@tomiholjubavi: Konečne prišla jeseň a čas oddychu. Keď nás dedo pozval k sebe na Moravu na výskum „zabudnutých tajom...

5. okt 2021 •

Konečne prišla jeseň a čas oddychu. Keď nás dedo pozval k sebe na Moravu na výskum „zabudnutých tajomstiev predkov“, jasné, že som nemohla odolať. Šak viete, že genealógia je moja slabosť. Odložili sme teda vidinu exotiky a vyrazili sme prázdninovať na rustikálny spôsob. Tomica od Záhrebu viedol filozofický monológ aké má vysoké očakávania, lebo kdesi počul, že Čechy sú „zemský ráj to napohled“ a toto isto bude naša najlepšia dovolenka.

Ako sme sa blížili k cieľu, výhľad za oknom bol naozaj majestátny. Dedo sa narodil v malej dedine na pomedzí Moravy a Sliezska. Kraj je tam hornatý, chladný a plný severských lesov, z ktorých sa do doliny dramaticky valieva hustá hmla. Príroda je nádherná, vzduch voňavý po bylinkách a horské potôčiky na každom kroku dotvárajú idylku. Na druhej strane však, ak by chcel človek natáčať film o vlkodlakoch, toto je tá pravá lokalita. Hlavne teda po západe Slnka.

Keď sme prišli, bola takmer tma. Hoci sme očakávali, že v horách bude väčia zima, rozdiel takmer 20 stupňov nás prichytil nepripravených. V rukávoch po lakte a sandáloch (zatiaľ bez ponožiek), nás poriadne vytriaslo, kým sme prebehli cez záhradu do chalupy.
„Co jste přijeli jako Němci do Stalingradu? Kde máte kabáty?“ Dedo nás vítal s úsmevom a rovno nám aj spravil túru po svojom veľkom kamennom dome.
Vraj: Dům je starý, má své mouchy. Sem tam něco pukne, zaskřípe, průvan otevře dveře ... Ale nebojte se. Duchové tady nejsou. Hehe ... A pokud by i byly, tak jen ti naši, z rodiny. Oh, a ještě něco ... Neteče nám teplá voda. Tak, když se budete chtít koupat, tuto si zatopíte v kamnech, nahřejete si vody do lavorku a...
„Zatopíte v kamnech???“
„No..jako...zakúrite si v kachloch...“
„Ja nepotrebujem preklad, ale...“
„Vždyť si chtěla zkoumat životy předků. Tak ti tu núkam autentický zážitek.“

Ako sa ukázalo, dedo nežartoval. Súrne som si však potrebovala umyť vlasy, večerný lavórik to teda istil. Dostala som tiež vysvetlené, že na bežné umývačky neni zapotreby rozkurovať. Na záhrade je aj „studánka“, ktorá sa celkom hodí na umytie tváre, či ošpliechanie pazuchov. (Inak, už som spomínala, že ráno bývalo okolo troch stupňov?) Už po prvom pokuse som usúdila, že slovo „studánka“ bude mať etymologický základ v slove studený...

Po kúpeľných zážitkoch ako z 19teho storočia nás na stole čakala večera. Chleba s masťou, cibuľou, sekanou a syrečkami. A na zapitie pivo. Táto kombinácia zasiahla našu črevnú mikroflóru sťa faraónová kliatba. Do pol tretej rána sme na striedačku držali nočnú stráž pri záchode. Kým bol jeden vnútri, druhý sám ležal v tmavej izbe počúvajúc, ako ľadový vietor naráža do okien vydávajúc pri tom špecifický kvílivý zvuk. Druhý deň sme sa zobudili nie práve fit, no dedo mal už pre nás pripravený program – súťaž v hode sekerou.

Vraj je to dobré na zábavu, na rozhýbanie sa pred rúbaním dreva a zároveň cvičenie pre prípad, že stretneš medveďa, alebo zlodeja. Neviem teda, či sú v tom kraji medvede a zlodeji, ale ak sú, nemajú teda pri miestnych penzistoch ľahký chlebíček. 😀
Poobede sme sa vybrali do 14 km vzdialeného mestečka do obchodu. V miestnych potravinách mali všetko. Dokonca aj malý rozhlasík s vlastnými reklamami. Vľúdny ženský hlas oznamoval kupujúcim: „Máte chuť na gurmánskou večeři k televizi? Tak to máte štěstí! Tlačenka je dnes v akcí: 30 gramů za 35 Kč!“ Rozbitá zo včerašej sekanej, túto luxusnú ponuku som si nevyužila. Nakúpila som však nejaké podarúnky. Čakali nás totiž tzv. „návštevy pamätníkov.“

V nasledujúcich dňoch sme chodili po príbuzenstve. Za bonboniéru a fľašku vína sme od babičiek a deduškov škemrali spomienky a staré fotky. (Iba na nákuk a odfotenie mobilom, samozrejme.) Tak ako všade, i tu to vyvolalo iba pozitívnu reakciu. Ľudia veľmi radi hovoria o osobách, na ktoré sa už nikto nepýta. A nejako je súčasťou nášho mozgu, že najdlhšie sa v pamäti uchovajú pikošky a škandály. Tak som sa dozvedela, kto z mojich predkov bol „kaňour nestydatej“, kto zahýbal žene, kto kedy vyhorel, čie deti boli najväčší spratkovia v dedine, čí chlap bol „vesnický ožrala“ a ako najlepšie skladovať peniaze, aby ich muž neprehral v kartách (predtým, než sa peniaze zakopú do zeme, je potrebné dať ich do prázdneho zaváraninového pohára a dobre zatiahnúť. Potom v zemi dlho vydržia bez toho, aby sa rozmočilil, alebo splesniveli. Muž ich v zemi nenájde a bude deťom na chleba.)

Kým starenky objasňovali skôr rodinné záležitosti, starkí zabrdli aj do politickej témy. Pospomínali, koho zabili fašisti, koho komunisti, ako bolo za vojny, komu po nej zobrali majetky a kto zhrábol prázdne chalupy po vysťahovaných. Dostala som aj školenie, ako vypáliť domácu lavórovicu v prípade, že prídu najťažšie časy a nebude sa dať kúpiť pálenka.

Najzvláštnejší pocit som mala z toho, ako ma automaticky zaradili k rodinným klanom. Tetule i strýčkovia, s ktorými sme sa nikdy predtým nevideli, ma analyzovali a hašterili sa, či som viac do Štajnerú, Ešnerú, alebo do Hajtmanú. Nakoniec usúdili, že „Madlena od Krojcígru byla této dívce nejvíce podobná.“ Extra zážitok bola i návšteva dedovej, takmer storočnej, na samote bývajúcej tety, ktorá mi na cestu nabalila na dreve pečenú štrúdlu.

Večer sme sa vracali domov, kde na nás čakala naša izba, dekórom skôr pripomínajúca kostol. Stála tam totiž len jedna masívna posteľ, dva nočné stolíky, dve starodávne skrine a všetko ostatné tvorili obrazy a sochy s náboženskou tematikou. Dedo okomentoval výzdobu slovami, že „bába byla pobožná“ a toto má po nej na pamiatku. Kým každý kúsok bol krásny a určite by našiel v dome miesto, kde by vynikol, v takomto množstve natlačené v malej spálni to vytváralo zvláštnu atmosféru. Hlavne, keď svetlá z vonku dopadali na sochy, ktoré potom vrhali po izbe dlhé tiene. Človek mal skoro pocit, ako by bol pod dozorom desiatok očí. Vždy pred spaním som tŕpla strachom, či v noci náhodou rukou nezvalím z nočného stolíka praprababkinu sochu Pražského Jezulátka. A keď som už aj zaspala, každú noc sa mi snívala nesúrodá zmes zvláštnych snov, z ktorých som sa budila.
Počas dlhých veterných večerov som teda rozmýšľala nad tým, akým nevľúdnym miestom bol kedysi svet a aký ťažký život v ňom naši predkovia museli mať. Trápila ich nepredstaviteľná chudoba, choroby, tuhé zimy...v nejednej rodine i alkoholizmus, inde zas predčasná smrť, tragédie rôznych druhov a vojny ako bonus. A predsa sa pretĺkali zo dňa na deň, aby podali štafetu ďalej. Museli prežiť, aby sme tu boli dnes my. A silu na to nachádzali na rôznych miestach.

Ľudia (aj dejepisári – vrátane mňa) minulosť radi idealizujú. No ak by sme si to mali tak v realite skúsiť, rýchlo by nás prešla chuť.
V posledný deň prišla k dedovi na návštevu i ďalšia rodina. Všetci sme súťažili v hode sekerou a dobre sme sa pri tom zabavili. Ak ma dedo bude ešte volať, určite sa tam rada ešte vrátim. No 6 dní lavórového kúpania je akurát dosť a tak sme sa pobrali o dom ďalej. Tentokrát do hotela s možnosťou horúcej sprchy. 😀

veronicka88

Prečítané na jeden dych ..som rada že si sa ozvala👌Silvo je Moravak 🤣