Po roku som sa opäť zapojila do testovania a hneď aj úspešne. Tak veľmi som sa na to tešila, až to prišlo v najnevhodnejšiu chvíľu. Synček mal zdravotné problémy, takže čas na testovanie bol výrazne obmedzený, ale nakoniec sme to spolu všetko zvládli a stihli. Moja slečna mala z balíčka obrovskú radosť a koliesko si hneď aj prisvojila do svojej kuchynky 🙂 Bublinková fólia sa udomácnila v stane/hrade a chodí si tam pukať bublinky dodnes.

Forma na pečenie taštičiek

Priznávam, taštičky u nás nie sú v kurze. Deti ich neľúbia, ale my s manželom sme si pochutnali. Pretože byť s deťmi, keď ma potrebujú v chorobe, je pre mňa prvoradé, piekla som z kupovaného lístkového cesta a keď spali. Zvolila som jednoduchosť a plnila len jahodovým džemom. Forma mi prácu veľmi uľahčila, radielko pekne orezalo prebytočné cesto, džem som nadávkovala do taštičiek jednoducho lyžičkou a prekryla druhým plátom cesta a prebytočné orezala. Pri rezaní koliesko pekne spojí obe vrstvy cesta a plnka nevyteká. Rýchle, jednoduché a efekt perfektný. Vyzdvihnúť chcem aj jednoduché umývanie, naozaj stačí opláchnuť teplou vodou a je forma pripravená na opätovné použitie. Do umývačky riadu som ju nedávala, takže neviem ako by sa zachovala. Chválim tento produkt, určite budem taštičky manželovi vypekať častejšie, či na sladko či na slano.

Špirálka na zeleninu

Pri tejto pomôcke som nevedela, či som len ja nešikovná alebo od toho veľa očakávam. Chcela som dokonalé špirálky a vychádzali mi samé nepodarky. Však posúďte sami. Keby som si to kúpila, bola by som veľmi sklamaná, že som vyhodila peniaze na takú somarinu.

Sada dvoch tvorítok na zeleninu

Už dlhšiu dobu som sa chystala odnaučiť synčeka od cmúľania cumľa. Chcela som to urobiť pomaly a nenásilne, takže som ho ráno po zobudení schovala, aby ho nikde nevidel a dala až keď išiel na obed spať a zase až na nočný spánok. A ono to fungovalo pekných pár dní, kým si chlapča nepokazilo u babky žalúdok. No čo už, keď sa mu polepší, skúsime to znova. Náhoda to ale celé zariadila inak.

Všetky nešoférujúce mamy to určite poznáte. Potrebujete ísť s jedným dieťaťom k lekárke cca 50 km od miesta vášho bydliska, nechce sa vám ísť autobusom, tak vás vezie manžel a samozrejme ide s vami aj druhé dieťa, nech je poriadne „veselo“. U lekárky šlo všetko hladko, cesta späť tiež v pohode. Doma sme si deti podelili a prezliekli a všetko rýchlo, rýchlo, aby manžel stihol poobednú zmenu v práci. Práve keď bol na odchode, išla som uspať synčeka a pýtam sa, že kde má dudku. „Nemal ju už keď som ho vyberal z auta“, odpovedal manžel a už ho nebolo. Nehádala som sa a ani ten cumeľ nikde nehľadala, však keď nemal, tak nemal. Uspávanie síce trvalo dlho predlho, ale podarilo sa a dokonca bez plaču. A tu som si pomyslela: „Dobre synak, dudka sa síce pohľadá, keby niečo, ale už ju asi nedostaneš“.
Celé popoludnie ju vôbec nehľadal, až večer v posteli si spomenul, že kde má kugu. Povedala som mu, že sa stratila a nie je a on si ľahol ku mne a zaspal. Až o deviatej, ale zaspal a zas bez plaču. Dni sme zvládali úplne super, aj obedný spánok, ale ten nočný, och. Tri noci som poriadne nespala, huncút si vymenil cmúľanie dudky za ťahanie mojich vlasov. Spí v postieľke, ale bez dudky sa okolo tretej vypýta s plačom ku mne a ťahá má až do rána, au. Takže si viete prestaviť ako vyzerám, ak ste už niekedy videli sliepku bez peria (u nás na východe by som to opísala slovným spojením: „vyskubaná kura“). Ešteže mám tých vlasov na hlave dosť. Konečne štvrtá noc bola lepšia a mama je ako tak vyspatá a veselo píše článok.

Aby som sa dostala k pointe. Tú dudku pri vyberaní z auta mal. Keď ho manžel prezliekol, tak malý utiekol do obývačky a vypýtal si jablko. Podala som mu ho, vytiahla cumeľ z pusy a schovala na vyššiu poličku, nech ho nevidí a nepýta. A schovala som ho kvalitne, keď som ho nevedela nájsť a vôbec som si nespomenula, že ako to bolo. Byť mamou je naozaj náročné.

Zvoní budík, je 6:30. Otvorím oči, vypnem tie lesné vtáčiky, poprajem deťom dobré ráno a premáham chuť zavrieť oči naspäť. Dcérka mi oznamuje, že by ešte chcela spať a jediný, kto u nás vstáva s dobrou náladou, je synček. Pohľad z okna - a sneh, zase sneží. Tá zima snáď tento rok ani neskončí, či nebodaj, začína nová doba ľadová?

Čo na tom, že kalendár ukazuje dátum 19.4., dcérke som dala šál, hrubú čiapku a zimnú bundu, malého do nosiča (vďakabohu za tento vynález) a šup! odprevadiť škôlkarku. Domov sa ponáhľame, potrebujem si mixnúť raňajky a rýchlo uvariť kolienka k zvyšnej omáčke na obed. Elektrinu nám mali vypnúť o 7:30, našťastie, ešte funguje. Raňajky nachystané, vodu zohrievam v rýchlovarnej kanvici, nech sú cestoviny uvarené rýchlejšie. Práve, keď som ich do vriacej vody nasypala, nastala tma, zatváram hrniec a popod nos si frflem. Rozmýšľam, čo teraz. Ešte dobre, že mama neposlúchla moje rady a má plynový sporák. Rozhodla som sa, že najprv sa naraňajkujem, a potom vezmem hrniec aj drobca a uvaríme u mamy. Po pár minútach dvíham pokrievku, premiešam a čuduj sa svete, cestoviny sú akurát hotové. Tak to ma veľmi potešilo, navariť na sklokeramickej doske bez elektriny 😀 paráda.

To pochmúrne počasie mi uspalo dieťa (večne plné energie) už o deviatej, rýchlo si varím u našich kávu a beriem si pero a zápisník a píšem tento text. Ešte som ju ani nemala dopitú a už si v postieľke tlieskal, rovných 50 minút spánku, no nič, pôjde dnes ešte raz. 

Hráme sa s huncútom celý deň s autami, chlapča sa nezaprie. Priebežne chodíme kontrolovať okno do ulice, okno do dvora a garáž. Drobec si nedá vysvetliť, že auto tam nie je a zbožňuje chodiť po schodoch. Nosí mi ovládač od telky, stláča gombík na predlžovačke a čuduje sa, že v žiadnej polohe nesvieti. Doma máme prítmie, okná malé, obloha zatiahnutá a Perinbaba skáče po svojej perine a nedá si pokoj. Maxim je po obede už unavený, zaspí mi na rukách. Uložím ho do postieľky a nechce sa mi nič, líham si v detskej na posteľ a čítam. Zobudím sa na pípanie - drobec si stláča v spálni budík. Je pol tretej, čas chystať sa po bambuľku. Pozeráme z okna, okrem sneženia sa pridal aj vietor, nechce sa mi ani nos vystrčiť z domu. Voláme mame, ide domov z roboty, cestou si vnučku vyzdvihne. Keď zazvonil telefón, myslela som si, že mama mi chce ešte niečo povedať, ale nie, nastal svetlý bod dnešného pochmúrneho dňa. Kuriér s balíčkom letných vecí pre deti, aká to symbolika. Privolávame teplo skúšaním, ale biele vločky sa sypať neprestávajú.

O pol piatej došiel manžel z práce, nesie tanier do mikrovlnky, slečna na neho kričí: "tatooooo, veď nejde elektrina!!!!" Mám pocit, že mi z toho šibne, odratávam posledné minúty, odstávka má byť do 17:30, keď tu zrazu, blik, a bolo svetlo. Huráááááá, ani neviem kto sa teší viac, či ja alebo deti a manžel. 

A prečo to celé píšem? Lebo sa mi nechcelo počas synovych spánkov hrkotať s riadmi v kuchyni, nech ho nezobudím, a nič iné sa robiť bez elektriny nedá. Človek to v bežnom zhone každého jedného dňa až tak nevníma, ale je to fakt sila, keď idem do kúpeľne, a zakaždým ťuknem po vypínači, tak automaticky, keď nemôžem zapnúť práčku ani umývačku, navariť či ohriať jedlo, uvariť si kávu. A tak som sa stihla cez deň aj zamyslieť nad tým, ako asi žili ľudia v minulosti, keď elektrina ešte nebola. My sme ju dnes nemali "len" niečo vyše 9 hodín a cítila som sa ako bez ruky. Som rada, že žijem tu a teraz, s kopou fajn pomocníkov v domácnosti, vďaka ktorým môžem oveľa viac času tráviť so svojimi deťmi.

Veľa z nás to pozná - pozeráme do zrkadla a sme zhrozené. Ja som jedna z nich. Nikdy som nebola štíhla, ale ako som sa "vyžrala" po druhom pôrode, no fuj. Mala som snahu niečo s tým robiť minulú jar - leto, ale hoci som vtedy trošku zhodila, cez Vianoce som to všetko mala nazad.

A tak som sa 1.1. tohto roku postavila na váhu, ktorá ukazovala nelichotivé číslo 80,4 kg. Pri mojej výške ("nížke") 164 cm je to hrozné číslo a aj ten obraz v zrkadle bol odpudzujúci. Celý deň som spriadala v hlave plány a postupy, ako začnem a čo vlastne idem robiť. Cvičiť alebo meniť stravu, či oboje? 

Rozhodla som sa, že na to pôjdem postupne, ak by som si totiž zrušila všetky "sla(dko)sti" naraz, isto by som to nevydržala. Takže som si dala na január niekoľko predsavzatí:

• nebudem jesť sladkosti, len v sobotu alebo nedeľu a len doma upečené, jeden kúsok z koláčika - dodržala som
• budem piť viac vody, cca 3 litre denne - dodržala som, ale musela som si robiť za každý pohár čiarku
• po siedmej večer už nedám do úst nič - dodržala som
  
• cvičiť som začala len nenásilne, pomaly, a to 30-dňovú brušákovú a drepovú výzvu - vydržala som celých 30 dní.

Čísla na váhe pomaly klesali, centimetre, hlavne z brucha (cez pupok), tiež pomaly ubúdali. Ale koncom mesiaca sa váha zastavila a ja som si dala predsavzatia ďalšie: 

• večera medzi 17:00 - 18:00 - dodržiavam
• zeleninové šaláty namiesto pečiva či dojedania z obedu - dodržiavam, i keď nie striktne. Nie vždy mám doma zeleninu a nie vždy si ten šalát aj stíham pripraviť pri tých mojich dvoch šidlách.
• cvičiť s Jillian Michaels - zvolila som si program 30 days beginner shred a začínala som s ním 30.1.

Posledných pár dní ma prenasledujú spomienky, niektoré staršie, iné mladšie, niektoré príjemné, iné menej.

25.3.2012 bol deň, kedy som mala posledný menzes a termín pôrodu vyrátaný na Vianoce, žiaľ, niekto zhora to celé zariadil inak a vianočné bábätko odletelo k anjelom.

V ten istý deň o tri roky neskôr som pocítila v brušku prvé pohyby môjho synčeka. Neplánovaného, náhodne zoslaného k nám. Vedela som, že budem tehotná, snáď druhý deň po osudnej noci, nechcela som, netešila som sa, bála som sa, ALE s postupujúcimi týždňami sa to vo mne celé zlomilo a ten najväčší zlom bol práve v tento deň, v Deň počatého dieťaťa, kedy mi môj malý bezbranný chlapček dal najavo, že je mu u mňa dobre a pošteklil ma v brušku (kopancom sa to nazvať nedá), bola som práve v kostole a až mi slza vyšla. Bože, vďaka, že si mi ho poslal, že je tu s nami a robí náš svet krajším.

No a ďalší zlomový bod je s dátumom zajtrajším, 4.4.2013 som tu smútila, že v roku 2013 už mamou nebudem, keďže zas sa mrcha dostavila. Na moje veľké prekvapenie som však otehotnela, a hoci termín bol na január 2014, naša princezná prišla ešte pred Vianocami 2013 a spravila z nás rodinu, bábika moja.

Každý večer, keď idem spať a pozerám na tie moje poklady, ďakujem Bohu, že ich mám, že sa o nich môžem starať, že som zdravá ja i oni, že môžu chodiť, vidieť, počuť a že ich môžem učiť spoznávať svet, milovať ľudí, zvieratá i prírodu a zároveň prosím, nech to tak ostane aj naďalej a nech sa mi z nich podarí vychovať dobrých, slušných, milujúcich, úctivých, empatických, pracovitých ľudí. Naozaj je to náročné, držte mi palce.