Som jednou z tých šťastných, pre ktoré je práca záľubou a hoci som si najprv myslela, že na materskej pobudnem plné tri roky, už po polroku doma som vedela, že to predsa len nebude môj prípad. A tak sa po dvanástich mesiacoch doma s bábätkom vraciam naspäť do známeho kolektívu, k práci, ktorú milujem. Sektor, v ktorom pracujem (a hlavne ústretový zamestnávateľ) mi umožňuje postupný návrat a preto nastupujem na polovičný úväzok, pričom dva dni budem v kancelárii (a Amálka u milujúcich starých rodičov) a pol dňa budem pracovať z domu, flexibilne podľa potreby. A tak budem mať "the best of the both worlds".

Nie som jediná. Napríklad moja sestra mala dlho 7/8-ový úväzok, aby mohla odchádzať z práce o hodinu skôr a vyzdvihnúť detváky z družiny. Kamarátke zas šéf schálil 4/5-ový úväzok a tak si skrátila pracovný týždeň z piatich na štyri dni. Firmy už robia pokroky, ale mnohé z nás sa stále nechávame chytiť do pasce. Na papieri vyzerá všetko krásne. No realita je často taká, že za čiastočnú mzdu musíme odviesť rovnakú prácu ako by sa od nás očakávalo pri plnom úväzku. Myslíte, že moja sestra dostávala miesto ôsmych úloh len sedem a kamarátka miesto piatich štyri? Kdeže! My ženy - usilovné včeličky zvládame všetko, aj keď s vyplazeným jazykom a potichučky s pokorným a vďačným úklonom, zatiaľčo zamestnávateľ sa teší, že má rovnakú prácu za ešte menšie náklady. A keďže sa neozývame, nemajú ani najmenší dôvod to meniť. 

Budem dávať pozor na to, aby to nebol môj prípad.  No nad mojimi idilickými plánmi visia pochmúrne mračná slovenských zákonov. Štát sa síce mnohokrát tvári, ako podporuje matky v uplatnení sa na trhu práce po materskej a ako im firmy majú vychádzať v ústrety flexibilnými úväzkami. Oháňa sa výsledkami prieskumov a odporúčaniami Európskej komisie. No keď príde na skutky, štát robí presný opak. Jeden z tých najnezmyselnejšich zákonov spôsobuje, a to som sa dozvedela len náhodou, že ak teraz nastúpim na čiastočný úväzok, v mojom prípade polovičný a v najbližších rokoch plánujem druhé dieťa, čo sa nedá vylúčiť, materská sa mi bude rátať len z tejto polovičnej mzdy! Zatiaľčo matka, ktorá si čas medzi deťmi poslušne odsedí doma (nič proti, raz to možno bude aj môj prípad) a v tomto čase neprispieva do sociálnej ani zdravotnej poisťovne ani cent, dostane druhú materskú v plnej výške - teda vyrátanú z predpokladanej PLNEJ mzdy vhľadom na predošlé zamestnanie. Tento zákon teda motivuje matky ostať radšej doma, ako sa snažiť postupne nabehnúť do pracovného procesu. Alebo keď už chce tá workoholička pracovať, nech si ide na plný plyn a šupne decko do jaslí! Veď na to dostáva príspevok (aj keď ehm, voľné miesto v nich jej nikto negarantuje). Takto chápem odkaz štátu a musím uznať, že ma to poriadne naštvalo. No uznajte, nie je to postavené na hlavu?

Je to jeden z tých zákonov, ktorý doslova nabáda ženy medzi tehotenstvami pracovať na čierno alebo jednoducho zostať doma. Áno, áno, už počujem tú kritiku osvietených, že tento čas mám tráviť s dieťaťom, nie sa ponáhľať do práce. Učme sa ale rešpektovať jedna druhú, že nie všetky ženy sa po narodení dieťaťa zredukujú len na matku, že stále sme to my, s našimi snami a ambíciami a že dieťatko, ktoré hoci aj plánovane prišlo do nášho života, nám neprišlo dať jeho zmysel, rozhádzať všetky priority a urobiť z nás iné osoby. To moje prišlo, aby bol náš život ešte krajší a aby som mohla toľko lásky a všetkého, čo som sa doteraz naučila, odovzdať ďalšej ľudskej bytosti, z ktorej dúfam a verím, vyrastie raz človek, na ktorého budem môcť byť hrdá. No stále som to ja, tá istá JA ako predtým, len naberám nové skúsenosti a zážitky. A snažím sa nesúdiť ostatné ženy len preto, že to celé prežívajú inak. Materstvo nie je spartakiáda, nemôžeme byť predsa všetky rovnaké mamy.

Rozmýšlala som, čo sa s tým dá robiť, tak som napísala zopár poslancom a poslankyniam, snažiac sa vysvetliť im tento nonsens a poprosiť ich o návrh zákona, ktorý by súčasnú situáciu napravil. Veď by stačilo, ak by sa materská, na ktorú žena nastupuje z čiastočného úväzku, vypočítavala z predpokladaného platu v prípade, že by bol daný úväzok plný. Zúčastnila som sa dokonca prednášky Jozefa Mihála na tému Otec na materskej, kde som mu položila túto otázku. Z hľadiska súčasnej legislatívy mi poradil si okrem polovičného úväzku nájsť ešte aspoň jeden čiastočný, aby mi vyšiel aspoň minimálny daňový základ na maximálnu materskú (ak sa nemýlim, vychádza to nejakách 1600 eur v hrubom). No oponovala som, že také niečo nie je pre väčšinu žien reálne (zopár premúdretých chlapov v sále sa na mňa vtedy vyklonilo s poznámkou, že veď to nie je taký problém, verím že pochopili môj pohľad, ktorý vravel Shut Up!). Tie, ktoré z materskej ideme na polovičný úväzok, sa totiž väčšinou vraciame na svoje pôvodné pracoviská, kde už máme niečo za sebou, vybudovanú dôveru, kde nás poznajú a dúfajú, že je to dočasný stav a neskôr sa preklopíme na plný úväzok. Ktorý zamestnávateľ by nám dal ešte jeden čiastočný úväzok, keď pozrie na náš životopis? Tesne po materskej, jeden polúväzok už má a kedy chce vôbec stíhať prácu pre mňa?? Takto si predstavujem jeho zmýšlanie. 

Kvôli veľkému záujmu o problematiku materskej napísal Jozef Mihál knihu, ktorá vyjde v auguste a mala by zodpovedať časté otázky. Určite si ju kúpim aj ja. Žiaľ, nemala som pocit, že som u pána Mihála vzbudila nadšenie pre moju vec, ale v miestnosti vtedy sedela aj šikovná mladá poslankyňa Simona Petrík, ktorá sa dlhodobo venuje pomoci ženám. Po prednáške som jej napísala email a ona pochopila vážnosť tohto problému. Aj keď chápem, že existujú aj akútnejšie prípady na riešenie, rozhodla sa ma podporiť a prisľúbila mi napísanie pozmeňovacieho návrhu a rozhovor s ministrom práce na túto tému. To bolo v apríli. Pripomenula som sa ešte v máji a odvtedy som nepočula nič nové. Je pravda, že momentálna nálada medzi koalíciou a opozíciou má na svedomí, že opozícii neprejde v parlamente takmer žiaden zlepšovák, len aby náhodou neboli populárni. Navyše, Slovensko má aj väčšie problémy ako tento, to uznávam. No na druhej strane vidím, že majú čas hlasovať aj za banality. Tak prečo sa nezaoberať aj týmto?

Mala som trochu obavy, ako zvládne moja 10-mesačná dcérka prvú cestu lietadlom a 11-dňový pobyt pri mori, ale obavy boli zbytočné. Tu je zoznam vecí, vďaka ktorým naša dovolenka nebola nočnou morou, ale oddychom. A väčšinu z nich sme si vedeli naplánovať vopred. 

Pohodový let 

Za posledných 6 rokov som sa nalietala dosť veľa, zhruba 5-6 krát ročne. Žiaľ, viem, čo to je sedieť dve hodiny vedľa vreštiaceho babätka a kým som sama nebola matkou, nemala som pre to až také pochopenie. Aby sme znížili riziko, že sa staneme stredobodom pozornosti celej posádky, vzali sme si so sebou na palubu nejaké hračky, hryzadielko a cumlík. Aj keď ešte dojčím, nechýbala ani voda a bez kukuričných chrumiek dnes už nevystrčíme päty z domu. K tomu som vzala aj dve ovocné kapsičky s cereáliami. Jednu sme plánovali zjesť a druhá bola záložná, pre prípad núdze. Ešte som svoju výbavu nestihla ani vybaliť, lietadlo sa totiž práve odlepilo od zeme a už mi spolusediaca pani vo veku mojej mamy začala dávať rady: "Oblečte ju, je tu zima." Hm, vravím jej, že určite ju oblečiem, ale sotva zapli klímu a zdalo sa mi ešte horúco. Malá začala mrnčať. "Dajte jej vodu. Bolia ju uši." A ja na to, že dám jej, nebojte sa. "Dajte jej TERAZ!" Wtf?! Malá prestala mrnčať v tej sekunde, ale pre istotu som jej dala aj tú vodu, aby som nevyzerala ako matka tyranka. A prehĺtanie ozaj zmierňuje bolesť v zaľahnutých uškách. Pani našťastie nebola zhovorčivá, ale stihla počas letu utrúsiť, že na dovolenku s takým malým dieťatkom je ešte skoro. Ja na to, že veď chodia ľudia aj s menšími, ale ona trvala na svojom. Jediný dôvod, prečo som odolala pokušeniu odpapuľovať bol, že som mala pocit, že to myslí dobre. Úplne zabila, keď malá opäť poplakávala, zatiaľčo my sme jej strúhali všetky možné grimasy sveta a jej sa na 20 sekúnd podarilo pritiahnuť Amálkinu pozornosť. Prestala plakať a teta na to víťazoslávne: "Babka vieee...". Hej, a sprostá neskúsená matka nevie. Asi to mi chcela povedať. Nevadí. Prvú skúsenosť sme prežili v zdraví, Amálka plakala nahlas len pár minút pri pristávaní, aj to som ju počas toho kojila a zdalo sa, že to zaberá. Len Babka trošku znechutene otáčala hlavu opačným smerom. A cesta späť? Amálka ju celú prespala, polovicu cesty v mojom a polovicu v Palkovom náručí. Zobudila sa 15 minút pred pristátím a to som ju stihla ešte nakŕmiť aj prebaliť. Škoda, že toto Babka nevidela.

Ešte taká maličkosť. Márne sme 15 minút čakali pri páse s batožinou, že nám vypľuje kočík. Keď sa už tridstiaty krát pás otočil naprázdno, napadlo ma porozhliadať sa a zistila som, že kočíky nedávajú na pás, ale ich vydávajú pri infopulte. Nám, spolu s ďalšími dvoma rodinkami, tak dosť odľahlo. 

Bezpečný transfer

Keď sme si kupovali dovolenku, napadlo mi, ako pôjdeme s Amálkou v autobuse? Po Slovensku cestuje stále v autosedačke a v krajine, kde sa jazdí pomerne šialene, si ju mám zobrať len tak na kolená a drkotať sa autobusom, kým nevyloží hostí vo všetkých hoteloch? Opýtali sme sa aj na inú alternatívu a CK Vive, odkiaľ sme sprostredkovane kupovali zájazd Hydrotouru, nám ponúkol možnosť individuálneho transferu za 80 eur, z letiska aj na letisko pri odchode domov. Len pre informáciu som si rovnakú službu dala naceniť v Hydrotoure a tí za to chceli 200 eur. Po pristátí v Antalyi na nás čakala pani s názvom prepravnej spoločnosti a do 10 minút sme sedeli všetci traja v klimatizovanom vane so sedadlami oproti sebe a Amálkou pripútanou v destkej autosedačke. Na hoteli sme boli o 40 minút, ktoré nám zbehli rýchlo, Amálka si dokonca zdriemla. Len po ceste späť sa nám stala taká nepríjemnosť. Šofér nevedel, na ktorý terminál nás má odniesť a ani my. Ani sme netušili, že Antalya ich má dva. Tak sme si tipli ten prvý a tipli sme si zle. Navyše dvojka bola od nás vzdialená 2 km. Našťastie nás tam taxík zpred letiska odviezol za 5 minút a 5 eur. Tentokrát však bez autosedačky, ale všetko dobre dopadlo. Pfu!

Celá naša krajina má menej obyvateľov ako jedna veľká metropola a napriek tomu sa stalo, že sa našla osoba, ktorá má nielen rovnaké meno a priezvisko ako ja, ale aj dieťa narodené v rovnakom čase a navyše dcérku! Našťastie nejde o tragédiu zámeny detí v pôrodnici, ale čo sa mi stalo tento týždeň, je určite malá kuriozitka. 

Odkedy sa mi narodila dcérka, odoberám časopis Mama a ja. Pred pár dňami som si listovala júnové číslo a na strane 5 sa na mňa usmievalo rozkošné dievčatko. Dosť podobné tomu môjmu. Čitam si text v modrom rámčeku, zhruba viem, o čo sa jedná. Pred časom prebiehala súťaž o dieťatko na titulke, do ktorej som sa zapojila. Nielen preto, že si ako každá mamka myslím, že to moje rozkošniatko sa na titulku hodí, ale aj preto, že by to bola milá a vtipná pamiatka na jej "bejby časy". A síce sa už iná rozkošná výherkyňa na titulke vynímala, potešilo ma, že v úvode časopisu poskytli priestor na ešte jedno dieťatko, len v menšom formáte. Povedzme, že len tak cvične, či pre potešenie ďalšej maminky. A tak si čítam ďalej, no zrak mi zavadil o posledné dve slová. Prečo je tam zvýraznené moje meno a priezvisko? Zacúvala som tri vety naspäť a ešte raz, teraz už uvedomelo prečítala, čo píšu. Prečo spomínajú 9-mesačnú princeznú? Veď to nie je moja Amálka!

Musel sa stať omyl, asi chceli uverejniť Amálkinu fotku a keďže toto dievčatko sa na ňu podobá, fotografie zamenili. V nasledujúcich dňoch mi tu a tam prišla smska, či viber od kamošiek: "Hej, máš Amálku v Mame a ja" alebo "Vieš o tom, že tvoja malá je uverejnená v časopise?" Fúha, tak to nebola len moja fatamorgána. Keď si ju pomýlili moji známi, asi sa fakt podobajú a asi by bolo dobré redakciu o ich pochybení upovedomiť. 

A tak som sadla za komp a napísala decentný email pani zodpovednej redaktorke, že je síce milé, že chceli uverejniť fotku mojej dcérky, ale mrzí ma, že si pomýlili fotku. A že ešte viac to zrejme mrzí skutočnú mamu dievčatka s potmehútskym úsmevom, ktorá pri fotke svojej dcéry vidí meno inej matky. V duchu som dúfala, že chybu napravia už v nasledujúcom vydaní a pre istotu pridala ďaľšie, čerstvé Amálkine fotky - ako dôkaz. :P

Pani redaktorka mi obratom odpísala s ospravedlením, že tú fotku vyberal ich grafik ako jednu z tých, ktoré som im poslala a priložila môj pôvodný email. Ha! Až na to, že ten email nebol vôbec odo mňa, ale od inej Lenky Hlinkovej. Kuriozite sme sa posmiali a myslím, že zábavu mali v celej redakcii. 

Mne to nedalo a svoju menovkyňu som kontaktovala. Potešila sa, lebo ani netušila, že fotka jej dieťatka zdobí aktuálne číslo. Síce pochádza z druhého konca republiky, splodiť dieťatko sa im podarilo v rovnakom čase ako nám, čo je teda dobrá haluz. Našťastie sa však nevolá Amálka, ale Linda. Vymenili sme si teda kontakty na Facebook a občas sa mrknem, ako sa darí rovnako starej princeznej mojej novoodhalenej menovkyne. No nevyzerajú Linda s Amálkou ako sestry (alebo aspoň sesternice)? 

Pár dní pred pôrodom mojej dcérky rozprávam o priebehu svojho tehotenstva. Ak vás zaujíma, aké vlogerky som sledovala ja, čo mi pomáhalo v boji s únavou a letnou horúčavou, ako poctivo som cvičila s Anibalom a čo mi v tehu veľmi chýba, pozrite si môj vlog. Buďte prosím zhovievavé, je môj prvý. 

Ak sa vam nezobrazuje video (ako napríklad mne na mobile - neviem prečo, otázka na MK), tak link na YouTube je tu. 

Aj vy ste už asi prišli na to, prečo sa ranné nevoľnosti volajú ranné. Že to vôbec nie je preto, že sa vyskytujú len ráno 🙂 . Každý máme na veci svoj vlastný názor a ja tu hovorím o svojom postoji k poverám a tiež mamičkám, ktoré pohotovo rozdávajú nevyžiadané rady a strašia nás desivými pôrodnými historkami. Za to, že som nemala zdokumentovaný svoj pôrodný plán, ma možno ukameňujete, ale keďže mám pôrod úspešne za sebou, neľutujem to. 

Na Slovensku sa ešte stále vlogy nerozmohli tak, ako v zahraničí a niektorým z vás sa môže zdať divné, že niekto cudzí zdieľa svoje "Ups and Downs" s veľkým bruškom. Mňa osobne počas tohto obdobia čakania na bábo sledovanie vlogov veľmi pobavilo, povzbudilo aj inšpirovalo. A keď sa vám miestami bude zdať jeho obsah povrchný (hlavne keď hovorím o farbení vlasov na blond), tak vedzte, že vo svojich hodnotách mám jasno a zo všetkého najdôležitejšie pre mňa je, že sme doma všetci zdraví.

Keď som sa na Facebooku (FB)  nedávno pochválila, že som začala blogovať na "koníku", niektorí moji kamoši len pretočili očami. Omg, veď to je sociálna sieť, kde sa združujú matky antivakciňáčky a kŕmia sa navzájom hoaxami. Pár rokov dozadu som si to myslela aj ja a rady vševedúcich matiek som vytrvalo ignorovala. Dôkazom toho, že som sa neplánovala zviditeľnovať, svedčí aj môj nekreatívny nickname, ktorý som si kvôli prehrabávaniu sa v inzerátoch narýchlo vymyslela. V jeden deň som zistila, že čakám bejby a Modrý Koník (MK) ma doslova vcucol. Ak vaši známi tiež dvíhajú obočie, keď spomeniete názov tohto portálu (priznajme si, toto slovné spojenie naozaj evokuje podozrenie, že jeho autor fičí na tráve) a pritom sami fachčia vo veľkom na Facebooku, vyzbrojte sa nasledujúcimi argaumentami:

V porovnaní s FB je MK rovnako informačne (ne)bezpečný

Facebook je plný hoaxov a nikto z toho neviní samotný Facebook. Tak prečo je Modrý Koník so svojimi členkami terčom častého posmechu? Možno preto, že v snahe poradiť sa mnohé často nominujú do rolí doktoriek a odborníčiek na všetko. Zúfalá mamička postne fotku dieťatka s kožným problémom a za pár sekúnd má instatnú diagnostiku aj s odporúčanou liečbou. Nedovolím si odhadnúť percento úspešnosti, ale viem, že všetky rady, aj keď sú to občas riadne haluze, sú dané v dobrej vôli. O tom, že rodičia na sociálnych sieťach sú pohotoví radiť druhým, svedčí aj americký prieskum, podľa ktorého tak koná až 71% z nás. Ak je nejaká matka schopná dať dieťaťu na zlomeninu homeopatikum miesto sadry, nieje to vina MK. Všetky normálne a zodpovedné mamy (a tých je väčšina!) idú na druhý deň s odborným problémom k odborníkovi. Tu odporúčam sa s ním nehádať a už vôbec nespomínať: "Viete, ale ja som čítala na Modrom Koníku, že..." To preto ho potom lekári nenávidia a o nás si myslia, že sme hlúpe ovplyvniteľné sliepky. Ak neveríte jednému odborníkovi, choďte za iným. FB je plný konšpiračných teórií, skupín, ktoré šíria bludy, ale keď sa niekto chváli tým, čo si tam prečíta, väčšinou to zrejme zaobalí tak, že sa to dozvedel "na internete". Preto sa FB popri MK tvári veľmi nevinne a v súvislosti s internetovou diagnostikou až tak negatívne nerezonuje. V dobe, kedy nám informácie už prerastajú cez hlavu, je kritické myslenie nevyhnutné. Ničomu netreba veriť na sto percent, každú info si treba obrátiť v dlani a kusnúť do nej, ako sa kedysi hrýzlo do zlatky, či je pravá. Sociálne siete mätú neobratných čitateľov a pridávajú dôveryhodnosť nepravdám už len tým, že sa za ne postaví dlhá rada prívržencov. Ešte stále sa len učíme diskutovať, vedieť si vypočuť a rešpektovať názory druhých bez odsudzovania a logicky argumentovať. A to platí, či už si čítame MK, FB, Denník N alebo sledujeme správy na TA3.

Matky matkám, ženy ženám

Výhodou MK je relatívne úzko špecifické publikum. Ženy, ktoré sa snažia otehotnieť, tehuľky, čerstvé rodičky alebo aj skúsené niekoľkonásobné mamky tu nachádzajú podporu, pochopenie i radu. Neviem o tom, že by sme tu mali nejakých tínedžerov, zvedavých manželov alebo nebodaj svokrovcov, ale výnimky sa istotne nájdu. No štatistiky MK môj dojem len potvrdzujú: 98% aktívnych používateľov tvoria ženy, 90% z nich má 23-38 rokov a 86% používateliek má dieťa. Vďaka tomu je obsah na týchto stránkach vysoko relevantný pre jeho čitateľky a pri skrolovaní novinkami netrvá dlho, kým naše oči zavadia o niečo, čo nás zaujme. To, že sme tu samy, má ešte jednu výhodu. Sme otvorenejšie a aj o veciach, o ktorých by sme inde nahlas nehovorili, sa tu nebojíme prehovoriť. Svoj zážitok z pôrodu spolu s detailami o tom, ako sa mi čo roztrhlo, som na FB nedávala. Asi nepovažujem za nutné, aby si o tom čítal môj bývalý spolužiak zo strednej alebo strýko. No tu sa mi dostalo porozumenia a niekomu možno moja skúsenosť aj pomohla. Niekedy sa nám uľaví už len tým, že je na tom niekto rovnako - nechcem povedať, že aj horšie, ale hej. Aj to. Ako vraví COO Facebooku Sheryl Sandberg, ženy sa navzájom nemajú poučovať, ale zdieľať skúsenosti. A tým by sme sa mohli inšpirovať aj tu, na MK. 

Nikto sa nesťažuje na záplavu fotiek našich detí

Amálka sa nám narodila začiatkom augusta 2016 ako naše prvé dieťatko. Všetko šlo veľmi rýchlo, do pôrodnice som prišla síce plánovane, ale už otvorená na 4cm. Na epidurál už nebol čas. Moja mamka porodila štyri deti bez neho a povzdbudzovala ma, že aj ja to určite "dám"! Prvú aj druhú dobu pôrodnú sme zvládli hrdinsky aj za pomoci môjho manžela Palka, ktorý sa mi snažil pomáhať, ako vedel - a tým nemyslím to, že občas urobil nejakú fotku 🙂 Veď nie nadarmo sme niekoľko mesiacov pred pôrodom chodili spolu na predpôrodný kurz a po večeroch si čítali knihu O matke a dieťati.

Pôrod bol o to pohodlnejší, že sme mali k dispozícii nadštandardnú pôrodnú sálu s masážnym sprchovacím kútom. Keby nie Palka, v tých kŕčoch by som nevedela prísť na to, kde sa zapína voda, veď uznajte. 🙂 Ale prúd teplej vody na kríže a bruško a obľúbené tóny Drum & Bass, ktoré sme si púšťali z JamBoxu, mi pomáhali zmierňovať bolesti. Palko meral kontrakcie a poctivo ich zaznamenával do mobilnej aplikácie, konkrétne BabyBComin. Tá umožňuje zapisovať dĺžku a intenzitu kontrakcií a automaticky vyráta ich frekvenciu. Medzi bolesťami ponúka povzbudivé vety na utíšenie rodičky, ktorými sa Palko inšpiroval.  🙂  

A tak dýchanie, plávanie cez kontrakcie ako cez vlnky, disciplinované tlačenie podľa pokynov úžasného lekára spolu s každou kontrakciou, ma pomerne rýchlo približovali k bábätku. Sestričky boli fantastické, jedna z nich mi počas tlačenia nenápadne zaplietla vrkoč, aby mi vlasy nepadali do tváre. Všimla som si to až na fotkách neskôr. Na štyri potlačenia bola naša 52-centimetrová dcérka s váhou 3830 gramov po 41 týždňoch konečne na svete. Palko nestíhal updatovať rodinku, tak bleskovo to šlo. Celý pôrod trval 3,5 hodiny a keď som začula jej plač, vravela som si: "To je všetko?" Akoby ma tie kurzy, články, knihy a hrôzostrašné príbehy pripravili na niečo oveľa horšie a bolestivejšie. Mala som pocit, že pôrod sa dal zvládnuť v pohode aj bez epidurálky. V tej chvíli som sa cítila silná ako Lara Croft. 🙂

Ešte som sa opýtala primára: "museli ste nastrihnúť?"

"Nie", odpovedal, "ale ak chcete, skočím pre záhradné nožnice a môžeme to napraviť", zavtipkoval. Potešila som sa, rýchly pôrod, navyše bez nástrihu. Wow! Manžel sa venoval foteniu maličkej pri prvom vážení, zatiaľ čo ja som zistila, že skutočné peklo na mňa ešte len čaká.

Pri pomerne rýchlom pôrode nemalého dieťatka sa mi roztrhlo všetko, čo sa mohlo. Hrádza a tiež cieva po celej dĺžke až po maternicu. Dvadsať minút nesmierne bolestivého zašívania mi pripadalo ako večnosť. A pritom som počula aj cítila, že som dostala injekcie na umŕtvenie. Kričala som, stonala, od bolesti si hmkala zúfalú melódiu a miestami som mala pocit, že z tej bolesti zošaliem. Aj primára prešiel humor, krvácanie bolo dosť silné, ale reagoval pohotovo a všetko poriadne zašil bez zbytočných komentárov. Videla som však, že mu nie je všetko jedno, tričko mal kompletne prepotené.

Dojča sa hovorí bábätku do jedného roka. Je vôbec možné také malé dieťa naučiť čistiť si zúbky samé? Tu je dôkaz!

No dobre, nebolo to skutočné čistenie, ale na začiatok dobré, nie? Počas víkendu s Curaproxom sme sa okrem starostlivosti o vlastný chrup, dozvedeli veľa aj o tom, ako sa starať o zúbky svojich detí. V mojom prípade o dve malé perličky mojej 8-mesačnej dcérky Amálky. Tie správne návyky, ktoré budú mať vplyv na jej úsmev neskôr, jej začíname budovať už teraz. Dúfam, že nasledujúce informácie vám pomôžu pri starostlivosti o zúbky toho vášho dojčiatka. 

U nás má večerné čistenie zúbkov na starosti Dede. Amálka totiž zatiaľ delí svet na dve časti: MAMA - to som ja a DEDE - to je všetko ostatné. Dede je napríklad ryža, ktorú vie päť minút skúmať a podávať si ju z prstíka na prstík. 

Plyšový macko je Dede, pohľad z okna je Dede, a ten najobľúbenejší Dede je ocko. Ten sa snaží vyťažiť čo najviac z jednej či dvoch hodín, ktoré mu na Amáločku po práci zvýšia a preto sa dobrovoľne prihlásil ju nie len večer kŕmiť a striedavo kúpať, ale vzal si na zodpovednosť aj jej mini dentálnu hygienu. Nielenže ma tým odľahčil, ale zároveň vidím, aký pozitívny vplyv to má na ich spoločný vzťah. 

My sme už CuraKid kefku mali doma aj predtým, ale symbolicky sme jej ňou prešúchali tie dva malé zúbky len každý druhý deň. Nová kefka, ktorú sme dostali na testovanie, má o niečo kratšie vlákna a tak sa s ňou vieme lepšie dostať tam, kam chceme. Naučila som sa, že aj takémuto bábu treba šúchať zúbky aspoň raz za 24 hodín, aby sme rozrušili vrstvu zubného povlaku a nemusíme sa obmedzovať len na večerné čistenie. Podľa dentálnej hygieničky je občas dobré vytrieť pusinku vlhkou gázičkou, keďže povlak sa usádza aj na slizniciach. Sliny sú super v tom, že neustále obmývajú zúbky, ale na odstránenie povlaku samé nestačia (spomeňte si na môj príklad s Domestosom z predchádzajúceho blogu!) A už vôbec nie, keď vyjdu horné zúbky, na ktoré nahromadené sliny kvôli gravitácii nedočiahnu.

Amálka neplače, keď jej dávam kefku do úst, ale keď jej ju z nich vyberám. Je jej príjemná, lebo je potiahnutá mäkkou gumou (s trblietkami!). 4260 mäkkých štetiniek jej jemne masíruje ďasná. Určite zaberá aj to, že občas vidí "hrať" sa s kefkou v ústach aj mamu. Odtajnila som svoje záhadné čistenie zubov v uzavretej miestnosti a začala som si čistiť zuby aj pred ňou - kým je ešte hore. Deti vraj opakujú, čo robíme. No pri pomyslení na to, koľkokrát ma Amálka vidí ťukať do mobilu sa len modlím, aby to nebola tak celkom pravda. 

Paradoxom je, že na víkend s Curaproxom som sa dostala, i keď na Modrom Koníku nie som aktívny prispievateľ (zato som veľmi aktívna nakupujúca!!) a do žiadnej inej testovacej akcie som sa predtým nezapojila.

Keď mi oznámili, že cestujem do Jasnej, veľmi som sa potešila. No bola som si vedomá, že na Curaprox produkty našu rodinu už presviedčať netreba, lebo máme doma takmer celý ich arzenál. Keď som si čítala harmonogram prezentácií, dosť som nechápala, o čom chcú prednášať 10,5 hodiny.

O čistení zubov, ktoré trvá 5 minút??

Po príchode do štvorhviezdičkového hotela v krásnom prostredí, sme sa zoznámili s veľmi milými a profesionálnymi organizátormi aj s účastníčkami navzájom. Tri z nás si so sebou doniesli aj manžela a dieťa a boli sme plné očakávaní, ako to bude prebiehať. 

Prednášky sa striedali s praktickou inštruktážou a na moje prekvapenie, nenudila som sa ani minútu. Dokonca bolo informácií toľko, že nám nestačil ani časový limit. Prezentácie viedli zubní lekári a dentálna hygienička, ktorí síce spolupracujú s Curaproxom, ale ani náhodou nám netlačili do hlavy kaleráby v snahe čo najviac ich produkty spropagovať. 

Nebolo to len o ďeťoch, ako som si myslela.