Po roku opäť píšem ... tento článok mám v hlave už dávno a sľubujem vám ho odkedy sa narodila naša nová nádej ... opäť prichádzajú dušičky ...čas, ktorý naozaj neznášam ... premýšľam kde začať písať ... v čase písania článku pred rokom som bola v očakávaní.. pre mnohé v radostnom no pre mňa to bol čas neskutočného strachu ..trošku som sa upokojila až po vyšetrení u špecialistu v Martine ..tá veta "čakáte úplne zdravé dievčatko ktoré má obličky v absolútnom poriadku" bola vetou keď skalu zo srdca bolo počuť aj za oceánom ... rozplakala som sa šťastím a naplno pocítila tú nekonečnú radosť z pohybov bábätka pocit, že sa naň môžem z hĺbky srdca tešiť a deň čo deň si s bruškom užívať ...
Pre mnohé z vás je to normálne a nechápete moje pocity ... no mamičky anjelikov ma pochopia ...
moja sladká malilinká rainbow babygirl ...
Prichádzali Vianoce a vo mne sa rodil nový život no tie sviatky už nevnímam ako veselé a šťastné .. niekto nám pri tom stole proste chýba a žiadny čas to nezmierni ..
V januári prišla chrípka a záver našej genetičky je "predpokladaná príčina prekonaný chrípkový vírus v prvom trimestri"
prišla panika opäť ten nekonečný strach čo keď opäť ... ten strach vás opantá, celú ma obklopil a neutíšiteľne som plakala ... prepuklo u mňa čisté zúfalstvo .. jediné na čo som dokázala myslieť bolo, že ja to už nedokážem... už nedokážem ísť ďalej ak mi umrie aj ďalšie dieťa ...ja to už nedám, nezvládnem to.. prekonala som vysoké horúčky v ktorých som si všimla že sa pár hodín malá nehýbe...krvi by sa mi nedorezal od strachu ..našťastie mám lekára , ktorý chápal moju situáciu a bez reptania ma prednostne vzal a spravil mi sono..keď som počula to maličké srdiečko ako veselo si bije a je v poriadku iba spinká upokojila som sa a bola som v tú chvíľu naozaj šťastná ..
Pripravovala som sa teda na ďalšiu sekciu môj lekár ani počuť nechcel o prirodzenom pôrode .. pri určovaní dátumu sekcie sa ma pýtal aký dátum dáme a ja mu hovorím že mi to je jedno len 29.3. nech to neni lebo 29. zomrel Maximko .. a tak mi navrhol dátum 4.4.2017. 🙂 Moja malá aprílová princeznička 🙂
28.3. som mala poslednú poradňu kde mi srandista hovorí že úúúlalá milá moja Liv ešte aby sme sa v noci nevideli ... hovorím mám tu veci mám tu už ostať? Že nie nech sa ešte vyspím doma ráno mám prísť na predoperačné ideme podľa plánu nech sa šetrím .. a že teda už ostanem tam na sledovaní ..
prišla noc a okolo 2 prišla kontrakcia predýchala som nebolo to nič hrozné 🙂 nechcela som panikáriť už bolo dosť tej hystérie tak som chcela počkať na ďalšiu.. veselo som zaspala ďalej a kontrakcia prišla až keď zvonil budík to určite preto lebo ma naľakal 😀 že už je zas 6 ráno a kolobeh (raňajky,desiata, zuby,postele upratať, ja nemôžem jesť kvôli predoperačným vyšetreniam) a tak sme odviezli do školy Emmku a stretli sa vo výťahu so susedou ktorá sa pýta ako sa máme a ja s kľudom angličana že "ááá dobre asi rodím 😀" Keď som prišla do ambulancie hovorím že teda asi to prišlo všetko som vysvetlila a lekár že veď ste na 5 otvorená 🙂 a ja že čo teraz? Tak mi kázal pripraviť sa na príjem a šiel za primárom .. o pár minút som bola na "vzdychačke" a s vedomím absolútnej spokojnosti že idem rodiť prirodzene 🙂 sestričky,sanitárka boli úplne perfektné ženské 🙂 Celý čas pri mne srandovali aj sme rozprávali len tak o normálnych veciach ... prišla detská sestrička a hľadala inú rodiacu a ja jej hovorím to som neni ja 🙂 sestrička jej hovorí že ja som zatiaľ len na prvej dobe pôrodnej 😀 o 10 minút nato ma rýchlo prekladali na sálu ako som sa postavila z postele praskla mi voda(rodila som síce 3x ale toto som zažila 1x 😀) prišiel manžel a lekár a naša princeznička sa narodila 🙂 bez pýtania si hocičoho mi ju ihneď dali na bruško na prsník takú teplučkú ružovučkú krásnu živú zdravú našu ... a vyšetrili ju na mne! Nechali dotepať pupočník manžel prestrihol pupočnú šnúru až potom ju odniesli odvážiť a pomerať a spolu sme strávili krásne 2 hodiny na sále ... moment keď som sa rozplakala nastal keď mi lekár povedal dátum a čas narodenia ... 29.3. o 12.05 ... presne deň a na minútu presne ako Maximko odišiel ..
Prešiel polrok života našej princeznej a ja som síce naplnená láskou k našim dievčatkám ale neprejde deň aby som si nespomenula na nášho ďobka ... Prišli jeho druhé narodeniny aj výročie úmrtia a ja som sa dívala na jeho hrob a z kočíka sa ozýval smiech .. bol to otras všetkých mojich emócií.. cítila som bolesť ..takú istú ako v deň keď odišiel..bolesť čo spaľuje celé vnútro .. slzy mi tiekli po tvári a cítila som zároveň vďačnosť.. vďaku za jeho ochranu, že môžeme znovu žiť, smiať sa .. život má takú čudnú horkosladkú príchuť ..
S veľkým odstupom času keď opäť prichádza čas dušičkový a vy sa tešíte na jesenné prázdniny ja kupujem anjelikov ..vy zdobíte svoje byty jesennými dekoráciami mne sa tu hromadia venčeky a kahančeky na miesto kde si spinká večný sen ..
Nedávno som kdesi čítala maminku anjelika že ju trápi že všetci zabúdajú že majú v rodine ešte jeden hrob .. spomenula som si na ňu teraz v tomto čase ..
Dostali sme totiž otázku že či prídeme prázdninovať a na hroby starkých .. a ja som stále zatrpknuto(nehanbím sa za to!) odvrkla Nie náš najdôležitejší hrob je tu u nás ... my nepôjdeme na hroby ľudí ktorých sme nepoznali keď vy neprídete na hrob nášho syna ktorý je váš ...... (nechcem menovať kto je to) ... nikdy ste tam neboli .. od nás chcete aby sme šli k starkého starkým a vy ste boli?? Nie lebo! Lebo čo?! Lebo vašou vetou je staré známe "nespomínaj na neho veď už je mŕtvy, už to nie je tvoj syn, zabudni" ...
Naveky bude Max môj syn ... budem o ňom hovoriť či sa to niekomu páči alebo nie ..
Aj tieto udalosti zohrali rolu v rozhodnutí že som išla na konferenciu o paliatívnej starostlivosti .. je tu nehorázne tabu až mi je z toho zle ... masy a davy ľudí zakrývajú oči pred vedomím že deti sú choré a umierajú ... 1693 detí zomrelo v roku 2016 na našom miniatúrnom Slovensku a ja naozaj nevidím dôvod zakrývať si pred tým oči ...
Život plynie, tento článok má v názve číslo 6 a zároveň je mojim posledným na tejto stránke ... v živote človeka nastávajú momenty rozhodnutí o ktorých si myslíme že to takto má byť ... že niečo nás niekam posunulo .. a tak som sa rozhodla že môj instagramový profil premenujem a svoje články a pocity presmerujem na vlastný blog. Neprestávam s písaním iba to budem robiť inde a inak ... pretože to tak cítim ... pretože na Slovensku existuje veľa maminiek, ktoré potrebujú vedieť, že nie sú samé ... tak som sa pred 2 rokmi cítila aj ja ... sama a prázdna ... Dnes sa už sama necítim, no prázdno v srdci, diera, ktorá tam je to nezaplní už nikto .. Mnohí mi hovoria, že no už ste šťastní už je vám dobre už máte druhé ... ja si však myslím niečo iné .. máme hlavne tretie dieťa a nie druhé.. a áno sme nekonečne šťastní a máme sa strašne fajn..
Max je v našich srdciach .. pohol našimi skalami zbúral všetko .. otriasol našimi dušami a naše bytie je iné ...
A teraz takto všetko búra naša Silvinka... zbúrala zábrany, strachy a žiaľ .. vidím svet inými očami a počúvam deň čo deň to najkrajšie z najkrajšieho..tlkot jej srdiečka,cítim jej pokoj ako dýcha...vidím jej nevinnosť v očiach a úsmev na perách ..jej hrkálkový smiech je tým najkrajším snom aký som si ani nedokázala priať ..
..a ja cítim pokoj v duši ..
Všetkým Vám mamičky anjelikov z hĺbky srdca prajem aby ste čas dušičkový prežili v takom pokoji ako sa len dá ...
❤ ❤ ❤