Prázdniny sú super. Až na tú malú drobnosť… varenie a otázku: „Mami, čo bude na obed?“ 🫣😅 Dnes vyhrali cestoviny. Zase 🤭 No tentoraz z pyré zo žltých paradajok z #dm – ráta sa aj takáto obmena, či? 🍅😁 A čo vy a prázdninové varenie? 👩🏻‍🍳

Hurááááá 🤎🤎🤎
Dnes úplný raj 🙂

Nie som šťastná preto, že sa mi v živote všetko dokonale darí.
Som šťastná, pretože som sa naučila púšťať hlúposti, obchádzať ľudí, ktorí mi kazia náladu, a nepúšťať do svojho sveta každého, kto zaklope na dvere.
Mám obmedzenú dôveru, ale zato veľa svätého pokoja.
Od života neočakávam zázraky.
Stačí mi pár pekných chvíľ, láskaví ľudia okolo mňa a vedomie, že ďalší deň som dostala ako dar 🪐

...s mojou prvorodenou kráskou 1x spolu na festivale ...❤️‍🔥
DEŇ č.1

Tento krátky a prenikavý dialóg pochádza z jednej z najpôsobivejších poviedok talianskeho spisovateľa Massima Gramelliniho.

Nie sú v nej uvedené nijaké miesta ani dátumy. Nie je to potrebné.

Tiene obklopujúce postavy hovoria samy za seba.

Matka drží syna v náručí, zatiaľ čo ich odvádzajú do priestoru, kde sa ľudská dôstojnosť rozplýva a strach preniká do každého kúta.

Dieťa ničomu nerozumie.

Vníma iba chlad podlahy, mlčiaci dav a vyhasnuté, stratené pohľady.

— Prečo sa musíme všetci umývať spolu, mami?

Otázka dopadne do ticha ako kameň do vody.

Matka sa zhlboka nadýchne. Nemôže mu povedať pravdu. Nedokáže ju ani vysloviť nahlas.

— Ticho, môj maličký… Zostaň pri mne. Poď ku mne, do môjho náručia, a budeš v bezpečí.

Chlapec sa pýta ďalej — tak, ako to dokážu iba deti, pre ktoré nebezpečenstvo ešte nemá meno.

— A ty, mami? Kto ochráni teba? Kto sa postará o to, aby ťa nikto nevidel?

Vtedy sa k nemu skloní, pevne ho objíme a prikryje vlastným telom, akoby jej ruky boli posledným útočiskom schopným zastaviť neodvratné.

— Neboj sa, synček… Dnes sme všetci neviditeľní.

Chlapec k nej zdvihne oči s tou bezpodmienečnou dôverou, akú poznajú iba nevinní:

— Neviditeľní, mami? Je to superschopnosť?

Matka sa usmeje, hoci sa v jej vnútri všetko rúca.

— Áno, láska moja. Dnes nás nikto nevidí… Ale zajtra si na nás mnohí spomenú.

V týchto slovách — takých krehkých, a predsa naplnených silou — sa ukrýva podstata neznesiteľnej pravdy:

aj vo svete schopnom ničiť pretrváva posvätná povinnosť pamätať.

Gramellini nepíše o smrti.

Píše o láske, ktorá sa usiluje chrániť aj vtedy, keď už nedokáže zachrániť.

O dôstojnosti, ktorá sa nevzdáva.

O pamäti, ktorá sa z pokolenia na pokolenie vzpiera zabudnutiu, aby tieto hlasy — tiché, zlomené, neviditeľné — už nikdy neboli umlčané.

Pretože pamätať znamená aj zostať človekom.

Ahojte. Poraďte vankúš klasických rozmerov aby bol použiteľných aj po pol roku . Už som toľko mala a hneď je z nich placka. Ďakujem

Ochutnala som viralne mousse dezerty 🤤❤️ Síce nie od Cedrica, ale aj tieto naše slovenské sú mňam! Mali ste už?

❤️zo života v zariadení ❤️ Dievčatá, nedarí sa mi starším deťom zabezpečovať darčeky, prosím o pomoc.
Neležia vám v skrini hnedé barrel rifle veľkosť 38? Kľudne znosene.
Ďakujem veľmi pekne

Neviete mi poradiť či môžem absolvovať vstupnú lekársku prehliadku do novej práce počas PN?

#film,z doby ako bola kráľovná Alžbeta.... alebo niečo podobné z doby habsburskej

Ahojte. Viete prosím poradiť ideálne kamennú predajňu,prípadne aj kvalitný eshop s aktovkami? Hľadáme aktovku pred druháka,ktorý aktuálne fiičí na Legu,Minecrafte a Harrym Potterovi 🙈 Pozerali sme už nejaké,aj na nete,ale zváčša to boli batohy pre väčších chlapcov 😬 Potrebujeme hlavne,aby mala aktovka pevnejší chrbát,širšie popruhy,bočné vrecko na fľašku...a samozrejme motív Minecraft alebo Harry Potter 😁 Ďakujem za každučký tip 🙏❤️

Nazývali ho „problémovým“. Zatvárali ho do psychiatrických liečební. A napokon napísal knihu, ktorej sa po celom svete predalo viac než 150 miliónov výtlačkov.

Príbeh Paula Coelha nie je iba príbehom úspechu. Je to príbeh cesty.

V dospievaní nezapadal do očakávaní svojho okolia. Jeho rodina túžila po „správnom“ synovi — právnikovi, inžinierovi, usadenom a spoľahlivom človeku.

On však prahol po slobode, umení a duchovnom hľadaní.

V konzervatívnom prostredí Brazílie šesťdesiatych rokov sa na takéto postoje často hľadelo s nevôľou.

Trikrát ho hospitalizovali v psychiatrickej liečebni. Elektrokonvulzívna terapia, izolácia, lieky. Rodina to považovala za nevyhnutnú liečbu, hoci sám Coelho neskôr túto skúsenosť opisoval ako bolestnú a traumatizujúcu.

Keď sa vrátil do bežného života, dal si sľub: už nikdy nebude žiť podľa pravidiel druhých.

Roky plynuli.

Písal texty piesní pre známych hudobníkov, zarábal peniaze a žil naplno. V jeho vnútri však naďalej pretrvával pocit prázdnoty.

Jeho skutočný sen — napísať knihu — sa mu totiž stále vzďaľoval.

Všetko sa zmenilo, keď mal tridsaťosem rokov.

Vydal sa na púť po Svätojakubskej ceste — viac než osemsto kilometrov pešo. Dážď, horúčava, únava, samota. Dni, keď túžite všetko vzdať. Noci, počas ktorých zostávate sami so svojimi myšlienkami.

A práve tam po prvý raz pocítil vnútornú jasnosť.

Akoby mu ktosi potichu našepkával:

„Kráčaj ďalej. Si na správnej ceste.“

Práve tam sa zrodila myšlienka, ktorá všetko zmenila.

Myšlienka, že každý človek má svoju vlastnú cestu. Svoj „osobný príbeh“.

A že svet pomáha tým, ktorí majú odvahu vydať sa za ním.

V roku 1987 si sadol za písací stôl.

A podľa vlastných slov napísal „Alchymistu“ približne za dva týždne.

Jednoduchý príbeh: pastier, sen, putovanie, hľadanie pokladu… a poznanie, že to najcennejšie bolo často nablízku už od samého začiatku.

Svet však jeho výnimočnosť nespoznal okamžite.

Prvé vydanie sa predávalo slabo. Kniha takmer zmizla z pultov a vydavateľ sa jej vzdal.

Mnohí by na jeho mieste rezignovali.

On však nie.

Našiel si iného vydavateľa. Začal odznova. A potom sa stalo niečo, čo si nemožno kúpiť za žiadne peniaze — ľudia si začali knihu podávať z ruky do ruky.

Bez reklamy.

Bez veľkolepých kampaní.

Jednoducho preto, že sa dotýkala ich sŕdc.

Najskôr Brazília, potom Latinská Amerika, Spojené štáty a napokon celý svet.

Dnes patrí „Alchymista“ medzi najznámejšie knihy súčasnosti:

▪️ viac než 150 miliónov predaných výtlačkov
▪️ preklad do viac ako osemdesiatich jazykov
▪️ desaťročia nepretržitých reedícií
▪️ kniha, ktorú ľudia často darujú v obdobiach životných zmien

Čím sa stala takou výnimočnou?

Pretože to nie je iba príbeh.

Je to život človeka, ktorý:

— zakúsil odmietnutie
— hľadal zmysel
— padal
— a napriek všetkému kráčal ďalej

Je to kniha o tých, ktorí sa nevzdávajú ani vtedy, keď im celý svet hovorí „nie“.

A možno je jej hlavné posolstvo veľmi jednoduché:

Niekedy musíme prejsť dlhú cestu, aby sme našli samých seba.

Niekedy musíme stratiť smer, aby sme pochopili, čo má skutočnú hodnotu.

A niekedy stačí jediné — nevzdať sa.

Vy co parkujete na dvore?

Dievčatá používa niekto takýto kruh ?

Mate niekto 12l tlakovy hrniec? Momentalne mam Tefal 8l, ale maximalny objem na natlakovanie je nejakych 5-6l. Nie nejaku no name znacku, nieco kvalitne, co mi vydrzi desatrocie. Dakujem.

Tieto domace limonady 🤤 mnam
.... co zahrada dala 😍