Keď Zuzka kráčala po schodoch, v mysli jej vírili Taňjine slová. Rovnako sa jej vrátilo vyznanie, ktoré si včera vo vrecku našla. Tomáš. Ten, ktorý sa v jej živote vždy objavil tak nečakane a ona sa pri ňom cítila bezpečne. Jej duša hrala melódiu, ktorú on dobre poznal. Veril rovnako hlboko, ako ona sama. Nebola však pripravená otvoriť srdce citom. Možno by mohla, ale ten, ktorý zatienil jej srdce, sa už dlhé roky neozval. Keď vyšla na poschodie, začula silný krik. Zastavila sa pri schodiskových dverách a premýšľala, či má vstúpiť dnu. Po pár sekundách sa odhodlala a nazrela. Nikoho nevidela. Ako sa však približovala ku kancelárii riaditeľky, krik zosilňoval. Na stoličke sedela uplakaná sekretárka. Zuzka si k nej sadla. 

"Čo sa deje?" prekvapene sa jej spýtala. Tá si utrela slzy a pomaly k Zuzke otočila tvár. 

"Prišla riaditeľkina mama, veľmi nabrúsená. Dožaduje sa, že chce vidieť svojho vnuka a vybila si to na mne. Teraz sa rozpráva so svojou dcérou." 

"Ste v poriadku?" spýtala sa so záujmom Zuzka a pohladila ju po ruke. Sekretárka sa jemne usmiala a prikývla.

"Iba tie slová, ktoré na mňa spustila, ma zaboleli. Ja som Veronika. Som tu dnes prvý deň." predstavila sa a vydýchla. 

"Ja som Zuzana. Tiež som tu nová. Pracujem na internom ako sestra iba pár dní." jej prívetivý a priateľský hlas Veroniku upokojil a usmiala sa. Zrazu sa z kancelárie vyrútila Silvia. Zabodla chladný pohľad na Veroniku aj Zuzku. Na chvíľu sa zastavila pred Veronikou. 

Už počas tehotenstva som bola presvedčená, že budem kojiť, veľmi som chcela. Túžila som po tom, že po pôrode položím svoje voňavé bábätko na hruď a ono sa samé priplazí a prisaje.... lenže takto sa to nestalo. Mnohé z nás si vysnívame situácie, ktoré vidíme vo filmoch, či príručkách, ale neuvedomujeme si, že v našom prípade to môže byť úplne inak. A je to celkom v normálne 🙂

Pekne po poriadku. 

Náš druhý synček sa narodil doma v našej spálni, kde som si ho chytila do náruče, privinula a položila na hruď. Celá nedočkavá som čakala, že za mojej drobnej pomoci sa prisaje. Neprisal sa. Bolo mi to ľúto, ale našťastie bola pri nás Dula Deniska, ktorej veľmi vďačím za mnohé. Vysvetlila, že je v poriadku, že sa neprisal hneď, že to chce čas a hlavne pohodu a pokoj maminky. A podarilo sa. Po krátkom čase som ho opäť priložila na prsník a začal sať. Prišiel však ďalší problém.... "Bolí to"... áno nikto učený z neba nespadol a tak nám Deniska vysvetlila ako sa má prisať, aké sú polohy, a že hlavné je, aby mala komfort maminka. Deniska odišla a my sme ostali na kojenie sami dvaja. Za výdatnej podpory zo strany manžela sme sa snažili, ale stále to bolelo. Pozerala som si aj videá a návody, no darmo, po neúspechu som bola zúfalá. Vtedy ma nenapadlo, že na tých videách sú maminky, ktoré už koja nejaký čas a pobrali už nejaký ten grif. 

Vznikali ranky, prichádzala beznádej a plač. Plakali sme obaja. Každé prisatie bola hrôza. Už som mala strach, keď sa syn zobudí, že bude hladný. Ako ho nakŕmim. Boľavá a bezradná som opäť volala Deniske. Všeličo mi poradila, aj cez kameru sa snažila pomôcť s vylepšením prisatia. Aj za túto pomoc som bola vďačná. Pár grifov som nabrala, a hlavne - nebola som v tom sama. A keď sa nám opäť nedarilo, poradila mi poslednú záchranu. Po pravde, už som to chvíľkami sama so sebou vzdávala. Ale držalo ma, že to malé krehké stvorenie je živé a zdravé práve vďaka mliečku odo mňa a navyše to spojenie, to čarokrásne hlboké spojenie pri kojení je nenahraditeľné. Keď sa na mňa drobček pozrel s vďačnosťou v očkách, rúčkou nemotorne pohladil prsko a chytil mi silno prst, vedela som, že stojí za to ísť ďalej aj cez prekážky. A tak som sa rozhodla bojovať. Deniska mi dala kontakt na vynikajúcu laktačnú poradkyňu Lucku, ktorá bola taká láskavá a ochotná, že ešte v ten deň - v nedeľu k nám prišla a do večera bola pri nás. Trpezlivo vysvetľovala, ukazovala polohy, spôsoby prisatia, vysvetlila, ako si uľaviť od bolesti, plnosti prsníkov a rôzne cenné rady, ktoré doteraz využívam. A podarilo sa. Hneď za asistencie Lucky sme zvládli prvé bezbolestné prisatie. Hurá ono to ide, a nebolí to... No aké je to len krásne. A to mi dalo nádej, že kojenie skutočne môže byť krásne. Táto skúsenosť ma hnala vpred.

Po pár neúspechoch sa nám darilo prisatie lepšie a lepšie. Ranky sa hojili a syn krásne pil. Prišiel však bolestivý zápal prsníkov s vysokými horúčkami, triaškou, zimnicou a celkovou slabosťou. A opäť prišla myšlienka vzdať to. Aké by to bolo jednoduché dať mu piť umelé mlieko z fľaše... Lenže tu ma stislo pri srdci, keď som synčeka kŕmila cievkou odstriekaným materským mliečkom, pretože zo zapáleného boľavého prsníka sa nevedel napiť. Ako pil bol ten odstup tak bolestivý a vnútorne hrozný, že predstava kŕmenia UM z fľaše bola pre mňa doslova neúnosná. A tu opäť pomohla Lucka a Deniska. Obe mi mnohé poradili, podporili ma, čo vnímam ako obrovskú pomoc a ja som to nevzdala. Taktiež manžel celú dobu bol a je oporou a podporoval naše kojenie ako len vedel.

Takto sme odhodlaní a s neustálou online podporou Lucky i Denisky zvládli aj zápaly, horúčky a zúfalstvo, ktoré vystriedala nádej a zlepšenie kojenia. Každým razom to bolo lepšie a lepšie. Lucka mi tiež poradila ako sa starať o boľavé prsia, prišli sme na príčinu zápalu, vylepšili prisatie, našli spôsob, ako synčeka večer upokojiť a urobili z toho rituál a mnohé navyše. No hlavne - užívame si každé jedno spojenie, ktoré nám kojenie prináša. Bez bolesti a s radosťou. Hoci sa stále učíme.