Jednoduchý trik, ktorý Vám pomôže prestať kričať na deti
Všetci to poznáme. Keď máme toho najviac, deti začnú vyvádzať najviac a ani sa nenazdáme, kdesi z hĺbky našej duše sa ozve krik. Hlasité slová, ktoré túžia zastaviť ten chaos, ktorý sa práve deje okolo nás. Mnohí z nás prestať kričať znova a znova skúšajú. No priznajme si, že prestať kričať na svoje živé deti, naozaj nie je jednoduché.
Dayna je bývalá učiteľka, ktorá strávila učením na základnej škole 12 rokov. Ako sama hovorí, v škole vychovávala cudzie deti, na ktoré nikdy nekričala. Doma to tak však vždy nebolo a mrzelo ju to. „Sú vari moje deti horšie ako tie cudzie, na ktoré si zvýšiť hlas nedovolím?“ pýtala sa sama seba. Potom sa však zamyslela, v čom tkvie jej zvyk, že v škole nikdy nekričí a ako by to mohla zo svojej triedy preniesť k sebe domov, k svojim vlastným deťom?
Uvedomila si jednu zásadnú vec, ktorá bola v každodennom pokojnom živote jej triedy podstatná a robila ju každý deň.
Spomínate si, kedy kričíte doma najčastejšie? Aj u vás sú to určite tieto situácie:
Deti sa hádajú.
Deti nerobia práve to, o čo ste ich požiadali.
Deti nepočúvajú, čo im hovoríte.
Deti sa chovajú hlučne.
Deti vám dávajú najavo svoje podráždenie.
Deti...deti...deti...
Vidíte aj vy ten problém vo vyjadreniach vyššie? Stále sa pozeráme na to, že deti nerobia niečo, čo sme od nich chceli, to čo sa od nich očakáva. Pozornosť je upriamená iba na deti, na to, čo robia a čo my nemáme radi. Kde sme však v tomto scenári MY? Čo práve vtedy robíme, keď sa naše deti nesprávajú nevhodne? Ako sme zúčastnení na tom, čo sa práve deje?
Odpoveď je, že zvyčajne NIE SME VEDĽA NICH. Zvyčajne sme vtedy zaneprázdnení v kuchyni, telefonujeme, na druhej strane miestnosti, možno čítame na gauči, venujeme sa menšiemu bábätku, ... Vyberte si z toho čokoľvek. Isté je, že jednoducho NIE SME BLÍZKO NICH.
Keď Dayna učila, nikdy si nedovolila očakávať od detí v triede, že budú ovládať svoje správanie, pokiaľ nebola blízko nich. Nikdy od nich neočakávala, že budú počúvať jej žiadosti z opačnej strany triedy.
Ak sa jej deti v triede stávali priveľmi hlučnými, rozbláznenými, či nahnevanými, ... Nezostávala sedieť za stolom a nekričala cez celú triedu, aby sa konečne upokojili.
NIE! VŽDY K NIM PODIŠLA BLIŽSIE!
Prechádzala sa pomedzi nich a hľadala, kto z nich potrebuje jej pomoc. V tichosti položila svoju ruku na plece alebo na chrbát dieťaťa. Sklonila sa k nemu a hovorila milým a rešpektujúcim tónom.
Hovorila im, čo od nich požaduje a dávala im návrhy, ako môžu zmeniť svoje správanie. A tento jednoduchý tip fungoval takmer vždy. Ako je možné, že takú jednoduchú vec nepoužívame?
Namiesto toho, aby sme opakovali dokola to isté, či kričali cez celú miestnosť, či zahanbovali deti, ... Stačí ak k nim podídeme bližšie.
Dayna tento trik začala využívať aj doma a vždy, keď sa jej deti začínali dostávať z pod kontroly, jednoducho k nim podišla BLIŽŠIE.
Vždy, keď sa začnú deti hádať, namiesto toho, aby ste sa pokúšali prekričať ich hlasy cez celú obývačku, ....PODÍĎTE BLIŽŠIE, BUĎŤE VEDĽA NICH.
Vždy, keď budú deti ignorovať vaše prosby, namiesto toho, aby ste začali kričať svoje požiadavky hlasnejšie, ....PODÍĎTE BLIŽŠIE.
POĎTE K DEŤOM BLIŽŠIE, DOTKNITE SA ICH.
Budete si istí, že vás počujú. Budete si istí, že im pomáhate vyriešiť ich problém. Budete si istí, že ste tu pre nich.
Dayne tento jednoduchý trik fungoval na cudzích deťoch v škole i na jej vlastných doma. Určite stojí za to, aby ste ho vyskúšali, ak bojuje s krikom aj vy sami. Určite stojí za to, aby bol aj váš domov pokojnejší.
Odporúčame
stoji za vyskusanie.dakujem za clanok☺
To fakt sa vaše deti nedokážu povadiť, keď sedíte vedľa nich??? Keď obe (viac) chcú sedieť tesne pri vás a samozrejme na rovnakej strane....keď síce sedíte pri nich, ale venujete sa viac jednému, napríklad úlohy do školy....keď s nimi v izbe a konkrétnemu dieťaťu poviete, aby niečo urobilo????
Asi mám potom "pokazené " deti 😅
@cairka nase sa vecne vadia a dohaduju aj ked som tam.presne ako pises..kto bude blizsie pri mame, kto prvy, koho skor to ci ono...pise sa o deťoch v skole..asi starsich ...ja mam obe do 6 rokov a tie sa aj pobiju pri nas...a to som od malicka pri nich lebo sami sa nikdy hrat nevedeli. A stichnu az ked zvysim hlas...na chvilku 😀 ibcas si ale "svoje bitky" musia vyriešiť sami.... ale zislo by sa mi menej kricat to je pravda 🙂
ano, priznavam sa...tiez castokrat kricim cez cely dom☹....ale prisla som aj na to, ze ked pridem a "zasiahnem" este ked len zacinaju stupnovat svoje nalady tak to ubrzdime😀
a ako to mam urobit, ked som v uplnej blizkosti, a znicoho nic dostane zachvat .. nie placu ale revu ze az bubienky zalahuju? ja fakt neviem ... dakedy ma to tak vyhecuje ze konec ... tato teoria je pekna sa neda aplikovat na tuto situaciu : (
@ivkadracova a ked kricis, tak sa upokoji?
Keď má mamička 5 detí a s dvoma si robí úlohu a dve si majú upratovať a ona vstane a oni namiesto upratovania sa hádajú... je aj na toto nejaký zlepšovák? inak krásny článok 🙂 🙂
@ivkadracova sestra mala tieto záchvaty ked mala rok a pol ale ona uz cisto rozpravala... pravidelene doma, v obchode a mamina ju vždy objala (silno lebo sa trepala,hádzala o zem) a hovorila jej že ju lúbi a že je dobré dievčatko. Teraz ked má sestra 20 sa smeje že kolko sa ona naklamala 🙂 🙂
@nikelca juj ale vies jake to je na nervy? chces a myslis si ze robis dobre, a decko sa chova akokeby si mu prislapol hlavu? uf.... vzdy s odstupom si uvedomim, ze mohla som inac reagovat, alet o v tej chvili ide len velmi velmi tazko,... asi 2x sa mi ju podarilo takto objat, 1x to zvysilo amok a 1x to nejako po case pomohlo... Manzel mi poradil ze mam ist von predychat sa. Ale ako, ked aj druhe decko tam mam? Nie vzdy to dokazem. Chlapi si celkovo vedia lepsie chladnu hlavu zachovat. Toto je trening trpezlivosti aky sa inde neda ani zaplatit.
@zuzigirl to co robim ja, ani nie je krik .. kricim iba na manzela : )) ked ma vytaca ... ja ani neviem ako pomenovat to moje chovanie, ked ona je v tom stave, tiez ma to dostane to takeho divneho stavu, a sa obe z toho nevieme dostat, no nekricim ako by si to dakto predstavil ze stekajuci pes, iba som zlaaa...
Ja si kladiem otazku, ako sa dieta nauci samostatnosti, ked ho budem stale ucit tomu, ze pri kazdej cinnosti budem s nim. Nevravim o pomoci ked si nevie s niecim rady, ale pokial sa jedna o veci, ktore vie, len ich skratka robit z pohodlnosti nechce a tak okolo toho musi robit cirkus. Teda upratovat izbu s nim, obliekat sa s nim, hrat sa s nim...proste akonahle zacne robit inu cinnost, hned nabenem aby som bola vedla neho aby nahodou nezuril, ze musi spravit nieco sam - t.j. pocas jeho pritomnosti nevarim, neperiem, netelefonujem...proste nerobim nic, co by som chcela robit ja ale robim len to, co chce dieta. Ked ma clovek viac deti, ako sa da dosiahnut to, aby bol v rovnaky moment pri roznych cinnostiach a uspokojoval naraz potreby viacrych deti, roznych vekovych kategorii a pritom sa nezblaznil??? Priklad - ideme von, potrebujem si obliect mladsie dieta, starsi sa vie obliect sam, ale zacne zurit, lebo sa mu nechce, ved komu by sa v tej zime aj chcelo do tolkych vrstiev, ze?? A tak jaci, robi vsetko mozne, len sa neoblieka. Teraz co robit? Ja potrebujem obliect aj seba, aj prichystat veci von, popritom dozerat aby si mensia niekde neublizila....ale mam sa postavit vedla syna a sukat ho do oblecenia, aby nekrical, ci? 😅 Porovnavat deti rovnakej vekovej kategorie, dokonca skolakov s detmi do 5r. sa asi velmi neda....Ja mam napr. odsledovane, ze ked nenabehnem hned ako mi syn povie "podme sa hrat", ale mu poviem, ze musi pockat, kym nieco dokoncim, tak si sam najde hru, pri ktorej sa zabavi sam....a toto vobec nevedel, dokial som mu do 3r. sedela stale pri zadku, lebo som mala pocit, ze ho zanedbavam, ked som mu non-stop nevymyslala program. Ako sa nam narodila dcera, tak uz vie, ze cas sa musi aj delit medzi ostatnych a naucil sa vela veci robit samostatne.
@iwesska - u nás to isté iba v "bledomodrom" - mne je tak staršia, že keď nie je niečo hneď, tak už jej v očiach svieti, čo by - kde by, a všetko robiť, len nie to, čo práve treba. Obliekať sa von? 150x od toho odbehne, všetko iné robí... pritom keď sa má prezliekať v rámci hry do ďalších a ďalších šiat, tak je prezlečená behom 3 minút komplet. Tiež si myslím, že vo veku 5,5 roka by už mohla chápať, že keď sa raz treba obliekať, tak sa proste môže (a hlavne dokáže) obliecť sama a rýchlo - t.z. bez odbiehania a zdržiavania. Pritom v škôlke ju chvália vkuse, ako sa ona vie najrýchlejšie z triedy vychystať - a to od 1. triedy tak. Pritom mladší má Niečo cez 2 roky, a ten sa napr. sám v pohode zabaví, keď mu poviem, že musí počkať. A nevymýšľa, proste si niečo nájde. Včuľ babo raď, ako nekričať, keď sa potrebujem niekde načas dostať, a nemôžem pri staršej sedieť, kým sa jej uráči obliecť. Ani po 3-4 razoch mierneho napomenutia a vysvetlenia, prečo sa treba chystať. A áno, obvykle zaberie len zvýšený hlas, bohužiaľ... ☹
zaujímavý článok, aj som to istý čas praktizovala, ale nedá sa to stále. Lebo ako vyššie maminy spomínajú občas ani to nepomáha. Moje deti si na to tak zvykli, že bezo mna nič nespravia samostatne, všetko mi hlasia, na vsetko sa stažujú. až mam občas toho cez hlavu. Doma striedame metody na upokojenie, počítanie do troch, poslanie do izby na upokojenie, zvýšenie hlasu alebo im poviem nech si to vybavia medzi sebou, ak sa bijú o nejakú hračku. Verím, že je skvelé byť učitelkou a tak dobrou a byt v pohode celý den. Lenže mamina je doma nie len učitelkou, ale aj kuchárkou, upratovačkou, vychovávatelkou a ..... tak sa nedá byť vždy v klude a vsetko na pokoji vyriešiť a pritom sa nezblázniť....
byť pri dieťati je dobré..ale rovnako aj nebyť pri ňom je preň dobré...napr. môj syn, keď sa začnem točiť okolo neho a hráme sa spolu až pričasto počas napr.dvoch dní (teda, že uprednostním jeho pred poriadkom, varením atď) zvykne si na to až tak, že potom si už nevie ani sám vybrať hračku z poličky a len sa poneviera po dome bez cieľa...keď ho ponechám len na seba samého, lebo sa nakopí veľa práce, tak sa fantasticky vyhrá a vymyslí také činnosti, čo ja len zíram...ale zasa mám ja výčitky, keď na mňa z izby pozrie smerom do kuchyne a vidí, že ja nemôžem, tak si len smutne sadne a začne si sám prezerať knižku... takže opäť raz zlatá stredná cesta platí...niekde som čítala, že povenovať sa jednému dieťaťu tak zo 4x na deň po 5-10min.... myslím, že vtedy sa aj deti uspokoja, aj sa sami niečomu priučia, keď nás nemajú za zadkom...ale článok pekný...tiež sa mi páči jeden trik-prečo mám kričať na svoje dieťa, keď na kamošku si to nedovolím (kde trčí, prečo sa neoblieka, čo jej to trvá..), moje dieťa si ten rešpekt nezaslúži? to ma hneď zahaltuje, upokojím sa oveľa rýchlejšie, keď si uvedomím, že pri mne stojí tiež ľudská bytosť, nie môj väzeň či otrok ;)
@simonaf - áno, s tým rešpektom k dieťaťu je to síce na jednej strane fajn, resp. ani nie s rešpektom, alebo skôr s tým, že nezvyšovať hlas, nekričať, lebo ani na kamošku si to nedovolím... No, len ale asi tej kamoške netreba 150x vysvetľovať, čo má alebo nemá robiť a kamoška sa asi tiež nebude správať tak, že bude napr. ignorovať, ak jej povieš, že u Vás sa napr. nefajčí. Teda, chcela som tým povedať, že dieťa jednoducho musí tiež vedieť rešpektovať určité pravidlá, ktoré doma platia. A nemožno sa považovať za vezniteľa a otrokára len preto, že ako rodičia chceme, aby ich deti dodržiavali. Pokiaľ zlyháva pokojná cesta a vysvetľovanie, a v danej situácii zaberá prote zvýšený hlas, tak ho jednoducho - aj keď nerada - použiť musím. Tiež nie som verklík 1000x opakovať dieťaťu niektoré veci dookola, ktoré už v danom veku chápe, ale má proste "svoju chvíľku" a cíti potrebu si robiť svoje v absolútne nevhodnej chvíli a ignorovať okolnosti. Nehovorím o tom, že treba jačať na to dieťa bezdôvodne alevbo pre blbosť, prípadne vtedy, keď vidím, že to nezaberá. Len proste niekedy nič iné nefunguje, len ten zvýšený hlas.
Začni písať komentár...
#navrh