Nasadli sme do sanitky, ktorá mala vzadu jedno lehátko a dve sedačky... Predtým som ešte vypýtala od sanitara mobil a volala priateľovi, že už vyrážame.. Cestou sme si písali, odpisovala som na niekoľko zmeškaných správ, na ktoré som nemala čas tú hodinu, keď som mala telefón a chcela volať s priateľom a deťmi... Už som nebola taká pokojná, začínala som mať strach, kam idem, zase noví ľudia, veď na tej psychiatrii som si už zvykla, už som si s toho občas aj srandu urobila, že veď som medzi svojimi... To som ešte nemala poňatia čo ma čaká najbližšie dni a týždne... Aleš celú cestu nepovedal ani slovo... Znova bol taký ustrachaný, ako v prvý deň, keď prišiel..Chytila som ho za ruku, pozrel sa na mňa usmial a vedela som že cíti, že sme v tom spolu.. Mala som pocit, že ta cesta trvá nekonečne.. V tom som uvidela tabuľu s nápisom Psychiatrická nemocnica Pfilipa Pinela Pezinok.. Sme tu... Srdce mi búchalo, začala som sa potiť a začinala som sa neskutočne báť.. Vystúpili sme pri príjmacej budove kde sme si ešte zapálili na odvahu a vošli do veľkej priestrannej chodby,kde stál sbskár a smial sa na mne ako po chodbe naháňam zástrčku, aby som si nabila telefón... Nevedela som vtedy, že mi je to tak na dve veci... Ešte pri cigarete som sa rozprávala zo sanitárom, či nevie na ktoré oddelenie idem "ale neboj sa, pôjdete na ženské, to už bude otvorené, voľný pohyb, telefón" hovorím si, joj no to by bolo super "ved aha, tam sa nejaké paničky prechádzajú, už idú do bufetu" vzdychla som si "tak vám ďakujem, snáď to bude tak" bola som už v neskutočnom strese, niečo vo mne kričalo o pomoc.. Akási sestrička tam začala pobehovať, a pýtala sa či sme prišli na príjem, s Alešom sme prikývli a prvá som šla do kancelárie ja a potom Aleš.. Vtedy som ho videla na dlhú dobu posledný krát...

Bolo 17.6... bežné piatkové ráno.. Dobre, tak nebolo úplne bežné, 14 dní som nevidela svoje deti,bola som na psychiatrii, z ktorej ma mali previezť na liečenie do Pezinka...Ráno som si dala kávu, raňajky, ranné lieky.. A motala sa po chodbe, zbalila som sa ešte večer predtým... Boli tam aj dve staršie pani, ktoré som si veľmi obľúbila, veľmi mi dodávali odvahu, pekne sa somnou rozprávali, doslova som snich cítila lásku.. Sedeli sme spolu na chodbe rozprávali sa a čakala som, kedy sanitár zavelí, že odchádzame..Prvý odvoz do Pezinka bol ráno o 7 a potom sme boli na rade ja s Alešom o 9 tej... Ku podivu som bola celkom pokojná, oproti Alešovi , ten si to skoro 3krát rozmyslel, že nikam nejde,ubezpečovala som ho, že to zvládneme, že to dáme... Veď ja tam idem, a to ma doma čakajú dve deti, a kým nebudem ja v poriadku nebude nič v poriadku... Prebudil sa vo mne nejaký materinský inštinkt, objala som ho a cítila som aký veľký má strach,ale ja som bola stále pokojná ( myslím, že za to mohli dávky diazepanu).. "Pani W, pan Š poprosím ku dverám, o 5 minút odchádzame" ....  Sanitár mi vzal tašku a ku podivu sme veselo vykročili po schodoch dole ku sanitke,asi som sa tešila, že po 14tich dňoch idem na vzduch.. Vonku som ho ukecala, či si ešte nedáme jednu zdravotnú na vzduchu, našťastie aj sanitár aj šofér sanitky boli fajčiari.. Vychutnávala som si cigaretu, akoby som tušila, že je n dlhú dobu zase posledná na čerstvom vzduchu...

 V niektorý deň, tam priviezli chlapa, ktorý sa mi zdal povedomý.. Netuším ani kedy tam  niektorí tí ľudia  prichádzali, ale predpokladám, že v noci. Keď sme pekne pod rúškom diazepamu sladko odfukovali.. Moja spolubývajúca Jarka tak fantastický ( bez irónie) chrápala, že ma to dokázalo uspať ako babätka ten biely šum, či čo sa im to púšťa (nepoznala som to pri mojich).. No keď mal  ten povedomý týpek ( volajme ho Dano) návštevu, myslela som, že padnem na zadok. Veď tá pani je s mojej dediny! Sakra, musím sa skovať, aby ma nevidela a nerozprávala to po celej dedine... Potom som sa zháčila, veď haló, aj ona tu ma syna, ktorý sa dokonca pokúsil podrezať si žily, čo si myslím, že zrovna ja ju zaujímam. . Nejak mi to potom nedalo, a keď som sa neskôr s Danom rozprávala, zistili sme, že svet je naozaj malý...sme s jednej dediny, i keď on tu už niekoľko rokov nežije a jeho exmanželka pracuje vo firme kde aj ja...  Bol tam aj jeden chalan, ktorého meno si už ale nespomínam, ktorý  sa zas opitý povadil a pobil zo ženou..  Zdal sa milý, kecali sme pri kartách o živote, deťoch, vzťahoch, akože silno som mu dávala rady, akú literatúru si ma prečítať, čo má robiť, tvárila som sa ako veľmi vyrovnaná a dokonalá osoba. ( na psychiatrii, áno? To tak určite) Ja čo mám v živote pekný bordel, nevyzná sa sama v sebe sa tvári pomaly ako párový terapeut.. Ale bola som hlavne nejakým štýlom vyrovnaná stým, že zajtra odchádzam do Pezinka, dokonca aj Aleš ide somnou..  Pojdeme spolu, budeme tam spolu pojdeme spolu na prechádzku do areálu, do bufetu, už budem po detoxe, na otvorenom oddelení,  doktorka tvrdila, že ten nový primár tam priniesol dáky" nový vietor", vynovil to tam, je to tam super.. No, normálne som sa aj tešila .... To som netušila, ako veľmi ma ten nový vietor ofúkne... 

"Pani W piatok Vás prevezieme do Pezinka"  "Hm, dobre  ďakujem" silene som odpovedala doktorke, ktorá mi prišla oznámiť tento verdikt... Zmocnil sa ma pocit úzkosti, strachu, viem, že  na jediné, čo som sa zmohla bola jediná otázka, ktorú som im kládla každé jedno ráno  na vizite" a pustia ma na to synove prímanie ktoré ma 25teho?" myslím, že už som im aj musela s touto otázkou liezť na nervy, a keby sa pozriem do záznamov, je tam písaná každý deň...Bola som tam myslím ze už 12 dní, veci špinavé, žiadne hygienické potreby, netušila som čo vlastne tam potrebujem... V piatok ráno som mala odchádzať, je streda, potrebujem veci... Večer pred tým som sa našťastie dohodla zo susedou, aby mi na druhý deň zavolala na pevnú, hneď som ju  poprosila, aby mi išla nachystať veci, aby mi ich priateľ mohol priniesť ráno v štvrtok , keď pôjde do práce... Samozrejme nadšený nebol, že načo ju otravujem a čo hento a toto ani si už poriadne nespomínam, čo mu zase vadilo, veď som mu chcela ušetriť prácu, a hlavne som vedela, že mi zase prinesie niečo iné ako potrebujem...  Ako vtedy keď priniesol veci na oblečenie, ktoré som mu povedala, (viac menej) , ale spodné prádlo, to mi priniesol asi všetko najčipkovanejšie čo som mala doma... Už iba ta čipkovaná čierna sexi košieľka tam chýbala.. (Možno by mali aspoň trochu zmeny ked by pozerali tie kamery)  " priniesol som ti všetko čo som na tebe videl" no veď fajn, neboli sme na to pripravení... Nikto s nás toto nečakal... Pri ranných liekoch som hovorila personálu, že mi priateľ prinesie veci  a či by ho mohli na sekundu zdržať nech sa aspoň postískame... Bola tam neskutočne zlatá sestrička, s ktorou som mala aj predtým niektorý deň, večerný rozhovor, keď som urevaná priniesla telefón..  Vtedy ma povzbudila, podporila a to čo ma vtedy trápilo, bolo preč... Šla som si zapaliť, keď zrazu dobehla mladá praktikantka za mnou na wc, že mam ísť na lieky... Pozerám na ňu, že o čom točí veď pred chvíľou som ich vypila... "Máte ísť jednoducho do vyšetrovne"  v tom mi cvaklo, veď priniesol mi veci, a jasne aby nebol problém , takto to sestrička zlatá uhrala... Priateľ stal vo dverách, tiež ho otočila aby chvíľu počkal...  Kým veci prezeral sanitár, aby tam nebolo nič nepovolené, my sme sa objimali vo dverách.... Objímali sme sa tak, ako v ten prvý večer, keď mi dal pusu za zastávkou... V tom momente neexistovalo nič okolo nás .. Iba MY dvaja... 

1. " Vidím, že ste sa rozhodli ísť na liečenie, chválim a kam teda chcete ísť?Mám tu Veľké Zálužie, ale niesom si istá, či vás zoberú, kvôli poisťovni.. Potom Vám vieme odporučiť Pezinok, skúste si tam cez sociálnu sestru ísť zavolať ak sa rozhodnete ísť tam" niečo také mi splietala doktorka na vizite, mám pocit akoby na mňa hovorila iným jazykom... Jarka, moja spolubývajúca, ktorá ani neviem kedy prišla na moju izbu, mi vravela, že vraj tam je dobre ona tam bola 6 týždňov, boli tam aktivity, cvičiť sa dalo, že jej to pomohlo vtedy... To že tu bola znova za to, že pila som si vtedy vôbec neuvedomila. Na pevnú mi volal priateľ,aby som mu oznámila novinky.Mali sme dohodnuté časy, kedy som čakala pri telefóne, i keď občas zazvonil telefón zrovna, keď som si zašla zapáliť. Artur, ten zvláštny chalan čo tam bol, vkuse obsadzoval telefón, tým, že keď mu niekto volal iba sa ozval a odišiel od telefónu a nechal ho iba tak položený. On si pokračoval vo svojej divnej činnosti umývať stoly, stoličky, zárubne.. Potom šiel do sprchy a neviem či si zabudol oblečenie alebo to bol nejaký stav, ktorý som vtedy ešte nechápala zrazu začal behať po chodbe nahý, iba zakrytý rukami tam na prirodzení. Každopádne sme sa na tom veľmi zabávali, až do chvíle kedy pre neho prišli policajti a vzali ho vraj do Pezinka, pretože udajne nepil lieky ako mal... Bola som tam uz 10 dní... Aj som si celkom zvykla, cítila som sa fajn.. Ale, keďže som nejak doktorku nepochopila, nepodarilo sa mi vybaviť ten Pezinok, vraj mám prísť zajtra.. Na druhý deň mi zase doktorka povedala, že to vybaví ona a príde mi povedať, keď bude mať niečo nové... Samozrejme neprišla a ja som netušila čo bude nasledovať... Už som sa strácala v tom kto čo kedy ma riešiť, či to budú riešiť oni, či si to mam vybaviť sama, a vlastne ako, keď mobil majú oni... Všetci ostatní už pomaly boli poodvážaný do zariadení... Len ja som stále nevedela kedy... Dokonca aj Aleš sa rozhodol, že absolvuje liečenie....  Absolútne som netušila čo ma čaká ale podľa slov doktorky som sa nemala báť, a bola rada, že som sa tak rozhodla, priateľ bol tiež za, vraj ked mi to má pomôcť, nejaké dva, tri týždne to ešte vydržia... Bolo presne 11 dní čo som nevidela svoje deti... Netušila som vtedy, že tých dní bude ešte o dosť viac....

Dni tu plynuli celkom rýchlo... A vlastne aj stými ľuďmi sa tu dá aj rozprávať... Skamošila som sa aj stými mladými, dokonca aj s pani Vtipnou, ktorá mala tie dvojičky, ktoré jej stále nechceli ukázať a museli sme ju pri cigarete klamať, že určite zajtra.. Klaudia bola v mojom veku, mala dve malé dcéry a mala asi milión diagnóz, bola rozhodnutá isť do Žalúžia na liečenie, stále mi opakovala  aby som aj ja porozmýšľala o liečení... Z jedným pacientom Matejom si bola veľmi blízka... To bol čistý alkoholik, tiež sa chystal na liečenie... Ten bláznivý čo ho stále bolo počuť všade odišiel, no za dva dni sa vrátil, pretože sa zase chcel hodiť pod vlak... Bol tam taký mladý asi 18 ročný chlapec... Vyzeral strateno, osamelo a smutne... Aleš od 13tich mal problém s drogami... Báše to nedalo a prihovorila sa mu...  Bol také naše mládaťko... Nakoniec keď všetci po odchádzali domou, ci boli prevezený ďalej sme ostali len ja a Aleš... A ešte pani Vtipná a jej príbeh o dvojičkach... Nenávidela som, keď ju vzali na elektrošoky a ona potom neustále vykrikovala z izby... Bolo mi jej ľúto.. Bolo mi ľúto aj Aleša... Mal strach, chcel ísť domou a to som chcela aj ja... Stále žiadne liečenie, ja problém jednoducho nemám... Veď aj ten starý zdravotný brat či čo to bol sa na mňa vždy usmial, keď som pri liekoch vyplazovala na neho jazyk a smial sa, že ho mam ako poriadna gazdiná... Na to, na akom oddelení pracovali boli všetci milí a láskavý ... V jedno poobedie po tej komunite som mala individuálne posedenie zo psychologičkou, vravím si, no konečne sa niečo deje, pokecám sňou, odporučí nejaké lieky a budem vedieť prečo mi tak hrablo..Veď potom pojdem  svojej psychológičke, psychiatričke aby mi dvihla lieky na depresiu a bude všetko ok...  "Pani W. aký máte problém, čo sa stalo?" A tak som znova začala rozprávať.. " Viete, chodila som aj psychologičke, ktorá mi odporučila psychiatričku, pretože som bola neustále nervózna, mala výkyvy nálad, bolo toho na mňa veľa... Mala som lieky escitalopram a ešte večer tiapridal, pretože keď sme sa rozišli s priateľom som bola na dne a pila som po večeroch " ale prestala som,lebo som mala operáciu a teraz posledné dva, tri mesiace si proste občas dám...." A neuvažovali ste ísť na liečenie? "  sakra, zase to liečenie..." No, to určite nie, veď to je na 3 mesiace, a to ja si nemôžem dovoliť, mám doma deti, do práce musim ísť"... " viete pani W. ale tam nemusíte byť 3 mesiace, to záleží na Vás,viete deti Vás potrebujú, a keď vy nebudete v poriadku, nebude nič v poriadku, dáte sa dam dokopy, sú tam sedenia,terapie, kde zistíte aký je problém, a môžete hocikedy odísť " pozerala som na ňu a znova som začala plakať... Sakra, zase plačem... Veď už som sa cítila tak dobre o pár dni môžem ist domou...  Neviem čo sa vtedy stalo, ale prikývla som..." Dobre, tak ja to liečenie skúsim " veď ako hovorí môj sedemročný syn" za skúšku nič nedáš "...

Psychologička si niečo zapísala, pozrela sa na mňa, usmiala  sa anjelským úsmevom a povedala" pani W.  som rada, že ste sa takto rozhodla, držím Vám palce "... 

Vôbec sem nepatrím... TÍ ľudia sú tu úplní blázni... Stará pani, ktorá si myslí, že v 59tich  porodila dvojičky... Dievčina, ktorá má panické záchvaty.. Chalan, ktorý fetuje a chcel skočiť pod vlak, lebo sa pohádal s frajerkou... Dievčina, ktorá je aj vcelku sympatická, má schyzofréniu... Čo tu sakra robím ja?? Normálna pracujúca matka dvoch deti, s partnerom, starám sa ešte aj o chorú matku,ktorá je ako ďalšie dieťa .. Proste som to len raz prehnala s chlastom, preplo mi, psychicky som sa zrútila, vyhorela som... To sa jednoducho stáva.. Veď čo sa čudujú, všetko musím robiť ja, riešiť ja a ešte su aj stále nespokojný.... Snáď sa doma konečne spamätajú...Len čo tá hanba, keď sa to rozkríkne... A oni sa ma tu každé ráno pýtajú ako sa mám... No asi ako, keď som tu medzi bláznami..??!! . "Dobré ráno,  ako sa máte? Potenie? Triaška? vystrite ruky pred seba"  toto bolo snáď každé ráno na vizite..Snáď si nemyslia, že mam problém s alkoholom? (Ja nemám problém...) Potom raňajky, po raňajkách na lieky pekne do radu, zobrať si za hrsť liekov, vyplaziť jazyk, či som ich vypila.. Urobila som si  kávu, sedela na wc a fajčila jednu od druhej a dúfala, že si ma nikto nebude všímať... Mať plášť Haryho Potera bola vtedy moja najväčšia túžba... Byť neviditeľná... S nikým nič, a len to tu nejak vydržať... O 10 tej sa konala akási povinná komunita v jedálni... Všetci sme si tam posadali, prišla nejaká pani psychologička a začala sa akože o nás zaujímať, aby sme niečo o sebe povedali... "Chystáte sa aj na liečenie, po detoxe?" pýta sa ma panička.. "Určite nie, pobudnem tu 10 dní a idem domou, čakajú ma dve deti doma, v práci ma potrebujú," odpovedám... " Mali by ste nad tým popremýšľať"... Hm, to určite pomyslela som si, ty mi tak budeš rozprávať, sa pozri okolo mňa... Ja som v pohode.. Bola to najdlhšia hodina v mojom živote... Chcelo to pred obedom ďalšiu kávu, rýchlo kým neschovajú konvicu, (aby sa vraj niekto neobesil na kábli...) Po obede bolo zase ďalšie sedenie, kde sa zase čítal úryvok s nejakej knihy, že vraj slepačia polievka pre dušu, mali sme sa k tomu vyjadriť ako to chápeme.... Pripadala som si fakt divno, a naozaj som nechápala zmysel celej tejto saškarne.. Vlastne celé dni len pijem kávu, fajčim, idem na lieky alebo spím... Na izbe som mala telku kde bol netflix, aká paráda, aspoň takto zabijem čas, keď práve nefajčím alebo nespím.. .  A spolubývajúca bola staršia pani, ktorá sa väčšinou  motala dakde po chodbe,jedine kedy som ju počula alebo videla bolo ráno o 5 tej, keď začala buchotať a šuchotať, pretože mala akési vývody po operácií obličiek a fakt som netušila čo robí na psychiatrii.... Ale údajne mala strach s ďalšej operacie, ktorá ju čakala..Celá bola divná a roztrúsená a každopádne ma dosť štvala s tým šuchotaním, a ešte ma aj oslovovala úplne iným menom ako som jej povedala... No nechala som to tak, veď vydržím tých 10 dní a idem domou a všetko bude v poriadku, s nikým tu nič nechcem mať, najlepšie by bolo tu tie dni prespať alebo byť neviditeľná .. Výhodou bolo, že na chodbe bol telefón na ktorý nám mohli volať,keďže mobil sme mali povolený iba večer od 18:30- 19:30 kedy čakali v rade ako za čias komunizmu na banány....

"Odkedy pijete?.. Koľko pijete? Máte samovražedné myšlienky.? Je to prvý krát, čo ste si chcela ublížiť? Máte deti? Rodinný stav? Užila ste aj nejaké lieky? " a ďalších niekoľko otázok, ktoré si už ani nepamätam.. Najdôležitejšie bolo odkedy to začalo... Teraz viem, že toto celé začalo už v mojich nejakých 15 tich, ale to som pochopila až neskôr...

" Minulý rok, keď sa somnou rozišiel priateľ som zapíjala žiaľ... Ale už sme spolu znova a nejaké posledné dva, tri mesiace pijem skoro každý deň, večer ked prídem domou... Problém je, že si kupujem ploskačku, ktorú  si schovávam a nalievam si tajne do malinovky, do džúsu, do čaju... Nie veľa, ale proste myslím na to už od rána, kedy budem doma a nalejem si..." počúvala som samú seba a zdalo sa mi akoby som to nebola ja, ktorá hovorí tieto veci... Ale veď nieje to az také hrozné..Ubezpečovala som sa... Veď nechodím opitá, nespím opitá niekde pod mostom, ani sa netrasiem ráno keď vstanem... Proste len som mala náročný deň, tak som si dala za jeden, dva do džúsu na uvoľnenie.. Svet bol gombička, problémy neexistovali, alebo neboli také akútne aby som ich musela riešiť dnes, keď mi je tak fajn... Jediné čo mi prekážalo 

v mojom zauživanom zvyku  bol môj frajer, s ktorým sme sa k sebe vrátili, aj sa nasťahoval naspäť... a vlastne ešte moja matka, ktorá musí každých 10 minút na mňa vykrikovať ked si sedím konečne po celom dni a "odychujem"... Lebo proste ona má potrebu vykrikovať s okna, že sa decká naháňajú.... Doprdele, hádam nemám právo na polhodinku kľudu?... Bola som 13 hodín v práci, nakúpila som jej všetko co chcela, nemôže ma naozaj chvíľu nechať tak?!.... Hm.. dám si ešte  trošku... Veď to bol ťažký deň dnes.... Zase ďalší, ako dni predtým boli náročné ...  Veď ten moj drahý furt ma nejaké aktivity, a ja musím chodiť do práce, potom decká doma, upratovať, a ešte byť aj dobre naladená , nemám absolútne na nič čas a on si dôjde domou a buď leží, alebo hrá šípky alebo neni doma... A keď aj dnes nič vlastne neurobil, aj tak som už bola nahnevaná.... A keď mladý pán sa dovalil domou konečne po tréningu hneď som sa do neho pustila, lebo mi nedal pusu hneď ako prišiel... A vlastne som mala zase dôvod si dať ešte jeden.... Ale, aj tak sem vlastne nepatrím, je to len také vyhorenie, to sa proste občas stáva ...