Kočovnícke denníky - časť Čierna Hora

Pred pár rokmi sme v tombole na plese vyhrali druhé miesto – pobyt s penziou v Čiernej Hore. Keďže vždy chodíme na rovnaký ples, kde je večne tá istá malá skupina ľudí, už po ceste pre výhru sme začuli nespokojné šomranie: „No akurát im treba pobyt pri mori...“ 😀

Pán nám slávnostne podal poukážku a s pátosom prehlásil, že dostaneme apartmánik, v ktorom svojho času pobývala Jovanka Broz (Titova tretia, ale medzi ľudom najoblubenjšia, žena a prvá dáma Juhoslavie). Fíha, tak to bude aký luxus... Tešili sme sa na rozľahlú haciendu plnú fajnového nábytku, vitrážového skla atď....Možno tam bude aj vírivka? Tomi rozhodol, že keď sme ušetrili na ubytku, vyhodíme si z kopýtka inak a navštívime všelijaké atrakcie, múzeá...proste, budeme mať dovolenku snov.

Keď sme dorazili na miesto, prekvapilo ma, že hotel bol celkom ošarpaný, ale poznáte to s tými darovanými koňmi... Recepčná nás tiež zoznámila s príbehom o prvej dáme a dala nám kľúče. Chudák Jovanka, tu niekedy v 60tych-70tych rokoch zrejme ozaj jednu noc prespala a odvtedy, asi z pietnej spomienky na ňu, v tej izbe nič nemenili. Cítila som sa ako za mladých čias na internáte, takže paráda, retro...ale v izbe bola len jedna posteľ. Vzhľadom na pidi priestory, druhá by sa tam ani nezmestila. Letím teda na recepciu, že sme dvaja a ani jeden z nás nie je malý, no pani ma odbila, vraj „To nie je posteľ! To je francúzske dvojlôžko. Musíte sa potlačiť...“. Žeby sme to skúsili? Na moje zhrozenie, posteľ..teda pardón francúzske dvojlôžko, nemalo drevené rošty, ale matrac ležal na železnej vypletanej sieťke a keď si tam môj muž ľahol, skotúľalo ho do stredu a zostal vyvalený ako v koryte 😀 ..a ja som celú noc spala z kopca.

Zmordovaní a dotlčení sme zjedli raňajky štedré ako svokrova rodina a vyrazili na náš prvý výlet. Manžel vybral romanticky znejúci „Kláštor na Ostrove Ruží“. Ľudia nám povedali , že sem chodia bezdetné páry prosiť o bábo a miesto má vraj špeciálnu moc. Dlho sme neváhali. Ja som vošla ako prvá a Tomi zostal vonku stáť so psom. Jediný obyvateľ a človek naokolo, bol dlhovlasý mních, ktorý stál v strede kaplnky a vkuse sa prežehnával. Začujúc moje kroky, sa zvrtol na päte, vytasil drevený kríž a pichol mi ho asi centimeter pred tvár. Viete, tak ako sa to robí v hororoch, kde vyháňajú zlých duchov. Prekvapene som zažmurkala v snahe zazoomovať , no chlap hromovým hlasom prikázal: Pobozkaj kríž! Spravila som, ako povedal, s tým, že teraz ma nechá na pokoji sa pomodliť, ale on sa ešte len rozbiehal. Postupne mi ukazoval na všetky obrázky, čo boli v hojne zdobenom priestore a s rovnakým bojovým „Pobozkaj“ , mi podstrčil pod nos Bibliu, obrazy Ježiša, Panny Márie, všetkých svätých..(ty kokos, ale pravoslávni ich majú teda dosť), aj akúsi skrinku. Tajne som dúfala, že tam nie je relikvia, inak povedané zosušený kúsok tela nejakého lokálneho svätca. Vôbec ma nelákala predstava prikladať pery na obchytkané a určite milionkrát vybozkávané sochy, ale pod inkvizítorským pohľadom mnícha som nemala odvahu protestovať. Keď už nebolo v kostole čo pobozkať a týpek vyzeral, že sa chystá dať druhú rundu, vzala som roha 😀 Tomicu som upozornila, že duchovný je tak trochu fanatik, no nedal sa odradiť a že ide tiež. No, nech sa ľúbi. Po 15tich minútach vyšiel bledý. Pýtam sa: Pobozkal si kríž?

Vraj: „Keby len kríž...všetkých , aj svätého Sávu..dvakrát“ (Sv. Sáva je patrón Srbska a Chorváti ho milujú asi ako Slováci Veľké Uhorsko). Tomi rozhodol, že ideme na pohár vodky (aspoň trojdecový) a návštevu ďalších chrámov si odpustíme. Cestou z baru sme sa chceli zastaviť na pláži, ale pohoršilo nás, že za obyčajné miesto na ležanie pýtajú 5 euro, tak sme to rovno otočili do luxusnej rezidencie Jovanky Broz.

Druhý deň sme si požičali loďku, aby sme si užili jednu z malých pláži na relatívne vzdialených ostrovčekoch. Idylické kúpanie prerušila približujúca sa šedá trojuholníková plutva, v mojich predstavách minimálne 5 metrový ľudožravý žralok s krvavými zubmi a prešpekulovaným inštinktom zabijaka. Nakoniec sa síce ukázalo, že to bol delfín, s ktorým som si mohla plávať ako v tropickom raji, ale to nič nemenilo na fakte, že ja sedlač ilavská neznalá som len tak-tak nevypustila fyziologické výlučky 😀 Predstava čeľustí ma strašila do konca dňa a kúpať som sa viac nešla.

Ďalšiu exkurziu som vyberala ja. Mestečko Cetinje, kedysi hlavné mesto Čiernej Hory ponúka program, ktorému neodolá žiadny dejepisár. Je bohaté na históriu, má kráľovský palác, mauzoleum, kopu múzeí, tematických suvenírov, veľa vzácnych informácií o minulosti tejto balkánskej krajiny... A ide sa tam cestou ako ježibabe do .... prirodzenia. Tenká asfaltka, honosne nazvaná magistrála, je z jednej strany lemovaná vysokými skalami, z druhej aj niekoľko kilometrov hlbokými prepadlinami a je extrémne serpentínová. Ideálne nielen pre človeka, čo sa bojí výšok. Hoci ma deň predtým poriadne vydesil imaginárny žralok, teraz som si aj doslova zakričala od strachu. Traktorová cesta v Ladcoch pri Váhu je oproti tejto „magistrále“ asi ako moskovská päťprúdovka, no obmedzená šírka vozovky a fakt, že sa nemáš kde uhnúť, vôbec nevadil černohorcom, ktorí si to túrovali a z vesela vytrubovali s pokrikom „Pomakni se majmune...“ (Posuň sa opičák). Po pár kilometroch, keď sa oproti nám rútil autobus, som s hrôzou zistila, že toto nie je jednosmerka!

Našťastie, dorazili sme iba s ujmou na psychickom zdraví a ja som si mohla vychutnať zaslúžené historické ovocie. K môjmu potešeniu, aj Tomi sa zdal, že javí záujem a usilovne čítal akýsi leták. S nádejou v hlase som sa ho opýtala, či sa v ňom akurát na tomto mieste nezrodil záujem o dejiny, no on len uchvátene vyhlásil: „Váááu...černohorský rezeň vymyslel černohorský kráľ, to si vedela?“... a túto informáciu si ako jedinú z celej exkurzie zapamätal...

Nasledujúce ráno som bola v zlej nálade. Bolel ma chrbát, odkedy sme prišli, som sa ani raz dobre nevyspala. Tomi ma chcel potešiť a povedal, že kúpil cez internet lístky do galérie. Majú tam zapožičanú výstavu stredovekého umenia. Na moje sklamanie, stredovekých obrazov bolo len zopár a zvyšok bola moderná tvorba. Tomi zašiel za roh a o chviľku som počula len: „Oj, p*čku materinu, to som sa zľakol!“ Idem teda kuknúť a pri pohľade na dielo umelca zo mňa vyšlo automatické „Fúúúj..“... Tomi dodal: „Vraj skulptúra Matky Terezy...šak to je priam urážka. To asi nejaký psychopat robil...“ ...“Alebo niekto, kto chce byť len zaujímavý a vie, že ak neuputa pozornosť takýmto hnusom, tak po ňom ani pes neštekne,“ vyjadrila som aj ja svoj odborný názor. Pán a pani, čo stáli vedľa , na nás pozerali ako na totálnych neandertálcov a pohoršene si rozprávali o primitívnych individuách, ktoré nemajú cit pre umenie. Neskôr som sa dozvedela, že žena bola kurátorka a chlapík samotný umelec. A tak sme, vôbec o tom netušiac, dali recenzie autorovi face-to-face. Ešte dlho, keď som si na to spomenula, ma oblial pocit nefiltrovanej hanby.

Tej noci som nemohla zaspať. Pod Tomim sa tak prepadla sieťka, že sme sa skoro dotýkali zeme 😀 . Kovová konštrukcia tlačila a posteľ vrzala ako potápajúci sa Titanik. S prvými rannými lúčmi som šla na recepciu poprosiť, či by nám fakt nemohli dať väčšiu izbu, veď rozdiel si doplatíme.

Extra drzá recepčná mi však len odvrkla, že keď to bolo dobré Jovanke, musí to stačiť aj mne.

„Keby sa na Jovanku valil 150 kilový Tito, garantujem vám, že ani ona by sa nevyspala...“

No ženská len nechápavo krútila hlavou: „Tito nemal 150 kíl.“

„Ale môj muž má!“

Smola, nič väčšieho nemajú, toto je prezidentský apartmánik a nemám byť neskromná. Že, či som prišla z paláca?

„Neprišla som z paláca, ale ak je toto prezidentský apartmán, to ostatných ubytovávate kde? V kumbále na metly? Veď do spálne sa nezmesti ani posteľ a keď stojím na balkóne pri zábradlí, riť mám ešte v izbe. V sprchovom kúte je menej miesta, než v rakve a keď idete na záchod, musíte dať nohy do chodby...Zo skrine sa sypú piliny a nedá sa poriadne otvoriť, lebo dverami naráža o „francúzske lôžko“...“

Ona raz nepochopí, čo je to za mentalita, že zadarmo sme dostali a ešte sa sťažujeme...S Tomim sme usúdili, že zvyšok pobytu nevyužijeme. Bola som ubolená a nevyspatá a kvôli tomu aj protivnejšia, než zvyčajne. 😀 Pri check oute sa recepčná na drzáka opýtala muža, odkiaľ má takú príjemnú manželku? Vyprsil sa a hrdo povedal: „Zo Slovenska.“ 😀 ...a ona: „Nevedela som, že Slováci sú takí ..temperamentní..“....Tomi jej na to oznámil, že mám aj ruské, maďarské a rumunské korene , čo pani ukončila vetou: „Rumunské? Tak to sa nečudujem tej reakcii na veľkosť prezidentského ubytovania...“ No ešte zo mňa tú blbú spravili 😀

Z Tivtu sme si namierili do ešte jedného kláštora. Odporúčali nám ho dievčence, ktorým osobne pomohol. Tu nebol žiadny fanatický mních a výlet sme si užili. Tomi rezervoval rafting na Tare, no cestou sme sa nečakane zdržali, lebo policajti nám dali pokutu 80 euro, vraj sme v zákrute vyšli kolesom za plnú čiaru. Tomi teda vysolil euráče, zrušil rafting a s bojovým pokrikom „Ja to tu celé ...., ideme do Albánska, sme otočili auto a odišli o dúm dál...“ 🙂 Na hraniciach mi mužík so zvláštnym výrazom v tvári takmer pošepkal: „Ale opováž sa niekomu povedať, že som pobozkal svätého Sávu.“ 😀 Toto jediné ho trápilo 😀

Odporúčame

Nič, nič, nič. Ten najväčší dar ste vy.

Od prvých obrázkov až po veľké príbehy: čo darovať deťom na Vianoce!

Si matka. Si silná. Vyber si miesto, kde ti tú silu neukradnú

emjee

Nikomu si to nepovedala 😀 Len na net 😀