„Mami, mamiiiiiii ona mi vzala bábiku a ja som sa s ňou prvá hrala!“ Rev, hádka, naťahovanie o hračku, ktorá pre deti znamená celý svet. „Daj jej tú bábiku, ona je maličká a ty veľká! Vezmi si inú hračku!“  „Ale mami...“  „Povedala som daj jej ju a hotovo!“Obrovské sklamanie, slzičky v očiach, ale dievčatko poslúchlo a bábiku odovzdalo mladšej sestre.

Neboli to moje deti, nebola to moja vec, tak som bola ticho, ale nedalo mi a v duchu som sa nad situáciou zamyslela. Staršie dievčatko sa krásne v tichosti dlho hralo so svojou bábikou. Mladšia behala po chodbe, vystrájala, od dobroty už nevedela, čo so sebou a tak - očividne znudená, sa rozhodla spraviť zle svojej sestre. Prišla a tú bábiku jej vzala. Nehrala sa s ňou, nepotrebovala ju, len ju v ten moment chcela, lebo ju mala tá druhá. Je to klasická situácia, s ktorou sa stretávam veľmi často a podobné situácie riešim aj doma.

Skutočne má na bábiku nárok mladšia len preto, že je mladšia? To mám mať v živote výhody či nevýhody LEN preto, že som žena, že som mladšia, že som rýchlejšia, že som blondína...? Pre nič iné? Kde je slušnosť a kde iné prednosti a podstatnejšie veci!? Ich mama zareagovala, tak ako zareagovala, ale je to správne? 

Ideálne dobrý či reálne zlý  

Mám tri deti a je mi absolútne jedno, kedy sa ktoré narodilo. Ten, kto si vezme hračku ako prvú, má na ňu nárok. Druhý v poradí musí počkať, kým sa prvý dohrá a až potom si ju smie vziať. Snažím sa ešte o kompromis, aby sa deti hrali spolu,  ale ak to prvé nechce, nenútim. Tiež deťom prízvukujem, že všetky veľké hračky sú spoločné, no dovolím, aby každý z nich mal niečo, čo patrí len jemu. Učím ich ale podeliť  sa o to. Podeliť sa totiž do budúcna znamená získať si priateľov, a ak niečo dáš, niečo dostaneš. Ale nenútim. Je na ich zvážení, čo urobia a čo si myslia, že je v tej chvíli správne.

Lenže tu sa dostávam od ideálneho sveta plného poníkov a dúh do sveta skutočnej reality. V normálnom svete to, bohužiaľ, takto nefunguje. Žiadna úcta k starším či tehotným, žiaden rešpekt v práci ku kolegom, žiadne čakanie u lekára podľa poradia, v akom ste prišli. Viem to podľa seba. Mama ma až príliš dobre vychovala.

Deti milujem, sú môj život. Možno práve preto som k nim začiatkom mojej praxe bola až príliš tolerantná. Neskôr som prišla na to, že nie každá ich výhovorka je pravda a ďalšia opravná písomka neznamená, že dieťa bude mať lepšiu známku. Dospela som preto k názoru, že dieťa má pociťovať nielen od rodiča, ale aj od učiteľa, že je milované, no zároveň musí mať určené hranice, ktoré musí dodržiavať. Akonáhle to tak nie je, malo by dostať "stopku," ktorá mu povie, že to prehnalo.

 A čo by som radila rodičom, ktorí majú doma živé a neposedné dieťa? Svoje odporúčania dávam do niekoľkých bodov:

• Opakujte svojim deťom, že ich milujete. Deti to potrebujú počuť rovnako ako vy vo svojom živote. 
• Dávajte deťom svoju pozornosť. 
  Viem, je ťažké venovať sa práci, domácnosti a aj rodine. Ale ak deti nemajú pozornosť doma, hľadajú ju napríklad v škole. Častokrát na seba potom upozorňujú vyrušovaným na vyučovacej hodine. Prípadne si hľadajú partiu kamarátov (a nie vždy správnu), kde sa cítia dobre, pretože tu majú možnosť sebavyjadrenia.
• Stanovte si pravidlá a hlavne ich dodržiavajte. 
  Prideľte deťom nejaké domáce práce a dozerajte na to, aby ich splnili. Vďaka nim sa vaše deti naučia zodpovednosti a vám ostane tiež viac času napr. aj na rodinu. Pokiaľ dieťa svoju úlohu nesplní, malo by dostať primeraný "trest" napr. vo forme inej práce navyše plus splnenie aj prvej úlohy. Tak sa vaše dieťa naučí, že každý skutok má svoje dôsledky.
• Odmeňujte svoje deti.
  Keď dieťa prinesie dobrú známku zo školy, pochváľte ho. Pozitívna motivácia je lepším prostriedkom na rast osobnosti, ako karhanie prípadne výčitky. Za splnenie pravidiel môžete dať dieťaťu niečo čo si skutočne želá, prípadne s ním môžete ísť na nejaký pekný výlet.
• Dávajte deťom ďalšie šance. 
  Ak dieťa opakovane zlyhá v nejakom predmete, alebo v živote porozprávajte sa s ním. Je to lepšie ako to nechať na jeho pleciach a má sa s tým stále trápiť. Veď aj vám nešlo v škole a ani v živote všetko. Všetci robíme chyby, či sme dospelí alebo deti. Nezaslúžia si deti viac tolerancie ako my, dospelí?

Zdroje fotiek: pixabay.com

Úspešným patrí svet a hlavne ak sú ešte vo všetkom NAJ. Školou prejdú, ani nevedia ako, ľahšie si nájdu prácu, ktorá je aj dobre platená, sú obľúbení v kolektíve, bez väčších problémov si nájdu životného partnera...

Ako mama troch piškotiek chcem pre svoje deti len to najlepšie. Chcem aby boli milované, šikovné, vzdelané, úspešné a aby sa im darilo vo všetkom, na čo siahnu. Však napríklad ešte teraz si pamätám ten skvelý pocit, keď mi stačilo prečítať si učivo pred hodinou a hneď som excelovala v triede. Tak nech ten pocit poznajú aj ony. Ten, a samozrejme veľa ďalších.

Nie je podľa tabuľky? No a čo?!

Všetky tri deti sú viac-menej tabuľkové, v podstate taký zlatý stred. Nikdy neboli v ničom prvé, ale ani posledné, akurát trošku nám „zaostávala“reč. Leuška ako dvojročná stále nehovorila. Teda mlela, len čo otvorila očká a pusa sa jej nezavrela, až kým nezaspala, ale boli to len základné slová a ten zvyšok nezrozumiteľná hatlanina. Úplne normálne pre deti v tomto veku. Musím ale úprimne priznať, že ma vždy trošku zamrzelo, keď som sa stretla s mamičkami rovnako starých detí a tie sa chválili, ako krásne a čisto ich deti rozprávajú a tá moja nie (priznajte si úprimne, koľké z nás i napriek nekonečnej láske nepocítili maličké sklamanie, ak dieťatko nenapredovalo či neurobili niečo podľa našich predstáv). Leuška neskôr všetko dobehla a dnes rozpráva ako jej rovesníci. Celú vec so svojimi pocitmi som teda hodila za hlavu.

V lete sa moje deti chodili hrávať s chlapčekom, ktorý je starší o pol roka od môjho Teuška a zase prišla reč na „reč“. Ako hrdá mamina som sa chválila, čo všetko Teuško už vie povedať a ako každým dňom napreduje. Chrlila som samé chvály a ódy na môjho šikovného pipíkovca a po pár minútach som zbadala ten známy malý zármutok -zamrzenie v očiach druhej mamičky. Jej synček nevedel ani spolovice to, čo ten môj. Vydával len zvuky. Spomenula som si, ako som sa ja cítila v takej situácii a tak som sa opäť začala zamýšľať - a tentokrát detailnejšie, ako to bude v budúcnosti s tými mojimi pocitmi.

Som človek, nie stroj a aj keby som si neviem ako zakázala nepripúšťať si negativizmus voči mojim deťom, tak to jednoducho nebude možné. Klobúk dolu, ak to niektorá dokážete. Nevravím, že nebudem i napriek tomu pyšná na ne, ale taký mini ostník sa mi do srdiečka určite zabodne. Dôležité pre mňa teda bude a je už teraz si priznať, že moje deti nie sú dokonalé a nebudú vo všetkom najlepšie, a mojou úlohou je i napriek tomu ich nekonečne milovať, veľa chváliť, povzbudzovať, podať im pomocnú ruku a poslať ich do sveta čo najlepšie vyzbrojených.

Každý rodič z času na čas zapochybuje, či je jeho výchova správna. Či nie je zbytočne tvrdý, prehnane úzkostlivý, benevolentný... Základné princípy dobrej výchovy spísal Janusz Korczak a hoci sú z minulého storočia, platia dodnes.

Janusz Korczak, vlastným menom Henryk Goldszmit (1878 – 1942) bol uznávaný detský lekár, psychológ a pedagóg poľsko-židovského pôvodu. Bol autorom mnohých prác o detskej osobnosti, vytvoril systém internátnej výchovy a vo Varšave založil detský domov pre židovské siroty. 

                                                                      Janusz Korczak 

Po príchode nacistov do Poľska boli jeho malí zverenci a aj Korczak v nebezpečenstve. Korczak dostal ponuku odísť do Palestíny. Odmietol ju so slovami: „Ty by si opustil svoje dieťa v nebezpečenstve? Istotne nie. Ako by som ja mohol opustiť mojich dvesto detí?“ Druhýkrát mal možnosť uniknúť z varšavského geta, kam ho presťahovali nacisti, no on nechcel. Do tretice mal príležitosť na záchranu, keď viedol svojich malých zverencov do transportu. Esesák, ktorý dohliadal na celú akciu, v ňom spoznal autora svojej obľúbenej detskej knihy „Bankrot malého Jacka“ a ponúkol mu možnosť odísť. „A čo deti?,“ spýtal sa Korczak. „Deti pôjdu. Ale môžete si nechať auto,“ odpoveda esesák. „Mýliš sa. Nemôžem. Nie všetci muži sú bastardi,“ znelo Korczakovo rozhodnutie. S deťmi dobrovoľne nastúpil do vlaku, ktorý všetkých odviezol do vyhladzovacieho tábora Treblinka. Tu sa jeho zmysluplný život skončil.

Tento obetavý muž, bojovník za detské práva, spísal „rodičovské desatoro“ – zásadné princípy vo výchove detí. Ich aktuálnosť sa nezmenila ani po vyše sedemdesiatich rokoch.

10 PRIKÁZANÍ PRE RODIČOV od Janusza Korczaka
1. Neočakávajte od svojho dieťaťa, že bude napĺňať vaše ambície. Pomôžte mu stať sa tým, kým je ono samé a nie tým, kým ste chceli byť alebo ste vy.

2. Neočakávajte od dieťaťa, že vám vráti, čo ste doň investovali. Dali ste mu jeho vlastný život - ako by vám ho mohlo splatiť? Ono dá život ďalšiemu človeku a to je nevratný čin vďačnosti.

Cítim, ako mi pribúdajú nové vrásky. Počujem, ako šediviem. Je krátko po polnoci, čas, keď za normálnych okolností spím, ale dnes v noci nejde o normálne okolnosti. Dnes v noci je moja najkrajšia dcérenka vonku. Prvýkrát. 

Prišli za ňou kamaráti až z ďalekého východu. Z Bardejóva. Bola tam pred vyše mesiacom, teraz chcú oni spoznať kúsok hlavného mesta. Hlavne nejakého clubu. Poznám ich zopár, ale predstava, že by mala niektorý z nich navštíviť, ma vôbec neteší. Podobne dilema, či ju pustiť s dvoma neznámymi teenagermi, mi zobrala kus predchádzajúcej noci. Čiastočne ma upokojilo, keď s nimi prišla ešte aj ich spolužiačka.

"Dobrý deň, teta," slušne pozdravili. Teta!!! No nič. Vyhladovaní boli, aj keď sa hrdinsky tvárili, že tá osušená bageta vo vlaku im stačila. Chlapci zhltli za plný tanier, radosť pozerať! Zdupľovaná faktom, že ich nemusím živiť denne. Vyzerajú na slušných ľudí, gymnazisti, s plánmi do budúcna - VŠMU, žurnalistika a environmentalistika, hlavne to posledné mi do žíl vlieva nádej, že to s tými dnešnými mladými nebude až také zlé a planéta Zem bude zachránená. 

Kde budú spať, ešte nevedia, mysleli, že nájdu ubytovňu, ale všetko je plné alebo drahé, no veď môžu byť aj do rána vonku, Blava (Blava!!!) je predsa taká zaujímavá... Predstava, ako sa moje dievčatko túla po tmavých chladných bratislavských uliciach a doma ju čaká teplá posteľ, mi drása materinské srdce. Veď kamaráti môžu prespať u nás.  snáď to moja kožená sedačka v obývačke prežije bez ujmy. 

S plnými bruchami sa poberú smer UFO, Hrad a potomsauvidí. V duchu si vravím, že do polnoci sú doma, vonku je zima, cestovali v noci, a vlastne čo už by robili tak dlho vonku? Veď tam nie je nič, čo by za tú nepohodu stálo.

Je 00:35 a počet ľudí v našej domácnosti sa nezmenil. Vrásčitiem a šediviem. Za normálnych okolností by som už spala. No dnes sa o spánok ani nepokúšam. Hlavu mám totál naspeedovanú, mohla by som ožehliť tú kopu, čo ju už tri dni ignorujem, alebo by som mohla upiecť nejaký dobrý koláčik na raňajky, alebo by som si mohla upratať v skrini. Možností je veľa, no telo s hlavou nespolupracuje a je v hybernácii. A tak sa hlava zamestnáva vlastným programom a ponúka nespočetne veľa katastrofických scenárov. Sú v nich davy násilníkov, únoscov, nehody, havárie, drogy namiešané v zatvorenej fľaške coly, plač, zúfalstvo, beznádej, polícia, hluché telefóny... Hotový americký film. 

„Ty jedna hvupa mamina!“ Ups, a to čo? Na sekundu sa mi zastavilo dýchanie a na hodnú chvíľu som stratila reč. Zároveň sa mi hlavou prehnalo množstvo pocitov. Bola som:

• zaskočená, lebo som to od skoro trojročného dieťaťa vôbec nečakala;
• zhrozená z toho, že vôbec také slovo vie, lebo doma takúto komunikáciu medzi sebou nepoužívame (teda určite nie zámerne) a dokonca som mala pocit, že pozná aj jeho význam;
• bezmocná z toho, že som vôbec nevedela, ako by som mala správne reagovať;
• nahnevaná, lebo... no však ktorú maminu by aspoň trošku nenahnevalo, keď vám dieťa „vynadá“;
• pobavená z toho, že to povedala tak úžasne nevinne a detsky, s veľmi namosúreným výrazom tváre, ktorý by rozosmial asi aj šialene smutnú princeznú. Len mne okamžite zablikalo červené svetielko a akosi intuitívne som vedela, že za žiadnych okolností sa zasmiať nemôžem.

A potom som si spomenula na staršieho syna! Keď bol vo veku mladšej sestry, jeho obľúbená otázka znela: „Ty si hvupak?“  Snažila som sa ešte rozpamätať, ako to bolo s najstaršou dcérou, lenže spomienky staršie ako 2 roky mi zjavne robia dodnes problém. Len pre ilustráciu minule som u lekárky namiesto dátumu narodenia dcéry nahlásila dátum nášho sobáša, ktorý si neviem prečo pamätám aj po desiatich rokoch!  Jasne som si uvedomovala, že vývinová psychológia nepustí. Moje dieťa sa nachádza vo veku, ktorý som si pri staršom synovi pomenovala podľa spomínanej otázky - „obdobie hlupákov“.

Tak čo teda robiť? Ako teraz zareagovať? Vtom mi napadlo využiť práve tú „šíleně smutnou princeznu“.  Stíchla som, zvážnela a odvrátila som sa od nej. Konečne nastal moment, kedy som mohla zo seba dostať toľko potlačovaný úsmev. Presne som vedela, čo bude nasledovať. „Mami. Mami. Mami.“ A ja nič! Chvíľu som ešte trucovala a nakoniec som to skúsila.

„Srdienko, som teraz veľmi smutná.“

„Ty si šmutná?“, zopakovala.

Lívia treskla vchodovými dverami tak, že mahagónový krížik, ktorý dostali jej rodičia pri svadbe od farára, nadskočil a kýval sa na panelovom klinci tam a späť. Anna sedela v kuchyni za rokmi ošúchanom stole, s tvárou v dlaniach a cítila zúfalstvo, hnev, strach, zlyhanie. Bola bezradná. Keď jej niekto povedal - malé deti, malé problémy; veľké deti, veľké problémy- vo vrecku sa jej otváral nožík. Aké problémy?! Dieťa sa naje samo, oblečie sa samo, žiadne nočné vstávanie, dlhé uspávanie a podobne. Aj tentokrát však platilo, že mali pravdu.

Lívia bola vždy veľmi šikovné dieťa. Chodila ako 12 mesačná, keď mala jeden a pol roka, hovorila celé vety a všetky tetky zo susedstva uveličene zalamovali rukami, aká je len múdra. Anna sa pri tej spomienke usmiala pomedzi slzy. Tá krištáľovo čistá špina jej duše sa drala na povrch a po hrubej vrstve make-upu si kreslila mokré kľukaté chodníčky. Zastala až na perách a nevládala ďalej. Rovnako už nevládala ani Anna.

Ich jediná dcéra mala v živote všetko čo potrebovala. Nie všetko čo chcela. Snažili sa ju vychovávať k úcte, k dobromyseľnosti. Všetky mravy však zmizli s prvým vyrašeným chĺpkom pod pazuchou. Puberta. Babka Florentínka by povedala, že oni ani nevedeli čo je puberta, pradedo vytiahol vojenský remeň a bolo po nej. No medzivojnové obdobie je už dávno minulé a výchovné postupy sa od tých čias zmenili.

Čím viac jej hovorila ako ju ľúbi a ako chce pre ňu len a len to najlepšie, tým sa jej viac vzďaľovala. Potrebovala zo seba dostať všetko to, čo jej chcela povedať, no nikdy nepočúvala. A vždy to skončilo hádkou. Premýšľala nad tým všetkým, čarbala perom všakovaké ornamenty na leták položený pred ňou. Zastala. Pritiahla obďaleč odhodený notes a začala písať. Písala a písala.

„Milá Lívia. Viem, že ma máš plné zuby. Že som len tá mama, ktorá ti veci zakazuje, či prikazuje. Ktorá ťa nepustí von po polnoci a za cigarety ti dala mesačného zaracha. To ťa stálo frajera a nevieš mi to odpustiť. Ale vedz, že keby ťa naozaj miloval, mesiac by počkal.

Predstav si, že máš kamarátku. Máš ju najradšej na svete. Nevieš si predstaviť život bez nej. Keď máš radosť utekáš za ňou, keď máš starosť utiekaš sa k nej. Ste spolu stále. Také kamarátky sme boli my dve. Čas je pán záľudný a ty si to nepamätáš. Bola si ešte malinká. No dnes si už skoro žena, aj keď pre mňa budeš vždy to malé dievčatko. Raz keď budeš mamou, tak tieto slová pochopíš. Asi nastal ten čas, aby som s tebou, už aj ako so ženou aj jednala.

Na úlohu mamy som sa neskutočne tešila- predstavovala som si ako dcérke zapletám vlásky, ako spolu kupujeme pukačky a učím ju chodiť na podpätkoch. Nádherné ružové sny trvali do chvíle, kým mi lekár neoznámil, že na sone vidí „čosi navyše“. Pri mojom zapochybovaní, či si je skutočne istý, rázne povedal, že ak sa mýli v tomto prípade, tak radšej vráti licenciu. Nemýlil sa!

Narodil sa mi nádherný zdravý chlapček a ja som sa tešila z každého dňa. Milované „ihličky“ som vymenila za tenisky a elegantné kostými za športové šušťáky. Vraj ostať elegantná aj na materskej? To by som chcela vidieť tých chlapov, čo tlačia kočík v 10cm podpätkoch, keď sa miesto v kočíku zmení na bojisko kto z koho a aj tak v ňom sedieť nebudem.... Namiesto kabelky nosím hokejku. Zabudnutie puku alebo lopty sa trestá najhoršími výčitkami, aká som len zábudlivá matka. Najúprimnejší kompliment, aký som dostala, bol: „Mamka, ty si taká pekná ako moja nová hokejka!“...hej aj tak sa dá 🙂

Prešli krásne dva rôčky a narodil sa mi druhý syn. Radosť najväčšia - vravím si, no čo už, však som už vytrénovaná... Dni ubiehali... Na sídlisku nemám konkurenciu v ženskom futbale. Varenú večeru mám hotovú do 20 minúť. Mäso nesmie chýbať - 6x za týždeň. Viem, čo je offside, trestné strieľanie aj Liga majstrov, aj kto vyhral pohár UEFA. No nie vždy sa mi ešte darí rozoznať Finna od Maxa a aký je rozdiel medzi týmto červeným Mcqueenom a druhým červeným Mcqueenom a prečo strieľať z NERFF je taká strašná zábava.

Mám dni, keď sa mi naozaj nedarí, pretože som len slabo nabúrala Porsche a len 2x sa prevrátilo, čo môj 4-ročný syn fakt nedokáže pochopiť, ako to môžem robiť tak slabo. Pri večerných rodinných hrách - stolový futbal - som jednoznačne „čierny Peter“. Hádajú sa o to, kto bude s mamkou, lebo to je predzvesť prehry. Vraj som málo zapálená do hry - tvrdí manžel 🙂

Stretnutie s dlhoročnou priateľkou volím predvídavo na ihrisku - musí to byť oplotené miesto, odkiaľ niet úniku 🙂 Zatiaľ čo jej dcérka stojí pri nej a pohráva sa s vláskami, ja som už 2x obehla preliezku. A obliekanie? Myslíte si, že len dievčatá si vyberajú oblečenie a majú svoju predstavu o móde? By ste sa čudovali, ako rýchlo dokáže chlapec zo seba strhnúť tú krásnu vyžehlenú košieľku pred vystúpením v MŠ.

A voľno? Aj to existuje! To sú chvíle, keď som sama - napr. mám priepustku na nákup potravín (dvomi rukami nesiem štyri tašky). Aj na narodeniny mám privilégium - môžem si upiecť tortu akú len sama chcem 🙂 Jáj a skoro som zabudla na oddychovú prestávku menom Rodičovské združenie! Neuvážene som súhlasila, že môže byť skupinové...Tak to si ma pani učiteľka vychutnala, že mali by sme viac ukočírovať synov temperament a nech si menej presadzuje svoju vôľu a vraj je viac priebojný, ako by sa žiadalo. Vraj s pani učiteľkou sa nediskutuje! AMEN.

Článok na tému striedavej výchovy.

Na Slovensko forma striedavej výchovy prišla pred niekoľkými rokmi. Prišla v akejsi skreslenej podobe. Nestriedali sa rodičia pri dieťati, ale dieťa pri rodičoch. Dieťa sa stalo nedoručeným balíkom, keď muselo putovať od jedného k druhému. V nízkom veku dieťa ani nevie, kde bude v ten deň spať.

Prejdime k mojim skúsenostiam.

Dostala som sa do štádia, kedy náš vzťah prestal plniť svoju funkciu a zvolili sme cestu rozchodu.

Vzťah medzi mojím expartnerom a mojou dcérou bol od jej narodenia veľmi silný, preto som sa nebránila striedavej výchove. Zo začiatku to nefungovalo. Dovolím si povedať, že to nefungovalo vôbec. Na moje smsky a telefonáty nereagoval, niekedy som umierala od strachu, či sú naozaj v poriadku.

Keď potom prichádzala na ten týžden ku mne, mala množstvo pre ňu nevysvetlených otázok. Vlastne, až po dlhom čase som si uvedomila, že jej nikto nič nepovedal. Nikto jej nevysvetlil, ako veľmi ju obaja ľúbime, ako nám vždy bude na nej záležať, ako vždy bude mať miesto… To svoje miesto… Iba sme si ju začali striedať.

Odbíja polnoc a ja som konečne ochotná priznať si, že cesta do postele je v túto chvíľu pomerne vhodný strategický krok. Prihliadnuc na môj fyzický a duševný stav by to nebolo bývalo odveci už niekedy okolo šiestej (kecám, dnes som z tej postele radšej ani nemala liezť), ale to sa decká eštelen rozbiehali (pretože všetci vieme, že najsamviac sranda nastáva vtedy, keď treba ísť spať). Takže, s vypätím všetkých síl sa mi podarilo nezaspať pri uspávaní detí a nastal ten magický čas, kedy sú najzlatší a spokojne odfukujú aj s tými ich nevinne vyzerajúcimi tváričkami. Teraz sa my, nedočkaví rodičia, môžeme (a musíme!) na to vrhnúť..!

Nech už je „to“ čokoľvek, nastali komplikácie. Vedela som, že to nebude len tak, že som nezaspala pri uspávaní detí. Dnes si vzal službu manžel. Takže som tu na „to“ sama. Len ja a moje kruhy pod očami.

Chcela som si pokecať. Dnes som stretla po rokoch jednu známu a bola strašne nadšená z toho, že mám tri deti. Je to celkom zaujímavé, koľko fascinácie vie tento fakt navodiť. Jedno alebo dve je očividne nuda, ale tri, to je už oná magická hranica, ktorú sme s mojím drahým ráčili prekročiť. Je to sranda, ale človek by povedal, že už ustanú otázky typu kedy bude ďalšie bejby do zbierky, ale ono nie. Prvé a druhé – to treba, treba. Tretie je šok. A potom už je to asi jedno, lebo však sa množíme jak králiky, a tým je to asi fuk, koľko bude, hlavne že je a keď boh dá, možno sa aj do fialového z neba dostaneme s nejakým rekordným počtom potomkov (a rekordným mínusom na účte).

Možno ju zneistil pohľad na moje proporcie v oblasti pásu... Jo, cica nežer, tri liposukcie, abdominoplastika, 5 maratónov denne a dám to po rokoch materskej v pohode na modelkovský lúúk... Všetko mám premyslené. Ale na teraz som svoju známu uistila, že nevadí, že máme troch synov, to dievčatko (čo by bolo btw aj tak chlapec) necháme spokojne na iných.

Ako tak (dobrovoľne!) ochotne utierala vlhčeným obrúskom čerstvý navrátivší obsah žalúdka nášho najmenšieho z môjho kabáta, spýtala sa druhú najčastejšiu otázku. Že ako to zvládam (s dodatkom, že ma obdivuje, a to i napriek tomu, že netuší, ako to zvládam).

To je správna otázka hodná zamyslenia. Myslím, že som rodičovskú úlohu nikdy tak „neflákala“, ako teraz. A myslím, že som nemohla urobiť lepšie, ako začať to konečne „flákať“. Môj prvorodený si to musel odskákať, všetky tie moje snahy byť čo najlepšou. Toto asi mnohí z vás nepochopia, ale nevadí. Inštinkt je pekná vec, ale snaha robiť to čo najlepšie vie byť natoľko silná, že ho podupe, pretože nie je dostatočne citlivý, dostatočne rešpektujúci, aktívny, empatický... Bla bla. Človek si myslí, že vychováva zdravú, správne sebavedomú samostatnú bytosť a medzitým sa mu doma ocitne malý tyran.

Pár rád a skúseností pri nosení dieťatka.

Noste dieťa podľa jeho potreby.

U novorodencov bude interval nosenia najdlhší, postupne s jeho psychomotorickým rozvojom sa bude skracovať.

Striedajte nosenie s chvíľami, kedy sa dieťa hrá samé a pozoruje svet.

Doprajte svojmu dieťaťu priestor pre rozvoj vlastných aktivít (pretáčanie, plazenie, lozenie).

Dieťa môžete nosiť od narodenia až do veku 5 rokov.