Barbove Vianoce - Interview so svokrom, ako sviatky vyzerali kedysi

Môj svokor nikdy nevynechá príležitosť zalamovať rukami nad tým, ako „dnešná omladina“ robí všetko nesprávne. Aj včera mal tak výlev nad vianočným stromčekom. Tieto jeho morálno „náučné“ výklady zvyčajne u nás vyvolávajú podmienený reflex hluchoty 😀. No teraz mi napadlo, že si ho môžeme, pre zmenu, aj vypočuť. Navrhla som mu, či nechce spraviť malé vianočné interview „na tie internety“ a on s nadšením súhlasil. Poučme sa teda 😀.

Ja: Barba, včera ste označili kúpu vianočného stromčeku za „Bohapusté míňanie.“ Odkiaľ ste teda brali stromčeky vy? Chodili ste ich vyťať?

Svokor: Ále, čožeby! Také viedenské panské maniere sa u nás neujali. Zohnať jedličku by bolo veľmi drahé a zbytočné. My sme mávali „Badnje drvo“. Bol to veľký kus dreva, najčastejšie dubového.

Ja: A ten ste ozdobili?

Svokor: Nie. Ten sme spálili. Na vianočné ráno, otec so strýcmi odišli po Badnje drvo. Keď sa vrátili, postavili ho zvonku ku dverám, kde celý deň stálo až do večera. Vtedy sa naň spravili tri krížiky – jeden medom, jeden vínom a jeden medovinom. Potom sme okolo neho v kruhu spievali pesničky a keď prišiel čas, tata ho posekal sekerou potretom medom. Mama, medzičasom, doniesla zo stodoly trochu slamy a žita. Všetko sa to prinieslo do domu, hodilo do ohňa a kým Badnjak horel, babky a dedkovia sa modlili za šťastie v novom roku.

Ja: Fíha! To znie skoro ako niečo zo starobylých slovanských rituálov. Dub bol Perúnov posvätný strom, sekera jeho zbraň a pálením dubu sa odháňala zima....

Svokor: Ále prd! Jaký Perún! Všetci predsa vedia, že na Vianoce sa páli dubové drevo, lebo najlepšie hreje a Ježiško má rád, keď je v jasličkách teplo.

Ja: No, šak jako poviete. A čo ste jedli na slávnostnú večeru? Anica každoročne pripravuje jahňa...

Svokor: Kým som bol mladý, bolo neslýchané, aby sa ovce párili tak ako dnes. Jahniatka sa rodili až na jar. Na štedrý deň sme nejedávali veľa – vtedy sa držal pôst. Zato 25teho sme mali hostinu a fajnové pokrmy. Veľmi slávnostné jedlo bola napríklad sliepka. Mali sme 20 sliepok a v domácnosti nás bolo 11. Keby sme boli pažraví, raz dva by sme ich pojedli a potom by sme nemali ani vajcia, ani kuriatka. Mäso bolo vyhradené len na výnimočné príležitosti. Na Vianoce mama varila slepačiu polievku.... Odkedy som odišiel z domu, takú dobrú polievku som nejedol. Ale povedz na tých internetoch, nevesta, že to nie je len tvoja chyba, alebo neschopnosť navariť. Z tých smradľavých kureniec z obchodu, by ani moja mama dnes nedokázala prichystať jedlo ako kedysi. Možno si pomyslíš, že sú to len reči starého chlapa a že každému lepšie chutilo v mladosti. No tie domáce kurence, čo sme si sami dochovali, boli také dobré, že by si ich vynikajúco pripravila aj ty. Nepotrebovali žiadne koreniny, ani dochucovania.

Ja: To je teda kompliment...🙂 Okrem sliepky, mali ste aj niečo druhé?

Svokor: Áno. Chovali sme dve svine. Pred zimou sa vždy jedna „spracovala“ a to sme jedli. Ak prišli hostia, dávali sa na stôl pršúty. Deti ich chceli, samozrejme, hneď zjesť, ale mali sme len 4 na celý rok, tak sa šetrilo. Strýc bol prísny. Kričal a odháňal nás, ale mamička nám vždy potajomky dala po plátku.

Okrem toho, každý rok sa robili aj koláče. Hlavne fritule. (Niečo ako šišky). Posýpali sa cukrom a kôrou citróna a mohol som ich zjesť koľko som len chcel.

Ja: Mali ste aj nejaké špeciálne tradície?

Svokor: Ani nie. Akurát sa išlo zvieratám dať dvojitú váru krmiva. Mali sme ovce, kozy, kravu, prasa a sliepky. Kone sme nemali – kôň je pre pánov – veľa žere a ešte viac stojí. Mali sme však somára. Volal sa Moro. Keď som bol dieťa, mal som ho tak rád, ako máš ty rada svoje psy. Vieš, nevesta, somár vôbec nie je hlúpe zviera.... Keď sme nakŕmili statky, išli sme do dediny na feštu. Ulice boli ozdobené feráliami a svietili, ako za bieleho dňa.

Ja: Čo sú ferálie?

Svokor: Ferálie sú lampy, ktorými sa lovia kalamáre. Keď som bol mladý, používali sa petrolejové. Dlho horeli a dávali veľa svetla. Na sviatky ich rybári preniesli z lodí na ulice a zišla sa celá dedina. Spievali sa koledy, deti sa spolu hrali a dospelí si navzájom ulievali víno – aby lepšie ťahali tón na polnočke. Veľmi som sa tešil, že môžem ísť do kostola. Cez rok sme len málo chodievali, lebo náš učiteľ bol odporný komunistický hnoj! Chodil striehnuť, či deti chodia na omše a tie, ktoré videl, potom v škole bil. Kvôli nemu nás mama nechcela brávať so sebou. Ale na Vianoce sme mohli! Bolo to nádherné a mali sme ako med dobrého farára. Vždy na Sv. Mikuláša sa obliekal do svojich najlepších šiat a nosil deťom sušené figy a kocky cukru. Už ani tí farári nie sú, čo kedysi...

Ja: To je milé, že sušené figy a kocky cukru...

Svokor: Veru. To boli jediné darčeky, čo sme dostali.

Ja: Naozaj??

Svokor: Áno. Vyrastal som v povojnovom období a bola taká chudoba, akú si neviete s Tomicom ani predstaviť. Teraz bol len jeden rok epidémie – a aha, koľko ľudí schudobnelo. A predstav si šesť rokov po sebe hroznú, krvavú, celosvetovú vojnu. To nebolo, že ja som chudobný, ale sused má. Ani, že Juhoslávia je chudobná, ale Taliani majú. Keď som bol mladý, nikto nemal. Všetci sme žili v troskách zničeného sveta, ktorý sa ešte nezdvihol ani na kolená a nie, že postavil naspäť na nohy. Sušená figa od pánka farára bola pre nás darom hodným Vianoc. Dnes, keď vidím, koľko toho máte a malých vecí si nevážite, ani neviem, či vás ľutujem, alebo vám závidím. Celý život som prežil v šetrnosti a racionalizoval každú kunu, lebo tak ma to rodičia a okolnosti naučili. Buď rada, že to nepoznáš. Za tých 50 rokov, čo je medzi nami rozdiel sa svet zmenil natoľko, že zrazu je na ňom miesto aj pre bezstarostných a štedrých ľudí, ako si ty.

Ja: Ďakujem.... Máte ešte nejaký odkaz pre „internety.“

Svokor: Hmmm...hmm...Áno. Nech všetci ľudia doprajú pekné sviatky svojim deťom.

Ja: Nabádate snáď na „bohapusté plytvanie“? 😊

Svokor: To by som nikdy nepovedal! Dobre vieš, ako to myslím!. Aj z tej najväčšej chudoby, kedy je fritula a sušená figa darom, sa dajú spraviť krásne okamihy, ktoré sa pamätajú navždy. Vľúdna ruka otca, láskavé pohladenie mamičky a modlidba od babky boli pre mňa viac, než drahé dary. Som si istý, že každé dieťa si pamätá hlavne na lásku, ktorú dostalo. Ak je raz za rok zabalená v sviatočnej a výnimočnej atmosfére, ešte lepšie.

Ja: óÓó, to je pekné, týmto teda skončíme 😊

Odporúčame

Od prvých obrázkov až po veľké príbehy: čo darovať deťom na Vianoce!

Si matka. Si silná. Vyber si miesto, kde ti tú silu neukradnú

✨ Vianoce chutia inak: pečieme z lásky a s dmBio!

veronika_april

To je nádherné čítanie. A ten koniec mi vohnal slzy do očí. ❤️