Život je Láska

Intro - psychická príprava

Zmierenie

Nie som vôbec pripravená na pôrod. Nie som vôbec pripravená byť tehotná, nie to ešte na pôrod. Nie som vôbec pripravená na ďalšie dieťa, prišlo tak nečakane. Nebudem hovoriť, že “našou vinou”. Ten akt bol krásny, bol z Lásky, bolo to o nás, a aj keď som netušila, že počneme, vinou by som to nenazvala. Robíme všetko s plným vedomím, takže takýto záver sme mohli očakávať. Zatiaľ sme sa prírastkom nebránili, no napriek tomuto uvedomeniu, som veru tentokrát na tehotenstvo pripravená nebola. Akurát mi bežal masérsky kurz, chystala som sa na polmaratón, už som aj začala trénovať. Všetky plány môžem zahodiť.

Prvý bod programu - zmierenie. Musím sa zmieriť s tým, že je tu, je náš, a bude s nami celý život. Bilo sa mi srdce s hlavou. Zmierenie neprišlo na prvý krát, pracovala som na ňom úplne pravidelne. Až do pôrodu. Niekedy som si ani len neuvedomovala, že som tehotná. Veď život plynie tak rýchlo. Ale on mi to dal samozrejme patrične pocítiť. Bolo mi často zle od žalúdka. Čo bolo vlastne aj dobre, aby som nejedla hlúposti. Jedlo som dosť vyberala, inými slovami, on si proste z brucha diktoval, čo a ako. A ja som sa úplne automaticky podvolila. Nebojovala som s ním, ani s týmto stavom.

Najťažšie bolo v úvode dostať to zo seba, povedať všetko Paľovi. Už sme riešili financie, kedy pôjdem do práce, a do ktorej, a podobné svetské veci. Videl, že sa trápim. Jeho reakcia však bola oslobodenie: Rozosmial sa, a dal mi pusu. Tešil sa.. Blázon. Ako keby si neuvedomoval dopady. Ale on predsa nie je hlupák! Všetko si plne uvedomuje. A mne neskutočne odľahlo: Už v tom nie som sama. Už sme v tom celá rodina.

Postoje

Čo ja.. Ale čo deti? Tak je im dobre dvom. Ako to príjmu? Ok, sú to deti, prijať to musia, čo iné im ostáva. Ale i tak. Odkedy to bolo vidieť, začali sme im postupne častejšie hovoriť a vysvetľovať, že budú mať súrodenca, malé bábätko, ktoré rastie vo mne a narodí sa. Žiadne tajnosti, bez ohľadu na vek. Božka: to je moje bábo. Začala sa viac hrať s bábikou, na chodník kreslila myšku v myške, a zrejme to prijímala, alebo ventilovala takýmto svojským spôsobom. Slavo: Nieee! Žiadna ďalšia konkurencia z jeho postoja neprichádzalo do úvahy. On je ten malý, on je predsa to bábo! Sranda, ako sa to po pôrode otočilo.

A čo ostatní? Tak, to je hádam jedno. Ale obavy som mala.

Odblokovanie

Toľko vecí nemáme doriešených, ja fakt netuším, čo s tým. Nemôže prísť dieťa do rozrobeného bytu. Nemôže sa narodiť do nevyriešených vzťahov. Nemôže nemať svoje miesto. Nemôžem byť bez umývadla keď mám novorodenca. Nemôžeme mať nevyriešené financie s ľuďmi … Milión ďalších vecí, pre ktoré ešte musí počkať! Ale dokedy preboha? Veď máme roboty tak na pol roka, a ja totálne nevládzem. Termín pôrodu sa blíži. Ako vôbec porodím? Je to čím ďalej tým horšie. Navyše ma doktorka vystrašila cisárskym. Takto som to predsa vôbec nechcela. Zavalil ma smútok. 

Tlačila som na Paľa, a Paľo sa snažil. Postieľka v nedokončenom byte ma veľmi potešila. Vždy keď sa malo nejaké bábo narodiť, musela som mať najprv postieľku. Tentokrát som mala hneď dve. Však, po dvoch deťoch. Ok, mám o argument menej.

Tehotenské poradne som zmenila na rizikové. Doktor tam ma uistil, že môžem rodiť aj normálne, vraj by to bola škoda rezať. Ba dokonca sa jeden krát sám rozosmial, keď si spomenul, s akým problémom tam vlastne chodím. Poďakovala som mu. Bola to naozaj úľava. Mínus druhý argument.

Rekonštrukčný podnájom vyprataný, pripravený na odovzdanie - mínus tretí argument. Veci sa naozaj začali hýbať lepším smerom.

Hoci bolo mnoho problémov, ktoré musíme riešiť, a veľa roboty sme mali pred sebou, lebo s deťmi nestíhame, moja myseľ sa začala pomaličky uvoľňovať. Ale nebolo to ešte ono.

Silvester sme len tak prežili. No niečo sa v tedy vo mne pohlo. Niečo bolo iné. S tým iným pocitom som išla na Nový rok spať, a aj som s tým pocitom vstala.

O-ou! Cítim kontrakcie. Pravidelné. Aj nepravidelné. Zas to, čo v ôsmom mesiaci? Neviem, niečo je iné, uvidíme. Čo ale robiť? Už môže prísť? Veruže on sa ma nebude pýtať. Iveta, uvedom sa! On vie kedy má prísť. Vie to maternica, vie to príroda, Ty sa len podvoľ, nemáš o čom polemizovať. Uff, ťažká úloha pre moju hlavu. Veľa som za ten deň nenarozprávala. Hádam iba pár viet. Bola som ponorená do svojich myšlienok. Musím sa s tým zmieriť. Musím ho nechať robiť si, čo chce. Ale ja som stále taká unavená. Kedy sa ja vyspím? Nevládzem rodiť.. Tak som im dohovorila, aj maternici aj chlapcovi. Nechali ma. Zázračne, ale nechali ma oddýchnuť.

Prebrala som sa, prišla som na nové myšlienky. To je krásne. Veď to je život. Úplne sa mi otočil pohľad. To, čo sa teraz deje, je život, a deje sa to z lásky. Vôbec o tom nepochybujem. Všetko je ako má byť. Prečo mi trvalo tak dloho pochopiť to? Takými blbosťami som sa nechala blokovať? Život je krásny. Som pripravená.

Opisný opis

Dôchodca 

Kedy ja mám vlastne ten termín? Nikto nevie, i keď sa tvárim, že viem, kedy som mala posledný menzes, neviem, iba dedukujem na základe predposledného zapísaného. Boli sme rozlietaní, nikto nevie. Ale posledný mesiac som tehotenstvo znášala ťažšie, než prvé dve tehotenstvá dokopy. Spánok? Tak ten nehrozil, ani poloha, ani kľud, ani nijako, chodenie na záchod stokrát za noc. Plus, sem tam nejaké naše dieťa malo problém. Len som sa sťažovala, nadávala sama sebe do dôchodcov. Svokra sa smeje vždy, keď to poviem. Asi to ešte poviem viackrát aj potom.. Spomínala som, že som citlivka? Veľa bolesti som zažila za poslednú dobu, a zle som ju aj znášala. Dosť, žiadna ďalšia bolesť, nechcem!

Kontrakcie 

Tak to je samostatná kapitola. Tak dlhý nábeh na pôrod, som nie len že nezažila, ale ani o takom nepočula. Od ôsmeho mesiaca som pociťovala prvé kontrakcie. Ee, žiadni poslíčkovia a pod. Úplne riadne menzesové kontrakcie, dokonca v pravidelných intervaloch, presne v mieste, kde kontrakcie očakávam, a kde aj reálne boli. Okrem toho poznám: tvrdnutie brucha, tvrdnutie s rezaním prípadne pálením, kŕč v maternici po obidvoch stranách, že sa ani postaviť neviem - niečo ako kŕč v lýtku, a rôzne iné neduhy, ktoré s kontrakciami nič nemajú. Tie pravé Žena proste pozná. A boli to úplne ony, pretože tie isté som mala aj v deň D, len o trošku intenzívnejšie so stupňujúcou sa tendenciou.

Silvester 

Z prežívania tehotenstva som mala pocit, že prenášam aspoň dva týždne, hoci podľa výpočtov som bola deň pred termínom. Nevládala som - jaj, to som spomínala. Silvester bol absolútne mimo. Nie, Paľo, nebuďme deti na polnoc, načo? Hmla je, mrzutá som, všetko nedobre. Aj sme sa samozrejme hádali. Najkrajší nový rok napriek tomu.. Darmo som sa mu snažila vysvetliť, že to cítim, že teraz má zastaviť svoj jazyk, neargumentovať, a počúvať mňa, čo potrebujem, atď. Som náročná Manželka, to uznávam. Ale použijem jeho obľúbený argument: Takú si ma vzal! Aj keď ma určite mení k lepšiemu, v určitých životných situáciách vyžadujem plnú sústredenosť a podporu. V ten večer mi ju trebalo. Dočkala som sa až na druhý deň, keď mu to došlo. Tuším sme zaspali aj napriek všetkému v objatí, ale pri tých mojich psycho stavoch, a jeho vzdorovitosti, kto si to má pamätať? Pamätám si len pocit, že to bolo pekné.

Nový rok

Je sviatok. Išiel do kostola s deťmi, klasika. Malo byť všetko zavreté, no aj tak som sa chcela prejsť. Stretli sme sa obďaleč, prechádzali sme sa spolu asi hodinu. Došlo mu to, keď som každých päť až desať minút počas prechádzky zastala, a čumela do blba. Poslala som ich vždy ďalej, len nech ma neotravujú. Naznačila som mu to iba pokývaním hlavou do strán. Pochopil. Trpezlivo zakaždým prečkal dvesto metrov predo mnou, a v tichosti sme sa prechádzali ďalej. Urobili sme si kolečko, vláčiky, park, pomedzi to moje kontrakcie bez slova a pomenovania. Paradoxne naša kaviareň napriek sviatku bola otvorená. Tak tradične, po kostolíku, sme tam zakotvili. Vraj prišli upratať po Silvestri. Lepšie ste urobiť nemohli! Ristretto, a horúca čokoláda, čo sme dojedli po deťoch, bolo presne to povzbudenie, čo sme potrebovali. Obaja sme ožili. Deti sa zahrali, pokecali sme s majiteľkou, a išli ich uložiť domov spať. Bol neskorý obed, žiadalo sa. A ja som veľmi dobre vedela, že si musím oddýchnuť. Doma to bol jeden tradičný kolobeh, obed, vresk, pomedzi to stupňujúce sa kontrakcie, ktoré som si chodila odžiť buď do kúpeľne, alebo do spálne na posteľ. Takto po ležiačky som to ešte nepoznala. Ale dobre mi robilo objať paplón. Trvali dosť dlho, aj cez hodinu, a boli intenzívne. Hovorím chlapcovi bez mena, počkaj ešte, potrebujem si oddýchnuť. Chcem porodiť dobre, chcem aby sme to zvládli, ok? Počúvli ma. Aj deti, aj maternica, aj chlapec. Ako deti zaspali, nastal kľud v mojej duši aj v mojej maternici. Ľahla som si a zadriemala. Potrebovala som to viac ako soľ.

Ide to 

Neboli sme s Paľom nijako dohodnutí. S našimi tiež nie, aj keď sa pýtali, pretože som nevedela kedy to príde, ako to príde, aké rýchle to bude.. Nechali sme to voľné. Len som vedela, že chcem ísť na kramáre. Mala som dve ponuky, odniesť deti k našim, a k Evičke, čo má sama dve dcéry o blok ďalej. Deň pred tým ma uistila, že sú doma, a že to platí. Po oddýchnutí sa mi začali kontrakcie stupňovať. Boli to hodiny, ale zbehlo mi to rýchlo. Inštinktívne som povedala Paľovi inštrukcie, ktoré boli zrazu jasné a nebolo v nich pochybnosti: Deti k Eve, je to blízko, a ona dostane číslo na Janu, keby niečo. Poznajú sa, čo je aj výhoda. Naši bývajú tiež relatívne blízko, čo je druhá. Zaistené to bolo z každej strany, mohla som sa venovať sebe. Ostáva len domyslieť, kedy je ten správny moment na odchod do nemocnice. Pri Božke som sa trápila hodne dlho, kým som pochopila, že to takto nepôjde a musíme proste do tej nemocnice ísť. Čo som aj dobre urobila. Pri Slavovi sa to spustilo z minúty na minútu, a ani sekundu som neváhala, že ideme. No odpratať jedno ročné dieťa v noci, je diametrálne odlišné od odpratania dvoch “veľkých” detí, ktoré sa zobudia po obednom spánku, sú hladné, nervózne, v plnej energii, zvyknú sa naťahovať, a dostať ich z domu trvá celú večnosť.. Tiež som to v hlave nechala voľné. Hádam to opäť poznám, a v správnu chvíľu poviem Paľovi: “ideme”.

Rýchlo preč 

Kontrakcie som už mala na plné obrátky. Striedala som záchod, sprchu, postoj vo vani, pred vaňou. Ako som si vaňu napustila, tak som ju aj vypustila, a nechala vodu len tak tiecť. Nový záchod v kúpeľni sa mi veľmi osvedčil. Neviem si predstaviť odbiehať v tomto stave cez predsieň do externého záchodu. Fuj.. chválim sa za môj druhý záchodík. Niektoré kontrakcie som si odžila po kolenačky držiac sa o vaňu, niektoré za stoja opierajúc sa o ešte nenatretú zárubňu. Nahádzala som si na zem dvesto uterákov, a pomedzi kontrakcie som si nejako doniesla aj paplón. Opäť som mala potrebu ísť na záchod. Hovorím si, vyčistím sa, pre istotu. Spravila som si niečo ako klystír a osprchovala sa. Ešte som si natiahla kojeneckú podprsenku, také polotielko, pre ten pocit istoty. Pri každej kontrakcii som sa opierala ľavou rukou, a pravou si držala brucho. Ak bola veľmi silná, úplne som sa chúlila do seba, a funela smerom dole, skoro ako pri Slavovi, ale sťahy boli o dosť intenzívnejšie, a niekedy mi až triaslo hlavou do strany. Fú, riadna sila toto. Drž, drž, hovorím si. Všetky som ustála aj napriek vyčerpaniu. Deti sa zobudili. Ok, nevadí, nebudem si ich všímať. Ale veď oni jačia. Oni majú problém. Oni furt dačo chcú. Dokonca, spomenuli Mamku? Chceli sa “vlámať” do mojej kúpeľne. Môj mozog takmer explodoval. Uf. Masaker je slabé slovo, čo som vtedy prežívala. Nechýbalo veľa, a začala by som kŕčovito vrieskať na každú kontrakciu asi ako pri Božke. Nemohla som sa sústrediť. Zakričala som na Paľa - priskočil: “Paľo ber deti het! Ale rýchlo!” Videla som ako sa prebral a začal sa obracať. Trvalo to aj tak veľmi dlho, kým ich obriadil, zbalil, dačo prekusili, a kým som ich konečne počula na pavlači. Slovami sa nedá opísať tá úľava. Takmer som to vzda. Nevzdala. Odišli. Ticho. Čo mám robiť? Nestíham na to myslieť, ide ďalšia kontrakcia. Nádych, musím byť silná, ešte vydrž. Držím si pravou rukou pod bruchom, a ľavou sa opieram už značnou silou o stenu vedľa zárubne. Veď tá zárubňa je ešte nenatretá, je to vôbec bezpečné? Tuším na tej ľavej ruke budem mať svalovku. Nie, určite tam bude svalovka.. 

Vyšetrenie 

Je krásny kľudný Novoročný večer. Mesto je tiché, občasne počuť ešte delobuch. Asi zbytky zo Silvestra. To mi ale vôbec nevadí. Sušička skončila. Prádlo je stále vlhké, dám to ešte aspoň na štyridsať minút, hovorím si. Netuším koľko som tam nastavila, ale pre istotu viac, nech ma to opäť nevyruší. Kontrakcie sú relatívne kontrolovateľné, aj keď mega silné. Frekvenciu neviem, a ani ma to nezaujíma. Zrazu “šplech”. Ach, to čo? Voda. Čo teraz? Vleziem do vane. Chytám vodu, pozerám na ňu, ovoniavam. Je krásne číra. Vôňou mi trochu pripomína semeno. Je to vôbec možné? Pamätala som si z pôrodu Božky, ako mi voda tak postupne unikala, voňavú sladkastú vôňu. Semeno? Ovoňala som to asi osem krát. Ok, ale voňavé semeno. Môže byť. Kontrakcia vo vani nič moc. Idem nazad pred vaňu do štandardnej polohy, do toho divného postoja. Ale všetko bude totálne špinavé. Nevadí. Napadlo mi vyšetriť sa. Kľakla som si.. Och, veď ja cítim tvrdé, to je hlavička! Vzadu, na konci. Vlastne na začiatku. Zaliala ma nesmierna radosť, vyhŕkli mi slzy, a pocit šťastia, ktorý neviem vypovedať. Nahlas som sa rozosmiala. Hlavička! Tak toto moji zlatí už nezastavíme. Zrazu som nemala pochybnosť ani jedinú sekundu. Asi ide kontrakcia, ustoj to ustoj!

Paľo do detskej 

Konečne sa vrátil Paľo. Bez detí. Od tohto momentu som cítila absolútne bezpečie, istotu, a proste všetko, čo má Ženská pri pôrode cítiť. Zaklopal mi na dvere kúpeľne, odchýlil. Prebrala som sa z mojej eufórie, a hovorím mu: “ee, choď čakať do detskej”. Žiadnu inú informáciu chudák nedostal. Ibaže ja som viac hovoriť ani nemohla. Paľo išiel. Neargumentoval. Nebol si celkom istý, ale to mňa vôbec nezneistilo. Vedela som, že mi bude veriť, nech si prežíva neistoty aké chce. Egoista som, čo? Tak v takomto momente som si dovolila. Pardón.

Paľo vstupuje na scénu 

Prišla taká silná kontrakcia, až mi kývalo telom do strany, a hlava lietala, slzy vychádzali od zdolaných polmaratónov. Zrazu moje telo naplo, vystrelo, a vyšiel zo mňa hrdelný rev. Lev v džungli sa môže schovať. Hlavička zišla dole, pomaly, regulovane. Trasľavou rukou som si ju nahmatala. Zrejme sa ešte točil, lebo nešiel ihneď von, ako som čakala. Ale to som už nekontrolovala. Pocítila som toľko inými ženami opisovaný ohnivý kruh, ktorý som zažila prvý krát. Pálilo to. Ďalšia kontrakcia, dve, tri, neviem presne, ale zakaždým to bol ešte silnejší rev, a vyšla hlavička úplne von. Tešila som sa, a vrieskala nerušene ďalej, až kým nevyšlo celé telíčko. A moje bábo bolo na svete. Vytiahla som si ho pred seba, rýchlo skontrolovala, trošku som ho pokývala, kým som nepočula naozajstný plač, a nie len kuckanie. Krásne sa rozkričal, uľavilo sa mi. Vypusinkovala som ho, vyvoňala, povedala mu, že ho veľmi ľúbim, a že je dokonalý taký aký je. A už bol na mne, v mojom objatí, v mojom teple. Išlo to zo mňa úplne samé. Všetky úkony, slová, reakcie, spracovanie. Boli to však iba mikrosekundy. Na jeho plač pribehol Paľo. Akurát zo mňa vyšplechlo zbytok vody a veľa krvi. Až teraz bolo všetko zašpinené. Nejak to okomentoval, že fuj, ach, alebo také čosi, s grimasou, aj ma to pobavilo, ale to som si presne nezapamätala. 

Debata o mene

Bábo čisté voňavé, na mne, ešte stále napojené na placentu. Skončila moja energia. Dostavila sa únava, ktorú som pociťovala už posledný mesiac. Hovorím Paľovi: “idem si ľahnúť”. Riešila som dilemu ako nezakrvaviť novú drevenú podlahu, a čo so špinavou posteľou. “Ja sa o všetko postarám”, povedal, a hodil mi žabky na zem. Krása. Zaslúžený odpočinok. Ležíme v posteli, Bábo na mňa kuká. Skúšame sa kojiť. Paľo sa pýta, či môžeme zavolať záchranku. Hovorím, mu, môžeme, ale ešte nemáme meno. Tak sme začali debatovať o mene. Občasne som do toho mala kontrakcie, na pôrod placenty. Toto som ale ustáť už nevedela. Tak som to nechávala tak a oddychovala, debatovala s Paľom, túlila sa s novorodencom. Vôbec mu nejde Ľudovít, aha. Ani Vavrinec.. Veruže nie. Tak čo mu dáme? Ferdinand je divné, že? Ok.. František? Neviem prečo, ale Fero sa mi páči, aj sa nám hodí, aj mu ide, vidíš to? Hej, môže byť, dobré to je. Debata skončená, Paľo volá záchranku. Bola to asi hodina po pôrode. Františka s mamou Ivetkou môžu previezť na kramáre na ošetrenie. Ale to už je iný príbeh.

Outro - Reakcie na pôrod - chronologicky

Evka - Som na teba pysna : ))))

Lenka - Coze coze coze Kto je to??? Jes 1.januar; Dobre ze si si dala cokoladu! A davaj meno! Uz ta mozem stresovat uz mas po porode : D

Ivanka - Odpadla som, Boze krasne babo

Mirka - Som sa posrala ja z toho : D Wau

Vlado - A inac, super vyber nemocnice, v ba asi top ; )

Lenka - Prosim ta dalsie dieta uz nerobte, nechcem vidiet ten scenar porodu.... sa to stupnuje : D

Ajka - No do dabla : O to jak sa podarilo? : ) huh hlavne že ste zdravý : * zlatý je veľmi : )

Janka - Woow coze? Domaci porod? Sama ci s lekarom? Brutal, wow ... normalne mi sanka spadla, a k tomu bol supermoon .. to je dobre znamenie pre maleho

Palo - v podani Ivanky: Vcera inak Palko - velmi zlaty bol : D sa ho pytam .. “Palko a nebal si sa” ... a on tak uprimne ze - “ale Bal”.

Ja: Ďakujem Bože; ďakujem Ferko, tak veľa si k lepšiemu zmenil ❤

František sa nám narodil v kúpeľni 1.1.2018 v deň TP, asi 18:00, s mierami 3440g, 51cm a obvod hlavičky 34cm.

#porod #porodny_pribeh