"škeruľa" ⛄
Čo prinesie víkend 💫
👉 Tento víkend môže priniesť príjemné stretnutie, krátku akciu, pozvanie alebo správu, ktorá poteší. Môže sa objaviť aj drobný finančný bonus, darček alebo dobrá správa.
👉 Stačí ísť medzi ľudí, uvoľniť sa a nechať veci plynúť – šťastie je nablízku.
✨ Rada: Neplánuj príliš, spontánnosť ti prinesie to najlepšie.
Krásny víkend 🩵
Vznik filmu „Čokoláda“ (2000) v réžii Lasseho Hallströma je opradený množstvom zvedavých, málo známych príbehov, ktoré akoby zrkadlili jeho jemné teplo a nenápadné čaro. Snímka, inšpirovaná románom Joanne Harrisovej, rozpráva príbeh Vianne Rocherovej (Juliette Binoche), ktorá si otvorí čokoládovňu v konzervatívnej francúzskej dedinke. Len málokto však vie, že značná časť nakrúcania neprebiehala priamo vo Francúzsku: dedinské exteriéry vznikali v drobnej burgundskej obci Flavigny-sur-Ozerain a tábor riečnych Cigánov bol vybudovaný v oblasti Dordogne. Do komparzu sa zapojili miestni obyvatelia a úzkymi uličkami sa počas nakrúcania niesla vôňa skutočnej, roztopenej čokolády, čím sa atmosféra filmového štábu stala rovnako podmanivou ako samotné zábery na plátne.
Príprava Juliette Binoche na rolu mala svoj osobitý, doslova „sladký“ rozmer. Aby presvedčivo stelesnila postavu majsterky čokolatiérky, absolvovala výcvik u skutočného parížskeho cukrára. Naučila sa temperovať čokoládu, tvarovať hľuzovky a s precíznou eleganciou viesť zápästie pri nalievaní ganache. Aj vďaka tomu boli takmer všetky čokoládové výrobky vo filme autentické a jedlé — vyrábali sa čerstvé každý deň. Filmový štáb neskôr s úsmevom priznával, že vyhnúť sa počas práce priberaniu bolo prakticky nemožné.
Nemenej pútavý je aj príbeh spojený s Johnnym Deppom, ktorý stvárnil Rouxa — charizmatického riečneho tuláka. Herec, známy svojou vyberavosťou, sa o túto rolu začal zaujímať práve preto, že výrazne vybočovala z galérie jeho temných a excentrických postáv. V hudobných scénach trval na živom hraní gitarových partov, čím dodal Rouxovi autenticitu a pocit nespútanej slobody. Jeho filmová chémia s Binocheovou sa rodila počas improvizovaných skúšok, vďaka čomu ich vzťah na plátne pôsobil prirodzene a nenútene.
Napriek počiatočnému skepticizmu, ktorý projekt sprevádzal, sa „Čokoláda“ stala nielen komerčným, ale aj kritickým triumfom a získala päť nominácií na Oscara. Úprimnosť prístupu — skutočné sladkosti, hlboká herecká príprava a harmonické prepojenie francúzskeho koloritu s univerzálnymi témami — premenili film na skutočne očarujúce a hrejivé dielo, pripomínajúce šálku hustej horúcej čokolády počas zimného večera.
Bola to susedka — tá istá, ktorá si vždy požičiavala cukor. V deň, keď odišla z tohto sveta, som pod dverami našiel obálku s krátkym odkazom: „Ďakujem vám, že ste mi dovolili cítiť sa potrebná.“
Nikdy som nepoznal jej priezvisko. Päť rokov bola len „pani z tretieho poschodia“, hoci ma vytrvalo prosila, aby som ju volal Marta.
Prvýkrát zaklopala v utorok popoludní. Práve som sa prisťahoval — krabice stáli všade navôkol.
— Prepáčte, mladý pán, — ozvala sa tichým, mäkkým hlasom, ktorý som sa neskôr naučil rozpoznať už na niekoľko krokov, — nemohli by ste mi požičať trochu cukru? Došiel mi a pečiem koláč pre vnučku.
— Samozrejme, len chvíľočku, — odpovedal som.
Prehľadal som polovicu bytu, kým som ten prekliaty cukor našiel. Keď som sa vrátil, Marta stála vo dverách s jemným úsmevom, ruky zopnuté, akoby sa modlila.
— Ste hotový anjel, — povedala úprimne. — Zajtra vám ho vrátim, sľubujem.
A naozaj — na druhý deň prišla. Nádoba bola plná a vnútri ležali tri malé koláčiky, starostlivo zabalené v papieri.
— Trochu som toho napiekla viac, — ospravedlňovala sa, hoci sme obaja vedeli, že to nie je pravda.
Tak sa začala naša malá tradícia. Raz za dva týždne sa Marta objavila vo dverách:
— Ach, zas je mi to trápne… Nemohli by ste mi požičať trochu cukru? Zase som zabudla kúpiť…
Spočiatku som jej veril. Po šiesty či siedmy raz mi došlo, že mi vždy vracala plnú nádobu.
A raz som ju zazrel v obchode — v košíku mala obrovské balenie cukru.
Nikdy som jej to nespomenul. Jednoducho som jej podal cukor a na druhý deň som dostal koláčiky… a niekoľko minút vrúcneho rozhovoru na chodbe. Rozprávala mi o vnučke, o kvetoch na parapete, o mladom páre, ktorý sa nedávno nasťahoval o poschodie nižšie.
— Je dobré mať milých susedov, — povedala raz. — Človek sa potom necíti až tak sám, však?
V posledný utorok Marta neprišla. Neskôr som pred vchodom uvidel sanitku. Záchranári vychádzali z jej bytu so sklopenými pohľadmi.
Pani z druhého poschodia potichu povedala:
— Zomrela v spánku. Pokojne. Vnučka vraví, že sa ani netrápila.
V tú noc som dlho nemohol zaspať. Pristihol som sa, že čakám na známe zaklopanie. Na ten istý tichý hlas.
Ráno visela na mojich dverách biela obálka. Moje meno, napísané trasúcou sa, no starostlivou rukou.
Vo vnútri bol jediný list:
„Drahý sused,
ďakujem vám, že ste mi dovolili cítiť sa potrebná.
Po smrti manžela sa dni nekonečne naťahovali. Deti žijú ďaleko, vnučka je už dospelá a má vlastný život. Prestala som variť — pre koho? Prestala som niekam chodiť — kam?
A potom ste sa objavili vy. A ja som pochopila, že ak mám dôvod napiecť koláče, ak mám zámienku zaklopať na cudzie dvere, deň znovu dostáva zmysel.
Odpusťte mi tú malú lesť s cukrom. Dúfam, že ste sa nehnevalli. Len som chcela cítiť, že som ešte niekomu potrebná — aspoň na požičanie lyžice cukru.
Ďakujem vám za úsmevy, za trpezlivosť a za tých pár minút rozhovoru, ktoré robili moju samotu o čosi ľahšou.
S úctou
Marta“
List som poskladal a vložil do vrecka. Potom som zašiel do malého obchodu za rohom a kúpil cukor. Veľké balenie.
Keď som sa vrátil, zaklopal som na dvere pani z druhého poschodia. Prekvapene otvorila.
— Dobrý deň, — usmial som sa. — Nemohli by ste mi požičať trochu cukru? Práve mi došiel.
Zamrkala, zaskočená. Potom niečo vyčítala z mojich očí a pomaly sa usmiala:
— Aká náhoda! Práve som vás chcela požiadať o to isté. Poďte ďalej, urobím kávu.
Vošiel som. A po prvý raz za päť rokov som naozaj pochopil, čo mala Marta na mysli.
Ľuďom nie vždy chýba cukor. Niekedy im chýba len pocit, že sú ešte pre niekoho dôležití.
~ Autor neznámy
Na záver týždňa, v ktorom sme sa mnohí vrátili po sviatkoch späť do kolotoča povinností, tu mám milú povinnosť, a to žrebovaie poslednej #dm súťaže 🙂 Tentoraz sa šťastie usmialo na:
@zuzin78, @10zabka a @kovackaadka 🍀
Týmto 3 žienkam gratulujem, ostatným ďakujem, že vás neodradila tak trochu iná súťaž a posielam aspoň ❤️ pre potešenie. Teším sa na ďalšie súťaženie 🎉
Ahojte,funguju tieto zazraky? Oplati sa investovat?
Nie ste v tom sama, ani v tomto roku. Ako vám môže Vysmiata Duša Mamky pomôcť?
Milé ženy,
len pred pár krátkymi dňami bol jednou z vás náš profil Vysmiata Duša Mamky tu na MK označený ako možná pomoc čerstvej mame, ktorá sa cítila sama vo svojom prežívaní krátko po pôrode. Za zdieľanie tejto jednoduchej informácie pre čerstvú mamu úprimne ďakujeme 🙏 a veľmi sa tešíme, že sa Vysmiata Duša Mamky ako projekt postupne dostáva do povedomia a je k dispozícii tam, kde je to potrebné. ❤️
Materstvo je jednou z najnáročnejších ciest v živote, a preto sme tu pre vás.
Vieme, aké dôležité je mať niekoho, kto počúva bez odsudzovania, kto rozumie a pomáha nájsť cestu späť k vnútornému pokoju. Každý príbeh je pre nás dôležitý, pretože za každou mamou stojí jedinečný svet plný pocitov, radostí aj obáv.
Aj tento rok sa môžete spoľahnúť, že u nás nájdete:
1. Dostupné informácie a rozhovory s odborníkmi
Prostredníctvom našej webstránky vydumamky.sk vám ponúkame širokú škálu informácií o duševnom zdraví, popôrodnej depresii a ďalších témach. V našom tíme máme psychologičky aj psychiatričku, ktoré odpovedajú na najčastejšie otázky a poskytujú praktické rady. O duši po pôrode - Vysmiata Duša Mamky.
Ahojte. Objednáva niekto AVON? Ďakujem
Zeny darí sa vam predávať cez bazáre? Mne sa zdá že to tak upadlo...fakt človek niektoré veci dava za šupu a inzerat tam je aj ...no dlhooooo a nič.
Boli ste na konizacii na jednodňovej chirurgii v GA ?ako to tam prebieha?pred aj po,skúsenosti?
O AI ve vzdělávání
Společnost si v posledních dnech a týdnech připomněla nástup umělé inteligence. A to i popularizací nástroje ChatGPT, který umí komunikovat lidským způsobem. Je umělá inteligence stejně revoluční jako třeba Google, Wikipedia nebo kalkukačka?
Jak může ChatGPT ve výuce učitelům pomoct, aby byli choreografové vzdělávání? A jaké jsou naopak hrozby umělé inteligence?
Island women
Keď objednávate svoje deti k špecialistom cez www.navstevalekara.sk zadávate tam meno dieťaťa a svoje údaje (mobil, mail)?
dnes som si pozrela pekný film. Prípad Collini. Veľmi zaujimavé. https://www.csfd.sk/film/691476-pripad-collini/...
Moje nové nechty
Máte skúsenosť s občianstvom?
Pozerala som poradňu tu na mk no nič mi nepasovalo.
Ak máte niekto skúsenosť.
Včera syn prijal hol. občianstvo..
Ako to je teraz so slovenským?
Musí sa ho vzdať oficiálnou cestou či automaticky zaniká a stačí odovzdať pas?
Ďakujem za radu
Žena, ktorá dala svetlo miliónom: Príbeh génia, ktorý videl tam, kde iní zatvárali oči
Predstavte si to: Vstúpite do nemocnice a zistíte, že polovica pacientov je slepých. A všetci sú černosi. Väčšina by prešla okolo. Ona však nie. Toto bolo pre Dr. Patriciu Bath neprijateľné. A tak vynašla laser, ktorý vrátil zrak miliónom a napísala históriu.
Neviditeľná kríza, ktorú všetci prehliadli
Bolo to v roku 1969. Mladá černošská lekárka Patricia Bath, jedna z mála žien v očnom lekárstve, pracovala na stáži v elitnej nemocnici Columbia. Keď však prišla na kliniku do Harlem Hospital, zažila šok.
Na chudobnejšom, prevažne černošskom Harleme bola polovica pacientov slepých alebo ťažko zrakovo postihnutých kvôli katarakte. Na bohatejšej, prevažne bielej klinike v Columbii takéto prípady takmer neexistovali.
Rozdiel nebol v biológii. Bol v prístupe. V systéme. Medicína bola slepá voči tým, ktorých zlyhala.
Cesta, ktorá nemala prejsť
Patricia Bath vyrástla v Harleme v čase, keď svet dievčatám ako ona jasne hovoril, čo nesmú. Jej otec bol prvý černošský motormán newyorského metra. Matka upratovačka. Ale táto matka snívala väčšie sny. Z každej výplaty si odkladala, aby dcére kúpila chemickú súpravu a mikroskop. Tento dar, prestavaný z obetavosti, rozhodol o všetkom.
Patricia študovala ako posadnutá. Už na strednej škole získala vedecké štipendium, ako 16-ročná prispievala do odborných článkov. Stala sa jednou z prvých černošských žien-očných lekárok. Na každom kroku narážala na zatvorené dvere: "V laboratóriu niet miesta." Kolegovia si prisvojovali jej výskum. Bola vylúčená z "pánskych klubov", kde sa riešili kariéry.
Revolúcia, ktorá sa narodila z neprijateľnosti
Namiesto toho, aby sa vzdala, Patricia Bath vyvinula nový lekársky model: komunitnú oftalmológiu. Zdravotná starostlivosť mala prísť za pacientmi do zanedbávaných štvrtí, nie naopak. Založila Americký inštitút prevencie slepoty s myšlienkou: "Zrak je základné ľudské právo."
Ale vedela, že nestačí len prísť. Bolo treba zmeniť samotnú operáciu. Tradičná chirurgia katarakty v 70. a 80. rokoch bola drsná a riskantná.
A tak začala roky trvajúci boj. Predstavila si laser – presný, jemný, revolúčný. S dávkou skepticizmu s nedostatok financií a realitou, že ako černoškej žene jej nikto neverí tak, ako bielym mužom.
Prvý patent, ktorý otvoril oči svetu
V roku 1986 to dokázala. Vynašla Laserphaco Probe – geniálne laserové zariadenie, ktoré rozbíjalo kataraktu nevídanou presnosťou cez mini-nárez. Operácia sa stala bezpečnejšou, rýchlejšou a dostupnejšou.
V roku 1988 získala patent ako prvá černošská lekárka v histórii, ktorá ho získala na lekársky vynález. Neskôr ich mala päť. Jej technika sa stala svetovým štandardom. Milióny ľudí po celom svete vďaka nej opäť vidia.
Odkaz, ktorý je viac ako vynález😍😍😍
Cestovala do Afriky, operovala, školila lekárou.Stala sa prvou ženou v oftalmologickej katedre UCLA. Prvou ženou, ktorá viedla oftalmologický rezidenčný program v USA.
Kam plánujete letnú dovolenku s pubertiakmi? moji majú 11 a 15 rokov a more ich už veľmi nebaví... na horách budú celý jún v Tatrách v kúpeloch, premýšľam čo také vymyslieť na leto. ešte sme neboli nikdy celé leto doma, možno je čas to skúsiť a pobehať slovensko...
Kokosky
Ahoj, žienky z PP, KK, Le prosím odporučte urológa. DR. Polak v Le bohužiaľ neberie nových pacientov. Ďakujem
🎲 Nie je to len hra. Je to cesta k odvahe. 🎲
U nás sa hra nedeje „len tak“. V zážitkovej terapii je to premyslený spôsob, ako deťom vrátiť to najdôležitejšie: pocit bezpečia, radosť a kúsok kontroly v situáciách, ktoré sú pre ne často ťažké.
Hra je most. Cez ňu sa z neistoty stáva zvedavosť, zo strachu odvaha… a z „cudzích“ ľudia, ktorí si zrazu rozumejú. A potom to ide, malé kroky, veľké zmeny. 🌿
👉 Sledujte nás. Ukazujeme, ako zážitková terapia funguje v nemocnici, v škole aj v tábore, a prečo na nej tak veľmi záleží.
Ahojte.4 dní meška menstruacia.rok som užívala antikoncepciu Dienoretre ale posledný mesiac som ju vysadila lebo mi nerobila dobre.Styk sme mali nechránený ale dávala sme si pozor.Testy som si robila už 3 q zatiaľ negatívne...ale cítim sa tak zvláštne...mam také bolesti podbrušku ako pred krámami a cítim aj unavi ale to máva vždy keď mám dostať krámy...myslite že môžem byť tehotná a test to zatiaľ len neukáže?
HELENA CITRÓNOVÁ Z HUMENNÉHO:
Zaujímavý životný príbeh, ktorý oslovil mnohých tvorcov. Helena Citrónová sa narodila v roku 1922 v meste Humenné. Jej rodina bývala na ulici, ktorá je na obrázku. Humenné malo pred vojnou asi 8 000 obyvateľov a z nich bolo približne 1800 Židov. Rodina Heleny bola židovská rodina. Jej otec bol kantorom v synagóge.
Na prvej fotografii zľava Helena so sestrou Rózou a jej malou dcérou v Humennom. Rózu v roku 1939 rodičia zavolali domov z Palestíny, kde žila už 5 rokov. Jej muž si tam nevedel nájsť prácu.
V marci 1942 slovenský štát nariadil tzv. pracovné nasadenie židovských dievčat. Rodiny boli úradmi uistené, že ide len o krátku pracovnú službu v továrňach. Dievčatá dostali príkaz, aby sa v určený deň dostavili na zberné miesto v Poprade. Vlak s 997 osobami odišiel zo stanice Poprad 25. marca 1942 a dorazil do koncentračného tábora Auschwitz 26. marca 1942. Helena bola v zozname pod číslom 314.
Na druhej fotografii je Helena Citrónová už v koncentračnom tábore. V tábore sa do Heleny zaľúbil dozorca mladý Rakúšan Franz Wunsch (tretia fotografia). Helena dostala v tábore škvrnitý týfus, Fanz jej pomáhal. V októbri 1944 sa Helena dopočula, že v transporte práve doviezli jej sestru Rózu s manželom, ich šesťročnou dcérou a so synom. Franz jej zachránil sestru. Ostatní však skončili v plynových komorách. Vzťah Franza a Heleny vydržal približne 2 roky.
V januári 1945, keď sa k táboru blížila Červená armáda, sa nacisti snažili odviesť väzňov z Auschwitzu na západ do iných táborov v Nemecku. Väzni museli kráčať v zime, snehu a mraze, hladní, chorí, vyčerpaní. Kto nestíhal, spadol alebo sa pokúsil utiecť, bol na mieste zastrelený. Sestrám Helene a Róze sa podarilo tento pochod prežiť.
V máji a júni 1945 sa sestry túlali po Nemecku, no stále im hrozila smrť. Opití vojaci Červenej armády hľadali pekné ženy a znásilňovali ich. Helena Citrónová spomínala: „Počula som ich krik, až kým úplne neutíchli a neopustili ich sily. Často ich pri znásilnení aj zabili. Uškrtili ich. Odvracala som hlavu, pretože som to nechcela vidieť, pretože som im nedokázala nijako pomôcť. Bála som sa, že znásilnia aj moju sestru a mňa. Boli to zvieratá. Nech sme sa skryli kamkoľvek, náš úkryt našli a znásilnili niekoľko mojich kamarátok. Robili im hrozné veci. Až do poslednej chvíle sme nemohli uveriť tomu, že to skutočne prežijeme. Mysleli sme si, že keď sme nezomreli kvôli Nemcom, určite nás zabijú Rusi.“
V júli 1945 sa sestry Helena a Róza dostali do Humenného. No keďže z ich rodiny nikto neprežil, rozhodli sa obe pre odchod do Palestíny. Na štvrtej fotografii je Helena po vojne.
V roku 1972 dostala Helena list od manželky Franza Wunscha, v ktorom ju prosila, aby šla svedčiť v jeho prospech na súd. Tam sa o vzťahu dozorcu a väzenkyne dozvedela verejnosť. Príbeh oslovil rôznych tvorcov kníh, opier,...
Helena krátko pred smrťou britskej televízii BBC povedala: „Boli chvíle, keď som zabudla, že som Židovka a on nacista. Ak mám byť úprimná, nakoniec som ho milovala… Nebola to moja voľba, jednoducho sa to stalo.“
(Pravda. sk, Svetzeny. cz, Wikipedia)
