"Za oknom krásne bielo. Po byte pobehuje chvíľami viac a chvíľami menej nervózna mama. Čo ešte treba upratať, stromček švihom zdobiť, v kuchyni mi už treba to a hento a tamto... Nevie čosi nájsť. Pýta sa muža. Ten nervóznejšie odpovie a už je to tu, prvá minihádka na prvej prkotinke. A tento scenár sa počas dňa zopakuje ešte zopárkrát. A pomedzi to vianočné rozprávky v TV, alebo hudba z rádia. Viažeme salónky. Bráško doniesol betlehemské svetlo a už nám svieti lampáš. Teta Maňa si už ide od nás tiež pripáliť. Zdobíme stromček. Schyľuje sa k večeru. Kto nestíhal doteraz, striedačka v kúpelni, chystačky pri skrini a zdrkadle. Nie veľké, ale pekní chceme byť všetci. Prestiera sa stôl. Jedno miesto navyše pre náhodného pocestného. Babka prišla z Parchovan ešte včera. Tešíme sa, že je s nami. Má pre nás vždy veselé povedačky. A aj kamarátky z detského domova. Je super mať aspoň na Vianoce doma sestru rovesníčku. Každý zaujme svoje miesto, zapálime edventné sviece a tato berie do rúk štedrovečerné čítanie. A podaril sa mu brept. Chichoceme sa popod nos. Ocino dočítal a žehná nám oblátkou. Pod tanierom peniažtek. Prvý chod, druhý chod... Bráško sa dusí s kosťou z ryby. Je v poriadku. Má z toho nesmiernu zábavu. On sa baví a my všetci vyplašení. Dojedli sme. Odpraceme. Mama vždy nájde chvíľku a darčeky nebadane poukladá pod stromček. Ani dnes netuším, kedy sa tam dostali. To nemohla byť ona, ale naozaj Ježiško. Zvoní zvonček. A je tu chvíľa darčekov. Najmladšia členka rodiny číta menovky a rozdáva. Rozbaľujeme a tešíme sa. Nič veľké, nič drahé... Ale to dnes naozaj nie je podstatné. Teší nás to všetko okolo a najmä, že sme spolu. Ktosí zvoní. Maňa s rodinou. Juuuuuj ale nás tu je. Blíži si polnočná omša. Odchádzam na zbor. Celý kostol spieva Tichú noc. Skutočne dojemné. Pred kostolom sa na nás sypú vločky a pod nohami vŕzga sneh. Šťastné a veselé, úsmev, objatie... aj tebe aj tebe... Všetkým je teplo, aj keď zima. Malé dieťa v jasličkách má isto radosť tiež. Veď to nám prinieslo. Radosť, nádej, lásku... A tá dnes kričí zovšadiaľ. Ideme domov. Zaspávame s ohňom v srdci."

Aj takéto boli často práve Vianoce u nás doma. Veľmi rada kedykoľvek spomínam. A odkaz takýchto Vianoc túžim zanechať aj svojim deťom. Vianoc, keď je rodina spolu. Vianoc, keď nie je dôležité čo v balíčku nájdem. Vianoc, keď spolu chystáme a tvoríme niečo zázračné. Vianoc, keď navštívime aj kostol, pomodlíme sa a pozveme k tomu všetkému aj Krista. Vianoc, keď tu nie som pre seba, ale toho druhého. Vianoc, kde tradícia má svoje miesto....

Aké Vianoce nosíš v srdci Ty a aké chceš odovzdať svojim deťom?

Na záver. Vianoce a mobil.  

Na FB 456 priateľov. V mobile ďalších 200 kontaktov. V mailovej shcánke adries niekoľko desiatok. Komu popriať? Všetkým, väčšine? 

Minulý rok som si tak povedala a skúsila. Nebudem písať sms, maily... Ak sa naskytne skutočne voľná chvíľka. 5 minút, viac tomu nevenujem. Možno pár správ pár skutočne blízkym ľuďom, s ktorými v tieto sviatočné dni z nejakých dôvodov nebudem. A to stačí. Komu chcem ale skutočne priať a najmä venovať svoj čas a 100% pozornosť, sú tí, ktorých mám vedľa seba. Ktorých stretnem osobne. A možno ani nemusím dnes odpovedať na všetky sms, ktoré prídu mne. Že sa sluší? Veď aj áno. Ale nechcem stráviť veľkú časť dňa s mobilom ruke a ťuakním. Ke'd tp raz začne pípať, nuž občas je to naozaj skoro v jednom kuse. A radšej vypínam zvonenie a mobil ide na poličku. Veď to všetko počká. Nepočká, čo je tu a teraz a v mojej tesnej blízkosti. A to neznamená, že tým ostatným neprajem šťastné a veselé, že si na nich v dnešný deň nespomeniem. Ale naozaj sme v takých chvíľach slobodní, alebo skôr otrokmi, lebo nás to naučilo, musíš... mala by si...? Kedysi keď tej technológie toľko nebolo, priali sme tým, s ktorými sme sa stretli. Popriali sme v pár pohľadniciach ešte pred sviatkami poslaných. A nikomu to nevadilo, nik sa nehneval, že mne si neprial. A stačilo to. A každý tie šťastné a veselé mal. Skúsme aj cez tieto sviatky venovať menej času mobilua virtualite a tým, ktorí s nami nie sú a viac realite a tým, ktorí sú v našej tesnej blízkosti a sviatky s nami zažívajú osobne. 

Ďakujem za všetkých, ktorí ma počas adventu čítali. Ďakujem za všetky komentáre, povzbudenia. správy. Nestíhala som na všetko reagovať, odpisovať, spätne sa ešte k nim vrátim. Každé som si ale prečítala. Ešte raz veľké ďakujem. keby nebolo pre koho, nemalo by to zmysel. Vy ste tomu ten zmysel dali. 🙂

Prajem Vám všetkým požehnané Vianoce. Pokojné, radostné, reálne, plné nádeje. Nech malé dieťa v jasličkách nám pripomína, ako veľmi nás Boh miluje. Nech nás upriamuje znova na Božie kráľovstvo, ktoré pre nás pripravil. Nech nám dá nádej večného života a vlieva do sŕdc túžbu po svätosti. 

Vidíme sa v novom roku. 🙂

Nuž, keďže mi to tu ráno vyhadzovalo chúďa obväzom omotaného a náplasťami olepeného koníka, nepodarilo sa mi dnes nahodiť článok. Dostávam sa k tomu až teraz. 

Úlohu Vám predsa len napíšem. A či a kedy si ju ešte splníte, je len na Vás. 

Zrieknem sa čohosi. Sladkosť, káva, obľúbený seriál, jedno jedlo dňa, internetu, televízie vôbec...

Z vlastnej skúsenosti, je dobré, ak prinesená obeť, zrieknutie sa, dostane istý zmysel. Je dobré to obetovať za čosi, kohosi. Možno máte ťažko chorého známeho v okolí, možno prežívate krízu v manželstve, možno má práve Vaše dieťa náročné obdobie, možno viete o túžbe Vašej kamarátky po dieťati, ktorej sa nedarí otehotnieť... Porozmýšľajte a obetujte to za to. Keď Vám bude ťažko, bude Vás lákať čoho ste sa zriekli, spomeňte si, prečo ste sa dnes tak rozhodli. A znovu a znovu to obetujte. Možno inšpirácia aa do budúcna. Možno môžete vrámci možnosti toto opakovať za daný problém aj po dlhšie obdobie. Každodenne, raz, dvakrát v týždni... Podľa svojich možostí a okolností. A ešte mi napadá, že trebárs pravidelnú činnosť toho ktorého dňa, ktorú máte zaužívanú, niekedy zameníte za čas strávený s manželom alebo dcérou, synom.  

A nuž maminky. Veru kráti sa nám to. O chvíľu zapálime aj štvrtú sviecu. Vianoce už klopú na dvere. Verím, že počas víkendu sa nájde príležitosť ešte na jeden "úvahový" článok. Posledné dva dni budem mať asi sťažený prístup k PC, nakoľko už nebudeme u seba doma. Ale dovtedy ešte jedna úloha aj na tento víkend, inšpirovaná nápadom jednej z Vás.

Stále, keď ma ktosi nahnevá, poviem mu, že ho ľúbim. 🙂 

Vravieť druhému ako ho máme radi, objať ho, prejaviť mu lásku v okamihoch, keď spĺňa naše očakávania, správa sa pozitívne, je k nám láskavý... je jednoduché a veľmi prirodzené. Myslím, že väčšinu z nás to často veľa úsilia nestojí. Mne osobne ale často robí problém prejaviť lásku presne v tých opačných situáciách. Deťom, manželovi, svokre... A možno sa naozaj nesprávajú vhodne a primerane v danom momente a istým spôsobom kus pravdy na našej strane v tom ktorom konflikte je, môžeme do situácie vchádzať s milosrdenstvom. Tomu Božiemu sa asi nikdy nevyrovnáme, ale mať ho za ideál v tomto smere a snažiť sa k nemu čo najviac priblížiť, môžeme každý deň. A to neznamená, že prejavíme súhlas so správaním toho druhého. Ale môžeme to urobiť v atmosfére lásky, milosrdenstva a odpustenia, alebo v atmosfére hnevu. Čo myslíte, v ktorom priestore dokáže druhý prijať napokon možno aj kritiku, ponúknutú radu a pod.? Mne stačí spýtať sa samej seba. Znie to možno naivne, ideálne... A ono to takým ani v skutočnosti nie je. Aj mne samej je to často zaťažko. Často ma pýcha premáha a hnev ani nehovoriac a vlastná frustrácia z toho, čo sa mi nedostalo, alebo dostalo zlého. Ale opäť z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že byť milosrdným aj vo chvíľach, keď nám druhý uštedrí skôr "facku" než pohladenie, sa oplatí. A nemýľme si to s tým, že nechám si skákať po hlave a sklopím uši a len si do mňa všetci udrite. Zdravé, láskyplné, milujúce, milosrdné objatie a prijatie druhého. 🙂 Tak ako máme rovnako, keď zlyháme my sami, láskyplne, milujúco a milosrdne objať a prijať samých seba. Boh tak voči nám koná zakaždým. Nech sa deje čo sa deje. Pre mňa asi najkrajší obraz Božieho milosrdenstva, je príbeh Márie Magdalény, ktorý asi bližšie predstavovať nemusím. 

Prajem Vám ešte krásne, požehnané a pokojné posledné adventné dni. Užívajte víkend a už začínajúce prázdniny. Neviem ako vy, ale ja sa neskutočne teším na rána bez budíka a naháňačiek a chystačiek do školy a škôlky. 🙂

Vybrať darček pre mojich rodičov, či už vianočný, narodeninový, akýkoľvek je dosť náročné. Aj keď si nepotrpia, dokonca ani maličkosť často netuším. Je to typ ľudí, ktorí majú hádam všetko (nie vzmysle žeby sme boli bohatá rodina 🙂). A ako sa u nás ešte vravieva, že majú aj "toto co netreba". :D Možno to poniektoré poznáte. Stará škola, "šak aj toto sa ešte dakedy isto zíde, nevyhodím. Alebo... keď tie letákové akcie kadejaké a veď zíde sa a kúpim aj deťom." 🙂 Ale nie v zlom teraz. Sú to prosto naši. Aj toto na nich milujeme. Zas na druhej strane, tam naozaj nájdete pomocníka v každej chvíli. Ešte aj v meste je to rozchýrené, že "šak še spytam Aničky, bizovňe ma". 🙂 A mama veru často má a požičia, daruje... 

Tieto Vianoce tomu nebolo inak. Čo našim? hmmmm... do poslednej chvíle som nič nevyhútala. Dnes mi ale napadlo. Ďalšia klasika našich. "Kde mám zasa okuliare? Šak ľem teraz tu bulľi? Dze som ich zaš dala?" :D A samozrejme, že sa väčšinou takto po byte povaľujú hore dole bez púzdra. Dobrá príležitosť pre moje krajčírske handmade. Prizvukujem veľmi začiatočnícke a hotový Pat a Mat 2v1 som často. Ale našla som si na nete návod, ktorý sa zdal veľmi jednoduchý a skutočne aj bol celkom jednoduchý a rýchly. Zopár chybičiek krásy sa nájde. Ešte mi to kušťok krivo uniká a sem tam sa čosi v stroji zadrhne, ale myslím, že to újde. 

A vrátilo ma to do mojich detských čias. Blízkym som darčeky stále vyrábala. Často to boli dnes už reálne hodnotím, že zbytočnosti, ale vždy sa potešili, ocenili, používali, vystavili... A mne samotnej rovnako takto handmade vyrobené darčeky zakaždým pohladili dušičku, keď si ktosi dal tú námahu. 

A tak mi popri tom mojom šití napadla úloha.

Vyrobím aspoň jeden darček pre niekoho vlastnoručne.  

Myslím, že časovo to ešte reálne je. A zasa nemusí to byť nič zložité. Možno len srdiečko s citátom pozvbudivým pre manžela do peňaženky. Perníkové srdiečko. Domáce rafaelo v peknom balení, šperkovnička z krabičky, stojan na mobil zo starej fľaše od aviváže... Čokoľvek. Myslím, že na nete je inšpirácií viac než dosť. Komukoľvek, čokoľvek. Myslím, že je to naplňujúce nielen pre obdarovaného, ale aj toho kto vyrába a daruje. Lebo radosť rozdávaním rastie. A keď je k tomu treba náš čas, energiu, nápad a vlastne srdce a myslieť na toho druhého v tej chvíli... Skúste... A som zvedavá, čo ste spáchali a potom aj na spätnú väzbu od obdarovaného. Pichnite sem fotku vášho darčeka, ak máte chuť sa pozdieľať. A možno sa navzájom inšpirujeme nateraz alebo aj do budúcna. 

Moje predstavy a plány dneška dostali znova na frak. Teraz už len prepnúť gombík, zrušiť uložené dáta, prijať a uložiť nové, nech môžeme zvyškom dňa kráčať pokojne, teda aspoň vrámci možností.

Preto teraz len veľmi krátko.

Dnes sa budem veľa veľa usmievať. Budem sa snažiť darovať čo najviac úsmevov a pozitívnej energie svojmu okoliu. 🙂

Aké jednoduché sa zdá, nuž uvidíme... 

Ale ten čas nejako beží. Na adventnom venci nám svietia uz tri sviečky a Vianoce sú už veru za dverami. Krátky čas prípravy tento rok. Iba tri plné týždne.

Dnes spomaľme na chvíľku čas pri knihe. Nájdime si dnes chvíľku a čosi si prečítajme aspoň kúsok. 

Možno sa podlhšom čase opäť do niečoho pustíš a v čítaní môžeš pokračovať ďalšie dni. Komu už dlhšie stojí na polici neotvorená Biblia, vezmi ju dnes do rúk a aspoň kúsok si prečítaj. Šikovné čítanie sú Žalmy, Kniha múdrostí, Prísloví... stačí jedna stať, jeden žalm... A pre mňa veľmi pekné a povzbudzujúce čítanie sú Listy sv. Pavla... 🙂

Dobrá kniha je tiež dobrým prostriedkom. K nášmu rastu, k relaxu, k povzbudeniu a rozširuje slovnú zásobu 🙂 A povzbuďme v čítaní aj naše deti. Dnes to veľmi veľmi chýba a je to cítiť. 

Čítajme si spolu. Je to tiež možnosť ako plnohodnotne stráviť spoločný čas s našimi deťmi.

Meškám, meškám maminky ako tak pozerám. 🙂

Možno to vyznie divne, ale nevadí, nič sa nedeje. Ono aj to mi sedí s pointou tohto celého. Sama to nerobiť na úkor seba a svojej rodiny. 

Vymyslela som si, pustila sa do toho, ale nastali aj momenty, keď som sem sadla, zrazu ma doma ktosi čosi potreboval, vyrušil, dcérka sa skôr zobudila... a ja nervózna, že nemôžem dopísať, alebo s reakciou, prosím počkaj chvíľku, dopíšem... a keď som sa tak zamyslela, musela som si povedať, celé zle... teším sa, že sa vám kalendár páči, ďakujem za všetky povzbudzujúce komentáre, ale ak by som ho písala aj za takýchto momentov, šlo by to z mojej strany mimo celú pointu...

Ani sobotňajšie doobedeie u nás doma nebolo veľmi v harmónii s týmto kalendárom a vôbec adventom ako takým. 

A príčinou som bola najmä ja sama. Chŕlila som lávu na všetky svetové strany. Dôsledok posledných týždňov? Kolotoča nekončiacich chorôb a marodovania? Väčšinu času zavretá sama s tromi deťmi doma?... hmmmm... nuž, doľahlo to na mňa a ja som bola hotová fúria. Čo mi tak ale počas toho celého prišlo, aj keď ma ten stav vôbec netešil, bolo znova nevadí, je to v poriadku. Mala si očakávania ako prežiješ advent. Mala si predstavy ako domov vnesieš pokoj. Vstávala si každé ráno so záväzkami ako to dáš inak, lepšie, trpezlivejšie, láskavejšie... A dnes v tom márne hľadáš čokoľvek z tohto zoznamu. Je to ale v poriadku. Každý máme svoje limity. A ty tie svoje teraz príjmy, nehnevaj sa na seba... Zastav sa... niečo ti to chce asi povedať. Naložila si si priveľa? Očakávala si len tú dobrú verziu? Mala si až príliš vzletné predstavy? hmmmmm... 

A do toho našťastie môj mužíček. Prišiel s objatím. Ach ako som ho potrebovala, ach ako ťažko bolo mne spraviť prvý krok. A moja dcéra... mamka nehnevaj sa. Skvelý priestor priznať svoje zlyhanie, priznať, že aj na mamku je toho niekedy už priveľa a nezvládne to. Že je mamka unavená a nevyspatá. Že si mamka svoje vylieva na nich. Prepáč miláčik. 

Poobedňajšie pečenie perníkov prelomilo ľady úplne. Búrka vo mne sa utíšila, aj napáchané škody okolo sa začali odstraňovať. Vďaka Bohu... A na moje veľké prekvapenie po dlhom dlhom čase (lebo u nás je to naozaj boj takmer každú nedeľu) sme mali vrámci možností pokojnú nedeľu. A konečne sme boli všetci spolu na omši. Vďaka ti Bože. Dnes nám bolo spolu naozaj dobre, radostne...

Aký ste mali víkend vy? Ako ste ho prežili? Ktorá ste ešte čosi fajn absolvovali vrámci našej úlohy nájsť si pre seba čas? 

A úloha na dnes?

Popremýšľam, vrátim sa myšlienkami na začiatok adventu, prebehnem si v hlave ako som ho doposiaľ prežila. Či mám na pamäti podstatu, či vnímam tú atmosféru, či sa mi darí možno v tom, čo som si predsavzala... Zatiahnem na hlbinu a znova sa vnorím do odkazu, ktorý celé toto obdobie nesie a ponesiem si ho v srdci aj posledný týždeň.

🙂 majte krásny a požehnaný týždeň a verím, že zajtra si tu čosi nové nájdete. Vďaka za Vaše pochopenie a trpezlivosť, keď nestíham.

Teraz mi ťuklo. Piatok 13. že je dnes. Nuž, ale... čo na tom? Osobne si myslím, že vôbec nič. 🙂 

Šťastný, nešťastný deň? Deň plný smoly? hmmmm... Či piatok, či 13., či streda a 20., či sobota 13.... Myslím, že princíp je iný. Resp. prosto občas nie je. Prosto je to život. Raz si hore a raz dole. Jeden deň sa vyspíš dobre a aj do čoho sa pustíš ide ľahšie. Inokedy zasa vstaneš s boľavou hlavou a máš menej trpezlivosti, menej síl do práce. C'est la vie. 

I keď, že mnohé sa skutočne nedeje len tak náhodou, tomu tiež celkom neverím. Lebo verím v Boha, lebo verím, že má plán s každým jedným z nás. Lebo verím, že často dobré okolnosti sú práve milosťou od neho. Lebo verím, že aj zlé na dobré obráti a neodoženie odo mňa všetku zlobu a nástrahy, ak vie, že mi to bude napokon na osoh. Že ma drží, dvíha, vedie... Nie nasilu. On sa len ponúka. Volím si ho ale slobodne a sama. 

Dnes tak jednoducho.

Zavolám niekomu, s kým som dlhšie nerozprával. 

Možno sú to rodičia, kamarát, brat, sestra, babka, bývalý kolega... verím, že to druhej osobe, pre ktorú sa rozhodnete dobre padne, poteší sa. 🙂 Tak crrrrrn crrrrrn, volali nevolali? :D

Ahojte modrokonikáčky!

Tak trochen voľajako nestíham. Máme trošku fofry dni. Aj som mala snahu, ale nedalo sa vtesnať. Bolo by to nadoraz pre mňa dnes a aj na úkor toho, čo ma viac potebovalo doma. Hádam prepáčite, že sme jedno okienko v našom kalendári neotvorili. 

Hútala som hútala, čo vymyslieť na dnes a spomenula som si na náš zoznam siedmych dobrých vlastností. 

Verím, že často svojim blízkym hovoríme, čo je na nich dobré. Pomenujeme a oceníme ich dobrú vlastnosť, gesto, čosi čo vykonali. Ale domnievam sa, teda teraz vravím najmä sama za seba, často z nás hovorí aj zlosť, hnev, stres, nepokoj... a my pozeráme na svoje okolie optikou negatív. Možno sa aj čosi dobré v konaní druhého udeje, malá iskierka zasvieti, ale stáva sa, že spoza čierne sklá to prehliadame. Sme hlboko zranení predošlým konaním, nenapĺňajú sa naše očakávania, ten druhý nereaguje podľa našich predstáv... A v silnom zovretí si tak nejak tú svoju pravdu držíme a čakáme krok smerom k nám. 

Nedávno v trochu náročnejšom období, keď sme s manželom prechádzali jednou z našich malých kríz a ja som už nevedela ako, bola som frustrovaná z toho ako sa veci vyvíjajú, resp. nevyvíjajú, že všetko pokračuje bezo zmien... Rozhvory boli voľajako náročnejšie vtedy, resp. často veľmi skoro skončili a my sme sa zakaždým nikam neposunuli. Ja som sa naň čím ďalej viac dívala cez negatíva, ktoré som vnímala a myslím, že som mu ich každý deň dala aj patrične už akokoľvek dostatočne najavo priamo či nepriamo. A nevedela som s tým sama pohnúť, zmeniť tento vlastný postoj. Ale vedela som, že to takto nie je dobré a ani nebude a my sa nikam nepohneme. 

Napísala som mu teda list. Skúsila som ale netočiť sa znovu okolo problémov, ktoré sme práve riešili, nedávať kázeň... Písala som len o tom, že ho ľúbim, aj napriek tomu, že to teraz tak nevyzerá, pospomínala som na situácie, vlastnosti, pre ktoré som sa doňho zamilovala a ktoré si cením rovnako aj dnes. Snažila som sa jednoducho nájsť pozitíva, ktoré na ňom vnímam. Reakcia bola viac než dobrá. Nad moje očakávania. Jeho slová zneli: "Presne to som potreboval počuť". Ani som si neuvedomila, ako veľmi aj on potrebuje moje slová povzbudenia, pochvaly... aj mne v tej chvíli bolo ľahšie. Pre svoje starosti, nenaplnené očakávania, zranenia, som prehliadla tie jeho. Zavalila som ho všetkým negatívnym smerom k jeho osobe. Nasledovalo objatie, rozhovor, kedy sa obom veľmi uľavilo a nasledujúce ráno bolo omnoho slobodnejšie a radostnejšie a plné odpustenia. Nie všetko sa hneď vyriešilo, ale ľady sa pohly a pracovalo sa na nám na tom omnoho ľahšie. Otvorených rozhovor pribúdalo a aj keď sa niektoré stále nezmenilo, zmenil sa náš postoj a myslím, že sme znova o veľký krok vpred.

Dnes si napíšem 5 vecí, vlastností, ktoré si cením na svojom manželovi a rovnako aj deťoch a poviem im to.

A kedykoľvek to u Vás doma nebude najideálnejšie, nakopí sa stres, nervozita, povinnosti, alebo Váš manžel bude mať ťažké dni v zamestnaní, Vašemu dieťaťu sa práve nebude v čomsi dariť... Sadnite si k nim a znova im takto vedome, priamo vymenujte čo najviac toho čo na nich oceňujete. Povzbuďte ich. Možno aj sami v tej chvíli vidia len to negatívne, čo v nich je a neveria si. Vrátťe im vieru  v samých seba a pozrite sa na nich skrz všetko pozitávne, čo v sebe ukrývajú. Povedzte im o tom, akým su veľkým darom pre svoje okolie. 🙂

A ako Vaša úloha nájsť si čas pre seba? Čo ste už spáchali a ako bolo? 🙂

Každným dňom tu pribúda foto vianočných výzdob v domácnostiach, stromčekov... Či je to priskoro alebo nie? 

Vyrastala som v rodine, kde sa vianočný stromček staval a zdobil až na štedrý deň a rovnako aj už taká echt vianočná výzdoba a prestierania sa dialo u nás tesne pred alebo na štedrý deň. A preniesla som si tieto zvyky aj do svojej rodiny s manželom. My to robievame takto. Máme na to svoje dôvody.

On to má jednoducho takto a ja takto. Je to každého osobné rozhodnutie a voľba. Majme možno práve v advente viac pochopenia navzájom pre seba, neriešme sa toľko, neposudzujme... Resp. nemusíme mať niekedy snahu podľa mňa vôbec rozumieť fungovaniu toho druhého. Niekedy stačí naozaj začať od seba práve snahou porozumieť najmä samému sebe.

Myslím si, že v zásade nie je nič zlé ani na predvianočnom upratovaní. Umyté okná, vyluxovaný gauč, povymetané pavučiny, lesknúce sa poháre vo vitríne... Sama sa dobre cítim a viem si akékoľvek oslavy, dôležité sviatky a pod. užiť viac v skutočne upratanom byte. I keď na mnohé často čas nie je a učím sa to príliš neriešiť. Ale už sme si našli takú nejakú svoju hranicu poriadku, ktorý sme radi, ak máme. S tromi malými deťmi je to naozaj často taký základ a niekedy aj z neho je nutné upustiť. 

Či už tak alebo onak... Dôležitý je ale pre mňa moment, aby sa to nestalo cieľom, ale aby to bolo prostriedkom k slávnostnejšiemu prežitiu narodenia Ježiša Krista, Vianoc. A ešte zásadnejším je pre mňa fakt, aby sa neazbúdalo, že obdobie adventu je prípravou na Pánov príchod. Rovnako aj jeho druhý príchod a malo by nás upriamovať na večný život. A to znamená predovšetkým nie upratovať a zdobiť všade vôkol seba, ale najmä v sebe. Advent je časom, kedy je dobré stíšiť sa, aktívne sa stíšiť. V tom tichu bdieť a načúvať. V tom tichu hľadať a nachádzať Krista. Skrze neho prehlbovať svoj vzťah s Bohom. V tichu premýšľať o Božom kráľovstve a upriamovať svoje srdce a zrak k nemu. 

Advent je časom zdobiť v sebe všetky zákutia. Takto ozdobení láskavosťou, trpezlivosťou, skutočným počúvaním a prijímaním seba a druhých, štedrosťou, vnímavosťou na potreby druhých,... môžeme byť darom a požehnaním pre okolie. To je ten najkrajší dar, ktorý môžeme na Vianoce k jasličkám zložiť samému Kristovi. Naše obnovené, premenené srdce. Seba darujúcich sa druhým. Seba dávajúc sa celý Kristovi, Bohu. 

Zastavme sa dnes. Aj niekoľkokrát. Pýtajme sa tak často ako je treba, je toto v tej chvíli naozaj to podstatné? Nepotrebuje ma moje dieťa v izbičke pri omaľovánke viac, než neumytý riad v kuchyni? Nepotrebuje v tejto chvíli môj manžel viac moje objatie a prijatie, než kázanie? Nepočká článok až po osobnej modlitbe? Naozaj musím sms dopísať práve teraz, keď mi moje dieťa rozpráva svoj zážitok zo školy?...

Nový týždeň začneme úlohou, ktorá bude platná pre celý týždeň. Resp. je na Vás kedy si ju splníte. Sama dobre viem, že povinnosti často naozaj nepustia, preto to nebudem ohraničovať dneškom. Dnes si ale skúste nájsť čas na naplánovanie tejto úlohy. 

Tento týždeň (do nedele) si nájdem čas (hodinku, dve, čo okolnosti povolia) iba pre seba.

I keď naozaj často platí, "rodič mieni, dieťa mení" a rovnako aj tá druhá známa varianta a často lepšie vypáli čosi nenaplánované, predsa len možno aspoň si vyberte ako ten čas strávite. Ak máte predstavu, iné fixné termíny a úlohy na tento týždeň, aspoň tak cca si povedzte, kedy by to mohlo byť reálne. Pripravte dopredu aj manžela (náš tatinko sa rád aspoň dva dni dopredu psychicky nastaví, pozajtra som sám doma s tromi deťmi 🙂), nech s tým ráta a tiež si svoj čas prispôsobí vašej chvíľke, prípadne si dohodnite maminu, niekoho na pomoc k deťom...

Prišli mi od Vás aj návrhy v tomto zmysle na prechádzku v prírode. Za mňa isto veľmi dobrá verzia takto stráveného času, ale ako tak uvažujem, každá sme iná, každú napĺňa čosi iné a v tomto ročnom období možno aj tie podmienky, okolnosti a možnosti nemusia byť pre všetky vyhovujúce. A teda je to na Vás ako ten čas strávite. Môže to byť spomínaná prechádzka v prírode, káva osamote v obľúbenej kaviarni s knihou v ruke, možno wellnes, masáž, návšteva kaderníka, kozmetičky, alebo aj iba napustená vaňa so zapálenými sviečkami, príjemnou hudbou, svätá omša, čas v tichu pri vyloženej sviatosti... Predovšetkým, nech je Vám to blízke, nech Vám to spraví radosť, nech Vás to dobije novou energiou. 🙂 

Ďalšie dni sa Vám samozrejme ozvem aj s novými zadaniami, zamysleniami. Budem rada, ak sa s nami podelíte, ako ste strávili chvíľku pre seba. 

Prajem všetkým krásny a podľa možností čo najmenej náhlivý týždeň. 🙂

Viacerých nás zasiahla predvčerajšia smutná správa z Prešova. Niekoľko desiatok rodín prišlo v okamihu o strechu nad hlavou a čaká ich začiatok doslova od nuly. Niekoľkí prišli aj o život a mnohí tak o svojich blízkych a priateľov. Smutné a tragické. 

Žiaľ znova sa našli aj takí, ktorí túto situáciu dokázali zneužiť a bez kúska súcitu sa chceli prostredníctvom klamlivých zbierok obohatiť. Nuž, aj takí sme my ľudia... Je to ale veľmi bolestivá pravda o tom, čoho sme schopní, kam až siaha zloba, ktorá je v niektorých zakorenená o čosi viac a má silu takú veľkú, že nerozprávkovo Zlo nad Dobrom víťazí. 

Ale predsa len sa domnievam, že toho dobra a súcitu bolo predvčerom počuť a badať omnoho viac. Prejavila sa veľká solidarita. Ľudia začali bez zaváhania takmer okamžite pomáhať. A to rôznymi spôsobmi. Modlitbou, finančne, konkrétnou materiálnou pomocou, ponúknutim prístrešia... V bežný pracovný deň, počas zhonu a náhlenia sa, sa mnohí dokázali zastaviť, prestať myslieť na seba a svoje potreby, povinnosti a venovať čas pre druhých. Pre mňa osobne je to nádherný odkaz tohtoročného adventu. 

Piatkova udalosť je veľkým nešťastím. Ale ono tak nejak práve táto a mnohé jej pododbné, dokážu byť často pre "divákov" takýchto situácií veľmi poučné. A to v zmysle uvedomenia si, že naozaj mám vo svojom živote veľmi veľa za čo ďakovať a že nič z toho nie je samozrejmé. Často nás to preberie z nášho frflania a nespokojnosti. V konečnom dôsledku si myslím, že takéto udalosti dokážu byť v istom ohľade aj pre tých, ktorých sa to priamo dotklo, posilňujúce. Mám nádej, že po tom, čo si ľudia prejdú všetkými negatívnymi emóciami a veľmi bolestivým a v mnohých smeroch náročným obdobím, vstanú zo zeme o čosi silnejší. Často počúvame ako takéto životné skúsenosti mnohým zmenili pohľad na život. Je to ťažké, ale verím, že zrniečka nádeje sú schované aj na miestach, kde by sme ich najmenej očakávali a dokážu vzklíčiť a vyrásť v čosi omnoho mohutnejšie a nádhernejšie. Pripomína sa mi veľmi krásny obraz horčičného zrnka. Kto ho už videl naživo, vie aké je naozaj veľmi ale veľmi drobunké. A predsa z neho dokáže vyrásť obrovský a mohutný strom. 

Prajem požehnanú 2. adventnú nedeľu. 🙂

Jáááááj maminy, nestíham dnešok nejako. Včera od poobedia frmol a dnes ráno taky veselo. Takže sa ospravedlňujem za dnešné omeškanie. 

Stále som taká nejaká kúsok rozhádzaná z tej trmy vrmy a tak trošku neadvnetne nepokojne sa v túto chvílu cítim. Nuž, nie každý deň je nedeľa. Nádych výdych a verím, že sa to aj vo mne ukľudní, lebo veď nehorí. A po včerajšku ale že doslova si to vravím, veď ti strecha nad hlavou nehorí. Vďaka Bohu za to. 

Už celý týždeň mám v hlave nápad na dnešok, pomohla som si aj Vašimi návrhmi, ale možno nechajme si to na celý víkend. Nech je to v takej pohode slobode, kto ako stíha. 

Upeč niečo, uvar a podeľ sa o to so svojimi susedmi.

A skúste to tak možno spoločne aj so svojimi deťmi. Povedzte im o tom a dajte si to ako spoločnú víkendovú úlohu. Upečte bábovku, koláčik... čokoľvek a choďte aj s ratolesťami, zaklopte susedom na dvere. Podajte im koláč aj úsmev, milé slovo. 🙂 

Dnes len tak krátko a v rýchlosti, ale verím, že tento víkend ešte sem sadnem a čosi viac napíšem. Prajem krásny, pokojný a oddychový víkend všetkým. 🙂

A možno ešte predsa. Kto môžete a chcete, dohľadajte si možno oficiálne číslo účtu od mesta Prešov na pomoc tým, ktorí prišli včera pri požiari bytovky o strechu nad hlavou. Pozor, treba tam myslím zadať aj variabilný symbol, čo je k tomu priradený. Ja myslím, že každé euro sa ráta. A doslova. Aj 1 euro je viac ako nič. A euro k euru... Nuž keby len každý druhý obyvateľ takto prispel. Nuž, pekná sumička by to bola. 

Juhúúúú Mikuláš! 🙂

Tak čo ste si dnes ráno našli v čižme? Ja takto pred dvoma rokmi aj našu najmladšiu bambuľu. 🙂 

Dnes to asi všade bolo veselé. Predpokladám, že najmä pre naše ratolesti. Možno Vás dnes čakajú aj nejaké besiedky, mikulášske vystúpenia... A je piatok. Tak si to aj my dnes spravíme také piatkové, oddychové, už sťa by víkendové. 🙂

Poďme si k tým sladkostiam rozdať aj...

Tipy na dobrý film :D

Poprosím Vás v komentároch počas dňa, ktoré máte chuť sa zapojiť, napíšte jeden tip na film. Nebudem to okliešťovať na komédiu, drámu, scifi... veď možno dnes máme každá náladu na čosi iné. Napíšte názov ale aj žáner. Nech sa nám v tom lepšie orientuje a vyberá. Nechajme sa navzájom inšpirovať a pozrime si čosi z odporúčaní ostatných maminiek. Myslím, že dnes už nie je veľkým problémom si film vyhľadať na nete a stiahnuť, prípadne sa popýtajte známych, alebo si navzájom dohoďte aj linky, dá sa pozrieť online a dokonca ešte stále kdesi aj fungujú DVD požičovne. 

A môže to byť také 2v1. Potešte manžela spoločným kinovečerom. 🙂

Vyberte si z našej ponuky film, pripravte popcorn, chipsy alebo dobré vínko, čokoľvek máte obaja radi a keď ratolesti zaspia, užite si spoločný večer dnes pri dobrom filme. 🙂

Ešte jedna praktická poznámka ku kalendáru!

Väčšinou to tu nahadzujem už večer, lebo ráno mám často frmol, tak aby ste si to vedeli nájsť čím skôr. Nie vždy sa vám to možno už zobrazuje na titulke. Ľudia z tímu MK toho majú často tiež viac než dosť a nie vždy mi to stihnú nahodiť možno na ráno. Ďakujeme za pochopenie. Staší ale ak si otvoríte predchádzajúci deň, rozkliknete si #hashtag  jeden alebo druhý pd článkom a isto tam nájdete už aj nový deň. 🙂 

Majte krásny Mikulášsky deň aj večer. A maminy... nezabudnite aj vy si dnes trošku zamlsať voľajakú fajnú lakocinku. 🙂 Doprajte aj sebe...

"Niekedy naozaj veľa slov netreba." Jáááááj, kiežby som si na túto vetu častejšie spomenula aj ja. Osobne tak nejak badám, že sretávam a poznám naozaj veľmi málo skutočných poslucháčov. Dobrých poslúchačov, pri komunikácii s ktorými mám pocit, že ma počuvajú s úprimným záujmom. 

Sama som často v pozícii, keď rozprávam viac ako je v tej chvíli možno potrebné. Že by mi bolo na osoh vedieť viac počúvať. Asi si to nesiem aj z rodiny, asi si to nesiem aj so svojou povahou. Niektorým z nás to ide tak nejak viac samo od seba a jazyk behá menej a niektoré to stojí viac úsilia držať si ho za zubami. 🙂

Advent je na to viac než dobrý priestor. Advent je časom, kedy sa mnohí z nás snažíme o stíšenie. Ale nech to nie je len stíšenie pasívne. Buďme pri tom aktívni a to tak, že viac napneme svoje uši, viac otvoríme brány svojho srdca a ešte väčmi roztvoríme svoju náruč. Viac počúvajme a prijímajme druhých... skutočne počúvajme, čo nám druhý hovorí. Často sa len počujeme, ale nepočúvame. Neponáhľajme sa tak rýchlo s odpoveďou, nezačnime už v polovici vety toho, kto k nám prehovára, premýšľať nad svojou výpoveďou, ako mu podám svoju skúsenosť, nad radou... Niekedy možno stačí naozaj veľmi málo. "Verím, že je to pre Teba zložitá situácia. Viem ale, že to zvládneš. Si pohotová žena."  "Rozumiem a chápem..." "Budem na Teba myslieť, aby sa Tvoja situácia otočila dobrým smerom."...

Skúsme to... Dnes budem viac počúvať a menej hovoriť.

Skúsme to pri náhodnom stretnutí s kamarátkou, skúsme to v práci, skúsme to doma v komunikácii s manželom, deťmi... 

A možno veľmi dobre uplatniteľné to je aj v osobnej modlitbe. Skúsme pokľaknúť a nič nevravieť. Len počúvať, čo nám Boh hovorí. Aj Jacques Philippe v knihe Čas pre Boha hovorí, že často najkrajšou modlitbou a tým najkrajším prejavom lásky, ktoré môžeme Bohu ponúknuť, je v tichosti sa s ním stretnúť vo svojom srdci. Že práve vtedy sa nám najviac prihovára. 

Povzbudzujem seba aj Vás, aby toto "motto" Oči, srdce a náruč dokorán otvorené a jazyk viac za zubami, nás sprevádzalo celým adventným obdobím. 

Potešil Vás prvý sneh? Nás áno. Aj keď ešte predsa len, bol taký trošku ledajaký, na snehuliake a sane to zatiaľ nie je... Aspoň u nás nie. Ale pohľad von oknom cez padajúce vločky ma pri srdci príjemne zahrial. Také adventné, čo poviete? 🙂

Dnes sa zhrejme vedomím dobra v nás. 

Je dôležité poznať samú seba. Je dobré hľadať pravdu o sebe. To sú prvé krôčiky. Potom prichádza moment prijatia. Len keď sa príjmem, môžem vyraziť na cestu akejkoľvek premeny, trvalej premeny. Prijať sa taká aká som, kým som. Nepýtajme sa ako prvé akou by som mala byť? Pýtajme sa akou som, kým som? Ak poznávame seba a prijímame sa, len tak potom môžeme skutočne a úprimne poznávať a prijímať tých druhých. Cesta k sebe, je aj cesta k druhým. 

Vraj je jednoduchšie vymenovať svoje zlé vlastnosti. Tak sa tým teraz nezdržiavajme a prejdime rovno na tú ťažšiu úlohu. 🙂

DNES SI NA PAPIER NAPÍŠTE SVOJICH 7 DOBRÝCH VLASTNOSTÍ.

A tento zoznam si starostlivo niekam odložte. Kedykoľvek sa Vám nebude dariť, zlyháte, budete sa cítiť ako zlá mama, nie dobrá manželka, alebo si  budete pripadať v akomkoľvek ohľade menej ako žena, s ktorou sa práve porovnávate, prečítajte si ho. Ak sa dá nahlas, možno aj viackrát. Nie je zlé v duchu pokory (ale nie ponižovania sa, podceňovania, ale skutočnej pokory) poznať svoje slabé stránky, svoje chyby a nedostatky. Aj to je pravda o nás a veľmi dôležitá. Ako základný kameň ale použijme tie dobré. Na nich stavajme. Vyťažme z nich maximum a nimi premáhajme a premieňajme, čo nás na sebe škrie, v čomsi brzdí, kvôli čomu si staviame nejaké hrádze a pod. 

Ak som dnes zlyhala ako mama, to neznamená, že som zlá mama. Spomeň si na všetko, čo ako mama robíš dobre a rob to viac, častejšie. Ak som dnes zlyhala ako manželka, to neznamená, že som zlá manželka. Spomeň si na všetko, čo robíš ako manželka dobre a rob to viac a častejšie. Ak si dnes zlyhala ako žena, neznamená to, že si zlou ženou. Spomeň si na všetko, v čom si výnimočná, aké máš talenty a využívaj ich viac a častejšie. 

Prajem sebe aj Vám túžbu hľadať pravdu o sbe, spoznávať ju a každý deň kráčať slobodne v duchu prijatia sa. 

"Moja skúsenosť... v Božích očiach vždy nachádzam kým som. Boh mi zároveň dáva odvahu prijať všetku pravdu o sebe a v modlitbe a osobných rozhovoroch s ním mi postupne odkrýva jeho plán so mnou. S ním sa to všetko deje omnoho slobodnejšie a s nádejou. Často sa nechávam strhnúť očakávaniami z vonka, vzorcami čo sa nosí a čo nie... Umelo sa snažím vtesnať do čohosi, čo mi ale nie je blízke a v čom nie som vo svojej koži. Vtedy viem, že sa treba vrátiť na kolená a nechať Boha dívať sa na mňa a potom sa opäť pozrieť na seba jeho očami."

"Chválim Ťa, že si ma utvoril tak zázračne..." (Ž 139)

Ahoj!

Dnešné zadanie v krátkosti. Potešte dnes svoje deti tým, že im k desiate pribalíte milý odkaz. Alebo niekam prilepíte. A rovnako napíšte akýkoľvek odkaz aj svojmu manželovi. Či už ho pribalíte k obedu, do notebooku, nalepíte na zrkadlo, na chladničku... fantázii sa medze nekladú.

A vôbec sa tejto úlohy nemusíte báť, ani ak máte doma škôlkara, alebo prváčika, ktorý ešte všetky písmenká nepozná. Stačí napísať odkaz na väčší papier a nalepiť na dvere detskej izby. Moja skúsenosť je taká, že dieťa za Vami celé zvedavé pribehne a bude sa zaujímať kto to tam dal a čo je tam napísané. A vy mu to vtej chvíli jednoducho utekajte prečítať. 🙂

Verím, že táto maličkosť Vašim najbližším vyčarí úsmev na tvári a možno aj inšpiruje takým odkazom niekedy inokedy zasa potešiť Vás. 

Tak a dnes možno spomínaná "edukačná zložka" 🙂

Predstavme si v krátkosti Adventný veniec a jeho význam.

O pôvode a histórii adventného venca hovoria viaceré pramene. Spomína sa už v súvislosti s predkresťanskými germánskymi kmeňmi, škandinávskymi národmi a tiež v období stredoveku. Jedni týmto spôsobom očakávali po zimných decembrových dňoch tie teplejšie jarné, ďalší zasa sa modlili k bohu svetla, aby predĺžil dni a vrátil na zem teplo. Dokonca isté pramene sa zmieňujú o vynájdení adventného venca až v 19. stor., keď údajne v hamburskej škole Rauhes Haus, založenej protestantským pastorom Johanom Hinrichom Wichernomom, študenti sa tu v čase adventu svojich učiteľov neustále vypytovali, či a kedy už budú Vianoce. A tak v roku 1839 Wichern postavil veľký drevený kruh, na ktorý položil dvadsať malých červených sviečok a štyri veľké biele sviece. Malé sviečky zapaľoval postupne každý všedný deň v čase adventu a vždy v nedeľu rozsvietil veľkú bielu sviečku. Tak deti naučil vyrátať si počet zostávajúcich dní do Vianoc. Tento zvyk sa vtedy ujal na pôde protestantskej cirkvi v Nemecku, ktorá ho začala dodržiavať. Až neskôr sa adventný veniec vyvinul do menšej podoby so štyrmi prípadne piatimi sviečkami, ako ho poznáme dnes.

Symbolika adventného venca

Ihličie: Symbolizuje trvalý život. Niektoré ihličnany majú aj hlbší význam. Napríklad vavrín znamená víťazstvo nad prenasledovaním a utrpením. Borovica a tis predstavujú nesmrteľnosť a cédru sa pripisuje sila a uzdravenie. Používa sa aj cezmína, ktorá síce nie je ihličnan, no jej pichľavé listy pripomínajú tŕňovú korunu.

A určite neodmysliteľná a nenahraditeľná je aj vôňa živého ihličia. 

Kruh: Tento tvar nemá začiatok ani koniec, čo symbolizuje večnosť, večnosť Boha a nesmrteľnosť duše. Kruh tiež symbolizuje súdržnusť.

Šišky, oriešky a semienka: Primárne sa ako ozdoby na adventný veniec kládli práve spomínané plody zeme. Sú symbolom vzkriesenia, života a spolu so sviečkami a ich svetlom má celý veniec predstavovať večný život.

Štyri sviečky: Reprezentujú štyri týždne adventu. Svetlo v kresťanskom ponímaní opäť znamená Kristus, svetlo sveta.

V dnešnej dobe sa stretávame s mnohými aj inými podobami adventného venca. Nech už si zadovážite, vyrobíte akýkoľvek, majme na pamäti ale jeho symboliku a význam. Nech sa nestane len dekoračnou záležitosťou. Nezabúdajme na odkaz, ktorý v sebe nesie.

"Mne osobne tak nejak z vyššie spomínaného vychádza, že ma má upriamiť na večnosť. Advent je pre mňa vychádzajúc aj zo symboliky adventného venca obdobím radostného očakávania plného nádeje. Očakávaním a každoročným si pripomínaním narodenia Krista, ktorý sám je tá nádej. Pripomína mi, že život na Zemi, ktorý mi bol daný, je darom a milosťou od Boha. Ale že po ňom ma čaká čosi viac a to je večnosť. Pripomína mi, že mám každý deň znova a znova vykročiť na cestu svätosti, ktorá je jedinou cestou k mojej spáse a večnosti."

Odpusťte mi možno maminy, ktoré kresťanskú vieru nepraktizujete tento náboženský podtext. Ale inak mi asi občas nedá. 🙂 Verím, že Vás to príliš neirituje, keď sa tu pár podobných riadkov zčasu načas objaví a nezanevriete na tento kalendár. Verím, že sa práve v období adventu dokážeme akceptovať a rešpektovať. A ono, môžete tieto riadky zakaždým spokojne preskočiť a vynechať. Nie je nutnosť "zhltnúť" to celé. S malou dušičkou dúfam, že pointa nám neunikne a že tá prapodstata toho všetkého je pre nás rovnaká. 🙂

Čítame sa opäť zajtra... 

Mnohé  z nás to isto často zažívame. Ráno vstaneme plné plánov, predstáv, očakávaní, s dlhým zoznamom úloh, čo všetko treba a chceme stihnúť, spraviť, zariadiť, zažiť... Možno vstávame so záväzkom, že dnes budem trpezlivejšou mamou ako včera, láskavejšou manželkou, šikovnejšou gazdinou... A počas dňa sa možno takých chvíľ opakuje viac. Idem do situácie, úlohy s predstavou ako to dopadne, ako to urobím, ako to celé vypáli, ako to stihnem, zvládnem, ako to prebehne... 

Nuž, ale často sa okolnosti zmenia, situácia sa vyvŕbi inak, ktosi alebo čosi nám plány skríži, rozbolí nás hlava, vstávame nevyspaté... (zoznam je naozaj dlhý) A zrazu to tak nejak padá. Osobne s tým často bojujem, prirodzene a automaticky to v sebe mám málokedy, že okamžite mávnem rukou, zareagujem promtne na zmenenú situácia a hlavne bez pocitu hnevu, postoja boja, malého dieťaťa, ktorému nie je po vôli a zamračí sa, dupne si nohou... jednoducho zareagujem akokoľvek negatívne. 

Skúsme celý dnešný deň prežiť práve vedome v postoji, duchu prijatia a vďačnosti... Prijatia a vďačnosti za všetko, čo dnešok prinesie. Dobré aj zlé. Ak sa nám čokoľvek podarí, čosi príjemné udeje, poďakujme za to. Bohu, energii, karme, alebo len tak... každý podľa svojho presvedčenia a viery. Ak sa nám naopak čosi nepodarí, niečo nemilé nás postretne, povedzme si nevadí, nech... ako sú dobré, sú aj zlé dni. O nič nejde. A vďaka aj za to, hoc ma to len naučí nelipnúť tak veľmi na svojich predstavách a očakávaniach alebo byť viac pokorný...

Večer si skúsme v tejto atmosfére nájsť spoločnú chvíľku celá rodina. Sadnime si na gauč, za stôl, veriace rodiny tak môžu urobiť vrámci spoločnej večernej modlitby a napíšme si na lístky za čo všetko ďakujeme. Za čokoľvek z dnešného dňa, ale aj tak v globále. Obzrime sa okolo seba, pozrime na to, čo nám možno príde tak samozrejmé (strecha nad hlavou, šaty čo na sebe mám, chlieb na stole...) čokoľvek, čo možno pre iných tak samozrejmé často nie je. Vložiť to môžeme do košíka, do krabičky... odložme to na nejaké viditeľné miesto. Môžeme sa k tomu kedykoľvek aj neskôr vracať, čítať a ďakovať znovu, alebo vpisovať nové lístky... 

Vďačnosť je cestou k skutočnému prijatiu, k spokojnosti, skromnosti, pokore. Keď ďakujeme, hovoríme tým, že si uvedomujeme, že nič nie je samozrejmosť. Viac si potom čokoľvek vážime. A možno jej  to aj cestou k uvedomeniu si, že často máme a túžime mať viac, než skutočne potrebujeme. A nezabúdajme ďakovať aj za zlé. aj to nás čomusi učí. Paradoxne často práve, ak sa darí menej, ak padneme, zlyháme, ale dokážeme to prijať, vie nás to posunúť ďalej. A väčšionou silnejších, múdrejších a pokornejších. 

"Ďakujem za všetku podporu od Vás, ďakujem za svoju vieru, ďakujem za svoje deti, manžela a ľudí, ktorí prichádzajú do môjho života a nastavujú mi zrkadlo, či už v ňom nachádzam odraz svojich predností, ale predovšetkým svojich chýb a tým ma učia pokore. Je mi to často treba." 🙂 

Prajem sebe aj Vám deň plný prijímania všetkého, čo nás postretne a deň plný vďačnosti. 

Advent sa nám zajtra, dnes začína (kto kedy číta 🙂). 

Kto ho má, zapaľuje prvú sviecu na adventnom venci a my začíname s našim kalendárom. 🙂

Dávam vám to sem ešte dnes, a to preto, aby ste už zajtra nemuseli sem a mohli od skorého rána v duchu prvej mini úlohy.

Skúsme v prvú adventnú nedeľu vypnúť internet, mobil aspoň odložiť na poličku hoc aj zapnutý, vypnúť telku a zapnúť seba a čas pre rodinu. Pokúsme sa dnes naozaj naplno tráviť spoločne čas 100% duchom prítomní. Pripravme si spolu raňajky, obedujme spolu, zájdime na omšu, zahrajme sa spoločenskú hru, prejdime sa, zájdime do cukrárne, čítajme si spolu... čokoľvek, ale najmä spolu bez blikajúcich menších či väčších obrazoviek pred sebou. A veľa sa pri tom rozprávajme a smejme. 🙂 A rovnako aj večer, keď deti zaspia, vymyslime si spoločný program bez telky a mobilu aj s manželom. 

Ja sa na prvú adventnú nedeľu veľmi teším a čo vy? A rovnako aj na Vaše zdieľačky, ako ste prežili prvý adventný deň. 

A možno aj ako inšpirácia na celý advent. Už každý podľa svojich okolností a potrieb, si môžeme nastaviť náš offline režim. Akým spôsobom, čo a nakoľko minimalizujeme, obmedzíme mobil, telku, net, je na vás. 

Možno pár tipov: 

- na net pôjdem len naozaj na max. pol hodku denne (skontrolujem maily, správy, bazarik...), ak to samozrejme nepotrebujete aj k práci

- mobil si napríklad nastavím od 18.00-6.00 rána vypnutie

- odhlásim sa na toto obdobie z FB

- počas víkendu televízor nebudeme doma pozerať

...

Z vlastnej skúsenosti, akýkoľvek technologický detox, v akomkoľvek rozsahu, je fajn a prináša svoje ovocie. 🙂 Ale to je len tip, nie "povinná jazda" kalendára. 

Už ste mi niektoré napísali aj s vašimi tipmi na zadania do kalendára, za čo ďakujem. Pomôže mi to pri jeho tvorbe. Prišiel mi aj postreh, že by bolo fajn nejakým spôsobom si aj trošku priblížiť samotný význam adventu, adventného venca, sviec a pod. Skúsim sem zakomponovať teda aj takú mini "edukačnú" zložku. 🙂 Sem tam čosi aj v tomto duchu sem prilepiť. Samozrejme nie z vlastnej hlavy, ale opriem sa o relevantné a kompetentné zdroje, aby som podala stručný, zrozumiteľný, ale verím, že pravdivý výcuc. 🙂

Teším sa a verím, že Vás tento kalendár inšpiruje, povzbudí, motivuje. S malou dušičkou idem do toho, tak držte palce, nech je nám to skutočne všetkým na osoh. 

Ahojte bambule-ochechule :D, komu oslovenie nezarezonovalo, skúsim trošku formálnejšie... Milé maminy a modrokonikáčky.

Ako som si tak dnes ráno nemohla už spať, prišiel mi na um zasa taký môj malý šiširiši nápad. 🙂 Rozhodla som sa Vám sem "zavesiť" Adventný kalendár.

Nebudú sa v ňom ale rozdávať sladkosti, ani žiadne iné maličkosti. Každý deň si budete môcť rozbaliť nejakú mini úlohu, záväzok, citát, tip na film... Nebudem zatiaľ všetko prezrádzať, nechajte sa prekvapiť. Sama sa nechávam, lebo ako sa poznám, ono mi to bude naskakovať často asi aj veľmi spontánne a nečakane pre ten ktorý deň. 

Ale každopádne mal by to byť taký kalendár plný pozitívna, dobra, zasa v tej mojej možno trošku naivnej viere v praobyčajné ľudské dobro. Verím, že nemusíme meniť celý svet a asi to ani nedokážeme, urobiť všetci dieru do sveta, ale verím, že často stačí naozaj málo, aby bol tento svet lepším a krajším miestom. Že stačí začať od seba, vo svojom mikrosvete, možno len za dverami môjho bytu či domu, pri pokladni v oobchode, v autobuse, na úrade... A že stačia veľmi všedné maličkosti. Tento adventný kalendár chce takéto maličkosti ponúknuť. Predpokladám, že ich každý deň mnohí aj robievame, teraz možno však skúsime vedomejšie? A sledujme, čo sa bude diať...

Budem rada, ak sa zapojíte a skúsite to spolu so mnou. A teraz mi tak napadá... predsa len sa môžu rozdávať srdiečka. Stačí, ak dáš akýmkoľvek spôsobom v komentároch v ten ktorý deň  o sebe vedieť. 🙂

A ak máš zaujímavý tip do kalendára, privítam aj takúto spoluúčasť - môžeš mi v takom prípade napísať súkromnú správu. 

V nedeľu začíname. Teším sa!

Ešte minulé Vianoce som na svoj podnet dostala šijací stroj. Plná odhodlania, že začnem šiť (moja mamina samouk krajčírka pre domácu potrebu je pre mňa v tomto veľkou inšpiráciou). Už som sa za tým strojom videla. Ako si ja isto ten čas nájdem... ako mi to samozrejme dobre pôjde :D... ako sa do toho rýchlo dostanem... už som videla svoje prvé tričko, sukňu, detské tepláčky, prosto samozrejme k svetu videnia hodné hotové plody mojej krajčírskej práce... No prosto už som snívala a snívala. Nuž, ale dosť naivne, nie celkom reálne. 

Takmer dva mesiace ostal stroj v krabici. Nedostala som sa ani k tomu ho vytiahnuť na stôl. Keď som si konečne ten čas našla, moje prvé šitie bolo skrátenie džínsov. Žiadna sláva, krajčír profesionál by asi len zalomil rukami. Ale keď sa dívate z istej dostatočnej vzdialonosti, všetko je v poriadku. Účel splnený, rifle skrátené a vcelku nositeľné. Juj ako som sa vám tešila. Heh... ale žeby ma to podnietilo k veľkému šitiu aj ďalej? Opäť pár mesiacov znova nič. Nedávno som sa pustila do detskej kabelky. Tá je teraz kdesi v skrini stále nedokončená. Dnes som sa znova pustila do toho. Dcérke som zúžila priširokú mikinu. Verím, že ocení. A znova som si skrátila nohavice. Ale čo vám poviem. Tak zdanlivo asi jednoduchá vec vo svete krajčírov, u mňa hotová maturita. Jedna noha krivoľako zašitá, druhá zasa, no nechápem sama, ako som pri zašívani pozahýnala smerom nie z rubej ale vonkajšej strany. :D Poďho vypárať a odznova. A ani tentoraz to nie je žiadna sláva. Zblízka a okom odborníka... asi celé zle, ale... NEVADÍ! Aj napriek nezdarom, celkom ma to baví. A dnes už sa nenechám odradiť prvotnými neúspechmi a nebudem si ani klásť veľké ciele, ale budem robiť maximum zo seba a najmä s radosťou a bez konkrétnych očakávaní, ako to celé dopadne...

A ono to veľmi podobne u mňa vyzeralo aj s pečením tort a kadejakým už mnou vyskúšaným handmade. Čo to viac k svetu, čo to menej. Asi je toto tiež čosi, čo musím naplno v sebe prijať, aby som sa posunula kamsi ďalej. 

Stále ma  prepadávajú chvíľky, keď uvažujem... Ako je to možné? Keď tak trochu stále handmade úspešným ženám a maminám "závidím". Ja som asi horšia v čomsi, nešikovnejšia, menej zručná, keď nie som schopná čohosi takého. Ja si tým nikdy nebudem môcť privyrobiť a už vôbec nie zarábať. 

Celé nazeranie na vec sa teda takto deje v duchu posudzovania a porovnávania. V prijatí istých vzorcov, ktorými som sa nechala oklamať. Tie ženy a maminy sú pre mňa aj naďalej inšpiráciou a obdivujem ich prácu aj naďalej. Úprimne a s prianím tomu druhému. Ale už podľa nich nehodnotím samú seba. Merítkom pre seba chcem byť už len ja sama. A Boží pohľad na mňa. A je to boj každodenný. Každý deň sa znovu prijať, každý deň sa znovu uisťovať v tom, že "lebo ty si ma utkal tak zázračne". 

A tento princíp je uplatniteľný na akúkoľvek oblasť života. A to asi chce byť pointou tohto článku...

Hľadaj tú cestu v sebe a nie vo svete a úspechoch druhých. Najlepšie smernice si dáš len ty sama. Neodboč vľavo len preto, že niekto povedal: "Mala by si, lebo..." ale odboč tam, lebo si hľadala a našla odpoveď sama v sebe. 

A prepáčte, ale nedá mi aj týmto "jazykom": Hľadaj pravdu o sebe vo vzťahu s Bohom a On ti odkryje jeho plán s tebou. Ak pôjdeš podľa jeho značiek a smerníc, cieľ isto neminieš. A vedz, že pôjdeš tou najlepšou možnou cestou. 

P.S.: Prajem sebe aj Vám menej posudzovania druhých a následné porovnávanie sa s nimi, či už to vedie k tomu, že sa vidíme ako tie horšie alebo aj ako tie lepšie. Pretože ani nepravá pokora, ani pýcha nie sú dobrými nástrojmi. Nesnažme sa rozumieť predovšetkým ceste "svojej susedy", ale najmä tej svojej. Nepýtajme sa, ako sa stať tou, ktorou je možno žena, ktorú nejakým spôsobom obdivujem, ako dokázať to, čo dokázala ona? Pýtajme sa, kým som ja, aká je moja cesta? Pýtajme sa, ako byť tou, ktorou som v Božích očiach a aký je Boží plán pre mňa? 

Have a nice day maminy 🙂

Ahojte maminy. 

Už dávnejšie som v tejto "rubrike" nič nenahodila.

Dnes mám pre vás otázku: Ako ste zvládli dnešné ranné odchody do škôlky a školy? Boli cirkusy a nervičky do konzervičky alebo lahoda pohoda? :D

Kto by nevedel VO CO TU GOU, odkazujem na tento článok, skôr než začnete ragovať. 

Zapájajte sa, ak naozaj rozumiete zámeru a ste s ním stotožnené. 

Vďaka, že sa navzájom rešpektujeme, počúvame, resp. čítame a neposudzujeme. Na To sme kompetentné najmä pokiaľ ide o nás samé. 🙂

Have a nice day maminy 🙂

Z času načas ma prepadávajú myšlienky (nepovedala by som, že flrflem alebo sa sťažujem), skôr naozaj len uvažujem... 

Som stále iba s deťmi. Ťahám doslova 24hodinovky. Deti, škola, škôlka, domácnosť, vybehnúť do obchodu... a stále dokola. A keď nejaká zmena, kamsi sa ide... nuž, ale predsa len som stále s deťmi. Mám tak málo času sama pre seba a na seba a so sebou. V podstate žiaden. Manžel chodí do práce a ja stále ten istý kolotoč. On si ide na bicykel, zaplávať, túru, zájde na autosalón... (podotýkam priestor na voľnočasovú akivitu, ventil mu dávam ja sama) To ale problémom nie je. 

Je dobré, ak na potreby svojich manželov myslíme, ak im doprajeme (samozrejme tú hranicu prijateľnú pre fungovanie svojej rodiny si musí každý stanoviť sám, kedy - koľko - ako často). Nie je však dobré zabudnúť pri tom na seba. Myslíme na to, čo potrebuje manžel, deti, často aj širšie okolie. Snažíme sa zabezpečiť, aby sa všetci okolo mali dobre a nič nepostrádali. 

Dnes som sa opýtala nahlas samej seba. Koho ja vlastne keď takto uvažujem obviňujem? Komu dávam za vinu, že ten čas pre seba nemám? Kto mi ten čas a priestor má poskytnúť?

Dopátrala som sa v sebe jedinej odpovede. IBA JA SAMA!

To nie moje tri deti a všetko čo potrebujú zabezpečiť mi ten čas a priestor nedáva. To nie môj manžel, ktorý máva občas veľa práce a občas si dopraje voľno aj mimo nej a nás mi ten čas a priestor nedáva. 

Čas a priestor pre seba si nedávam ja sama. Sama si ho nevytváram, nevymedzím, nezabojujem oň...

A pri tom je to tak dôležité nielen pre mňa, ale práve pre moju rodinu. 

Môžem sa akokoľvek, koľkokoľvek obetovať pre svoje deti a manžela. Môžem sa snažiť akokoľvek všemožne im zabezpečiť všetky ich potreby, napĺňať ich túžby a očakávania... Ak sa nebudem pýtať občas v prvom rade aj na tie svoje (a to nie je žiaden egoizmus) a nebudem hľadať možnosti ich naplnenia a dôsledkom toho celého bude moja frustrácia, nervozita, netrpezlivosť, podráždenosť... v konečnom dôsledku to bude celé kontraproduktívne a svojej rodine v mnohom na osoh nebudem. Nie najmä v tom čo potrebujú najviac. Moju vľúdnosť, láskavosť, pohodu, úsmev...

A očakávať, že mi ten priestor bude núkať sám manžel, deti, že budú v tomto smere najmä oni aktívni a iniciatívni... áno, bolo by to pekné a nevravím, že aj taká situácia sa neudeje, aj keď výnimočne... V prvom rade si ten čas a priestior ale musím vymedziť sama. Manžel aj deti nám ho doprajú. Ale byť iniciátorkami musíme byť samé. Aj motivácia musí vychádzať z nás samých. A mať na pamäti prečo to robím. Zámer je dôležitý. Aby bolo spokojné okolie, musím byť spokojná ja sama. A čím viac dokážeme s láskou a prijatím dopriať sebe, myslím, že priamo úmerne k tomu dokážeme potom o to viac tak naozaj v atmosfére bezpodmienečnej lásky dopriať aj blízkym. 

Článok nemá byť objavom Ameriky, patentom na múdrosť, ani ničím podobným... Rada by som ním seba samú a možno aj poniektoré z vás povzbudila k tomu, aby sme nezabúdali na seba. Aby sme sa pýtali aj na svoje vlastné potreby a túžby a neočakávali ich naplnenia iba zvonka. Aby sme sa napájali na seba (v mojom prípade aj na Boha, ktorý v tom má pre mňa najväčšiu úlohu) a mali odvahu si vymedziť a "ukradnúť" v spleti všetkých povinností aj čas pre seba. Nech už ho trávime akokoľvek. Dôležitý je zámer, s ktorým to robíme. A rovnako nám prajem, aby sme sa nenechali oklamať myšlienkami, že keď takto uvažujeme, sme v tej chvíli sebecké. Naopak sme milujúce sami seba, lebo iba tak môžeme skutočne naplno milovať aj tých okolo.

    DOKONALOSŤ. "Číha" na nás z každej strany. Snaží sa nás o čomsi presviedčať takmer v každej oblasti života. 

    Ak Ťa máme nazvať úspešnou, musíš to... Ak Ťa máme nazvať krásnou, mala by si vyzerať takto, vážiť toľkoto, nosiť hento... Ak Ťa máme nazvať dobrou mamou, očakávame, že sa budeš správať takto... Ak máme Tvoje deti chváliť, mali by zvládať toto všetko... dalo by sa pokračovať v čomkoľvek a akokoľvek. Doplňte si každá podľa seba... Povedzte si nahlas, v ktorej oblasti pocit, že musím byť dokonalou okliešťuje Vás. Resp. kde pociťujete, že by ste mali byť v hociakom smere lepšia, že by ste mali viac, inak...

    Počúvame často, čo by sme mali, ako by sme to mali, čo sa od nás očakáva. Sama týmto pocitom niekedy podlieham. Píšu tu - hentam, prednášajú, že úspešná žena je taká a hentaká a každá by mala vlastne sa touto cestou uberať a čosi veľké dokázať. A zrazu vidím seba, obyčajnú mamu, čo je už šiesty rok na materskej a nie žeby jej to občas neliezlo na nervy a nie žeby z toho kola nechcela raz von, ale cíti, že je to takto teraz ok, že ju to potrebuje práve tu a na 100% alebo aspoň na 95%. Že sa jej zdá správne, že kým ju nič zvonka netlačí, že je dobré byť tu pre to dieťa do troch rokov takmer 24 hodín denne (samozrejme občas vypnúť treba), ale hádam si rozumieme. Ak niekomu táto cesta vyhovuje, je to ok, každá sme iná, každá všetko cítime a vnímame inak, každej funguje čosi iné. Len... asi tušíte kam tým mierim... nečakajte to od nás všetkých. 

    A ono tých oblastí, kde sa to u mňa v tomto zmysle bije je viac, ale nechcem Vás tým teraz zavaliť.

    Vychádza mi ale jedna rovnica. To mi nejako pomáha s týmito pocitmi zatočiť. Čím bližšie Bohu, tým menej ma tieto pocity dokážu ovládať a ťažiť. Lebo v Bohu viem kým som, poznám svoju hodnotu v jeho očiach, ktorá bez ohľadu načokoľvek neklesá. V jeho očiach som, nech robím čo robím, nech vyzerám akokoľvek, nech sa zachovám akokoľvek, nech cítim čokoľvek, nech som dokázala a stihla dnes, včera čokoľvek... som jeho milovanou dcérou. Nežiada odo mňa dokonalosť, možno jediné maximum, ktoré si pýta je, aby som Mu darovala celé svoje srdce, nielen kúsok.

    Túži po každej z nás so všetkým čo máme či nemáme a postrádame, so všetkým kým sme. Také aké sme. 

    A ak sa v niečom skutočne chceš zlepšiť, cítiš, že to treba viac, lepšie, inak, rob to, ale pre seba, nie preto, že povedali že by si mala... preto, že to sama chceš a dáva Ti to zmysel. 

    Kto potrebuje našu 100% pozornosť, záujem tu a teraz? Kto je fyzicky vedľa nás, alebo kto je "za našim mobilom", kdesi tam či hentam? 

    Zdá sa mi smutným paradox, že ľudia nám fyzicky blízki a prítomní, možno často pociťujú malý, resp. nie skutočný a úprimný záujem z našej strany. Že, ak by sme sa opýtali našich detí, maželov, manželiek, priateľov..., na to, či pociťujú skutočnú pozornosť a vnímavosť od nás, keď sme im nablízku, keď sme spolu doma, na výlete, v cukrárni, na prechádzke, v kancelárii... kdekoľvek, ale prosto spolu vedľa seba, že žiaľ odpoveď by možno znela NIE. Alebo možno, že áno, sme spolu, ale nie tak skutočne, naozaj. Fyzicky, ale nie emočne, nie že sa naplno vnímame a počúvame, registrujeme.

    Prečo? Viete, lebo môj manžel, manželka, mamina, tatino, má tak často mobil v ruke. Aj keď prídem, chcem sa čosi spýtať, porozprávať, ukázať mu niečo, neodloží ho. Počúva ma a díva sa ďalej do mobilu, nie mne do očí. Alebo mi povie, že práve nemá čas a pošle ma preč. Alebo zareaguje, ale nervózne, pretože som ho vyrušila, pretože to v tom mobile je preň zjavne v tej chvíli dôležitejšie. Alebo len prikývne a ja vidím, cítim, že ani nepočul, čo som vlatne povedal, že jeho záujem nebol skutočný. 

    Obdobie, odkedy mám obyčajný tlačitkový mobil bez internetu, mi to znova pripomenulo, resp. upriamil moju pozornosť viac aj na tento moment.

    To neznamená, že záujem o ľudí, ktorí nie sú v mojej fyzickej blízkosti, priatelia, ktorí žijú od nás ďaleko, alebo ktokoľvek, kto s nami fyzicky z rôznych dôvodov nie je tak často, že záujem o nich je menší, že nie je, alebo čokoľvek v tomto zmysle. Ale začala som vnímať, že kvôli záujmu o nich, komunikácii s nimi, som často uberala, resp. nedávala tým, ktorí to v tej chvíli potrebovali najviac. Tí, ktorí boli vedľa mňa. Upozornilo ma to na fakt, že musím popracovať viac na tom, byť skutočne prítomná tu a teraz a najmä pre ľudí, ktorí sú tu a teraz a predovšetkým v mojej tesnej blízkosti. Že nestačí sedieť spolu v obývačke, a pri tom držať v ruke mobil, písať na whatsappe, rolovať FB a cez tieto činnosti komunikovať s mojimi deťmi, manželom, sestrou, čo prišla na návštevu a pod. Že to nie je ten záujem o nich, pozornosť, ktorú odo mňa očakávajú a v tej chvíli potrebujú. Že rovnaký prístup vadí mne samej voči mojej osobe.

    Nech nás možnosť virtuálnej komunikácie, aj keď často potrebnej a nápomocnej, neprevalcuje natoľko, že jej budeme prikladať väčší význam, ako tej reálnej z očí do očí. Buďme predovšetkým blízko tým, ktorí sú tu a teraz vedľa nás. Pretože často sa stáva, že naozaj platí, tak blízki a predsa tak vzdialení. A preto oči, uši a najmä srdce otvorené a prítomné tu a teraz, pre všetkých, ktorých máš v tej chvíli najbližšie. 

    Práve som opäť dočítala maminku, ktorá sa tu rozhodla písať o svojich problémoch s prsiami.

    Vďaka za všetky otvorené ženy, maminy, ktoré sa dokážu podeliť, pozdielať a nás ostatné tak často inšpirovať a motivovať. 

    Často prichádzam do kontaktu s podobnými inšpiratívnymi článkami, či už tu, inde na internete, v časopise, alebo aj v dokumentoch v televízii. Nech už sa týkajú zdravotných problémov a ich zvládnutia, alebo aj čohokoľlvek iného. Vedia nakopnúť a ak sa momentálne naozaj nemám zle, pripomenú, že treba byť vďačný a rád a vážiť si čo mám. Že netreba občas frflať. Znova si intenzívnejšie uvedomím, čo je naozaj podstatné, že sa netreba toľko ponáhľať, že možno sa zaoberám skutočne zbytočnosťami, nehovoriac, že sa nimi niekedy nechávam zbytočne vyvádzať z miery. A že im venujem možno viac energie, ako si skutočne zaslúžia. A najmä tej negatívnej cez ne veľa plynie. A že nemám málo. Lebo možno materiálne nie veľa, ale základ je a zdravie je a rodina pokope. 

    Len čo ma mrzí, že si musím priznať, že občas to funguje len v režime krátkodobej pamäte. Že presne v tom okamihu to tak nejak silno zarezonuje, ozýva sa, precíti sa a ľahko sa aj chvíľku žije. Ale ako si dni ďalej plynú, ako riadky, písmenká, obraz postupne po troške z mysle vyprcháva, nové nastavenie trochu opäť bledne. Rutina je späť a občas aj staré frflanie, na to, čo vlastne ani problémom nie je. Vidina lepšej matérie, ktorá nás ale šťastnejších neurobí (možno len na chvíľku a skôr povrchne). Honba za všetkým, čo treba dnes stinúť, stres a nervozita... 

    Jedno šťastie, že vždy sa v pravú chvíľu opäť čosi objaví, čo vráti na zem. Čo vráti k sebe a podstate. Pomáhajú aj lístočky na chladničke. Citát, myšlienka, z písma, knihy... Stále dookola čítať a pripomínať si a ráno sa budiť s modlitbou na perách:

    "Ježišu, odovzdám Ti tento deň. Odovzdávam Ti svoje plány. Nech neprehliadam, čo je v danom momente naozaj dôležité a nech s pokojom prijímam, ak sa veci dejú nie podľa predstáv."

    Prajem Vám aj sebe dobrú pamäť 🙂, veľa inšpirácie zvonka a následne veľa vnútornej motivácie vidieť veci okolo nás v dobrom svetle, pozitívne, vidieť, čo je podstatné, nezabúdať na seba, oddych, čas pre blízkych pravý plnohodnotný a skutočnej úprimnej pozornosti pre druhých, uvedomenie si toho, čo máme a každodennú vďačnosť za všetko... aj za to, že ráno vyšlo slnko a my sme sa prebudili a môžeme prežiť jeden nádherný deň. Lebo taký môže byť každý, ktorému tú šancu dáme. Bez ohľadu na čokoľvek.