Výsledky vyhľadávania pre slovo “#strach”
🔑 Čo by ste urobili, keby ste sa nebáli?
🤔 Predstavte si na chvíľu, že strach neexistuje. Že nemáte obavy z toho, čo si o vás pomyslia iní, že sa nemusíte báť urobiť krok, ktorý ste už dlho odkladali. Aká by bola vaša prvá reakcia?
🧠 Strach je prirodzený, ale paralizujúci. V 80% prípadov sa strach z neúspechu ukáže ako neopodstatnený, keď sa pozrieme na veci z inej perspektívy, máme pocit úľavy. Strach je biologická reakcia na hrozbu.
💡 Strach je niekedy len signál, že ide o dôležitú zmenu. Prekonaním strachu sa často otvárajú nové možnosti, ktoré nám predtým boli neznáme. K
🔄 Strach a úspech sú prepojené. Väčšina úspešných ľudí priznala, že práve rozhodnutia, ktoré si vyžiadali prekonanie strachu, boli tými, ktoré najviac formovali ich životy. eď sa naučíme strach ovládať, môže nás motivovať. Strach pred zlyhaním môže byť kľúčovým podnetom pre rast.
💬 Otázky na zamyslenie:
Čo je najhoršie, čo sa môže stať, ak sa rozhodnete konať?
🔑 Zvládanie traumy je kľúč k vnútornej slobode
👁️ Stalo sa niečo, čo vás na dlhé roky ovplyvňuje. Možno je to konflikt v práci, vzťahové problémy, alebo ťažká skúsenosť z minulosti. Trauma nie je len to, čo sa stalo, ale aj to, ako ju teraz prežívate. Keď sa sústredíte len na samotnú udalosť, akoby ste znovu a znovu otvárali tú istú ranu. V skutočnosti je to o tom, čo vám tá udalosť ešte stále dáva. Možno vám spúšťa strach, hnev alebo neustálu úzkosť. A to je práve to, čo si treba uvedomiť a naučiť sa s tým žiť. Je to hlavne emočné väznenie, ktoré sa stále môže zobúdzať v našich reakciách na každodenné situácie. Aby ste sa oslobodili, musíte sa naučiť správne pracovať s emóciami, ktoré s traumou súvisia.
🌱 Trauma ovplyvňuje nielen náš mozog, ale aj naše telo. Všetky nevyriešené emócie môžu viesť k chronickému stresu a fyzickým problémom.
🌱 Emocionálna integrácia, čiže schopnosť prijať bolestivé spomienky a neísť do boja alebo úniku, môže významne znížiť úzkosť a depresie.
🌱 Trauma neexistuje len v našich spomienkach, ale aj v našich telách. Naše telo si pamätá každý emocionálny zážitok, a preto sa spúšťa aj po rokoch.
👉 Koučovacie otázky, ktoré vám môžu pomôcť:
Akú emóciu spúšťa konkrétna udalosť a čo vám stále dáva?
Stres je prirodzený. Záleží na tom, ako sa k nemu postavíme.
Nesmierny stres, nervozita, očakávanie čo bude, čo nebude, aké to bude.
Aj strach. Možno nie logický, ale rozhodne prirodzený. A prekvapenie zo seba samej, že to takto intenzívne prežívam - ja, ktorá predsa zvládne všetko. Pchá! 😐😕😔
Zažili ste niekedy podobnú situáciu?
Ja aj včera ráno u stomatochirurga. Môj prvý chirurgický zákrok v ústnej dutine 😱. Nevedela som čo sa bude diať ani ako to dopadne. Dopadlo to dobre, zatiaľ, uvidíme do troch týždňov keď sa miesto, kde bol kedysi schovaný zub, zahojí.
♥️Nesmierne som vďačná pani doktorke, že mala pre mňa pochopenie a trpezlivo mi popisovala každý úkon, ktorý sa chystala urobiť. Aktívne som si vypýtala komentovanie zákroku a už toto bolo pre mňa významne nápomocné - postarala som sa o seba. Veľmi ma to upokojovalo.
Stres bol aj naďalej, nohami som si pokyvkávala, aby som to napätie niekam pustila, ale ani si neviem predstaviť v akom napätí by som bola, ak by som na začiatku nebola aktívna, alebo ak by pani doktorka pochopenie nemala a nemo by si vykonala svoju prácu.
#strach, dcéra skoro 10 rokov sa začala hlavne večer všetkého báť stále musíme byť pri nej, je dosť plačliva v poslednom období je proste taká ako v stálom strese... Čo to môže byť... Ďakujem.
Chlapec s rodičmi každý rok cestoval vlakom k babke na letné prázdniny a rodičia sa na druhý deň rovnakým vlakom vracali domov.
Potom jedného dňa chlapec povedal svojim rodičom:
,,Už som dosť veľký, mohol by som ísť tento rok k babke sám?"
Po krátkej diskusii rodičia súhlasili.
A tak stoja spoločne na nástupišti, lúčia sa s chlapcom a dávajú mu posledné rady, zatiaľ čo chlapec opakuje: ,,Áno, viem, povedali ste mi to už stokrát...!“
Vlak sa chystá odísť a otec zašepká: „Syn môj, ak sa budeš cítiš zle alebo sa báť, toto je pre teba!“
A niečo strčí chlapcovi do vrecka.
Teraz je chlapec prvýkrát sám vo vlaku, bez svojich rodičov...
Pozerá sa na krajinu cez okno, aj keď tú cestu už pozná
Okolo neho chodia cudzí ľudia, sú hluční, vchádzajú a odchádzajú z kupé, sprievodca krúti hlavou nad tým, že je sám.
Chlapec sa zrazu cíti čoraz nepríjemnejšie.
A začíná sa báť.
Sklopí hlavu, stúli sa v kúte sedadla, slzy sa mu tlačia do očí...
V tejto chvíli si spomenie, že otec mu vložil niečo do vrecka.
S trasúcou sa rukou vytiahne kúsok papiera a číta: „Syn môj, sme v poslednom vozni...“
Takto to v živote býva.
Musíme nechať svoje deti ísť, veriť im.
Ale vždy sme pripravení byť v poslednom vozni, aby sa nebáli.
Zostávame blízko nich, kým sme nažive...
Zdroj: FB Odin-odkaz Pre Budúcnosť
Spravili ste vodičák na prvý krát ?
... "mladá slečna, bohužiaľ dnes to nebude ..." Slzy sa mi tlačili z očí. Tá blbá STOPka!
Bolo leto - 15 rokov späť, plná očakávania, že aj ja budem mať konečne vodičák! Zapísala som sa na vodičský kurz a drvila som sa poctivo teóriu každý deň. V skupinke nás bolo pomerne dosť. Všetci sme to chceli mať rýchlo za sebou. Ale teória je iná ako prax. Čakali ma prvé jazdy pod dohľadom inštruktora. Vtedy si hodená rovno do ostrej premávky, ukáž aká si frajerka! Blížim sa ku kruhovému objazdu, som v pomykove - kto má prednosť ? Teória mi prebiehala hlavou, ale nejako ma ruky i nohy neposlúchali. Inštruktor mi vravel raz doľava, potom zasa doprava, ešte k tomu aj preraďovať, ako to mám všetko zvládať? Veď nie som superžena...
Vzala som varechu, zapichla ju medzi epedy nášho gauča a predstavovala som si, že som v aute a preraďujem rýchlosti : 1 -2 -3-4 a 5 - hudba budúcnosti. Na druhý deň som robila tú istú chybu. Stále som sa pozerala na páku počas jazdy. Ďalšia jazda, potom ranná špička. Spotená ako myš. Vôbec som si neverila. Blížil sa termín skúšok...
Testy som zvládla na jednotku a čakala ma jazda. Mala som také nervy, že som minula dva balíky servítok na WC. " Nech sa páči, kto je na rade?" Sadnem do auta, začalo mi škvrkať v bruchu, čerstvo po detoxe, tak môžeme ísť na to. Naštartovala som a počúvala pokyny policajta. "A teraz Vás poprosím zabočte doprava." Blížim sa ku križovatke v tvare T, "A teraz pokračujte plynule"...potom som pokračovala na kruhový objazd a ocitla sa pred autoškolou. Vedela som, že sa niečo deje ... "Mladá slečna, bohužiaľ dnes to nebude, Vy ste tú STOPku nevideli?" Slzy sa mi tlačili z očí. Tá blbá STOPka! Presne pri tej križovatke! Nieeeeee! Končím!
Deň "D"
Vyhlásili ďalší opravný termín jázd a cítila som sa ako neschopná. Stretla som v ten deň známe tváre, trošku ma to upokojilo. Bol krásny slnečný deň a privítal nás pozitívne naladený policajt. To mi dodalo istotu. "...dnes to dáte, ok? "Ani neviem ako to zbehlo, síce mi zdochol motor na križovatke, ale prešla som hladko rovno pred autoškolu k našej cieľovej stanici. "Blahoželám !" - toho policajta doteraz milujem. Ten deň som si zapamätala - stala som sa superženou!
Ako som prekonala strach zo šoférovania
A teraz čo? Buď budeš revať, alebo to dáš. Mám to v živej pamäti - večer okolo ôsmej hodiny som sadla do auta. Bol krásny letný deň. Naštartovala som...
Chvalabohu, ja mám vodičský! Pred takmer 15 rokmi som držala v ruke svoj prvý vodičský preukaz s myšlienkou, že budem brázdiť ulicami Londýna každý deň. Realita bola však iná. Kartička zapadla prachom na neuveriteľných päť rokov.
Bývali sme na sídlisku, kde bolo všetko "poruke". Keď už horelo, odviezol ma ktokoľvek z rodiny - od otca až po deda. Všetko sa zmenilo narodením prvej dcéry. Väčší obchodný dom bol pár zastávok od nás, moji rodičia vzdialení takmer 20 kilometrov a v tomto čase odlúčenie od partnera. Uvedomila som si, že musím ísť ďalej a nevzdávať sa.
Vygooglila som si info o kondičných jazdách a začala som postupne. Pred prvou jazdou som navštívila WC niekoľkokrát, a po nej som prišla spotená ako myš. Vravím si - Bože, na čo som sa to dala? Ešte deväťkrát som bola pustená do ostrej premávky a nakoniec prišiel deň D. Mám to živo v pamäti.
Večer okolo ôsmej hodiny som sadla do auta. Bol krásny letný deň a naštartovala som. Cieľom bolo obchodné centrum a cesta späť. Ruky sa mi triasli a zrazu som sa ocitla priamo na ceste. Šla som asi 40 km/h a celý čas som bola v pozore, sústredená na maximum. Cítila som obrovskú zodpovednosť voči sebe a voči mojej rodine. Prišla som do cieľa - a teraz zasa späť. A to nie je všetko...
