Poznáte to. Krivka našich lepších a horších dní a období,  tak nejak raz padne dole a inokedy sa vyšvihne kdesi hore. Ako na hojdačke. Ale asi prirodzené a aj dobré pre čosi. 

    Tá moja sa momentálne poneviera kdesi uprostred. 

    S jarou človek často očakáva lepšie časy, viac slnka, zelenšia tráva, teplejšia klíma... a že to voľajako aj nás viac k úsmevu naladí. I keď teraz sa mi pripomenula tá povestná jarná únava. 

    Nuž, ale za oknom jar poniektoré dni hľadám márne, i keď sa to veru kde tu už dávno zelenie. A keď nos vystrčím, presúvam sa včase a ajhľa, veď už je november. 

    Zima mi nejako celkom neprospieva. Pre mňa je to vždy o čosi náročnejšie obdobie. Menej vonku, viac chorí, viac obliekania, menej slnka... 

    Posledné dni, týždne som sa cítila tak nejak zaseknuto... kdesi... v čomsi... Ani vpred, ani vzad, ani vpravo, ani vľavo. Na veľa vecí málo času pri všetkých tých povinnostiach, kolotoči chorôb... A keď by už aj aspoň trochu toho času bolo, nejako to nešlo nakopnúť sa. Do motlitby, do šitia, do čítania, do prechádzky, do zmien, ktoré by som rada doma začala... do čohokoľvek... Neviem, či občas ten pocit mávate, že jednoducho neviete prekonať samú seba. Neviete so sebou pohnúť, alebo len veľmi ťažko.

    Už to bude vyše roka, čo sme sa presťahovali späť na východ. Bývame v podnájme. Byt v pôvodnom stave, za dobrý peniaz. Trošku sme si ho zútulnili po svojom a nie je nám tu zle. I keď to nie je celkom ideál, už sme si, ako tak zvykli.

    Nuž, ale... Kto by nezatúžil, aj keď len občas, mať krajšie, lepšie, snáď svoje, snáď domček malý s dvorom... Aj sme obzerali, aj hľadáme, aj skladáme, zvažujeme, ako by sme ten domček trebárs aj... nuž, ale... Zatiaľ sme nenašli, domček voľajako nám zatiaľ nevychádza v našej situácii ani finančne nateraz. Stálo by nás to asi priveľkú daň a nutnosť ubrať v zásadných požiadavkach. Aj by sme možno tuto kúpili a možno časom, postupne prerobiť... nuž, ale... naša pani domáca zatiaľ zvažuje, či predávať. Ale tak ráta s nami aspoň, či už tak, či onak, strecha nad hlavou nám ostáva. Vďaka Bohu! Máme a nemáme málo. Aj keď často zafrfleme, zabedákame, zatúžime... Bože vďaka Ti!

    Na jednej strane stojíme MY, čo chceme mať všetko pod kontrolou, všetko si tak nejak naplánovať, vyrátať, vyčísliť, usporiadať podľa svojich predstáv a najmä sa ich nechceme ani za nič často pustiť. Aj keď ideme niekedy takmer hlavou proti múru. A dupeme nohami a kričíme, zlostíme sa ako malé deti a dobre že sa o zem nehádžeme aj. (aj keď iba mysľou, vnútri všetko potichu)

    A na strane druhej stojí BOH, ktorý nás pozýva Mu to všetko odovzdať. Volá nás, aby sme Mu viac dôverovali. Aby sme nemysleli toľko na pozemské dobrá a starosti, ale starali sa viac o Božie kráľovstvo, o spásu, o vzťah s Ním... 

    "Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: "Čo budeme jesť?" alebo: "Čo budeme piť?" alebo: "Čo si oblečieme?"! Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše. Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia." (Mt 6, 31-34)

    Mám to aj na chladničke. Jáááááj, ale že ako sa mi to často ťažko žije. Ako sa často ťažko Bohu dôveruje, odovzdáva Mu to všetko a aj čokoľvek iné. Ako sa ťažko vzdávam svojich plánov a predstáv, aj keď vidím, že skutočne Boh to chce asi predsa len inak, resp. že On sa postará, postará tak, ako to ja skutočne potrebujem. Ono asi každou situáciu si nás Pán Boh tak nejako vedie... kamsi... čomusi nás tým chce naučiť... A keď práve ale nevidíme, nechápeme, odmietame ďalej kráčať s Ním. Lebo veď, nedáva nám to tak nejako zmysel...

   Budú to už hádam aj tri roky. Neviem presne, neoslavujem výročnicu 🙂 Udialo sa tak inšpirovaná kamarátkou, následne sme inšpirovali tretiu kamarátku... a tak teda som si nijako v tej chvíli nepripadala ani divne, ani sama, ani nijako mimo a pod....

    A nuž prerčo? A čo ja viem? A prečo FB mať? 

    Ak sa ma dnes ktosi pýta, prečo FB nemám, odpoviem: "A prečo by som mala mať?" Život bez FB je možný, vravím. :D

    Bola som a vlastne stále som na rodičovskej, a teda som ho ani pracovne nijako nepotrebovala. Postupne som stále viac vnímala, že ma o čosi oberá, než aby ma plnohodtne čímsi obdarúval.

    Bol to pre mňa napríklad zbytočný míňač času. A to tak hádam celkom sebakriticky objektívne môžem povedať, že som nebola veľký vysedávač za PC a FB. Ale aj to sa mi už zdalo dosť, resp. že ten čas sa dal naozaj využiť často plnohodnotnejšie. Hoc aj len tá polhodinka. A tiež sa stávalo, že veď idem len kuknúť a zrazu kukneš sem, a klikneš hento, a prečítaš tamto, a odpíšeš, lebo ti napísali... a ajhľa, veď už je takmer hodina fuč. A čo mi dala tá hodinka? Čo skutočne potrebné pre mňa v ten deň a vôbec? 

    Pomohlo to aj v postoji porovnávania sa. Na FB sa nám núka taká polovičatá, nepravdivá, alebo z kontextu vytrhnutá realita. A my sa s ňou či už vedome či nie, porovnávame v negatívnom alebo pozitívnom zmysle. A akosi meriame hodnotu čohokoľvek a kohokoľvek v FB svete počtom lajkov a komentárov. Čo ale skutočne výpovednú hodnotu nemá. 

    V hrdle škriabe, upchatý nos, hlava bolí, nohy nenesú poriadne... hlas ako Tina Turner, najstaršia dcérka je na tom podobne. Možno by to bodlo využiť a nahrať rockový duet. Jej dve ségry veľmi ďaleko od toho nemajú. Už len, aby sa pridal tatino, ale tam už všetka sranda skončí. :p

    A to sme sa ešte poriadne nespamätali z nedávnej črevnej virózy, nehovoriac o tom, že ono s nástupom chladnejších dní ešte minulého roka je to také "dokolečka dokola, choroba nás zavolá". Ale veď to poznáte mnohé. Deti, škôlka, škola... tam sa toho premelie celkom pestro, čo do vírusov a bacilov. A čím je tých detí asi viac, tým vačší kolotoč. Jeden skončí, druhý začne, a potom tretí a rodičia sa držia kedy ako. 

    A hej, žiadna katastrofa, vravím si bilancia aj tak nie až taká zlá. Anka je tu s nami už šiesty rok a zatiaľ sme vždy zvládli bez ATB a vlastne zatiaľ všetky tri baby naše. A ono kým len to a takto...

    Ale na nervy už občas to ide. Hlavne tie ponorkové stavy a keď do toho ešte upršanô sychravô za oknom. No k nálade to nepomáha. Ani mne a ani deťom. Spoločenský život mamin je vtedy naozaj biedny, ba až nie je. Keď sa ešte aj služobka manželova pritrafí... Štyri steny, tri už sponorkované deti, unavená mama... presne tieto dni milujeme, však? :p

    Nuž ale... teraz príde to podstatné a moje obľúbené. 🙂 Vďaka Ti Bože za soplíky, kašlíky, neželaný detox a dietu. Vďaka za rutinu každodennú, či už tú počas dní chorých aj nechorých... 

    A nuž, na vlastnej koži neodžité horšie... vážna neliečiteľná choroba, postihnutie v rodine, strata blízkeho človeka... A slovami jedného českého psychológa: "Skúsenosť je neprenosná". A aj napriek svojej hádam akej takej empatickej duši, dovolím si tvrdiť, že ani z tretiny netuším aké to je... Ale ďakuj aj Ty mama, čo si nesieš naozaj ťažké bremeno. Boh všetko zlé na dobré obracia. Všetko dokáže využiť pre dobro. Nepýtaj sa "Bože prečo?" s očakávaním negatívnej odpovede... že lebo čo som komu, lebo za čo ma tresceš...? Jeho odpovede sú vždy vľúdnejšie. Lebo Ti chce dobre. Lebo Ťa chce možno pretvoriť v ešte krajšieho človeka. Lebo Ťa chce možno pritiahnuť bližšie k sebe. Lebo tak možno bojuje s Tvojou pýchou. Jeho úmysel je napokon vždy dobrý. A najmä, ponúka Ti svoje ramená. Nenesieš to bremeno sama. 

Ahojte maminky 🙂 

Už sme nejaký ten týždeň po Veľkej Noci.

Ako Váš pôst? Darilo, či nedarilo sa vytrvať v predsavzatiach? Čo Vám to prinieslo? Kam Vás to posunulo? Čo sa zmenilo vo Vašom živote? 

Podeľte sa, pozdieľajte... diskutujme o našej viere rovnako prirodzene a otvorene, ako o očkovaní, stravovaní, plienkovaní, minimalizme... prosto čomkoľvek.

A možno malé povzbudenie... ak sa nezadarilo možno úplne podľa predstáv, Boh je rovanký každý deň a my môžeme čokoľvek obetovať, darovať, venovať ktorýkoľvek deň. Otvorenú náruč s rovnakou ponukou má pre nás každý deň. Veď... včera nám to krásne pripomenula Nedeľa Božieho Milosrdenstva... ktoré ide až do krajnosti a hádam aj ďalej 🙂

Pozn.: Skôr, ako začneš komentovať a netušíš vo co tu gou , prečítaj si článok Obyčajná mama "pochváľ sa". https://www.modrykonik.sk/blog/2veronka7/article/obycajna-mama-pochval-sa-aci364/

    Nedávno sa tu objavil článok o tabletoch. Nakoľko sú dobré alebo nie, vzhľadom na detského používateľa. Priznávam, očami som ho len veľmi zbežne prebehla. V reakciách padli aj vyjadrenia typu, že mamičky, ktoré deťom tablet nedávajú sú lenivé, staromódne, nemoderné, nekráčajú s dobou a pod.  Necitujem, ale parafrázujem. A mojim zámerom nie je ich komentovať, hodnotiť ani posudzovať. Ale priviedli ma k tomu, aby som sa znova nad čímsi zamyslela.

    Áno, doba sa mení, doba je iná, modernejšia, sme svedkami veľkého technického pokroku, ponúka nám nové, pokrokovejšie...

    Nedá mi nepoznamenať, že dobu tvoria ľudia, ktorí v nej žijú. Ona sa nemení sama od seba. 

    A vôbec dnes je všetkého taaaaak veľa. V akejkoľvek oblasti. Také množstvo zábavy, zážitkov, ktoré môžeme absolvovať. To množstvo supermarketov a v nich kopec predajní, butikov, obchodov... A v nich nespočetné množstvo tovaru, vecí.  Hračky, elektornika, lieky, potraviny, vitamíny, pomôcky do domácnosti, nábytok, šperky, kozmetika... No prosto všetkého. Autá hentaké a onaké. A takto by sme sa mohli prehrabať vo všetkom. Aj pokiaľ ide o bývanie, krúžky, školy, škôlky (myslím najmä alternatívne, súkromné), vzdelávanie (kurzy, workshopy), služby, názory, pohľady na rôzne problematiky... a je toho fakt habadej!

    Ale už istý čas si opakovane a pravidelne kladiem otázku: "Musím ale prijímať všetko, čo sa mi núka? Musím všetko skúsiť, zažiť, dopriať si? Musím všetko vlastniť, kúpiť si? Musím svojim deťom dať a dopriať toto všetko? Musím so všetkým súhlasiť, stotožniť sa?"

    Samozrejme slovíčko všetko beriem "s nadhľadom". Zasa na všetko nieto ani času, ani peňazí často. Ale asi rozumiete, kam tým mierim.

    Veľa sa píše, bloguje, rozpráva o rôznych životných štýloch, ako je zero waste, vegánstvo, vegetariánstvo, minimalizmus,... Zdieľame, inšpirujeme sa, diskutujeme,...

Často sa to vníma dokonca ako niečo "trendy". A kto nechce ísť s dobou, s trendom ruka v ruke?     

    A teraz vôbec neironizujem, nenegativizujem. Sama sa o mnohé z toho zaujímam, čítam si a dokonca, či už v menšej alebo väčšej miere aj praktizujem.

    Veľmi podobný princíp ale vnímam, aj pokiaľ ide o vieru, modlitbu, duchovný život,... Je to tiež istým spôsobom "životný štýl" - postoje, hodnoty, životná filozofia, smerovanie... Ale občas mávam pocit, akoby to bolo oproti vyššie spomínaným trošku "tabu." Už nie je také trendy hovoriť o viere. Resp. na sociálnych sieťach, internetových stránkach chrakteru "rozličný tovar" sa toho objavuje pomenej. Nie vôbec, ale menej. Nehovoríme o tom tak prirodzene, otvorene, samozrejme... Hľadáme a nachádzame články a diskusie skôr na portáloch, ktoré sa špecifikujú ako kresťanské. Dávame im priestor v samostatných skupinách určených veriacim mamičkám a pod. Málo kedy ich stretávame len tak "pohodené" medzi rozličným tovarom rozličných tém. Aspoň to mi vraví moja skúsenosť. 

    Dokonca ani ja nie som človek, ktorému je to úplne samozrejmé a prirodzené. Nikdy som nikde o svojej viere verejne nesvedčila a ani v bežných rozhovoroch (najmä s nie veriacimi) tento fakt pomenej spomínam, komentujem, vnášam do tém, aj keď sa to nejakým spôsobom niečoho z toho dotkne.         

    To mením až teraz  a postupne. Nachádzam viac "odvahy" otvorene spomenúť fakt, že sa modlím, že som bola na omši, ako vieru prežívam, že ju vôbec prežívam a pod.

    Aby deťom dobre bolo, aby manželovi dobre bolo, aby návšteve dobre bolo...

    Mamičky sú často tie, ktoré robia všetko a pre všetkých. Myslia na všetko a na všetkých. Zachytávajú potreby svojich nabližsích a snažia sa ich čo najlepšie napĺňať.

A často idú za svoje limity, nehľiadac na seba. 

    Mňa dokonca chvíľami napáda "syndróm Matky Terezy" a mám pocit, že by som mala zachrániť aspoň polovicu trpiaceho ľudstva, ak nie všetkých. Nakŕmiť hladujúce deti v Afrike, zabezpečiť prácu a strechu nad hlavou bezdomovcom, vytrhnúť z finančnej biedy aspoň zo dve tri rodinky v núdzi... Charitatívna časť môjho "Ja" ma vie niekedy dosť potrápiť a ťažko sa držím nad vecou. Len časom som sa naučila si to príliš nepripúšťať a pomôcť hoc aj troškou, kde môžem a kedy môžem a nepýtať sa, či to nebolo primálo.

    Ale akokoľvek sa tvárim "hrdinsky", aj keď veľmi pravdivo hlásam, že svoju rodinu, manžela, deti nadovšetko milujem a rovnako aj celé moje manželstvo, rodičovstvo, materstvo pociťujem ako poslanie a čosi, čo ma teraz prosto celou dušou a telom potrebuje a je to momentálne "služba", priestor, kde ma Boh posiela, môžem pred nimi zatvárať jedno, dve a hoc aj štyri oči, moje potreby a túžby sú tu stále rovnako. A keď si občas aj sama uši zapchávam, ozývajú sa pravidelne a dosť hlasito.

    A nie sú to len potreby ako najesť sa, dať si kávu, umyť sa... Ale potreba mať vlastný priestor. Priestor pre seba, oddych, modlitbu, kultúru, zábavu... Urobiť niekedy naozaj niečo, čoho výsledok bude prekračovať aj prah nášho bytu a ktosi ma za to pochváli, ocení a pomenuje úspechom. 

    Spoločenská, komunikatívna, veselá, energická, optimistická s pozitívnou mysľou... Asi by ma tak poniektorí opísali. A ono v zásade aj taká som... po mamine?

Žena, čo ju pozná polovica mesta, na všetkých sa usmieva, vtipnou poznámkou s nadhľadom povzbudí, zabaví sa sama na sebe, málo frfle, pomôže komu môže s čím len môže a ešte vám aj upečie barančeka veľkonočného s odkazom: "Šak i vy sce jak mojo." Žena s vrtuľou  vzadku :D, aj tak sa zvykne vravievať... 

    Moju maminu za to veľmi obdivujem. Občas jej vravíme panna zázračnica aj z iných dôvodov. 

    Ako som si tak ale vyrazila životom časom vlastnou cestou, budujem si vlastnú rodinu, pýtam sa seba, či čo tak má byť za každých okolností. Ísť často za svoje limity... chorá nechorá, vyspatá nevyspatá... všetkým všetko a sebe takmer nič. A ešte sa aj pri tom za každých okolností usmievať a všetko prijímať hneď a len pozitívne. 

    Raz mi jedna kamarátka pri našom rozhovore, keď som znova použila moju častú frázu potom, ako som jej odpovedala na otázku ako sa máme, ako zvládam, stíham a pod., že "ale veď kým sme zdraví, máme strechu nad hlavou... žiadna tragédia. Iné životné situácie a okolnosti sú ťažké, náročné..." 

    Tak ma kúsok prebrala: "Ale co še tu robiš... šak hej , ale posťažuj sa, keď je treba."

Maminy, ako to dnes u vás vyzerá? Upratané, neupratané?

"Pochváľte sa" s neporiadkom, resp. možno s nejakou vašou klasikou, čo sa vám bežne stáva pokiaľ ide o čokoľvek v domácnosti.

Pozn.: Skôr, ako začneš komentovať a netušíš vo co tu gou 🙂, prečítaj si článok Obyčajná mama "pochváľ sa". https://www.modrykonik.sk/blog/2veronka7/article/obycajna-mama-pochval-sa-aci364/

Ak ti je zmysel tohto počinu zrozumiteľný a zároveň sa ti pozdáva, tešíme sa na tvoj komentár. Bez posudzovania a s maximom rešpektu.

P.S.: Fotodokumentácia nie je podmienkou. 🙂

    "Kto, alebo čo určuje moju hodnotu?" 

    Moje kuchárske či cukrárske schopnosti? To, že som dnes vybuchla a kričala na svoje dieťa? To, že som dnes bola trpezlivou mamou? Počet pozitívnych či negatívnych komentárov k môjmu článku? Stav mojej domácnosti? Moje pracovné úspechy či neúspechy? Aká som šoférka alebo či som vôbec šoférka? Stav mojej domácnosti? Obsah môjho šatníka? Dovolenková destinácia? Školské výsledky môjho dieťaťa? To, či bývame v podnájme alebo sme sa práve presťahovali do nového domčeka? Moja známa, svokra alebo dokonca manžel?...

    Prišla som na to, že tú moju určuje jedine Boh a ja sama. Boh to robí bez obmedzení. V jeho očiach ju mám vždy a vždy privysokú. Nech sa deje čo sa deje. Neuberá mi z nej.     A sama si zasa navážim, kedy ako. Ale prichádzam pomalinky na to, že tiež nech sa deje čo sa deje, si z nej nemusím za každú cenu uberať. A že mi to ani nijako nepomáha. Naopak. Keď zlyhám a padnem, stiahne ma to ešte hlbšie a ťažko sa vstáva. Keď samej sebe prikladám malú hodnotu, či dokonca žiadnu, mením čokoľvek len ťažko. 

    Výchovne zle zareagujem na svoje dieťa a vyčítam si to... ale aj napriek tomu si v tej chvíli môžem povedať: "Som dobrá mama." Bez pádneho dôvodu zaštekám na svojho mužíčka, lebo som unavená a môžeme si stále povedať: "Som dobrá manželka." V byte samý neporiadok  a môžem si povedať: "Som dobrá žienka domáca." 

    Áno. Som dobrá mama, manželka, žienka domáca... robím to najlepšie čo môžem a viem. Ale aj zlyhávam. Zlyhávam, bývam unavená, mávam migrénu, niekedy lenivá, náladová, bez nápadu,... Jednoducho som obyčajná žena, mama, manželka, žienka domáca. 

    Keď padnem, snažím sa neutápať v pocite viny pridlho. Ten pocit je v poriadku, prirodzený a rovnako potrebný, ale nemusí ma "zožrať".  Snažím sa poučiť, otriasť sa a čím skôr si na účet svojej hodnoty pripísať čo najvyššie číslo. Zmena sa neudeje, ak si poviem, že som bezcenná, že na to nemám. To mi odvahu a silu nedodá.

    Obyčajná mama nie je žiadna škatuľka, do ktorej som uložila seba a ani žiadnu z vás tam nechcem zatvoriť. 

    Obyčajná mama je len slovné spojenie, ktoré som si vymyslela len tak, sama pre seba. 

    Prežívala som krízu, horšie obdobie? Už ktorú v poradí? 

    U mňa to vyzerá asi takto... chodím a na všetkým dookola vrčím, vytáča ma každá prkotina, bez vnútornej motivácie, trochu silene sa zapájam do hier mojich dcér, trochu si poplačem, trochu sa posťažujem kamarátke... prihováram sa v strelných modlitbách Bohu, prečítam si niečo s nádejou, že ma to aspoň trochu preladí, pustím si nejakú motivačnú prednášku, vypočujem si nejakú hudbičku... nie všetko naraz a nie všetko. Vyberiem si z repertoára podľa okolností a časových možností. 

    Hľadám, pýtam sa... Kto som?... Čo som?... Aké je vlastne moje poslanie? Nedávam tomuto svetu málo? Robím ja vôbec niečo osožné?...

    Premýšľam, a pri tom si obhrýzam nechty. Na konci toho všetkého, v pravej či vľavej hemisfére, zašumí: "obyčajná... obyčajná mama."

Ktorá mama je lepšia?

Som toho názoru, že každá z nich je rovnako dobrá, pokiaľ je vnímavá na svoje dieťa, jeho potreby a robí preň to najlepšie, čo vie. Či je to nosenie v šatke alebo vozenie v kočiari, či používa plienky jednorázové alebo látkuje, či dokonca praktizuje bezplienkovú metódu. Alebo či varí deťom raw, vegestravu alebo segedín a pečie bábovku z bielej a nie špaldovej múky.

Z môjho pohľadu a čo som si tak časom sama pre seba upratala, je, že žiadny extrém nie je dobrý. Zlatá stredná cesta. A že aj bio, keď je ho priveľa, môže byť v konečnom dôsledku aj na škodu. 

Každá máme svoju cestu. Mali by sme veriť tomu, čo robíme a byť s tým stotožnené. Každá z nás by mala hľadať zmysel svojej životnej cesty a porozumieť mu. Nemusím zmysel cesty inej maminy chápať a nepotrebujem ani, aby tej mojej každý rozumel. Potrebujem argumenty, ktoré obstoja predo mnou samotnou. Nie sme povinné nikomu nič vysvetľovať, ani dokazovať. A už vôbec robiť veci len preto, že by sme podľa niekoho mali, lebo podľa niekoho je to to správne a dobré. Myslím tým trebárs látkovanie, necumlíkovanie, šatkovanie a pod. Budem sa opakovať, ale každá z nás má iné okolnosti, iné možnosti a vôbec každá z nás je iná a má iné deti. 

A možno dnes nebio mama sa raz, za iných okolností, vydá na cestu bio mamy. A naopak dnes bio mama, za istých okolností, raz "zhreší", poľaví a bude chvíľku plávať proti bio prúdu. 

Máme tendenciu sa často porovnávať, posudzovať. Venujeme tomu veľa energie a pri tom by sme jej viac mohli využiť práve na hľadanie zmyslu vlastnej cesty životom. 

A dajme si ešte dnes prvú otázku.

Čo, podľa vás, najmenej vhodné ste svojim ratolestiam dali na obed z dôvodu, že ste nestíhali, nemali nápad, mali deň blbec, nechcelo sa vám, alebo pre čokoľvek iné?

Napríklad my sme už obedovali párky a aj výživu s piškótami (dupľovanú, veď predsa obed 🙂), alebo čisté cestoviny (ja som rýchlu omáčku chcela uvariť, oni nechceli, iba s maslom a nebudem ich predsa za každú cenu presviedčať) :D

A ktoré netušíte okolnosti tejto otázky, môj krátky článok "Obyčajná mama pochváľ sa" bez čísla 🙂 asi ho nájdete v mojom profile...

Milé maminy,

dovolím si prepožičať nápad od autorky knihy "Dosť bolo dokonalých mám." Uvidíme, ako sa to uchytí. 🙂

Sem tam, vám tu napíšem nejakú otázku, napr.: "Čo najbizarnejšie ste našli v izbe svojho dieťaťa?"

Možná odpoveď je trebárs aj: "V šatníku starú stvrdnutú salámu na kameň :D"

Cieľom by malo byť povzbudiť sa. Prečo práve odprezentovaním toho, čo sa nám nezadarilo, čo v očiach iných možno nie je vizitkou dobrej mamy, dobrej žienky domácej? 

Myslím si, že dnes sa na nás zo všetkých strán tlačí dokonalosť. Čo by ako malo byť, čo je správne a dobré, čo je in, čo všetko treba stíhať a zvládať, že keď sme to a to ešte nerobili, tam a tam neboli, keď naše dieťa nevie to a to, že nežijeme naplno, že sme nemoderné, že sme neambiciózne a pod.

 Nemám dokonalú postavu. Moje bruško je stále voľajaké pokrčené, na nohách mám metličky, som nízka, nie úplne štíhla.

Nemám každý deň dokonalú vizáž. Občas mám aj takmer týždeň neumyté vlasy, čo maskujem ulízaným copom, čo v zime až taký "prúser" nie je, keď ich schovám ešte k tomu aj pod čapicu.

Nalíčiť sa stíham, tak naozaj "poriadne" len výnimočne. A to sa nijako zvlášť "nemachlím," len tak, veľmi nenápadne. A nalíčiť sa tak aspoň tošku (riasenka) to stíham tiež veľmi sporadicky. A pri tom si myslím, že to nie je až tak jedno ako vyzerám, lebo sa to potom občas odrazí na tom, ako sa skutočne cítim. Ale aj pre to málo sa občas ťažko hľadá čas.

Nemám dokonalú domácnosť. Momentálne bývame v prenajatom byte v pôvodnom stave. Upratané sa snažím mať aspoň v rámci možností, ktoré sú občas naozaj veľmi obmedzené a často to tu vyzerá, ako po fláme.

Predsavzala som si raz dávno, že budem piecť každý víkend kysnuté. Pečiem? Občas ani rýchlu obyčajnú bábovku. A keď už, no často ani dobre nevykysne.

Nevarím len zdravo. Skôr by som povedala tak klasicky, tradične. Občas aj vyprážanô. Občas deti majú na obed špagety s kečupom. A dokonca si pamätám na deň, keď som čakala druhú dcérku, že sme obedovali párky. Deťom dám aj sladké a občas aj len z dôvodu, nech je trošku pokoja, nech spravia čo chceme.