K napísaniu tohto článočku ma popravde vyprovokoval ani nie tak prvotný nepríjemný zážitok, ale ľadová sprcha, ktorá po pár dňoch nasledovala... Takže začnem ľadovou sprchou, aby bolo všetko uvedené na pravú mieru...
Po niekoľkých mesiacoch sme sa dohodli s kamoškou, že dáme v meste sľúbenú kávu... Šla som aj s malým a celkom fajn sme posedeli a pokecali. Vlastne skoro celkom fajn... Celé to narušila kamoška, keď obdivovala malého šikovnosť a akosi mi začala rozprávať:
"Je to strašná nespravodlivosť. Ty si taká starostlivá mama a nemôžete mať vlastné detičky. A kadejaké socky rodia a chľastajú súčasne a to tie úrady nevidia? Kde v pekle je tá sociálka vtedy? Vás preverujú ako násilníkov a zlodejov a čo ja viem akých a také kdejaké socky chodia s deckami ožraté ako dogy a nič... je to nespravodlivé." uzavrela to.
Tak jej vravím : "Vieš, ono to nie je také jednoznačné, niektorí ľudia nemôžu za to, že patria k sociálne slabým a aj tí majú predsa právo mať deti...pokiaľ je to dieťa nakŕmené a čisté, čo na tom, že je z chudobnej rodiny." argumentovala som, my tiež nepatríme k smotánke. Nato sa kamoška rozohnila a spustila:
" Hej, ty sa ich stále zastávaš, ty si taký dobrák, ale minulý týždeň mi kolegyňa rozprávala, ako sa na zastávke strepala ožratá ženská s kočiarom z mestskej...no vravím ti, ožratá bola, špinavé rifle, tričko za europäťdesiat od číňana, cigán v kočiari... akože kamoška hovorila, že zrejme aj v buse pýtala prachy, lebo chodila hore-dolu, potom sa schytila a trésk na betón aj s kočiarom...ten sa prevrátil, ale čo tam po nejakom cigánskom zasranovi...no ale chápeš to? A musela to byť nejaká fakt socka, lebo že ani šofér nič neurobil, zavrel dvere a odišiel... Že až potom jej pomohla nejaká baba, asi z nejakého súcitu, keď k nej nikto nešiel...veď kto by aj, ešte ti vynadá... a že keď ich sledovala, že fakt socka, čosi tej babe vykladala a ani zuby nemala! Akože fakt des..." Nemala som chuť to ďalej počúvať, tak som ju prerušila: "Kedy to bolo?"
"Nó, vravela to tento týždeň v pondelok, že v piatok, keď šla z práce..." Svitlo mi...tak vravím:
"A tá tvoja kamoška neurobila nič?"
"Čo ti, ona je zlatá, ale socky nie sú pre ňu...Hneď povedala, že nikto nebežal a ona tiež nepotrebuje schytať pár nadávok."
Zmenili sme tému, podebatili sme, otočili dajaké nealko a zákusok... rozišli sme sa... šla som domov a do očí sa mi tisli slzy... bolo mi to tak strašne ľúto, že som mala chuť proste odísť z tejto zemegule...ale kam? Sedela som na ihrisku na lavičke, malý sa hral s kamienkami...ja som sa topila v depke...nikdy nebudem labuť...nikdy zo mňa nebude niekto, za kým sa ľudia otočia na ulici s dobrým pocitom... ostanem celý život len škaredým káčatkom... prečo? tu je moja verzia opisovaného piatku...
Šla som k známym na záhradu, boli sme pozvaní aj s malým, majú hojdačky, domček, trampolínu, stretáva sa u nich viac detí... Obliekla som si čierne vyťahané tričko, rifle, ktoré sú od výroby také tie fľakaté a keď sa na ne dívam zdiaľky, sú akoby špinavé-fľakaté. Malého som posadila do kočiara a šli sme. Do autobusu som sa nejako dostala, nepomohol mi nikto... ale som na to zvyknutá. Z autobusu som vystupovala na zastávke, kde nie je chodník, takže je to dosť vysoko. Otočila som sa na pani za mnou: "Prosím vás, pomôžete mi?" Pozerala do okna. Prešla som dopredu, sedel tam mladý muž. "Prosím vás, pomôžete mi?" Aj u mladíka neúspešne, má laptop a nenechá ho bez dozoru... Tak som chytila kočiar, nakoľko autobus šiel do inej časti mesta a rozhodla som sa vystúpiť sama. Nebolo to zase prvýkrát. Lenže akosi sa to nepodarilo. Neviem, možno som krivo stúpila, možno som zavadila kočiarom, proste som si uvedomila, že padám...snažila som sa položiť aspoň kočiar na kolesá, ten sa však prevrátil dozadu, potom nabok a hore kolesami...to som ja už padala nekontrolovane, nakoľko som do posledku chránila kočiar a dieťa...ležala som pri autobude...vnímala som tváre nalepené na skle...ľudia na zastávke boli ako zamrznutí...v pravom bedrovom kĺbe som cítila strašnú bolesť...razila si to až do kolena a pod lopatku...nemohla som sa pohnúť...rev malého bol neskutočný, videla som len kolesá vystrčené k nebu...pripadalo mi to ako večnosť...prosím, pomôžete mi?...neviem, či som si to len myslela, alebo som to povedala...ale asi myslela...nikto neprišiel...potom som videla utekať jednu pani, poznám ju, je lekárka, veľmi milá, kedysi som u nej párkrát bola... pomohla mi posadiť, potom vzala malého, mal len hrču na čele, ale pomaličky sa ukľudňoval... postavila som sa...za chrbtom sa mi zavreli dvere a bus odfrčal, veď to bol vlastne síce úraz, ale mimo autobusu...pani doktorka nás kúsok odprevadila na lavičku, tak sme sa rozprávali...potom sme sa rozlúčili a my sme pomaly krivkali s malým na návštevu...noha ma desne bolela...za pár dní sa mi na boku zjavila A5-ková modrina...dnes už nebolí, bolí len srdiečko nad neskutočnou ľudskou necitlivosťou...
Dva príbehy opisujú tú istú udalosť... jeden z pozície "nóbl" človeka, ktorý hodnotí ľudí podľa výzoru, druhý od "socky", ktorá má na vysvetlenie argumenty... áno, chodím v tričku od číňana. Pred pár mesiacmi mi zomrel otec. Potrebovala som čierne a kúpila som u číňana. Ale len preto, že čierna sa v mojom šatníku bežne nevyskytuje a bolo mi ľúto kupovať drahé kvalitné oblečenie, ktoré mi po pár mesiacoch ľahne do skrine, alebo ho budem ponúkať v nejakých bazároch...Žobrák...áno, vyznelo to tak, pritom som prosila o pomoc... a stretávam sa s tým, že keď si ľudia všimnú, že som bez zubov (momentálne, lebo k zubárovi normálne chodím), tak mi hneď priradia nižšie IQ. V obchodoch za mnou chodí SBS...veď keby dačo...Nemôžem každému vysvetľovať, že je to inak...že to u mňa trvá trošku dlhšie, nakoľko som po mame zdedila onko-hematologickú diagnózu a mám problémy so zrážanlivosťou krvi, takže bol problém s trhaním a natiahlo sa to...a naposledy...áno mám cigána v kočiari, (lenže nik nepremýšľa, že je adoptovaný)...vidia len to, že som socka a chrápem s farebnými (odpustite výrazy, nemám nič proti rómom)...proste zhoda okolností...ale ani to nedáva právo ľuďom škatuľkovať...ale žiaľ je taká doba, pozrú sa na človeka, vidia oblečko za 150€, tak považujú za "človeka"... pozrú na človeka, vidia oblečko od číňana a zo sekáča, tak považujú za "socku". Keby niektorí ľudia vedeli, ako strašne sa týmto postojom mýlia.
Aj "socky" sú ľudia a keď už nikto nepomohol mne, tak prečo nie aspoň tomu malému...Odvolávajú sa na to, kde je sociálka, keď má pomáhať deťom a oni sami sú ľahostajní pri prevrátenom kočiari s plačúcim prckom...
P.S. Kamoške som sa priznala so svojou verziou, hľadela na mňa ako na marťana... nešlo jej to do hlavy, ako sa toto mohlo stať... ja som na to prišla... ide o to, že priatelia sa nepozerajú na výzor ale do srdiečka... dnes už viem, že pre priateľov môžem ostať škaredým káčatkom do konca života a stále budem mať väčšiu cenu ako krásna labuť...
uf,az ma srdiecko zabolelo ked som to citala. je to naozaj smutne. ☹ ale ty vies,ze si ta najlepsia mamina na svete,tak sa tym netrap. tvoj drobcek mal velke stastie,ze sa dostal do takej rodiny ako ste vy. 🙂