Je náš problém nerovnomerné rozdelenie zodpovednosti, alebo hlbšia nekompatibilita vo vzťahu?

Dobrý deň,

obraciam sa na Vás, pretože mám pocit, že sme sa s manželom dostali do bodu, z ktorého nevieme sami nájsť cestu von.

Mám 31 rokov, manžel 33. Sme spolu od mojich 16 rokov, máme dvoch synov vo veku 5 rokov a 2 roky. Som na materskej/rodičovskej dovolenke od roku 2021, manžel pracuje manuálne od pondelka do piatku 10 hodín denne (stavebná činnosť).

Dlhodobo mám pocit, že väčšina starostlivosti o domácnosť, deti a organizáciu rodinného života zostáva na mne. Nejde len o samotné vykonávanie úloh, ale najmä o neustále všímanie si toho, čo dochádza, plánovanie, pripomínanie a dohliadanie na to, aby sa veci naozaj stali. Riešim zdravotnú starostlivosť detí, termíny, škôlku, nákupy, oblečenie, hygienu, darčeky, domácnosť, administratívu, varenie a množstvo ďalších každodenných povinností.

Príklad: manžel mal uhrádzať platby za stravné a školné do materskej školy staršiemu synovi. Manžel povedal, že on si to vezme na zodpovednosť. Prvý mesiac zaplatil načas, druhý načas, tretí sa oneskoril – a už mi volali zo škôlky, že sme zabudli uhradiť. Ospravedlnila som sa, povedala som to manželovi a uhradila som to ja. Prišiel ďalší mesiac a opäť oneskorená platba – opäť telefonát mne. Hanbila som sa, prevzala som zodpovednosť ja a ihneď som nastavila trvalý príkaz. Manželovi to ani nebolo blbé. Toto sú presne momenty, ktoré ma ničia.

Alebo prišla pokuta za prekročenie rýchlosti v zahraničí. Žltý lístok do schránky. Týždeň som mu pripomínala, že je potrebné prevziať list z pošty – urobil tak po troch týždňoch. Vytáča ma to nesmierne. Je v mnohých oblastiach nezodpovedný.

Manžel niektoré veci robí – chodí do práce, berie deti von, občas cez víkend navarí, vešia prádlo, rieši servis auta. Môj problém však je, že väčšinu vecí urobí až vtedy, keď ho o to požiadam alebo mu ich opakovane pripomínam. Mám pocit, že som sa stala manažérkou celej rodiny a že ak na niečo nebudem myslieť ja, jednoducho sa to nestane.

Keď sa snažím o tom s manželom hovoriť, často reaguje tým, že som na rodičovskej dovolenke, alebo povie, že sa bude snažiť viac, ale z dlhodobého hľadiska sa nič nemení. Často v hádke má aj ironické alebo zľahčujúce poznámky, ktoré vo mne vyvolávajú pocit, že moje preťaženie neberie vážne.

Musím však priznať aj svoju časť zodpovednosti. Keď sa v hádke cítim nevypočutá a manžel sa mi ironicky vysmieva, niekedy pri hádkach vybuchnem, kričím a v minulosti sa stalo, že som manžela udrela do ramena alebo ho štípla. Uvedomujem si, že to nie je v poriadku a ospravedlnila som sa mu za to. Rozhodla som sa vyhľadať psychologickú pomoc, pretože nechcem, aby naše konflikty prebiehali týmto spôsobom. On sa ale po hádke neospravedlní. Buď sa problému vyhýba a prestane komunikovať, alebo sa tvári, že sa nič nestalo. Nevie riešiť problémy.

Manžel nás raz objednal na partnerskú terapiu na moju prosbu, ale nezapísal si termín a stretnutie tak prepadlo. Mám pocit, že o našom vzťahu hovorím a snažím sa ho riešiť najmä ja, zatiaľ čo manžel sa nepríjemným témam skôr vyhýba. Pochádza z rodiny, v ktorej boli problémy – jeho otec bol gambler, desaťkrát sa sťahovali a nepoznal istotu. Jeho rodičia nie sú zodpovední a momentálne už s nimi nie sme v kontakte, lebo nám viackrát ublížili, nerešpektovali nás.

Moja otázka znie.

Ako rozlíšiť, či ide „len“ o nerovnomerné rozdelenie zodpovednosti v rodine, ktoré sa dá zmeniť, alebo o dlhodobo nekompatibilné nastavenie partnerov? Ako môžeme začať meniť naše fungovanie tak, aby som nebola jediným človekom, ktorý nesie mentálnu záťaž celej rodiny, a zároveň aby sa naše konflikty ďalej neeskalovali? Nechcem takto fungovať a nechcem, aby sa naše deti učili tomuto vzorcu správania.

Ďakujem.