Som jednou z tých šťastných, pre ktoré je práca záľubou a hoci som si najprv myslela, že na materskej pobudnem plné tri roky, už po polroku doma som vedela, že to predsa len nebude môj prípad. A tak sa po dvanástich mesiacoch doma s bábätkom vraciam naspäť do známeho kolektívu, k práci, ktorú milujem. Sektor, v ktorom pracujem (a hlavne ústretový zamestnávateľ) mi umožňuje postupný návrat a preto nastupujem na polovičný úväzok, pričom dva dni budem v kancelárii (a Amálka u milujúcich starých rodičov) a pol dňa budem pracovať z domu, flexibilne podľa potreby. A tak budem mať "the best of the both worlds".

Nie som jediná. Napríklad moja sestra mala dlho 7/8-ový úväzok, aby mohla odchádzať z práce o hodinu skôr a vyzdvihnúť detváky z družiny. Kamarátke zas šéf schálil 4/5-ový úväzok a tak si skrátila pracovný týždeň z piatich na štyri dni. Firmy už robia pokroky, ale mnohé z nás sa stále nechávame chytiť do pasce. Na papieri vyzerá všetko krásne. No realita je často taká, že za čiastočnú mzdu musíme odviesť rovnakú prácu ako by sa od nás očakávalo pri plnom úväzku. Myslíte, že moja sestra dostávala miesto ôsmych úloh len sedem a kamarátka miesto piatich štyri? Kdeže! My ženy - usilovné včeličky zvládame všetko, aj keď s vyplazeným jazykom a potichučky s pokorným a vďačným úklonom, zatiaľčo zamestnávateľ sa teší, že má rovnakú prácu za ešte menšie náklady. A keďže sa neozývame, nemajú ani najmenší dôvod to meniť. 

Budem dávať pozor na to, aby to nebol môj prípad.  No nad mojimi idilickými plánmi visia pochmúrne mračná slovenských zákonov. Štát sa síce mnohokrát tvári, ako podporuje matky v uplatnení sa na trhu práce po materskej a ako im firmy majú vychádzať v ústrety flexibilnými úväzkami. Oháňa sa výsledkami prieskumov a odporúčaniami Európskej komisie. No keď príde na skutky, štát robí presný opak. Jeden z tých najnezmyselnejšich zákonov spôsobuje, a to som sa dozvedela len náhodou, že ak teraz nastúpim na čiastočný úväzok, v mojom prípade polovičný a v najbližších rokoch plánujem druhé dieťa, čo sa nedá vylúčiť, materská sa mi bude rátať len z tejto polovičnej mzdy! Zatiaľčo matka, ktorá si čas medzi deťmi poslušne odsedí doma (nič proti, raz to možno bude aj môj prípad) a v tomto čase neprispieva do sociálnej ani zdravotnej poisťovne ani cent, dostane druhú materskú v plnej výške - teda vyrátanú z predpokladanej PLNEJ mzdy vhľadom na predošlé zamestnanie. Tento zákon teda motivuje matky ostať radšej doma, ako sa snažiť postupne nabehnúť do pracovného procesu. Alebo keď už chce tá workoholička pracovať, nech si ide na plný plyn a šupne decko do jaslí! Veď na to dostáva príspevok (aj keď ehm, voľné miesto v nich jej nikto negarantuje). Takto chápem odkaz štátu a musím uznať, že ma to poriadne naštvalo. No uznajte, nie je to postavené na hlavu?

Je to jeden z tých zákonov, ktorý doslova nabáda ženy medzi tehotenstvami pracovať na čierno alebo jednoducho zostať doma. Áno, áno, už počujem tú kritiku osvietených, že tento čas mám tráviť s dieťaťom, nie sa ponáhľať do práce. Učme sa ale rešpektovať jedna druhú, že nie všetky ženy sa po narodení dieťaťa zredukujú len na matku, že stále sme to my, s našimi snami a ambíciami a že dieťatko, ktoré hoci aj plánovane prišlo do nášho života, nám neprišlo dať jeho zmysel, rozhádzať všetky priority a urobiť z nás iné osoby. To moje prišlo, aby bol náš život ešte krajší a aby som mohla toľko lásky a všetkého, čo som sa doteraz naučila, odovzdať ďalšej ľudskej bytosti, z ktorej dúfam a verím, vyrastie raz človek, na ktorého budem môcť byť hrdá. No stále som to ja, tá istá JA ako predtým, len naberám nové skúsenosti a zážitky. A snažím sa nesúdiť ostatné ženy len preto, že to celé prežívajú inak. Materstvo nie je spartakiáda, nemôžeme byť predsa všetky rovnaké mamy.

Rozmýšlala som, čo sa s tým dá robiť, tak som napísala zopár poslancom a poslankyniam, snažiac sa vysvetliť im tento nonsens a poprosiť ich o návrh zákona, ktorý by súčasnú situáciu napravil. Veď by stačilo, ak by sa materská, na ktorú žena nastupuje z čiastočného úväzku, vypočítavala z predpokladaného platu v prípade, že by bol daný úväzok plný. Zúčastnila som sa dokonca prednášky Jozefa Mihála na tému Otec na materskej, kde som mu položila túto otázku. Z hľadiska súčasnej legislatívy mi poradil si okrem polovičného úväzku nájsť ešte aspoň jeden čiastočný, aby mi vyšiel aspoň minimálny daňový základ na maximálnu materskú (ak sa nemýlim, vychádza to nejakách 1600 eur v hrubom). No oponovala som, že také niečo nie je pre väčšinu žien reálne (zopár premúdretých chlapov v sále sa na mňa vtedy vyklonilo s poznámkou, že veď to nie je taký problém, verím že pochopili môj pohľad, ktorý vravel Shut Up!). Tie, ktoré z materskej ideme na polovičný úväzok, sa totiž väčšinou vraciame na svoje pôvodné pracoviská, kde už máme niečo za sebou, vybudovanú dôveru, kde nás poznajú a dúfajú, že je to dočasný stav a neskôr sa preklopíme na plný úväzok. Ktorý zamestnávateľ by nám dal ešte jeden čiastočný úväzok, keď pozrie na náš životopis? Tesne po materskej, jeden polúväzok už má a kedy chce vôbec stíhať prácu pre mňa?? Takto si predstavujem jeho zmýšlanie. 

Kvôli veľkému záujmu o problematiku materskej napísal Jozef Mihál knihu, ktorá vyjde v auguste a mala by zodpovedať časté otázky. Určite si ju kúpim aj ja. Žiaľ, nemala som pocit, že som u pána Mihála vzbudila nadšenie pre moju vec, ale v miestnosti vtedy sedela aj šikovná mladá poslankyňa Simona Petrík, ktorá sa dlhodobo venuje pomoci ženám. Po prednáške som jej napísala email a ona pochopila vážnosť tohto problému. Aj keď chápem, že existujú aj akútnejšie prípady na riešenie, rozhodla sa ma podporiť a prisľúbila mi napísanie pozmeňovacieho návrhu a rozhovor s ministrom práce na túto tému. To bolo v apríli. Pripomenula som sa ešte v máji a odvtedy som nepočula nič nové. Je pravda, že momentálna nálada medzi koalíciou a opozíciou má na svedomí, že opozícii neprejde v parlamente takmer žiaden zlepšovák, len aby náhodou neboli populárni. Navyše, Slovensko má aj väčšie problémy ako tento, to uznávam. No na druhej strane vidím, že majú čas hlasovať aj za banality. Tak prečo sa nezaoberať aj týmto?

Kým nevyjde tlak zo strany žien, kým sa tento problém nezmedializuje a nechytí sa ho niekto šikovný, asi môžem len špekulovať. Nebojujem vôbec len za seba, moja polovičná mzda je veľmi blízko tej minimálnej hranice na maximálnu materskú. Ale kto bude bojovať za tie ženy, ktoré zarábajú päťsto, šesťsto, či sedemsto eur? Ak sa vás to netýka teraz, možno sa vás to dotkne v budúcnosti. A ak nie vás, tak možno vašich priateliek, sestier alebo dcér. Preto by sme nemali ostávať ticho a žiadať od štátu podporu adekvátnu členskej krajiny Európskej únie. 

Zdroj obrázku: http://www.herworldplus.com/solutions/solutions/get-rid-working-mum-guilt

Mala som trochu obavy, ako zvládne moja 10-mesačná dcérka prvú cestu lietadlom a 11-dňový pobyt pri mori, ale obavy boli zbytočné. Tu je zoznam vecí, vďaka ktorým naša dovolenka nebola nočnou morou, ale oddychom. A väčšinu z nich sme si vedeli naplánovať vopred. 

Pohodový let 

Za posledných 6 rokov som sa nalietala dosť veľa, zhruba 5-6 krát ročne. Žiaľ, viem, čo to je sedieť dve hodiny vedľa vreštiaceho babätka a kým som sama nebola matkou, nemala som pre to až také pochopenie. Aby sme znížili riziko, že sa staneme stredobodom pozornosti celej posádky, vzali sme si so sebou na palubu nejaké hračky, hryzadielko a cumlík. Aj keď ešte dojčím, nechýbala ani voda a bez kukuričných chrumiek dnes už nevystrčíme päty z domu. K tomu som vzala aj dve ovocné kapsičky s cereáliami. Jednu sme plánovali zjesť a druhá bola záložná, pre prípad núdze. Ešte som svoju výbavu nestihla ani vybaliť, lietadlo sa totiž práve odlepilo od zeme a už mi spolusediaca pani vo veku mojej mamy začala dávať rady: "Oblečte ju, je tu zima." Hm, vravím jej, že určite ju oblečiem, ale sotva zapli klímu a zdalo sa mi ešte horúco. Malá začala mrnčať. "Dajte jej vodu. Bolia ju uši." A ja na to, že dám jej, nebojte sa. "Dajte jej TERAZ!" Wtf?! Malá prestala mrnčať v tej sekunde, ale pre istotu som jej dala aj tú vodu, aby som nevyzerala ako matka tyranka. A prehĺtanie ozaj zmierňuje bolesť v zaľahnutých uškách. Pani našťastie nebola zhovorčivá, ale stihla počas letu utrúsiť, že na dovolenku s takým malým dieťatkom je ešte skoro. Ja na to, že veď chodia ľudia aj s menšími, ale ona trvala na svojom. Jediný dôvod, prečo som odolala pokušeniu odpapuľovať bol, že som mala pocit, že to myslí dobre. Úplne zabila, keď malá opäť poplakávala, zatiaľčo my sme jej strúhali všetky možné grimasy sveta a jej sa na 20 sekúnd podarilo pritiahnuť Amálkinu pozornosť. Prestala plakať a teta na to víťazoslávne: "Babka vieee...". Hej, a sprostá neskúsená matka nevie. Asi to mi chcela povedať. Nevadí. Prvú skúsenosť sme prežili v zdraví, Amálka plakala nahlas len pár minút pri pristávaní, aj to som ju počas toho kojila a zdalo sa, že to zaberá. Len Babka trošku znechutene otáčala hlavu opačným smerom. A cesta späť? Amálka ju celú prespala, polovicu cesty v mojom a polovicu v Palkovom náručí. Zobudila sa 15 minút pred pristátím a to som ju stihla ešte nakŕmiť aj prebaliť. Škoda, že toto Babka nevidela.

Ešte taká maličkosť. Márne sme 15 minút čakali pri páse s batožinou, že nám vypľuje kočík. Keď sa už tridstiaty krát pás otočil naprázdno, napadlo ma porozhliadať sa a zistila som, že kočíky nedávajú na pás, ale ich vydávajú pri infopulte. Nám, spolu s ďalšími dvoma rodinkami, tak dosť odľahlo. 

Bezpečný transfer

Keď sme si kupovali dovolenku, napadlo mi, ako pôjdeme s Amálkou v autobuse? Po Slovensku cestuje stále v autosedačke a v krajine, kde sa jazdí pomerne šialene, si ju mám zobrať len tak na kolená a drkotať sa autobusom, kým nevyloží hostí vo všetkých hoteloch? Opýtali sme sa aj na inú alternatívu a CK Vive, odkiaľ sme sprostredkovane kupovali zájazd Hydrotouru, nám ponúkol možnosť individuálneho transferu za 80 eur, z letiska aj na letisko pri odchode domov. Len pre informáciu som si rovnakú službu dala naceniť v Hydrotoure a tí za to chceli 200 eur. Po pristátí v Antalyi na nás čakala pani s názvom prepravnej spoločnosti a do 10 minút sme sedeli všetci traja v klimatizovanom vane so sedadlami oproti sebe a Amálkou pripútanou v destkej autosedačke. Na hoteli sme boli o 40 minút, ktoré nám zbehli rýchlo, Amálka si dokonca zdriemla. Len po ceste späť sa nám stala taká nepríjemnosť. Šofér nevedel, na ktorý terminál nás má odniesť a ani my. Ani sme netušili, že Antalya ich má dva. Tak sme si tipli ten prvý a tipli sme si zle. Navyše dvojka bola od nás vzdialená 2 km. Našťastie nás tam taxík zpred letiska odviezol za 5 minút a 5 eur. Tentokrát však bez autosedačky, ale všetko dobre dopadlo. Pfu!

Baby Friendly hotel

Desať rokov sme s mojim Palkom vyhľadávali hotely Adults only. Niežeby sme nemali radi deti, ale naša predstava oddychu "za mlada" bol rušný nočný život, ktorý sme dospávali cez deň pri bazáne alebo na pláži. A to posledné, čo nám vtedy chýbalo, bol detský krik alebo šupa s loptou do hlavy. Teraz to bola úplne iná, nová situácia. Pri výbere hotela sme sa zameriavali na to, či je jeho vybavenie a strava prispôsobené bábätkám. V cestovke nám výborne poradili a tak sme sa okrem detskej postieľky na izbe, ktorá je už asi všade štandard, tešili aj z krytého detského bazénika, ktorý každý večer vydrhli a kvalita vody bola pred našimi očami denne testovaná. Z ponuky jedál v rámci All Inclusive som Amálke hravo namiešala jedielka bez soli.

Dokonca nám tam pekne pribrala aj ona, nielen ja (to kvôli palacinkám, ktoré som jedla každý druhý deň). V reštauráciách sme si vždy zobrali vo fólii zabalenú detskú stoličku. Balenie naznačovalo, že je vyčistená, s pripraveným jednorázovým podbradníkom a detskou servítkou v rovnakom motíve. Pre skúsené mamičky to možno nie je žiadna novinka, pre mňa to bolo trochu wau.

V hoteli sa dal požičať aj golfový kočík za 5 eur na tri hodiny, ale my sme si priniesli svoj. Detské ihrisko bolo taktiež kryté bez prieniku priameho slnečného žiarenia. Personál sa na Amálku stále usmieval, občas pohladkali aj po hlavičke a tureckí animátori sa zamilovali do jej modrých očí, ružových líčok a polozubatého úsmevu. 

Ochrana pred slnkom 

Nešli sme k moru na to, aby sme sa čvachtali celý deň v detskom bazéniku len preto, že je krytý. Destkú pokožku sme sa snažili pred slnkom maximálne chrániť a tak sme Amálku prvé dni natierali 50-kou, potom už len 30-kou a to raz, maximálne dvakrát denne. Ani raz sa nespiekla a po dovolenke má jemne bronzový nádych. Krémovanie a obliekanie nie sú Amálkine obľúbené aktivity, čo dáva okoliu aj nahlas vedieť, takže sme uprednostnili vykonávať ich za dverami našej izby, nie vonku. Od dedka dostala perfektné nafukovacie koleso (interne sme ho nazvali vznášadlo) s odopínateľnou UV strieškou, ktorá jej poskytovala tieň po celý čas vo vode. V mori nám v ňom dokonca trikrát zaspala uhojdaná vlnkami, čo bolo super atrakciou pre okoloplávajúcich.

Ďalší ochranný prvok, ktorý pútal pozornosť (ale nebola to jeho primárna funkcia), boli slnečné okuliare. Ja som sa rozhodla pre francúzsku značku Kietla, veľkosť 12-30 mesiacov. Sú nerozbitné, majú sklá s maximálnou UV ochranou a perfektná je najmä gumička, vďaka ktorej držia na detskej tváričke. Dajú sa kúpiť aj online, no ja som ich kúpila v košickom obchode Bubbu na Hlavnej za ešte nižšiu cenu.

Pokrývka hlavy nesmela chýbať, striedali sme čepčeky, šatku so šiltíkom a šiltovku, ktorá zakrývala aj krk a ušká. Tú sme spolu so surferskými plavkami a la neoprén kúpili v Decathlone. Plavky striedala celé aj polovičné, nechcela som ju nechávať len v plienke a oberať sa tak o pôžitok z toho, že ju môžem fintiť.

Mala som pre ňu aj tie neoprénové plavky, ale to, že sa pod ne nemusí dávať plienka, som sa dozvedela, až keď sme sa vrátili z dovolenky 🙂 Čo už. Inak sa dosť ťažko obliekali a vyzliekali oproti iným, tak ich mala len raz. 

Predišli sme chorobám 

Nie vždy sa im dá úplne vyhnúť, preto som malej zbalila do kufra celý arzenál liekov a mastičiek. Nurofen sirup na teplotu, Smectu na hnačku, Fenistil kvapky na alergické reakcie, protizápalovú mastičku (ak by sa jej zapálila dierka na náušnice), jedny univerzálne antibiotiká, kvapky do uška v prípade zápalu, odsávač hlienov, teplomer, Espumisan L a sirup proti kašľu. Vďaka Bohu, nič z toho nebolo treba použiť. Aby sme predišli prechladnutiu, keď Amálka vyšla (alebo sme ju skôr vyniesli) z vody, plavky aj plienku som jej vyzliekla a dala jej suchú plienku, takú klasickú, nie do vody. Snažila som sa ju nechávať aj bez plienky, pokiaľ to bolo možné. 

Tá plienka do vody sa na slnku rýchlo vysušila a tak sme jednu recyklovali celý deň. Nikdy sa do nej však nepokakala. No a to, že tá plienka do vody nezadrží ani kvapku moču, som zistila veľmi rýchlo.

Klíma v priestoroch hotela nebola agresívna, snažili sa udržiavať primeraný rozdiel medzi vonkajšou a vnútornou teplotou. Izbu sme väčšinou pred spaním vychladili, držala si teplotu skoro celú noc. Nechcela som, aby na Amálku v noci fúkalo, takže radšej trošku teplo, ale sme zdraví. Amálka má detskú seboreu, preto som sa obávala, ako bude reagovať na chlór v bazéne. Ale tým, že sme sa snažili tráviť viac času v mori, sa vôbec nevyhádzala, dokonca ani z opaľovacieho krému a peny nemala nič. More lieči.

Dostatok spánku

Po dvoch dovolenkách na Ibize nám diskotéky naozaj nechýbajú - bývali sme dosť "party people". Navyše sme sa naučili, že kvalita dovolenky sa zdvojnásobí, keď človek netrpí nedostatkom spánku, prípadne nemá k tomu ešte aj opicu. Takže potom, čo Amálka zaspala, sme si hodinku - dve posedeli na balkóne, vypili nejaký drink, zahrali sme si Meno, Mesto, Zviera, Vec (upgradovali sme to na Meno, Mesto, Zviera, Značka, Film, Hudobník) a zaľahli sme k nej. Vďaka posunu času sa posunul aj Amálkin režim a tak chodila spať o pol desiatej a vstávala ôsmej ráno, s jednou dojči-pauzou. Ideál. Posledné júnové dni, keď denné teploty prekročili 40 stupňov a nočné neklesli pod 30, sme balkón nechávali zavretý a v posteli sa buď túlili k svojim mobilom alebo jeden k druhému. Keď sme boli cez deň unavení z horúčavy, prišli sme si na izbu pospať všetci traja. A toho času nám vôbec nebolo ľúto.  

Otecko pomáhal

Palko trávil veľa času s Amálkou, vyskúšali si spolu aj jazdu na tobogane, zatiaľčo ja som mala čas prečítať takmer celú knihu. To sa mi predtým nepodarilo, ani keď sme boli sami dvaja. 

Páčilo sa mi, že oteckovia boli poväčšine v bazénoch s deťmi a mamky na lehátku oddychovali. 

Zopár Turkov to však robilo presne naopak, žena decentne zahalená sa krútila okolo troch ratolestí v bazéne a oni si z bezpečnej vzdialenosti pobafkávali cigaretku a zpod slnečných okuliarí skenovali ženy v plavkách. S feministickou knihou v rukách som pre nich nebola zaujímavý objekt. Otcovia, ktorí nechávajú starostlivosť o deti len na mamu a to ešte aj na dovolenke, majú možno pohodlný život, ale uniká im veľa. 

Jasné, že naplánovať sa nedá úplne všetko. Preto som vďačná, že naša dovolenka dopadla viac než super a neodradila nás od tých ďalších, práve naopak. Vyzerá, že máme doma malú cestovateľku 🙂

Celá naša krajina má menej obyvateľov ako jedna veľká metropola a napriek tomu sa stalo, že sa našla osoba, ktorá má nielen rovnaké meno a priezvisko ako ja, ale aj dieťa narodené v rovnakom čase a navyše dcérku! Našťastie nejde o tragédiu zámeny detí v pôrodnici, ale čo sa mi stalo tento týždeň, je určite malá kuriozitka. 

Odkedy sa mi narodila dcérka, odoberám časopis Mama a ja. Pred pár dňami som si listovala júnové číslo a na strane 5 sa na mňa usmievalo rozkošné dievčatko. Dosť podobné tomu môjmu. Čitam si text v modrom rámčeku, zhruba viem, o čo sa jedná. Pred časom prebiehala súťaž o dieťatko na titulke, do ktorej som sa zapojila. Nielen preto, že si ako každá mamka myslím, že to moje rozkošniatko sa na titulku hodí, ale aj preto, že by to bola milá a vtipná pamiatka na jej "bejby časy". A síce sa už iná rozkošná výherkyňa na titulke vynímala, potešilo ma, že v úvode časopisu poskytli priestor na ešte jedno dieťatko, len v menšom formáte. Povedzme, že len tak cvične, či pre potešenie ďalšej maminky. A tak si čítam ďalej, no zrak mi zavadil o posledné dve slová. Prečo je tam zvýraznené moje meno a priezvisko? Zacúvala som tri vety naspäť a ešte raz, teraz už uvedomelo prečítala, čo píšu. Prečo spomínajú 9-mesačnú princeznú? Veď to nie je moja Amálka!

Musel sa stať omyl, asi chceli uverejniť Amálkinu fotku a keďže toto dievčatko sa na ňu podobá, fotografie zamenili. V nasledujúcich dňoch mi tu a tam prišla smska, či viber od kamošiek: "Hej, máš Amálku v Mame a ja" alebo "Vieš o tom, že tvoja malá je uverejnená v časopise?" Fúha, tak to nebola len moja fatamorgána. Keď si ju pomýlili moji známi, asi sa fakt podobajú a asi by bolo dobré redakciu o ich pochybení upovedomiť. 

A tak som sadla za komp a napísala decentný email pani zodpovednej redaktorke, že je síce milé, že chceli uverejniť fotku mojej dcérky, ale mrzí ma, že si pomýlili fotku. A že ešte viac to zrejme mrzí skutočnú mamu dievčatka s potmehútskym úsmevom, ktorá pri fotke svojej dcéry vidí meno inej matky. V duchu som dúfala, že chybu napravia už v nasledujúcom vydaní a pre istotu pridala ďaľšie, čerstvé Amálkine fotky - ako dôkaz. :P

Pani redaktorka mi obratom odpísala s ospravedlením, že tú fotku vyberal ich grafik ako jednu z tých, ktoré som im poslala a priložila môj pôvodný email. Ha! Až na to, že ten email nebol vôbec odo mňa, ale od inej Lenky Hlinkovej. Kuriozite sme sa posmiali a myslím, že zábavu mali v celej redakcii. 

Mne to nedalo a svoju menovkyňu som kontaktovala. Potešila sa, lebo ani netušila, že fotka jej dieťatka zdobí aktuálne číslo. Síce pochádza z druhého konca republiky, splodiť dieťatko sa im podarilo v rovnakom čase ako nám, čo je teda dobrá haluz. Našťastie sa však nevolá Amálka, ale Linda. Vymenili sme si teda kontakty na Facebook a občas sa mrknem, ako sa darí rovnako starej princeznej mojej novoodhalenej menovkyne. No nevyzerajú Linda s Amálkou ako sestry (alebo aspoň sesternice)? 

Pár dní pred pôrodom mojej dcérky rozprávam o priebehu svojho tehotenstva. Ak vás zaujíma, aké vlogerky som sledovala ja, čo mi pomáhalo v boji s únavou a letnou horúčavou, ako poctivo som cvičila s Anibalom a čo mi v tehu veľmi chýba, pozrite si môj vlog. Buďte prosím zhovievavé, je môj prvý. 

Ak sa vam nezobrazuje video (ako napríklad mne na mobile - neviem prečo, otázka na MK), tak link na YouTube je tu. 

Aj vy ste už asi prišli na to, prečo sa ranné nevoľnosti volajú ranné. Že to vôbec nie je preto, že sa vyskytujú len ráno 🙂 . Každý máme na veci svoj vlastný názor a ja tu hovorím o svojom postoji k poverám a tiež mamičkám, ktoré pohotovo rozdávajú nevyžiadané rady a strašia nás desivými pôrodnými historkami. Za to, že som nemala zdokumentovaný svoj pôrodný plán, ma možno ukameňujete, ale keďže mám pôrod úspešne za sebou, neľutujem to. 

Na Slovensku sa ešte stále vlogy nerozmohli tak, ako v zahraničí a niektorým z vás sa môže zdať divné, že niekto cudzí zdieľa svoje "Ups and Downs" s veľkým bruškom. Mňa osobne počas tohto obdobia čakania na bábo sledovanie vlogov veľmi pobavilo, povzbudilo aj inšpirovalo. A keď sa vám miestami bude zdať jeho obsah povrchný (hlavne keď hovorím o farbení vlasov na blond), tak vedzte, že vo svojich hodnotách mám jasno a zo všetkého najdôležitejšie pre mňa je, že sme doma všetci zdraví.

Keď som sa na Facebooku (FB)  nedávno pochválila, že som začala blogovať na "koníku", niektorí moji kamoši len pretočili očami. Omg, veď to je sociálna sieť, kde sa združujú matky antivakciňáčky a kŕmia sa navzájom hoaxami. Pár rokov dozadu som si to myslela aj ja a rady vševedúcich matiek som vytrvalo ignorovala. Dôkazom toho, že som sa neplánovala zviditeľnovať, svedčí aj môj nekreatívny nickname, ktorý som si kvôli prehrabávaniu sa v inzerátoch narýchlo vymyslela. V jeden deň som zistila, že čakám bejby a Modrý Koník (MK) ma doslova vcucol. Ak vaši známi tiež dvíhajú obočie, keď spomeniete názov tohto portálu (priznajme si, toto slovné spojenie naozaj evokuje podozrenie, že jeho autor fičí na tráve) a pritom sami fachčia vo veľkom na Facebooku, vyzbrojte sa nasledujúcimi argaumentami:

V porovnaní s FB je MK rovnako informačne (ne)bezpečný

Facebook je plný hoaxov a nikto z toho neviní samotný Facebook. Tak prečo je Modrý Koník so svojimi členkami terčom častého posmechu? Možno preto, že v snahe poradiť sa mnohé často nominujú do rolí doktoriek a odborníčiek na všetko. Zúfalá mamička postne fotku dieťatka s kožným problémom a za pár sekúnd má instatnú diagnostiku aj s odporúčanou liečbou. Nedovolím si odhadnúť percento úspešnosti, ale viem, že všetky rady, aj keď sú to občas riadne haluze, sú dané v dobrej vôli. O tom, že rodičia na sociálnych sieťach sú pohotoví radiť druhým, svedčí aj americký prieskum, podľa ktorého tak koná až 71% z nás. Ak je nejaká matka schopná dať dieťaťu na zlomeninu homeopatikum miesto sadry, nieje to vina MK. Všetky normálne a zodpovedné mamy (a tých je väčšina!) idú na druhý deň s odborným problémom k odborníkovi. Tu odporúčam sa s ním nehádať a už vôbec nespomínať: "Viete, ale ja som čítala na Modrom Koníku, že..." To preto ho potom lekári nenávidia a o nás si myslia, že sme hlúpe ovplyvniteľné sliepky. Ak neveríte jednému odborníkovi, choďte za iným. FB je plný konšpiračných teórií, skupín, ktoré šíria bludy, ale keď sa niekto chváli tým, čo si tam prečíta, väčšinou to zrejme zaobalí tak, že sa to dozvedel "na internete". Preto sa FB popri MK tvári veľmi nevinne a v súvislosti s internetovou diagnostikou až tak negatívne nerezonuje. V dobe, kedy nám informácie už prerastajú cez hlavu, je kritické myslenie nevyhnutné. Ničomu netreba veriť na sto percent, každú info si treba obrátiť v dlani a kusnúť do nej, ako sa kedysi hrýzlo do zlatky, či je pravá. Sociálne siete mätú neobratných čitateľov a pridávajú dôveryhodnosť nepravdám už len tým, že sa za ne postaví dlhá rada prívržencov. Ešte stále sa len učíme diskutovať, vedieť si vypočuť a rešpektovať názory druhých bez odsudzovania a logicky argumentovať. A to platí, či už si čítame MK, FB, Denník N alebo sledujeme správy na TA3.

Matky matkám, ženy ženám

Výhodou MK je relatívne úzko špecifické publikum. Ženy, ktoré sa snažia otehotnieť, tehuľky, čerstvé rodičky alebo aj skúsené niekoľkonásobné mamky tu nachádzajú podporu, pochopenie i radu. Neviem o tom, že by sme tu mali nejakých tínedžerov, zvedavých manželov alebo nebodaj svokrovcov, ale výnimky sa istotne nájdu. No štatistiky MK môj dojem len potvrdzujú: 98% aktívnych používateľov tvoria ženy, 90% z nich má 23-38 rokov a 86% používateliek má dieťa. Vďaka tomu je obsah na týchto stránkach vysoko relevantný pre jeho čitateľky a pri skrolovaní novinkami netrvá dlho, kým naše oči zavadia o niečo, čo nás zaujme. To, že sme tu samy, má ešte jednu výhodu. Sme otvorenejšie a aj o veciach, o ktorých by sme inde nahlas nehovorili, sa tu nebojíme prehovoriť. Svoj zážitok z pôrodu spolu s detailami o tom, ako sa mi čo roztrhlo, som na FB nedávala. Asi nepovažujem za nutné, aby si o tom čítal môj bývalý spolužiak zo strednej alebo strýko. No tu sa mi dostalo porozumenia a niekomu možno moja skúsenosť aj pomohla. Niekedy sa nám uľaví už len tým, že je na tom niekto rovnako - nechcem povedať, že aj horšie, ale hej. Aj to. Ako vraví COO Facebooku Sheryl Sandberg, ženy sa navzájom nemajú poučovať, ale zdieľať skúsenosti. A tým by sme sa mohli inšpirovať aj tu, na MK. 

Nikto sa nesťažuje na záplavu fotiek našich detí

Verte tomu, že za tie fotky, čo tu dávame, by si nás na FB už mnohí dávno vymazali z priateľov. Tí slobodní a bezdetní sú z baby boomu otrávení a tí ďalší sa pohoršujú, že príliš zverejňujeme svoje súkromie. Jasné, ani ja nie som fanúšik fotiek nahých ratolestí bez plienočky, ktoré si prezerajú cudzí ľudia, ale veď to asi ani vy. No super je, že kedykoľvek pridáte fotku vášho malého v karnevalovom kostýme alebo malej, ako sfukuje narodeninovú sviečku, dostanete kopec úprimných lajkov od žienok, ktorým práve vaše dieťatko vyčarilo úsmev na tvári. Alebo ste ich práve k niečomu inšpirovali. A o to tu predsa ide, nie?

Skvelý bazár s vysoko cieleným vyhľadávaním

Sľubujem, že za tento blog mi MK (zatiaľ) nezaplatil a viem, že to vyznie ako reklama. Ale majú fakt najlepší filter na bazári, aký na Slovensku nemá obdobu. Viem tu nájsť mikinu pre Amálku presne takej farby, značky a veľkosti, akej chcem a to ešte aj s ohľadom na dĺžku rukáva, lokalitu predávajúceho, či ceny. Inak v tejto chvíli je na MK presne 268 353 výsledkov, ktoré obsahujú slovo "mikina", takže poriadny filter sa fakt hodí.  Zdá sa to ako samozrejmosť, ale boli ste sa niekedy pozrieť na Mimibazar? Ak áno, ale pred 10 rokmi, dnes sa nemusíte obťažovať, všetko je po starom. Chodí tam vôbec ešte niekto?? Kým konkurenti MK zaspali na vavrínoch, tu sa inovuje a drží sa krok s dobou. Len za posledné 3 mesiace mal MK podľa online.aimmonitor.sk vyše 80 000 reálnych používateľov. Je na absolútnej špičke v tom, ako dlho sa tu v priemere užívateľ zdrží - vyše 11 minút na jednu návštevu. To je dosť. Samozrejme, aj tu je čo vylepšovať. Ja by som napríklad rada videla históriu všetkých produktov, o ktoré som prejavila záujem, v Mojich nákupoch a nielen tých, kde mi predávajúca odpovedala. Časom to určite ešte vylepšia ;) 

Testovanie produktov a ambasádorky

Môžete na FB testovať produkty a písať o tom recenzie? Neviem o tom. Kvôli vysokej koncentrácii cieľovej skupiny na MK je to však možné a navyše veľmi obľúbené. Takisto ambasádorky niektorých firiem si vedia niečo málo privyrobiť a nemusia sa ani nejako extra premáhať, pretože väčšinou (ak nie vždy) prirodzene propagujú produkty, ktorým samy veria a odporúčajú ich druhým bez postranných úmyslov. V poslednej dobe mám pocit, že tých reklám tu nejako pribúda, ale chápem, že aj oni musia z niečoho žiť. Je to vždy lepšie ako tá inteligentná, super-personalizovaná reklama na FB, kde mi minule vnucovali traktory. Vyzerám ako agro-fanúšik?!

Vzhľadom na názov článku to bude znieť pokrytecky, ale stále chodím na FB častejšie ako na MK. Prečo? Lebo nie som len mama. Som aj kamarátka a práve tam som v kontakte s ľuďmi, ktorých poznám aj osobne. Som aj manželka a práve tam som v kontakte so svojim mužom. Nie, to bol vtip, s ním uprednostňujem každodenný osobný kontakt. Teraz vážne. Som aj občianka SR a tam sledujem politické dianie. Aj správy, lebo počas tých večerných v telke práve kúpem malú. Čoskoro budem opäť zamestnankyňou a na FB sledujem novinky v mojom odbore. Okrem destkej módy ma zaujímajú aj trendy pre dospelých či v bývaní a aj na FB naberám inšpirácie. Tam chodím jednoducho na všetko ostatné, čo ma zaujíma. Keď sa chcem však baviť o deťoch, teplotách, kakách, mamičkovských depkách a iných "trápnostiach", ako to nazývajú neznalí problematiky, idem sem. A je mi tu dobre.   

Amálka sa nám narodila začiatkom augusta 2016 ako naše prvé dieťatko. Všetko šlo veľmi rýchlo, do pôrodnice som prišla síce plánovane, ale už otvorená na 4cm. Na epidurál už nebol čas. Moja mamka porodila štyri deti bez neho a povzdbudzovala ma, že aj ja to určite "dám"! Prvú aj druhú dobu pôrodnú sme zvládli hrdinsky aj za pomoci môjho manžela Palka, ktorý sa mi snažil pomáhať, ako vedel - a tým nemyslím to, že občas urobil nejakú fotku 🙂 Veď nie nadarmo sme niekoľko mesiacov pred pôrodom chodili spolu na predpôrodný kurz a po večeroch si čítali knihu O matke a dieťati.

Pôrod bol o to pohodlnejší, že sme mali k dispozícii nadštandardnú pôrodnú sálu s masážnym sprchovacím kútom. Keby nie Palka, v tých kŕčoch by som nevedela prísť na to, kde sa zapína voda, veď uznajte. 🙂 Ale prúd teplej vody na kríže a bruško a obľúbené tóny Drum & Bass, ktoré sme si púšťali z JamBoxu, mi pomáhali zmierňovať bolesti. Palko meral kontrakcie a poctivo ich zaznamenával do mobilnej aplikácie, konkrétne BabyBComin. Tá umožňuje zapisovať dĺžku a intenzitu kontrakcií a automaticky vyráta ich frekvenciu. Medzi bolesťami ponúka povzbudivé vety na utíšenie rodičky, ktorými sa Palko inšpiroval.  🙂  

A tak dýchanie, plávanie cez kontrakcie ako cez vlnky, disciplinované tlačenie podľa pokynov úžasného lekára spolu s každou kontrakciou, ma pomerne rýchlo približovali k bábätku. Sestričky boli fantastické, jedna z nich mi počas tlačenia nenápadne zaplietla vrkoč, aby mi vlasy nepadali do tváre. Všimla som si to až na fotkách neskôr. Na štyri potlačenia bola naša 52-centimetrová dcérka s váhou 3830 gramov po 41 týždňoch konečne na svete. Palko nestíhal updatovať rodinku, tak bleskovo to šlo. Celý pôrod trval 3,5 hodiny a keď som začula jej plač, vravela som si: "To je všetko?" Akoby ma tie kurzy, články, knihy a hrôzostrašné príbehy pripravili na niečo oveľa horšie a bolestivejšie. Mala som pocit, že pôrod sa dal zvládnuť v pohode aj bez epidurálky. V tej chvíli som sa cítila silná ako Lara Croft. 🙂

Ešte som sa opýtala primára: "museli ste nastrihnúť?"

"Nie", odpovedal, "ale ak chcete, skočím pre záhradné nožnice a môžeme to napraviť", zavtipkoval. Potešila som sa, rýchly pôrod, navyše bez nástrihu. Wow! Manžel sa venoval foteniu maličkej pri prvom vážení, zatiaľ čo ja som zistila, že skutočné peklo na mňa ešte len čaká.

Pri pomerne rýchlom pôrode nemalého dieťatka sa mi roztrhlo všetko, čo sa mohlo. Hrádza a tiež cieva po celej dĺžke až po maternicu. Dvadsať minút nesmierne bolestivého zašívania mi pripadalo ako večnosť. A pritom som počula aj cítila, že som dostala injekcie na umŕtvenie. Kričala som, stonala, od bolesti si hmkala zúfalú melódiu a miestami som mala pocit, že z tej bolesti zošaliem. Aj primára prešiel humor, krvácanie bolo dosť silné, ale reagoval pohotovo a všetko poriadne zašil bez zbytočných komentárov. Videla som však, že mu nie je všetko jedno, tričko mal kompletne prepotené.

Nasledovali 4 dni v nemocnici, síce v nadštandardnej izbe, ale s adekvátne nadštandardnými bolesťami, ku ktorým sa pridal hemeroid veľký ako dve prepeličie vajcia. Neexistovala poloha, v ktorej by som cítila úľavu od bolesti. K tomu silná svalová horúčka a pichľavá bolesť v krížoch, ktorá vystreľovala do nôh, čo mi znemožňovalo chôdzu. Môj muž so mnou bol na izbe počas celej tej doby, podopieral ma, obskakoval, pomáhal s maličkou. Napriek tomu prišlo na tretí deň baby blues, hádam z tej bezmocnosti a hlavne hnevu, koľko času a energie som venovala príprave na pôrod a na toto popôrodné obdobie plné trapenia, o ktorom neviete, kedy sa skončí, ma nikto nepripravil...

Na štvrtý deň zvíťazil rozum nad emóciami, zaplietla som si vrkoč, nalíčila sa, poskakujúc na jednej nohe aspoň provizórne upratala izbu. Dala som si do poriadku bábätko rozhodnutá, že dnes ideme domov. A tak aj bolo. V ten deň nás pustili a hoci v bolestiach, dcérku som si užívala oveľa viac doma, kde mi ju nikto nikam nebral a kde mi 15-krát za deň niekto nevstupoval do izby.

Bolesť po pôrode ma veľmi zaskočila a budúcim mamičkám by som chcela odkázať, aby venovali primeraný čas prípravou na toto obdobie ako venujú príprave na pôrod. Keď si uvedomíme, že nás po pôrode čakajú dlhé roky zodpovednej výchovy, pýtam sa sama seba, či je adekvátne, koľko času som strávila vyzbrojovaním sa na pôrod. Je pravda, že som sa o ňom naučila veľa a informovanosť určite znižuje stres. Už akékoľvek naše nemocnice sú a majú čo vylepšovať, rodíme v sterilnom prostredí pod dohľadom odborníkov a mnohé z nás, čo porodili dnes napríklad cisárskym rezom alebo mali vnútorné krvácanie ako ja, by pred 100-200 rokmi pôrod ani neprežili.

Štyri týždne po pôrode ma nebolelo už takmer nič. Síce mi šli odpadnúť zápästia z toľkého dvíhania štvorkilového klbka, no hemeroid sa stiahol, jazvy takmer necítim, a ostatné bolesti sa už tiež skoro pominuli. Vychutnávame si bábätko plnými dúškami. 

Dojča sa hovorí bábätku do jedného roka. Je vôbec možné také malé dieťa naučiť čistiť si zúbky samé? Tu je dôkaz!

No dobre, nebolo to skutočné čistenie, ale na začiatok dobré, nie? Počas víkendu s Curaproxom sme sa okrem starostlivosti o vlastný chrup, dozvedeli veľa aj o tom, ako sa starať o zúbky svojich detí. V mojom prípade o dve malé perličky mojej 8-mesačnej dcérky Amálky. Tie správne návyky, ktoré budú mať vplyv na jej úsmev neskôr, jej začíname budovať už teraz. Dúfam, že nasledujúce informácie vám pomôžu pri starostlivosti o zúbky toho vášho dojčiatka. 

U nás má večerné čistenie zúbkov na starosti Dede. Amálka totiž zatiaľ delí svet na dve časti: MAMA - to som ja a DEDE - to je všetko ostatné. Dede je napríklad ryža, ktorú vie päť minút skúmať a podávať si ju z prstíka na prstík. 

Plyšový macko je Dede, pohľad z okna je Dede, a ten najobľúbenejší Dede je ocko. Ten sa snaží vyťažiť čo najviac z jednej či dvoch hodín, ktoré mu na Amáločku po práci zvýšia a preto sa dobrovoľne prihlásil ju nie len večer kŕmiť a striedavo kúpať, ale vzal si na zodpovednosť aj jej mini dentálnu hygienu. Nielenže ma tým odľahčil, ale zároveň vidím, aký pozitívny vplyv to má na ich spoločný vzťah. 

My sme už CuraKid kefku mali doma aj predtým, ale symbolicky sme jej ňou prešúchali tie dva malé zúbky len každý druhý deň. Nová kefka, ktorú sme dostali na testovanie, má o niečo kratšie vlákna a tak sa s ňou vieme lepšie dostať tam, kam chceme. Naučila som sa, že aj takémuto bábu treba šúchať zúbky aspoň raz za 24 hodín, aby sme rozrušili vrstvu zubného povlaku a nemusíme sa obmedzovať len na večerné čistenie. Podľa dentálnej hygieničky je občas dobré vytrieť pusinku vlhkou gázičkou, keďže povlak sa usádza aj na slizniciach. Sliny sú super v tom, že neustále obmývajú zúbky, ale na odstránenie povlaku samé nestačia (spomeňte si na môj príklad s Domestosom z predchádzajúceho blogu!) A už vôbec nie, keď vyjdu horné zúbky, na ktoré nahromadené sliny kvôli gravitácii nedočiahnu.

Amálka neplače, keď jej dávam kefku do úst, ale keď jej ju z nich vyberám. Je jej príjemná, lebo je potiahnutá mäkkou gumou (s trblietkami!). 4260 mäkkých štetiniek jej jemne masíruje ďasná. Určite zaberá aj to, že občas vidí "hrať" sa s kefkou v ústach aj mamu. Odtajnila som svoje záhadné čistenie zubov v uzavretej miestnosti a začala som si čistiť zuby aj pred ňou - kým je ešte hore. Deti vraj opakujú, čo robíme. No pri pomyslení na to, koľkokrát ma Amálka vidí ťukať do mobilu sa len modlím, aby to nebola tak celkom pravda. 

Na školení nám zubná hygienička hovorila príhodu, ako jeden chlapček doma proaktívne pobehoval s kefkou v ústach, spadol a s prerazeným hrtanom skončil v nemocnici. Hm, toto asi nie je najlepší spôsob, ako dostať deťom čistenie do krvi, iba ak doslovne. Amálke teda podávam kefku, len keď sedí a samu ju vtedy radšej nenechávam. 

Pýtala som sa aj na pastu. Tak na tú máme čas, kým sa ju nenaučí vypľúvať. Mamičky, ktoré máte väčšie deti už viete, kedy to je, ja som sa dočítala, že zhruba okolo troch rokov. Minulý týždeň som teda zašla do Smile Shopu a kúpila pastičky Edel White aspoň synovi mojej kamarátky na narodeniny. Sú v siedmych rôznych príchutiach a neobsahujú SLS (Sodium Laureth Sulfate) ani umelé farbivá. Už sa neviem dočkať, kedy do nich dorastieme aj my.

Druhý produkt, ktorý sme testovali na vlastnej koži (vlastne ďasnách) a to už dávno pred Curaprox víkendom, je hryzadielko Curaprox Baby. Nie je to najlacnejšia záležitosť, ale ja som si ho zadovážila v jednom balení s CuraKid kefkou a vyšlo to tak o pár eur výhodnejšie. Tu je naša zbierka hryzadielok, ktoré familiárne voláme "kusátka".

Kusátko kravička Amálku zaujímalo hlavne, keď nemala žiadne zúbky. Hrká, má drsný povrch, ale podľa mňa je príliš tvrdé a ten plochý tvar sa mi nezdá najpohodlnejší pre uchopenie detskou rúčkou. To modré napravo je tiež príliš placaté a ploché výrastky ju zaujímali tak do piatich mesiacov. Teraz jej ho prikladám na očká a hráme sa, že je to škraboška. Amálka má z toho veľkú zábavu a ja tiež. Ružové s náustkom bolo tiež fajn, kým bola malinká, lebo presne kopíruje jej drobnú čeľusť. Ale teraz sa mi tie masážne výrastky zdajú krátke a keď jej rástli zúbky, vôbec nepomáhalo.

Pomáhalo nám práve hryzadielko Curaprox, lebo má gumené štetinky o niečo hrubšie aj dlhšie, takže jeho hryzením Amálka cítila úľavu od bolesti.

Vidieť, že má prešpekulovaný tvar, ozaj sa jej dobre drží a kuše rada aj do rukoväte. Hrkálka je bonus, ktorý ju zabaví na ďalších päť minút. Inak je mi stále záhadou, ako to, že sa tam tie guličky tak zvláštne trasú - môže slúžiť aj ako antistres pomôcka pre dospelých. 🙂 Tie prisvitné "výrastky" nie sú iba na krásu. Sú to také tvrdé vsadené korálky, ktoré podporujú masáž ďasienok. Kým Amálka nemala skoordinovanú motoriku, mala som obavy, že sa s tou kefkovou časťou pichne do očka, lebo hoci je mäkká, dosť vyčnieva. Ale nestalo sa. Keď rástli prvé zúbky, do chladničky sme dávali všetky hryzadielka. Musím objektívne zhodnotiť, že chlad si najdlhšie udržalo to tyrkysové, v ktorom je voda. Tá má ale svoju váhu a preto jej dodnes vypadáva z ruky. 

Či už by som dostala jedno hryzadielko od Curaproxu zadarmo alebo nie, musím uznať, že malo a stále má u Amálky najväčší úspech. Tiež mám istotu, že materiál, z ktorého je vyrobený, je nezávadný. Za niektoré hryzadielka, čo sme dostali do daru by som ruku do ohňa nedala (aj keď boli darované z lásky). Tie štetinky na hryzadielku Amálku pripravili na pocit kefky v ústach parádne. 

No a naša duda - to je samostatná kapitola. Od malička som jej občas dala cumlík, keď plakala (a nemalo to žiaden vplyv na jej prisávanie). Rýchlo som podľahla čaru stajlovať bezbranné dieťa a začala sa zo mňa stávať dudová shopoholička. Nemáme ich zas toľko, určite ste na tom mnohé aj "horšie". Ale keď som videla nejaký cool cumlík, proste som si nemohla pomôcť. Je to neskutočný doplnok a keby sa dalo, nosím ho aj ja! (konkrétne tento komiksový)

Ale v Jasnej mi Curaproxáci opäť pripomenuli, že cumlíky sú nezdravé a môžu mať vplyv na nesprávny rast zúbkov dieťaťa. Nemám rada, keď mi je niečo len tak zakázané a neviem prečo - to asi nikto. Stomatológ na školení nám vysvetlil, že keď má dieťatko v puse často cumlík, a saje ho, podnebie sa mu formuje do vysokej klenby, čo spôsobuje, že sa čeľusť vpredu zúži a zúbky nasmerujú dopredu. Nechcem, aby také mala aj Amálka!

Takže hoci je jeho dizajn na mňa trošku sterilný, existuje v troch farbách a minimalizmus je dnes IN. Čo je však IN ešte viac je zdravie našich detí. Myslím, že o žiadnom cumlíku sa nedá hovoriť, ako o zdravom, ale Curaprox môžeme volať zdravšou variantou. Má plochú špičku akoby s krídelkami, ktorá necháva dostatok miesta na vývoj podnebia (Amálka, zvykaj si, s krídelkami sa o pár rokov ešte stretneš). My máme tú strednú veľkosť.

Krídelká tlačia na strany čeľuste a tak sa aj zubný oblúk vyvíja správne a nezužuje sa. Jemná perforovaná silikónová membrána sa pohybuje ako dieťa saje a má evokovať skutočný prsník. Uľahčuje tak prirodzené prehĺtanie a správne dýchanie. To všetko znie pekne, ako z letáku, ale aké sú naše skúsenosti po dvoch týždňoch?

Na začiatku ho hrýzla z každej strany vrátane štipca, len aby si ho nemusela nechávať v ústach. Nezaspáva s cumlíkom každý deň, ale keď to na ňu príde, pýta si svoju starú dudu. Nemohla som sa neusmievať, keď som ju minule pozorovala v spánku, ako sa so zavretými očami snaží nahmatať svoj cumlík a poslepiačky si ho zasunie do pusy. Šikovná. Ale mama je ešte šikovnejšia a podsunula som jej tam Curaprox. Potvorka sa oklamať nedala a vypľula ho, pričom zúfalo pokračovala v hľadaní svojej starej dudy. Cez deň s ním už nemá problém a mne sa zdá strašne roztomilé ako jej cez priesvitný stred vidím až do pusinky. Včera mi prvý raz konečne zaspala žužlajúc Curaprox. Dala som jej totiž na výber dva cumlíky: Curaprox napravo a Curaprox naľavo. 

Viem, že keď sa naučí byť bez cumlíka, bude to úplne naj, ale mne za tým bude aj trochu smutno. Od kedy sa narodila - nie, odkedy som vedela, že je v brušku - som si zaumienila užívať si úplne každý deň s ňou a so všetkým, čo materstvo prináša. A to, za čo som vďačná najviac je, že sme všetci zdraví. Nie vždy to máme vo svojich rukách, ale v prípade nášho chrupu a zúbkov našich detí nemôžeme zodpovednosť presmerovať na nikoho iného, okrem seba. Buďme teda zodpovedné matky a naše dcéry a synovia sa nám raz poďakujú. Nie len za sexi úsmev, ale aj lepšiu životnú úroveň. Vedci z Kolumbijskej univerzity v roku 2007 totiž dokázali, že ľudia s kvalitným chrupom zarábajú o 4% viac! 

Paradoxom je, že na víkend s Curaproxom som sa dostala, i keď na Modrom Koníku nie som aktívny prispievateľ (zato som veľmi aktívna nakupujúca!!) a do žiadnej inej testovacej akcie som sa predtým nezapojila.

Keď mi oznámili, že cestujem do Jasnej, veľmi som sa potešila. No bola som si vedomá, že na Curaprox produkty našu rodinu už presviedčať netreba, lebo máme doma takmer celý ich arzenál. Keď som si čítala harmonogram prezentácií, dosť som nechápala, o čom chcú prednášať 10,5 hodiny.

O čistení zubov, ktoré trvá 5 minút??

Po príchode do štvorhviezdičkového hotela v krásnom prostredí, sme sa zoznámili s veľmi milými a profesionálnymi organizátormi aj s účastníčkami navzájom. Tri z nás si so sebou doniesli aj manžela a dieťa a boli sme plné očakávaní, ako to bude prebiehať. 

Prednášky sa striedali s praktickou inštruktážou a na moje prekvapenie, nenudila som sa ani minútu. Dokonca bolo informácií toľko, že nám nestačil ani časový limit. Prezentácie viedli zubní lekári a dentálna hygienička, ktorí síce spolupracujú s Curaproxom, ale ani náhodou nám netlačili do hlavy kaleráby v snahe čo najviac ich produkty spropagovať. 

Nebolo to len o ďeťoch, ako som si myslela.

Prvý deň sme sa zamerali na vlastné čistenie zubov, o ktorom som si do tej chvíle myslela, že na ňom nie je čo vylepšovať. O tom, že kefka Curaprox je iPhonom medzi kefkami, som vedela už pred tým. Nie(len) pre svoj švajčiarsky pôvod alebo coolový dizajn. Spĺňa totiž atribúty správnej kefky tým, že má malú hlavičku, zarovnané štetiny, ktoré sa dostanú všade, ich správnu hustotu a mäkkosť. Lenže načo je vám iPhone, keď neviete sťahovať apky? Na telefonovanie a smskovanie by vám stačila aj stará Nokia 3310! A tak som aj ja tento víkend s hrôzou zistila, že si 32 rokov čistím zuby síce s dobrým nástrojom, ale zle. Pre mnohé z vás to možno nebude žiadna novinka, ale ja som robievala nasledovné chyby:

1. Drhla som si hlavne žuvacie plôšky. Ďasná sa mi darilo elegantne krúživo obchádzať a už vôbec som nevenovala pozornosť priestoru pol milimetra pod ďasnom, kde sa zubný povlak usádza tiež. Pritom správne by mala byť kefka spolovice na ďasne a spolovice na zube.
2.  Keď hovorím drhla, tak drhla. Na ranné rýchločistenie sme si s mužíčkom zaobstarali elektrickú zubnú kefku, ktorá si to odkefuje za nás, ale večer som dala do čistenia všetku silu, preto moja kefka po mesiaci vyzerala ako "ryžák" na vaňu! A to je tá tvrdšia varianta s 3960 štetinkami. Obaja sme aj vďaka tomu skvelí adepti na ustupovanie ďasien - paradentózu. 

   3. Na medzizubné priestory som používala len niť. Zuby mám kvôli úzkej     klenbe dosť natesno, preto sa to väčšinou nezaobišlo bez krvi. O medzizubnúch     kefkách som si myslela, že sa používajú len na vyťahovanie hovädzieho spomedzi     stoličiek, vôbec som nevedela, že kefka má prejsť celá dnu a von do všetkých tých     trojuholníčkov, ktoré máme medzi zubami pri ďasne. Kvôli krvácaniu som túto     procedúru zredukovala na sviatočnú. Až tu som sa dozvedela, že krv mi ide práve     preto, lebo obsahuje protilátky, ktoré ničia nahromadené baktérie v mojich panensky     nepoškvrnených priestoroch. 

(Ak sa chcete spýtať, čo sú tie moje "výrastky" na zuboch, ako to nazvala kočka, ku ktorej som chodila na nechty, predbehnem vás. Sú to tzv. attachmenty na neviditeľný strojček Invisalign, ktorý nosím)

    4. Držala som kefku v ústach ako dieťa lyžicu, keď sa učí jesť. Kefka sa má     držať ako pero v mieste jej zakrivenia alebo ako husľový sláčik. Zabráni sa tak     prílišnému tlaku a úchop bližšie pri hlavičke nám umožnuje lepšiu koordináciu     pohybov v ústach. 

    5. Zuby si umývam v kúpelni. A ešte k tomu postojačky! Že čo je na tom zlé? No v     princípe nič, ale komu sa chce stáť a kukať do blba viac ako 2 minúty? Na make-up     mám vyhradený toaletný stolík s pohodlnou stoličkou, no pri čistení chrupu stojím jak     za trest. A ako si neviem namaľovať oči bez zrkadla, tak si bez neho neviem ani umyť     zuby. Podvedome sa venujem najviac tej časti sánky, ktorú vyškerená vidím v zrkadle. 

    Od teraz je moja výbavička bohatšia o single kefku, "medzizubky" a 3960-ku som     nahradila 5460-kou, prípadne ešte mäkšou Smartkou, ktorá má až 7600 štetín. Vďaka     Zubnej karte mám navyše na Curaproxky zľavu. S čistením sa zabávam pred telkou     počas filmu. Cítim sa vtedy taká efektívna!

    6. Nikdy som nebola u dentálnej hygieničky. Skrátenú verziu hygieny mi vždy     urobil môj zubár štýlom obúchanie zubného kameňa, o správnom čistení ma však     doteraz nikto nepoučil (okrem reklám z telky, pričom každá hlásala niečo iné).

Vďaka Curaprox víkendu som sa dozvedela aj veľa zaujímavostí a som vďačná, že sa im podarilo vyvrátiť niektoré zaužívané mýty:

• Pasta ani ústna voda zuby nečistí. Keď "opečiatkujete" záchod, nevyčistí to ani Domestos, ani zavesný osviežovač sám o sebe. Musíte predsa len vziať tú kefu a pošúchať. Trošku nechutné prirovnanie, ale aj zubný povlak odstránite primárne mechanicky. Aj taká dentálna niť z neho odstráni len 4%. Pasta aj voda majú svoj význam, ale v boji s povlakom sú len deodorantami.
• Po chorobe meniť kefku netreba. Baktérie bez tepla a vlhka zahynú, takže ak ju opláchnete pod čistou vodou a nezakryjete vlhkú krytom, pri ďalšom použití ju považujte za sterilnú.
• Fluór a fluorid (sodný) sú dve rozdielne veci. Fluorid sa pridáva v malom množstve do pást a v niektorých amerických štátoch aj do pitnej vody - preto majú amíci taký oslnivý chrup. Aj u nás bola snaha vodu fluorizovať, no v roku 1988 sa od toho upustilo, keďže to nebol najlacnejší špás a aj zo zdravotných dôvodov, keďže vraj spôsoboval demenciu. Chcela som povedať, že Američania sú dôkazom, že ju nespôsobuje, ale zahryzla som si do jazyka, keď som si spomenula, koho si práve zvolili za prezidenta. Fluór je normálne jed, no anióny fluóru sú našou sklovinou srdečne vítané napríklad v minerálnych vodách.
• Nečistite si zuby hneď po sladkom, či kyslom. Sklovina je mierne rozleptaná a náchylná na poškodenie mechanickým šúchaním viac, ako keď hodinku počkáte.
• Zápal v ústach (stačí, že mi krvácali ďasná, lenže ja som mala aj hnisavé ložisko pri zube, kým mi ho nevytiahli) nabudzuje imunitný systém a môže spôsobiť problémy s cievami, ischemickú chorobu srdca a dokonca až infarkt. Žial s arytmiou mám osobnú skúsenosť a som rada, že spojenie so zubami sa potvrdilo aj vedecky. Po vytrhnutí zuba pominula.
• Škrípanie zubami je kompenzácia stresu. Takže keď bude môj drahý nabudúce vŕzgať, miesto ccc-kania ho opusinkujem.
• Výborná správa: ak si po jedle nemôžeme vypláchnuť ústa vodou, pre sklovinu dobré pH má aj pivo!
• V noci sa nám tvorí o 2/3 slín menej. Preto mám mláku na vankúši, len keď si podriemem cez deň v tandeme s bábätkom. 

Ups, bábätko! Keďže je to portál pre mamičky, asi ste čakali nejaké info o starostivosti o bejby-zúbky. Budú, aj recenzia z testovaných produktov bude, ale až nabudúce, lebo toto som si jednoducho nemohla nechať len pre seba 🙂