Sedela som oproti doktorke, ktorá bola o polovicu odo mňa menšia, chudšia a určite aj mladšia... Kládla mi neuveriteľne množstvo otázok a na polovicu som v tom momente jednoducho nevedela odpovedať, stále som len plakala.. Pozerala som do zeme a plakala, cítila som neskutočnú  hanbu... Lebo veď kto by to čakal, že  tam bude robiť človek, ktorý býva v tej istej dedine, a ešte aj neďaleko mňa... Myslela som len na tú hanbu čo teraz bude, čo sa bude rozprávať a prestala som vnímať čo mi hovorí doktorka... Počúvala som či tam ten od nás náhodou vedľa nehovorí o mne... Znova zopakovala otázku a ja som sa na ňu pozrela... "koľko už takto pijete a kedy to začalo?"  doprdele, myslela som si, teraz jej mam rozprávať aký mam dojebaný život, čo ju to zaujíma, nech mi proste dá nejakú infúziu, nechajú ma tu kým sa neukludním a bude dobre... No nebolo, musela som jej porozprávať skoro všetko... Pekne od začiatku, a vysvetliť prečo som si chcela niečo urobiť... Hm, to keby som vedela tu nesedím... Asi po hodine si konečne dala pokoj s otázkami asi videla, že už mam toho dosť a poslala ma vedľa...Tam ma zrazu začali celu prezerať, zapisovať čo mám u seba, musela som vytriasť celú kabelku, dať dole hodinky, odovzdať náramky, mobil... Jedine čo mi nechali bol zapaľovač a cigarety... Chvalabohu, už by som si aj zapálila veru... "tuto modrinu máte s čoho?"  akú modrinu do frasa? "musíme to zapísať, je dosť veľká, že ste s ňou už prišla" na pravej ruke som mala modrinu vo veľkosti pomaranča s krásnym oškretím, absolútne som netušila kedy a kde som si to urobila... Konečne mi ukázali kde mam izbu a kde môžem ísť fajčiť.... Na malom nechutnom smradľavom dámskom wcku bol popolník... Konečne!!!  Sadla som si tam, zapálila a pozrela sa do ľava nad dvere... kamera... zas a znova som sa rozrevala... Kurva, čo sa to deje.... Pozbierala som sa a išla som do svojej izby, nepamätám si už číslo izby, ale boli tam tri postele... Ta v rohu na pravo bola moja... Ľahla som si, schúlila sa pod paplón a pokračovala v plači.. Cítila som, že ta posteľ je teraz moje bezpečné miesto... Nad dverami bola kamera, takže áno, bola som v bezpečí... Chcela som ostať v tej posteli dokým "to" neprejde... Rozpamätávala som sa, čo mi vlastne hovorila tá mladá doktorka... " necháme Vás tu na detox asi na 10 dní , nasadime lieky"...  a plakala a plakala.....

"Ty to nechápeš! Ty mňa nechápeš! Ja už nevládzem takto žiť!... Ja potajme pijem!!.." Dodnes neviem čo sa stalo a ako tieto slová zo mňa vyšli, ale bol to začiatok všetkého... Neveriacky na mňa pozeral, a pýtal sa či to myslím vážne... Prikývla som a nekontrolovateľne som sa rozplakala... "prosím, pomôžmi, ja to takto nechcem!"... Stále nechápal, čo som mu povedala, krútil hlavou, začal zmätene pobehovať po záhrade a posielal ma, aby som sa šla vyspať a potom sa porozprávame... " ale ja nechcem spať, chcem to riešiť, prosím urob niečo" volala som o pomoc a plakala... Stále to nechápal... Ešte dnes vidím tú zúfalosť v jeho očiach... A ja som plakala, citila som absolútnu bezmocnosť, strach, chcela som zomrieť... Naozaj som chcela zomrieť, len som nevedela ako... Na tapete mi svietila fotka mojich detí a ja som chcela umrieť, pretože to nezvládam... Milujem ich a mala som pocit že bezo mňa im bude lepšie... No niečo, čo neviem opísať mi bránilo  urobiť to šialenstvo... Plakala som a cítila som že nevládzem... Vtom prišiel a znova sa ma opýtal,či to myslím vážne... " prepáč mi to, prosím, zlyhala som, nevládzem, prosím urob niečo"... Počula som už iba ako s niekým telefónuje... Okolo mňa bola hmla.. V tom ma objíma a vraví mi, že to zvládneme aby som si zobrala veci a šla do auta... Neviem ako som si vzala kabelku, doklady a išla.. Nepamätám si či som sa rozlúčila s deťmi alebo nie... Len som chcela byť preč, stále som chcela umrieť, myslím, že v teň deň 4.6. som okúsila ako chutí dno...  Vonku ma zastavila suseda, neverila, nechápala, čo sa deje... Viem, že som ju objala a prosila o odpustenie že som všetko zničila, že som snahu ktorú mala mi pomôcť dať sa psychicky dokopy zničila a išla si tým svojim smerom... Lebo veď ja najlepšie viem všetko.... Celú cestu do nemocnice  mam zahmlenú... Pamätám si len na ticho a môj plač... Len na to, že som zrazu nemohla dýchať , bolo mi zle, a cítila som neuveriteľný strach... Znova si pamätám ako som tam nekontrolovateľne plakala a lapala po dychu... Myslela som si že to je môj koniec...  "stiahnite si nohavice, pichnem Vám injekciu, a vy ju musíte odviezť inam, tu takéto prípady neriešime, odporúčam psychiatriu ak sa bojíte, že by si niečo urobila"...  Slovo psychiatria mi znelo celú cestu v ušiach, ale konečne som sa už mohla nadýchnuť... Stáli sme pred vchodom na psychiatriu... V hlave sa mi vynorilo ako som  tri dni pred týmto všetkým, stála pred tým istým vchodom a zo strachom som sa  šla  objednať na mamologickú ambulanciu , ktorá bola o poschodie nižšie, a veľmi akože vtipná si robila srandu "že aha psychiatria, môžem ísť"...  ON sa ma ešte spýtal, že ktovie čo by som tam ja robila, to že berem tabletky na ukludnenie nič neznamená....  A zrazu zvonil na psychiatrii...  A ja som tam sedela a znova plakala... Nepamätám si čo hovoril doktorke ktorá vyšla.. Len zrazu sa ma opýtala, či som pila a som ochotná fúkať... Uslzená som prikývla... Potom mu niečo vysvetľovala, a medzi to sa ma stále niečo pýtala, začínala ma hnevať, preboha veď nech mi pomôžu a nepýta sa ma stále niečo....  A vtom prišla otázka " chcete aby sme Vás hospitalizovali? Lebo tým, že ste opitá by sme nemali, ale ak sa bojíte, že by ste si niečo urobila, necháme Vás tu"  len som prikývla... Mala som naozaj strach... Chcela som aj umrieť, ale chcela som aj žiť... Chcela som byť šťastná ale nechápala som prečo to nejde.... Ešte sme sa naposledy objali a vstupila som dnu....  Zatvorili a zamkli dvere a ja som stála na chodbe na psychiatrii....