Oberačka olív deň 1.
Ráno pršalo a kmeň je ešte klzký, tak stojím na strome rozkročená sťa Tarzan so zapareninami a chytám balans. Teplo by bolo aj na kraťasky, ale vzhľadom na agresívnu povahu našich olivovníkov, mám na sebe rifle, mikinu s kapucňou, rukavice a v mysli sa pohrávam s ideou, že na budúcoročnú berbu si zaobstarám burku. Viete, takú tú, čo má sieťku aj na očiach. Strom je totiž nemilosrdný, pichá do uší, do očí, škriabe tvár a nie je nič prekvapujúcejšie, než keď sa ideš nahnúť pre olivu a do nosa sa ti vrazí konárik. 😀 prvý raz som v šoku skoro z rebríka zletela.
Kúsok opodial, môj drahý balkánsky manžel pindá, že mu treba lyžiarsku masku, lebo je celý vyšticovaný. Začína viesť filozofickú debatu o tom, či by to na dnes nestačilo, veď dobrú hodinku už „maká“.... Veru, keď Pánboh pracovitosť rozdával, obaja sme asi stáli vo fronte na kebab. Oberať však treba, lebo od nedele má pršať a takú úrodu sme ešte nemali. Olív je prisámvačku viac než listov. Normálne jak rozprávkový hrnček var. Zbierame, zbierame, kýble sa plnia, ale zo stromu neubúda... V hrubom oblečení mi je poriadne teplo a muž začína spomínať írečite p*čky materine, ale roboty je furt rovnako.
A do toho príde drahý svokor, pátosne prehodí pár viet o liečivom pobyte v lone prírody a rozloží si deku na lehátku. Tomi začal pohoršene pofrflavať, že nepomôže a ešte sa pred nami na drzaka ide na more kukať. No vrag otočil lehátko k moru chrbtom, čelom k nám, kráľovsky sa usadil a skonštatoval: „Pffff...more, to som už videl veľakrát...ale pohľad na pracujúcu nevestu a synka by bol hriech prepásť.“ ... A tak tam sedel až kým slnko nezašlo, pospevoval dalmatínske ťahavé a občas čosi spokojne pomrmlal o radostiach starého muža.
Záverom – 50 kíl olív obratých, unavení sme jak keby nás palicou bili, no ak pôjdeme takýmto tempom, do nedele nemáme šancu to obrať. 😅