Dievčence, idem si po radu. Neobjednava nahodou niektora z vas na stranke /www.vypredaj-zlavy.sk. Dostala som na nu typ, ale netusim, ake je tam cislovanie. Treba objednavat take ako nosim, vacsie ci mansie? Dakujem.
Pomooooooc, dievčata, mamicky, potrebujem radu z oblasti mody. Uz som z toho trosku zufala. Ideme na svadbu a mame urceny farebny dresscode. Lenze... ja ani zdaleka nepatrim medzi zeny s konfekcnou velkostou a mam naozaj velky problem na seba cokolvek kupit, nie to este aj do farby sa trafit. No ale predsa len som nieco objavila, ale bojim sa, ci to mozem tak skombinovat, ako som si to vymyslela. Nenajde sa tu nejaka sikovna problematiky znala osoba, ktora nebude komentovat moje kila, ale skusi so mnou nieco "dat dokopy"? Najlepsie by to bolo asi riesit v sprave. Uz vopred velka vdaka. A prosim ak sa da nekomentujte ani ten dresscode. Ja respektujem zelanie mladych, tak to chcu, len teda potrebujem surne tu radu. Dakujeeeem.
POMOOOOOOOC!!!!!!
Dobre rano, maminy. Mam za sebou prebdetu noc, tak idem k vam na radu. Syn, 6 ročný, od piatku teploty, ktore su uz ok, nastupil kasel, ale ze brutalny. Najhorsie to bolo vcera a tutto noc. Vcera cely den, celu noc. Doktorka na pohotovosti v nedelu mu dala antibiotika, lebo vraj ma anginu, vcera nas zvozil nas doktor (teda skor tu doktorku), ze to je iba chripka, ze to napisala aj do papierov, tak ze naco ATC. Ale OK. len ten KAŠEEEEEEEL. Nezabral ani promethazin sirup, ten vlastne vyvratil, potom som dala pol Dithiadenu, dala som zabal olejovy, cistime nos, casto vetram, davam aj Biotron lampu a maly dnes nespal cez noc mozno ani hodinu v kuse bez kasla. Poradte. Este mi napadlo, ze pojdem do lekarne zobrat calciovy sirup a urcite aj skorocelovy sirup. Ale ak mate niektora nejaku skusenost, prosim, poradte mi. Az mi srdce trha, ked ho vidim a pocujem. Uz je normalne vysileny od toho kaslu.
Ako zistiť, ktorý učiteľ a škola je tá naj...?
Zjedla som už balík čipsov, asi 3 mandarínky, pol balíčka sušených fíg, vypila dva poháre sladeného nápoja a... nič. Nepomohlo. Myslela som, že mi to obalí nervy. Zatiaľ sa ale zdá, že mi to obalilo skôr môj, už aj tak málo viditeľný pás. Samozrejme, že zajtra si za to budem nadávať, ale dnes som to pokladala za jediné
riešenie (tanierov mi bolo ľúto). Ešte sa teda pokúsim z toho "vypísať" (aj keď riskujem, že hrabnem do osieho hniezda). Určite sa pýtate, čo ma tak vytočilo. V podstate blbosť.
Teda možno zajtra si to budem myslieť, ale dnes to bola pre mňa vec, ktorá sa ma
neskutočne dotkla.
V priebehu jedného dnešného stretnutia sme sa dostali k témam deti a škola. Počas debaty, keď sa kamarátka chválila svojími ratolesťami som si dovolila povedať niečo v zmysle, že moja dcéra (tretiačka) tiež nemá problém s učením, že jej to ide v podstate samo. A vtom prišla studená, vlastne ľadová sprcha. Reagovala kamarátka -
učiteľka. Už si ani nepamätám, čo presne povedala, ale niečo ironické v zmysle, že sa mám "tešiť", keď dcéra prejde do školy v XY, a že na tej našej škole sa všetci učia ľahko a reči podobné. Pre objasnenie bývame na dedine, kde je škola iba pre prvý stupeň, potom poväčšine idú deti ako piataci do vedľajšej dediny, alebo ich tam rodičia dajú už od prvej triedy.
Počas prázdnin, keď mám doma všetky moje deti je u nás chaos o poznanie väčší ako obyčajne. Možno to poznáte aj vy. V snahe vniesť doň aký - taký systém či poriadok som blúdila po stránkach a veľmi ma zaujali tzv. "chore chart". Ide o akýsi režim pre deti, spísanie povinností - denný, týždenný, mesačný... Videla som to však vždy len v angličtine, na zahraničných stránkach. Chcem sa preto spýtať, či to niekto nevidel aj v slovenčine, niekde na našich stránkach. Priznám sa, že nemám chuť ( a ani čas) to všetko prekladať do slovenčiny, tak som si to chcela uľahčiť . A keď sme už pri tom, má niektorá z vás s tým skúsenosti? Inšpirovalo vás to?
Zvláštny list od Ježiška, alebo Vianočný miš-maš
Dnes dostala dcérka list. Od Ježiška! Veľmi sa potešila, keď som jej po príchode zo školy oznámila, že jej prišla pošta. Bolo na nej vidieť hrdosť. "Mami, ja sa teraz cítim tak dospelo," skonštatovala. Celkom ma to pobavilo. Bolo to také detsky milé. Neviem, ktorá z nás dvoch bola nedočkavejšia. Po krátkom boji s obálkou sa jej konečne podarilo ten list vytiahnuť a začala nahlas čítať. Ja som sa rozhodla doumývať riad a popritom som ju počúvala:
" Milí moji malí priatelia,
prichádza k nám ten vianočný čas,
keď oprášim svoje sane zas."
V tom momente som spozornela! To čo je za blbosť? Odkedy má Ježiško sane? Ale nechcela som byť "mrcha mater" a dcére pokaziť radosť, preto som nič nepovedala, ale o to pozornejšie som počúvala, ako to bude pokračovať ďalej. Radšej som zastavila vodu, aby som o nič neprišla.
"Cez hory a lesy, cez polia a lúky,
Každým rokom včaššie: Advent ešte nie sú Vianoce
Sedím za stolom. Zo zvyku a dnes tak trochu aj nasilu pijem popoludňajšiu kávu. Po dlhšom čase si vychutnávam samotu. Vlastne nie tak celkom. Spoločnosť mi robí spiaci synček a rádio. Z neho už po neviem koľkýkrát počujem Táslera: ...najkrajšie Vianoce aké tu boli a každým rokom sú krajšie zas...
A mňa odrazu premáha neskutočný pocit. Cítim ho v žalúdku, na hrudi, a von sa dostáva cez trasúce sa ruky a stekajúce slzy. Je to zmes smútku, pesimizmu, hnevu, strachu, úzkosti a všetkého možného, len s tým krásnym vianočným to má pramálo spoločného. Sama neviem, čo sa to dnes so mnou deje. A prečo maodrazu začína tá pesnička tak strašne iritovať?
Pamätáš sa na tie Vianoce, končilo minulé storočie...
... a s ním aj Vianoce, aké som poznala a zbožňovala. Tak veľmi sa snažím, aby som z nich niečo uchmatla aj pre moje deti a rodinu! Cítim však, že aj ja sa čoraz viac nechávam strhávať davom a tlakom konzumu. Dá sa tomu ešte vôbec ubrániť? Možno áno, ak by som urobila niekoľko opatrení, napríklad:
Napríklad v nedeľu bolo pre mňa dosť zložité vysvetliť deťom vo veku 3 až 7 rokov, prečo má suseda oproti vysvietený celý dom a stromčeky pred ním (dnes pribudli už aj okná), kým my sme si zapálili iba jednu sviečku na adventnom venci. A za ten svet som im nechcela dovoliť zapáliť ďalšie!
Rodič - neplatič, čo s tebou?
Po dlhšom čase sa opäť vraciam k téme rodičovských združení. V diskusnom fóre mi bola adresovaná takáto otázka:
"Dobry den co s rodicom ktory ZRŠ nezaplati nie preto ze by nemal ale jednoducho postavi si hlavu a povie ze neda ako reagovať kedze vieme ze je dobrovoľné. Vsetci zaplatia len ten jeden nie zrazu po 2 rokoch nezaplati. Dakujem za vas nazor."
Vo všeobecnosti je medzi rodičmi rozšírený názor, že platenie poplatku do RZ nie je povinné. Nuž, je, aj nie je. Pokúsim sa to vysvetliť.
Každé RZ, ktoré má formu občianskeho združenia, sa musí riadiť stanovami. Je to súhrn záväzných spísaných pravidiel pre činnosť inštitúcie, organizácie, a pod. Moje odporúčanie: Preštudujte si ich! Vyhnete sa tak zbytočným nedorozumeniam. Zároveň môžu byť vhodným podkladom pre vaše prípadné argumenty. Uverejnené sú buď na stránke vašej školy, alebo si ich musíte vypýtať. A nedajte sa odbiť!
Platenie príspevku do RZ je povinné iba pre členov! Ale členstvo v RZ nie je automatické, podmienky sú uvedené práve v stanovách! Zistite si teda, či ste riadnym členom! V združení by mala existovať prihláška, alebo listina členov aj s ich podpismi,teda aj s tým vašim. Ak nič také neexistuje, platenie poplatku sa pre vás stáva bezpredmetné. Ale pozor! Niektoré RZ majú v stanovách uvedené, že členom RZ sa stávate napr. po zaplatení príspevku, teda aj bez prihlášky. Preto ešte raz zdôrazňujem: Preštudujte si stanovy!
Ak ste zistili, že ste naozaj riadnym členom združenia, stávajú sa pre vás záväzné (povinné) predovšetkým stanovy samotné. Teda aj bod o platení poplatku, či členského! Samozrejme aj bod, kde sú uvedené sankcie za nedodržanie týchto pravidiel fungovania. A tie sú tiež rôzne, dokonca veľa stanov ich ani neobsahuje. Podľa môjho osobného názoru je to chyba!
Vedľajšie účinky chudnutia - príbeh pokračuje?
Sadám ku kalendáru a počítam. Posledná menštruácia bola tuto... Ovuláciu som mala tu... Spolu sme boli iba vtedy... A opäť, a znova... Ale to nie je možné! Už dva dni nič! Veď fungujem ako švajčiarske hodinky, tak čo sa stalo? Kde som urobila chybu? Tak ešte raz...
"Miláčik, asi máme problém!" oznamujem manželovi s tvárou belšou ako gejša. Po tejto vete sa na gejšu postupne mení aj on.
"Toto mi nehovor ani zo srandy!"
"Vyzerám na to, že sa pokúšam o kameňák?" snažím sa odľahčiť situáciu, ktorá vo mne vyvoláva neopísateľné pocity.
"A to sa ako mohlo stať?" položí mi otázku otec 4! detí. No čo som mu mala na to povedať? Hádam to nie sú u neho prvé príznaky Alzheimera? Už len toto by nám k tomu všetkému chýbalo!
"A je to isté?"
Vedľajšie účinky chudnutia, alebo To nevymyslíš, to je život (1. časť)
Vydávala som sa s nálepkou „stará dievka“. Nuž, akosi nevydalo a do 25-ky som to nestihla.Prešvihla som to o 2 roky s odôvodnením, že sa ešte nenašiel nik taký odvážny, aby si ma vzal. Keby som bola chalan, tak by som hádam aj staromládeneckú daň musela zaplatiť. Manžel, ako inak, bol tiež „starý parobok“. Mal 32. Ajáj, ten by sa nedoplatil! Tak sme sa akosi dali dokopy, a to je tiež príbeh sám o sebe. Endorfíny vtedy museli zo mňa striekať na všetky strany. Napokon sme to dotiahli až do zdarného konca - pred oltár.
Ozaj, svadba! Odmalička ma učili, že vydávať sa na dedine ako „prespanka“ bola obrovská hanba. Asi preto dodnes nezabudnem na ironickú hlášku cca 70 ročnej susedy, keď sme sa stretli na ulici deň pred svadbou: „No ako, mladucha bez brucha?“ Moje rečové centrum ochrnulo. Pozbierala som všetky zvyšky sebazáchovy. Vypla som hruď, hrdo natiahla krk a zdvihla hlavu najviac, ako sa dalo. Chystala som protiútok. S ešte ironickejším tónom, ako mala suseda, som sa však zmohla iba na: „A to je už teraz hanba vydávať sa „bez brucha“?" Pozrela som sa pritom na mamku priam s vyčítavým pohľadom a otázkami v očiach. No hotové Kocúrkovo! Zase som v hanbe ostala! Ale to som ešte netušila, že na to bruško si budeme musieť (spolu so susedou) veru ešte počkať.
Neviem, či niektorá z vás zažila situáciu, že konečne stretla chlapa, o ktorom vedela, že to je ten PRAVÝ a zrazu... Bác! Problém! Ten môj bola cysta veľká 10 x 11 x 6 cm a obrala ma o vaječník. Bolo to hrozne ťažké. Konečne svadba na obzore a s ňou ruka v ruke prišli obavy, že možno nebudeme mať detičky. To bol aj dôvod, prečo sme ju urýchlili. Pre nás oboch bola svadba dôležitá, tak sme boli vo viere vychovávaní, tak sme to ale aj skutočne cítili. A podľa lekárov nás momentálne tlačil čas.
Deň „D“ prebehol super a začal reálny manželský život pod neustálym dohľadom lekárov a hlavne svokra bažiaceho po vnúčati. A bábätko nikde. Myslím, že mnohé z vás vedia pochopiť, čo sme prežívali. Všetky tie stresy z novej situácie sa u mňa odrazili na váhe. Pamätám si, ako som manželovi povedala, že sa ešte pokúsim schudnúť, možno to pomôže. A veru pomohlo! Ale asi pomohlo aj to, že som si konečne našla zamestnanie. Psychika sa trošku presmerovala. O pár mesiacov sme sa tešili z našej vymodlenej dcérky.
Prešiel nejaký čas a my sme začali uvažovať o druhom bábätku. Veď roky nám rýchlo ubiehali. A opäť to bolo s problémami. Jeden večer mi zavolala kamoška a prehovárala ma, aby sme s nimi išli na dovolenku. S manželom sme sa teda dohodli, že pôjdeme, veď možno tam „motyka vystrelí“ (aj keď nenazvala by som to práve motykou...). Mňa ale pri pohľade do zrkadla chytila panika. Tehotenské kilá sa ma držali ako kliešť. Mám 2 mesiace na to, aby som s tým niečo urobila! Dovolenka bola super a hneď po návrate domov sme zistili, že chudnúť sa opäť oplatilo. Na dovolenke bol s nami totiž už aj čierny pasažier – náš synátor. Už vtedy sme si začali robiť srandu, že moje chudnutia majú vedľajšie účinky.
S manželom sme od začiatku chceli 3 deti. Boli sme však radi, že máme aspoň tie dve, lebo nemuselo byť žiadne. Potešili by sme sa síce aj tomu tretiemu, ale nebudeme to absolútne už riešiť s lekármi. Ak príde, príde. Ja som sa teda zamerala na seba. Po dvoch deťoch som mala navyše 20 kíl!!! A nešlo s nimi pohnúť. Tak som sa opäť pokúsila „nakopnúť“. Nakúpila som literatúru, naštudovala si nejaké stránky a rozhodla sa. Začalo to celkom dobre, prvý mesiac som išla s váhou dosť dole. No a druhý mesiac som ...otehotnela!!! Šok! Po tých dvoch ťažších snaženiach to bolo ako blesk. Malý mal iba 8 mesiacov. Ale predýchali sme to a tešili sa, len nás zaskočila tá rýchlosť. Veď aj tak sme chceli 3 detičky. O 9 mesiacov som sa potom hrdila mojim výsledkom „chudnutia“. Bolo to dievčatko a mne opäť pribudlo ďalších 10 kíl a s nimi aj zúfalstvo.
Za čo všetko platia rodičia škole?
Tak ako to s tými poplatkami vlastne je? Mám či nemám to či ono zaplatiť? Je to povinné? Môžu ma nútiť to zaplatiť? A ak nezaplatím, nemôže učiteľ šikanovať moje dieťa?...
Tieto a mnohé podobné otázky sa len tak hemžia rôznymi fórami, ktoré som prelúskala, kým som sa rozhodla aj v predcházajúcich príspevkoch venovať tejto nie ľahkej a obšírnej téme.
Bezplatné vzdelanie na základných a stredných školách je zakotvené v Ústave SR. Každý, kto má školopovinné dieťa sa nad týmto konštatovaním už iba trpko usmeje. Na každej, i malej dedinskej škole sa platia väčšie či menšie skryté, niekedy priam neviditeľné poplatky. Problém je v tom, že rodičia často nevedia, ktoré poplatky sú povinné (upravené zákonom) a ktoré sú dobrovoľné.
V tomto príspevku vám preto ponúkam krátky prehľad toho, za čo všetko ako rodičia školopovinných detí platíme. Za nezdokumentované platby budeme z účtovníckeho hľadiska považovať tie, o prevzatí ktorých poväčšine nedostane darca (rodič) žiaden doklad (príjmový doklad, darovaciu zmluvu a pod.). Teda on SÁM si ich nemôže vo svojom "domácom účtovníctve" relevantne zdokumentovať. Samozrejme predpokladáme, že škola či učiteľ by tieto platby zdokumentované mal mať .
1. Legálne a zdokumentované platby
- za povinné aktivity v rámci vzdelávania (legálne a zdokumentované)
Je členstvo v ZRPŠ automatické?
Ako som písala v predchádzajúcom príspevku, po mojom "zvolení" za člena rodičovskej rady som pre môj dobrý pocit a tiež preto, aby som bola platným členom, a nielen členom "do počtu" rozbehla kolotoč hľadania informácií o fungovaní združenia ako takom. V prvom rade ma zaujímalo, čo to vlastne rodičovské združenie je, na základe čoho vzniká a pod. Počas môjho pátrania som narazila na množstvo diskusií a otázok zo strany rodičov. Rozhodla som sa teda, že postupne na tieto otázky budem hľadať odpovede.
V súčasnosti v takej forme, ako ho poznáme z minulosti už "ZRPŠ" neexistuje. Čo teda hovorí naša legislatíva o tejto problematiké? No, dalo by sa povedať, že v podstate...NIČ. Nič v tom zmysle, že neexistuje žiaden zákon, ktorý sa zaoberá konkrétne vznikom a fungovaním rodičovského združenia ako takým.
V Zbierke zákonov existovala v minulosti vyhláška o ZRPŠ, ktorá upravovala činnosť, organizáciu, hospodárenie a zánik združenia. Inak, bolo to zaujímave, miestami úsmev vyvolávajúce čítanie. Zaspomínala som si na časy dávno minulé. Na druhej strane však veľa vecí dávalo zmysel a malo to hlavu aj pätu. Ale aj zmysle tejto starej vyhlášky členmi ZRPŠ mohli byť iba osoby, ktoré sa zapísali do zoznamu členov. Navyše, maximálny ročný príspevok člena mohol byť 20 korún! Vravím, zaujímavé čítanie. Táto vyhláška však bola zrušená spolu so zákonom, ku ktorému patrila.
V súčasnosti má väčšina rodičovských združení formu občianskeho združenia ("o.z."). K tejto transformácii došlo po roku 2004. Vtedy vstúpil do platnosti nový zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov. Ten v §50 umožnil podiel zaplatenej dane (poznáme to pod ľudovým názvom "2% z dane") poskytnúť prijímateľovi, ktorým môže byť aj občianske združenie.
Aby mohlo ZRPŠ (a teda aj škola) tieto financie získať (veď nešlo o zanedbateľnú sumu), mnohé rodičovské združenia sa teda zároveň stali aj občianskými združeniami.
Ich činnosť upravuje zákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov (samozrejme v znení neskorších predpisov). Vyberám pár paragrafov, ktoré by vás mohli zaujímať:
Aj takto sa dá alebo Začiatok mojej kariéry rodiča školáka
Tak, prázdniny sú zdarne za nami. Po prvotnom šoku z nového školského roka som dnes prekonala ďalší pri pohľade do kalendára. Veď budúci týždeň už opäť majú deti prázdniny, tentoraz s prívlastkom „jesenné“! Uf, a ja som si raz dávno sľúbila, že po prázdninách, keď deti pôjdu do školy a škôlky, sa opäť vrátim k písaniu. Ešteže je tých prázdnin toľko, takže vždy je šanca „začať po prázdninách“.
Ale nie o tom som chcela. Dnes som sa rozhodla venovať trošku ťažšej téme. Téme, ktorá je spojená so školou, téme, ktorej sa venuje nejedno diskusné fórum práve na začiatku školského roka (bola som upozornená na takéto diskusie aj tu na MK), téme, ktorá je pre mnohých zahalená rúškom tajomstva. Tou témou je „ZRPŠ“, teda tzv. rodičovské združenie. Viem si celkom živo predstaviť, že v tejto chvíli väčšina z vás dospela k rozhodnutiu, že nebude strácať čas čítaním takejto blbosti a radšej si prečíta napr. „Týždeň zo života mamičiek“. Veď tam sa človek aspoň zasmeje, zlepší si náladu (aj ja to rada čítavam ). Nuž, aj ja som do istého času takto reagovala. Zmenilo sa to nástupom dcéry do škôlky.
Ako v iných škôlkach, aj v tej našej nastal čas „plenárky“. Mali sme ju spolu so školákmi, keďže sme jeden subjekt. Možno to poznáte. Všetci rodičia všetkých detí sedia v jednej miestnosti so všetkými pedagogickými a niekedy aj nepedagogickými zamestnancami školy. Ako novopečený rodič – škôlkar som si len tíško sadla a sledovala, čo sa budediať.
Otvorenie, privítanie, prejav – jeden, druhý, tretí..., sem – tam padla nejaka otázka, ktorá mi prišla skôr ako rečnícka, pretože sa nenašiel medzi rodičmi nikto (no, aby som bola objektívna, tak poviem skoro nikto), kto by mal odvahu reagovať. Teda reagovať verejne. Samozrejme, šuškandy s rukami na ústach fungovali medzi rodičmi dokonale. A že po kom to tie deti majú! A potom nastal moment, keď pred rodičov predstúpil predseda ZRPŠ s požiadavkou, že si máme za „malkáčov“ zvoliť niekoho do rodičovského združenia. Ani som sa nestihla ... vlastne nič som nestihla, lebo v tom momente vykríkla kamoška (odvtedy stále rozmýšľam, či jej tento titul neodoberiem) moje meno. A ja som ako v tranze súhlasila. Dodnes si nedokážem logicky odôvodniť tento krok, ale stalo sa. Takto sa začala moja kariéra v ZRPŠ!
Detská úprimnosť nepozná hraníc... sedeli sme s deťmi na posteli, mala som na sebe oranžové tričko. Moja najstaršia sa na mňa pozrela a zahlásila: Mami, ty si ako tekvica...aj šírkou, aj farbou.
...
Veľmi pekne ďakujem za srdiečko. Ak som pomohla, som rada, aj nabuduce
Po dlhšom čase (akosi nestiham teraz cez prazdniny ani žiť ) niečo pridám na pobavenie. Dnešný šplech mojej mladšej Terezky: Ocko jedol papriku.
Jeeeej, paprika, aj ja chcem!!!
No uz to vidim, ako ty budes jest papriku. Zase ju vyplujes.
Nie, nevyplujem.
A ked ju vyplujes, co ti mam potom urobit?
Ranajky.
Prúúúúúser....ja som zabudla na výročie svadby a ... môj manžel nieeee ... kvetina, darček a ja niiiiiič ... vacsinou na take niečo zabúdajú muži, či? Akú máte skúsenosť?
Tak teda tomu nerozumiem. Dievcence, ktore ste tu dlhsie, vysvetlite mi tie srdiecka. V priebehu 4 minut som ich dostala 40!!!!!!!! to čo?
Úžasný pohľad sa mi naskytol z okna... na dvore mám 6 detí (3 moje a ďalšie 3 "pozbierané" ) a siedme práve hojdám v kočíku. No taká menšia škôlka. A viete, čo je na tom najlepšie? Ani neviem, že ich tu toľko mám. Super sa hrajú a ja mám väčší kľud, ako keď mám doma napr. len jedno, ktoré sa nudí. Nuž, jedna z výhod väčšej rodiny. Jááááj, ale keď pozriem na to prádlo z troch práčok, ktoré čaká na zavesenie... vitaj, realita
Dievcence, hlavne tie tvorivejsie duse, chcem sa poradit. Potrebujem nejaky internetovy obchod s dobrymi cenami, kde sa daju nakupit farby, farebne papiere a ine veci na tvorenie. Na nete ich je vela a nejak nemam cas ich vsetky prechadzat a porovnavat, preto by mi pomohli osvedcene tipy. Dakujem
Veľmi pekne ďakujem za srdiečka...netuším komu, ale ... potešili . Aj keď vlastne akosi ani netuším, ako to tu so srdiečkami chodí.
Vedľajšie účinky chudnutia – Nikto ma neodsúdil? (2. časť )
V sobotu večer som ostala v totálnom šoku. Nie, nie som opäť tehotná, ešte som sa neodhodlala k chudnutiu. Len som zistila, že pri mojom článku akosi astronomicky narástlo číslo čítanosti aj komentárov. Nevedela som, čo sa deje, či sa náhodou nepokazilo počítadlo. Pátrala som a dopátrala som sa! Niekto dal echo facebooku. Mrkla som sa teda na komenty a ostala som sklamaná. Samé pozitívne reakcie! No do kelu! A to čo? Nikto sa nepozastavil nad tým, že mám toľko detí? Nikto ma nekritizuje za to, že sme nepoužili „ochranu“? Nikto nebedáka nad tým, že mať toľko detí v dnešnej dobe je luxus? Nikto ma neodsúdil? Nuž, veru dovtedy NIKTO. Sklamanie bolo neskutočne hlboké.
Až dnes. Hurá, tak predsa! Mrknem na FB a tam ... no konečne ... zmienka o potrebnej ochrane, o tom, že aj dve deti v tejto dobe sú už veľa. Niektoré komenty medzičasom záhadne zmizli. No u mňa jednoznačne vyhral koment, ktorý si dovolím odcitovať (skopírovať): „Toto by so nechcela zazit ani v zlom sne ja by som tolko deti nechcela ale sak mna by to zabilo keby som konecne schudla a zase cakala babatko.“ A akosi sa mi to odrazu spojilo s jednou dnešnou správou, ktorá mi ráno tu na MK udrela do očí. Jedna členka sa odtiaľto rozhodla odísť a zanechala odkaz, ktorý na mňa zapôsobil. Okrem iného v tom odkaze bolo aj (tiež to skopírujem, aby to bolo autentické, teda preto tie preklepy): „ ... tu už nemam čo hladať .. jediné čo vidiíte su šaty kava ohovaraniematerializmus ....“ Fakt neviem prečo, ale nedalo mi to celý deň pokoj. Vo vnútri som ostala z tých dvoch komentárov tak zvláštne smutná. Nie, nechcem sa dotknúť, ani uraziť tú pani z FB, ani podobne zmýšľajúce ženy, ale ten komentár mi prišiel taký... povrchný, trošku zaváňajúci práve tým materializmom (presne, ako písala tá odchádzajúca pani).
Ja som vyrastala ako jedináčik, aj keď som ním nebola. Ale medzi mnou a súrodencami bol veľmi veľký vekový rozdiel (15 a 12 rokov). Vnímala som ich skôr ako rodičov. Neviem prečo, ale ja osobne som vždy tvrdila, že chcem 4 deti, a najlepšie 2 dievky, potom pauza a potom 2 chlapcov, alebo opačne. Chcela som, aby si boli baby aj chalani vekovo bližšie, lepšie si rozumeli a mohli sa spolu hrať. Aby nemali taký pocit samoty, aký som ako dieťa mala ja. Nevyšlo nám to, máme to teraz na striedačku. Priznám sa, že po druhom dieťati ma tento „štvordetný ošiaľ“ prešiel. Keď „tam hore“ videli, ako začínam pochybovať, ustupovať a vymýšľať, tak to rýchlo poriešili za nás. Aby sme si to náhodou nerozmysleli! Tretie bábo teda bol taký „blesk z jasného neba“. A je spätý s jednou ... hmm ... nemilou spomienkou.
Do konca svojho života nezabudnem na to, ako na mňa primár nakričal, keď som sa odmietla dať sterilizovať. Mala som na to zo zákona nárok, keďže to bol môj druhý cisársky. Celkom prvý pôrod som mala spontánny. Cítila som sa ako najposlednejšia „cigaňa“ – ponížená, strápnená, nezodpovedná... Vtedy som mu ale povedala niečo, čo absolútne nečakal a popravde ani ja nie. Opýtala som sa ho, prečo nenavrhne sterilizáciu môjmu mužovi. Veď moje telo už zažilo toľko zásahov... Prečo ja mám byť opäť „tá zodpovedná“? A kde je zodpovednosť manžela a chlapov všeobecne? Veď ja som si to (rozumej deti) predsa „nevystrúhala sama na kláte“. Nie som tatko Gepetto a moje deti nie sú Pinocchio. A prisahal mi pred oltárom, že zostaneme spolu v dobrom aj v zlom. Tak nech to dokáže. Nech sa so mnou teraz podelí aj o to „zlé“.
Dievčence, do konca života nezabudnem nielen na to, ako ma predtým primár ponížil, ale ani na jeho reakciu po tomto mojom preslove. Viete si to predstaviť? Kapor na suchu. Následne povedal niečo v zmysle, že či to myslím vážne a ako si to predstavujem pripraviť „pána tvorstva“ o jeho schopnosti. Nie je to presné, ale niečo v tom zmysle to bolo. Á že teda dobre, ako chcem, že je to na mne.
A mne v tej chvíli došlo, že mám pravdu, že musím mať pravdu!!! Že aj o tomto je v dnešnej dobe toľko obávané manželstvo. Tá prísaha pred oltárom mi odrazu dávala zmysel, ale aj silu. Neviem, či niektorá z vás pochopí, o čom je tá predchádzajúca veta, ale nedokážem vám to lepšie vysvetliť, pretože pocity sa opisujú či vysvetľujú len veľmi ťažko.
Uvedomujem si, že toto nie je taká tá populárna "mamičkovská téma", ale bola by som vďačná za vaše názory. Ďakujem
https://www.modrykonik.sk/forum/skolak/skolska-legislativa-spanielska-dedina-pre-rodicov/
Povedzte mi, je toto spravodlivé? Keď hodím na panvicu slaninu, tak sa krásne zoškvarí a ostane mi malá škvarôčka a kopec masti. Keď sa v tejto horúčave hodím (rozumej akože som tá slanina) na slnko (to akože na tú panvicu), tak dochádza k úplne inej situácii ...dusím sa vo vlastnej šťave ... voda sa odparí a masť ostane. Do keluuuu!!!!! Keby to bolo ako s tou slaninou, tak čakám ráno na prvé lúče a dovnútra idem až po západe slnka. Toľkáááá nespravodlivosť!!!
Ako prežiť obdobie „hlupákov“
„Ty jedna hvupa mamina!“ Ups, a to čo? Na sekundu sa mi zastavilo dýchanie a na hodnú chvíľu som stratila reč. Zároveň sa mi hlavou prehnalo množstvo pocitov. Bola som:
A potom som si spomenula na staršieho syna! Keď bol vo veku mladšej sestry, jeho obľúbená otázka znela: „Ty si hvupak?“ Snažila som sa ešte rozpamätať, ako to bolo s najstaršou dcérou, lenže spomienky staršie ako 2 roky mi zjavne robia dodnes problém. Len pre ilustráciu minule som u lekárky namiesto dátumu narodenia dcéry nahlásila dátum nášho sobáša, ktorý si neviem prečo pamätám aj po desiatich rokoch! Jasne som si uvedomovala, že vývinová psychológia nepustí. Moje dieťa sa nachádza vo veku, ktorý som si pri staršom synovi pomenovala podľa spomínanej otázky - „obdobie hlupákov“.
Tak čo teda robiť? Ako teraz zareagovať? Vtom mi napadlo využiť práve tú „šíleně smutnou princeznu“. Stíchla som, zvážnela a odvrátila som sa od nej. Konečne nastal moment, kedy som mohla zo seba dostať toľko potlačovaný úsmev. Presne som vedela, čo bude nasledovať. „Mami. Mami. Mami.“ A ja nič! Chvíľu som ešte trucovala a nakoniec som to skúsila.
„Srdienko, som teraz veľmi smutná.“
„Ty si šmutná?“, zopakovala.