa od toho odpútať a keď si aj idem cez deň ľahnúť s ňou,obyčajne vstanem ešte viac unavená,ako predtým.Stále mi ide hlava a nie zrovna pozitívne. vraciam sa k tomu, že prvá myšlienka po otehotnení bol potrat. Partner ma uisťoval, že mi pomôže a že to zvládneme, zatiaľ sa tak nestalo. Som rada,že je dcérka tu, živá a zdravá, len je na mňa moc stereotypu.
Kontakt s inými matkami je v tomto corona čase nereálny a na fóra moc nie som, kamarátky majú svoje životy a nechcem ich zaťažovať svojimi problémami.í

Hľadám chyby a problémy aj tam, kde nie sú. Finančná situácia je kapitola sama o sebe.

Ako neprísť o zvyšky zdravého rozumu?

Ďakujem