Nikdy sa nefotim bez okuliarov, je to nezvyk a je mi to divne, ale dnes som musela, lebo vam chcem babulky velmi odporucat spiralku Catrice Glam&Doll. Uz som poskusala kadeco, aj naozaj drahé špirály, ale tato ma brutal prekvapila. Odporúčali tu kočky, tak ze vyskusam a ostala som velmi milo prekvapena. Nelepi, viem si naniest tenku vrstvu, nedroli sa, proste super.
Ďakujeme ❤🔴
„Milý Červený nos, v nemocnici sme strávili síce pre niekoho „len“ 3 dni, ale vďaka Vám sme ich mali aspoň na chvíľu veselšie. Som rodič a musím priznať, že prítomnosť jedného z Vás, ktorý nás doprevádzal z oddelenia na predoperačnú sálu, bola na nezaplatenie aj pre mňa. Odpútali ste moje myšlienky od operácie na šťastný úsmev môjho synčeka. Držím Vám prsty, prácu, ktorú robíte, dáva veľký zmysel a radosť nielen malým, ale i veľkým! ĎAKUJEME!" - Veronika
#cervenynos
Ahojte ak som evidovaná na úrade práve a popri tom mám dohodu kde spĺňam všetky náležitosti aby ma nevyradili z úradu práce tak z tej dohody mi idú nejaké odvody... Alebo inak povedané nie je tam nejaká čiastka do ktorej sa mi ten príjem z dohody nezdanuje? Ďakujem za odpoved
Perlička dnešného dňa....citujem dcéru "pri hudbe sa cítim taká vznešená..."
Leporelá pre najmenších: Tieto si vás získajú
Kedy je podľa vášho názoru ideálny vek dieťaťa na prvé knihy?
U nás doma sme začínali s knižkami okolo deviatich mesiacov. V tom veku už moje dieťa samostatne sedelo bez opory a malo obe ruky voľné na manipuláciu s hračkami. Kúpila som teda dcére prvé leporelo. A bola som milo prekvapená, že ju zaujalo.
Čítanie bolo pre ňu zábavnejšie, keď sme si knižku prezerali spolu. Ukazovala som jej zvieratká, napodobňovala ich zvuky a ona ma sledovala a výskala od radosti. Pomaly sme jej tak rozvíjali schopnosť udržať pozornosť na jednu činnosť, ktorá je v neskoršom veku veľmi dôležitá v škôlke a v škole.
Bolo mi jasné, že v jej veku ešte nie celkom chápe o čom obrázky sú, ale sústredene ma počúvala. Neskôr sa snažila napodobňovať ma, prehadzovala strany v leporele a bľabotala si. Dočítala som sa, že aj toto hravé čítanie je dôležitá fáza vo vývoji, pretože dieťa si tým formuje svoje jazykové a vyjadrovacie schopnosti.
Okrem základných vrodených inštinktov sa musí dieťa časom všetko naučiť. A čím skôr začneme mozog dieťaťa trénovať, tým lepšie. Dieťa sa nenarodí automaticky s vedomosťou čo to znamená "čítať si" a že písmenká čítame zľava doprava. Postupne ho musíme naučiť ako v knižke listujeme, čo si v nej pozeráme, atď. A na to je leporelo ideálne. Strany sú tvrdé, takže sa neroztrhajú, textu na čítanie nie je príliš veľa. Obrázky sú farebné a kontrastné, aby zaujali pozornosť dieťata.
Volá známa:Chces pol jeleňa (40kg),mäsiar zabezpečeny...😜no odmietni to.dva telefonaty,jeleň podeleny starej mamke a kamoske🤭takto ho moji chlapi majú najradšej☺️☺️☺️
Ahojte, prosim vas, tie co mate UNIcredit,neviete preco mi stale v appke ukazuje vyskytla sa chyba ked sa chcem prihlasit?
Daj deťom dva héliové balóny 🎈🎈 a pol dňa o nich nevieš 😅
Podložka: #zopadesign🙂
Nezvaný hosť
Vybrali sme sa k našej doktorke. Už asi po 186krát. Navliekla som si papierovú sukňu a tie tenké papuče, z ktorých mali tuším len univerzálnu veľkosť. Natiahla som sa na kozu, rukami podoprela hlavu a zahľadela sa na čiernu obrazovku pred sebou. Pani doktorka vošla do miestnosti, potľapkala ma po kolene a natiahla si rukavice. Žmúriac hľadela na obraz mojej maternice a niečo tam začala pomocou myšky počítača premeriavať. Vitaj, cysta!
Bola ešte malá. Zopár milimetrov. Aj tak sa mojej doktorke veľmi nepáčila. Samozrejme, že ani mne, ale nechcela som už nič odkladať a psychicky som bola pripravená na umelé oplodnenie aj s tými všetkými injekciami a vecami okolo toho. "Nie je to až taký veľký problém," poznamenala doktorka a pritom hľadela do počítača, "ale radšej by som bola keby ju dáme von." To znamenalo ďalší mesiac odklad. Potom sa otočila a vzala do rúk veľkú knihu. Sadla si pred nás a na obrázkoch nám začala vysvetľovať, ako vlastne umelé oplodnenie prebieha. Ja som to mala naštudované v troch jazykoch. Perom behala po šmykľavých stránkach knihy a my sme sústredene na ňu hľadeli.
Pani doktorka nám všetko podrobne vysvetlila. Napísala nám recept, názorne ukázala, ako treba pichať injekcie- hormóny na zväčšenie vajíčok a pekne sa s nami rozlúčila s termínov ďalšej prehliadky.
J 🐿 E 🦔 S 🍁 E 🌾 Ň
Nahodou neviete co je s @lusinda74 vobec nereaguje 😔 ak ju niekto poznate mam zaujem o par veci a nic ziadna reakcia
Ahojte, prosím vie mi niekto poradiť.mame inhalovat vincentku, nemáme inhalator, takže budem dcéru naparovat.aky je postup? Treba ju triediť z vodou? Či čistú? Ďakujem
Hádanka na ráno za ❤️:
Čo je to: kvirkofomín? V reči 3ročného 🙂
...papierová taška, bambusové tyče, spagat, farby, krepový papier a sarkan je hotový....už potrebujeme len priaznivý vietor😀💨🍁
Rozhodnutie
Dni plynuli, týždne bežali, peniaze sa z účtov tratili a známi, ľudia v okolí sa viac vypytovali. Nikomu sme o tom nevraveli. Veď nie je sa čím chváliť. A nie je to ani na hanbu. Len o takýchto veciach sa ťažko rozpráva. A keď predsa len raz začne o tom rozprávať, nemá to konca kraja. Vedeli to len najbližší. Už to nebola len náhoda, že sa nám to nedarí, už to bol problém. A dobre sme si to uvedomovali.
Po ďalšom neúspešnom IUI, moja mamina prišla s tým, aby sme skúsili umelé oplodnenie. Muž vravel, že je to ešte skoro, že je to úplne posledná možnosť. Doktorka tiež ešte chcela trochu počkať. "Možno tam u vás v Rusku sú ženy vo veku 33 považované za staré, ale tu sa väčšinou takéto veci riešia až po 38." Zvykla som si na to, že si myslí, že som Ruska. To nie je podstatné.
Bola som trochu vystrašená. Samozrejme som si niečo prečítala o umelom oplodnení. Mala som obavy najmä z ovariálneho hyperstimulačného syndrómu, z tých injekcií, anestézie. Na jednej strane som sa skutočne bála, ale na druhej strane som tento zákrok chcela podstúpiť. Veď moja doktorka je skúsená, uznávaná. A ešte k tomu dobre vyzerá. Padlo rozhodnutie: Ideme do toho!
Ani takto to nejde
Prešlo asi pol roka. Podrobila som sa mnohým vyšetreniam. Skúsila som diétu, dodržiavali sme všetky pokyny. Čítali sme, študovali, pýtali sa. V hlave sme mali len jednu jedinú vec: CHCEME DIEŤA. Lenže ako? Dobre, pol roka nie je až taká strašne dlhá doba. Slabšie povahy by možno už pravidelne večer plakávali do vankúša. No my sme sa držali. Plakávala som len keď sa dostavila. Veď viete čo.
V škôlke okolo vás lieta 30 detí a vy si jednoducho neviete zaobstarať ani to jedno. Samozrejme, nie sú všetky od jednej matky, ale predsa vás to tam niekde vzadu v hlave škrie. K pohodovej nálade a pozitívnemu mysleniu mi nepridávali ani nedeľné telefonáty s babkou, ktorá mi vlastne chcela pripomenúť, že by už rada bola prababkou. Aby sa toho dožila. Je to v poriadku. A má pravdu.
Ale boli ešte ďalšie možnosti. Nie sme na konci cesty. Pani doktorka navrhla umelú insemináciu. My sme boli nadšení. Áno, presne, takto by to mohlo vyjsť. Muž mal trochu obavy. Čo ak zrovna v čakárni budú dvaja potenciálni oteckovia s rovnakým menom? Čo ak popletú materiál? Ja som sa smiala. A viete čo, veru boli. Mužove meno je veľmi zriedkavé, a predsa sa pri volaní sestričky postavili dvaja. Manžel bol viac v strese ako ja a radšej sa uistil i u pani doktorky, že má ten správny - náš materiál.
Ležala som na koze. Tak ako zvyčajne. Pani doktorka do mňa jemne vkladala mužove spermie. Videla som na monitore dlhé biele čudo ako si to šinie mojou maternicou. Za šesť sekúnd bolo po všetkom. Pohladila ma po bruchu, povedala, aby som ešte 20 minút poležala a poslala nás domov. A zabalila nám do tašky i poriadny kus nádeje.
Zase mi ostali oči pre plač. Nestalo sa to. Nepodarilo sa to. A ja som premýšľala, čo teda bude ďalej. Dá sa ešte niekam ísť?
Ahojte,prosím aké probiotika sa vám osvedčili u cca trojročných detičiek? Ďakujem
❤️
Milujem tieto dve fotky a veľmi rada si ich pripomínam🙏🏻❤️EP💙
🤎🤎
Prosím vás, kde skladujete prach na pranie, keď máte pracku v kúpeľni? Z tej vlhkosti mi celý prášok( mam ten veľký) vždy stvrdne, potom musím odmerkou dlabat....
👍❤️ Príbeh voľnej výchovy
Po dlhšom čase som sa vybral do Košíc autobusom. Nešiel som ním už
niekoľko rokov a tak som sa celkom tešil. Pozoroval som ľudí okolo a pohľad
mi upútala skupinka ľudí čo sedela neďaleko mňa.
Na štvorsedadle sedela stará pani a jej manžel, oproti ním mamička a jej asi štvor až päťročná dcéra. Obe vyfiknuté ako z módneho časopisu.
Mamička v minisukni iba o pár čísiel širšia v bokoch ako v pase, tesné tričko
upnuté na opálenom tele a ovešaná na krku a prstoch zlatom.
Bola trocha viac namaľovaná, ale pristalo jej to. Rušilo to len prvý dojem.
Všetko kazil len ten jej výraz. Znudený a znechutený a občas kradmý pohľad
po ľuďoch akoby hovoril „Preboha, fuj, kde som sa to dostala“. Jej malá princezná bola oblečená podobne, len podpätky a maľovanie nahradili copiky vyčesané na vrch hlavy. Kývala nožičkami sem a tam a vyzeralo to, že je znechutená rovnako, ako jej mama.
Oproti ním sedeli starček a starenka. Manželia. Obaja sa opierali o paličky, boli skromne schúlení k sebe a tichučko si občas niečo povedali.
Sálala z nich domáca pohoda, mier a pokora. Sedeli, nikoho si nevšímali, len pani občas vyrušilo kopnutie malej princezny pod koleno.
Najprv sa zdalo, akoby náhodou, že nechcene sa dievčatko dotklo špičkou topánky babičky.
Čím viac sa stará pani uhýbala, tým viac bolo na dievčatku vidieť, že kopance sú cielené. Kývala nohami, kývala, pohľad upretý na tvár starej pani a kop – a zas akoby nič sa pozerala cez okno. Stará pani si poposadla a za chvíľu zas. Pátravý pohľad a raz, dva, tri – kop. A zas nenápadný pohľad von. A tak dookola. Babka už nevedela kde s nohami a snáď iba slušnosť jej bránila mamičke niečo povedať a tak trpezlivo sa snažila vycítiť okamžik výkopu a včas uhnúť. Ani ľudia okolo nehovorili nič. S počtom kopancov sa len úmerne zvyšovalo krútenie hlavou a znechutenie obidvoch manželov a ostatných cestujúcich.
Celé to sledoval mladík stojací opodiaľ. Mal také tie široké nohavice s rozkrokom pri kolenách, vyťahané tričko a čapicu so šiltom dozadu. Žuval žuvačku a občas nezúčastnene zavadil pohľadom o štvoricu. Potom sa zas pozeral znudene von. Nerobil nič. Bol jeden z mála ľudí, na ktorom sa nedalo poznať či sa zabáva, alebo je pohoršený. Keď už stará pani nemala kde uhnúť a dievčatko sa muselo zviesť skoro až na okraj sedačky, aby si mohlo kopnúť, neudržal som sa a povedal som mamičke:
„Prosím vás, nemôžete tomu decku niečo povedať? Nevidíte čo robí??“ Mamička sa pozrela na mňa potom na svoju princeznú, pohladila ju a pohŕdavo povedala:
„Prečo by som jej dačo vravela? My deťom doprajeme voľnú výchovu“.
Tou odpoveďou šokovala celý autobus. Dievčatko si ešte dvakrát koplo, kým autobus došiel k zastávke. Mladík s nohavicami spustenými poniže pása sa lenivo zobral a prechádzal nezúčastnene okolo štvorice ku dverám.
Keď bol tesne pri nich, urobila sa scéna ako z filmu. Bolo to dielo pár okamžikov. Dokolísal sa pomaly k ním, stále mal ten nič nehovoriaci výraz, kľudne až lenivo vybral z pusy žuvačku a jedným pohybom ju zamotal dievčatku do vlasov. Ladným ľahkým pohybom, ako keď maliar dá na obraz tú poslednú dôležitú bodku. Bez mihnutia oka postupoval ďalej k dverám akoby
nič.
Mamička zalapala po dychu za vyštekla: „Čo to robíš ty idiot jeden“? „Šibe ti?“
Chlapec len tak lenivo otočil hlavu späť a úplne kľudným hlasom povedal:
Nie, ale naši mi tiež dopriali voľnú výchovu… Ahoj“
Knísavým pohybom vystúpil z autobusu na ulicu a ešte sa na starú pani usmial a do okna jej ukázal dva prsty na znak víťazstva. Stará pani mu neisto zamávala. Celý autobus sa zabával. A ja s ním. Teraz v tom prípade „voľná výchova“ priniesla svoje ovocie a pre všetkých ten mladík
bol taký „borec nakoniec“.
Jesenný anjel.
Roman Shustrov, Petrohrad, Rusko.
