Dovoľte mi podeliť sa s Vami s reálnou skúsenosťou mladého dievčaťa a jej rodičov. Pre citlivosť obsahu som zmenila meno hlavnej protagonistky. 

V posledných mesiacoch, po prekonaní prvej a druhej vlny pandémie, sa na nás v súvislosti s ochorením Covid-19 valia informácie o tzv. postcovidovom syndróme. Mnohí z nás spomenuté ochorenie prekonali a tento syndróm na sebe aj spozorovali. Pred pár dňami som na internete čítala krátky článok, v ktorom viaceré kúpele na Slovensku ohlasujú, že sú pripravené prijať pacientov s postcovidovým syndrómom. Čaká ich balneoterapia ušitá na problémy s ťažkých dýchaním, neutíchajúci bolesťami hlavy, kašľom, bolesťami na hrudi a podobne. Skrátka symptómami, ktorými môžu pacienti trpieť aj niekoľko mesiacov po prekonaní Covidu.

Elena strávila sedem mesiacov na dištančnom vzdelávaní viac-menej v útrobách dvojizbového bytu. Von poriadne nechodila, pretože nemala s kým. Jej kamaráti poodchádzali z internátov domov, do miest svojho bydliska, a ona ostala trčať v tom svojom,  síce študentskom, ale vyprázdnenom rodnom meste. Z kamarátok v meste jej ostali dve – tri. To boli tie, ktoré menej opatrní rodičia púšťali z domu, do covidom ohrozených ulíc. Ostatní ostávali predbežne opatrní a ich deti sa obmedzili na spoločenský život na sociálnych sieťach. Elenu  rodičia von púšťali, nie že by sa nebáli o jej zdravie, ale videli, že v ich dcére sa opäť začína ozývať depresia, s ktorou bojovali pred pár rokmi. Nechceli opäť zažiť vlastné dieťa vo fázach hystérie a apatie, ktoré sa nepredvídateľne striedali ako na bežiacom páse. S Elenou vtedy chodievali stískať kľučky na ambulanciách psychológov, ale aj psychiatrov. 

Napriek tomu, že Elena netrávila čas v totálnej izolácii, na svoju samotu sa sťažovala čoraz viac. Najprv jej vadilo, že je veľa sama doma (rodičia chodili do práce, žiadny home-office v ich prípade nebol možný), potom, že pocit osamelosti ju neopúšťa ani vtedy, keď práve sama doma nie je. Jej rodičia, aj keď sa jej snažili venovať v čo najväčšej možnej miere, prirodzene nedokázali suplovať aj role spolužiakov, učiteľov, partiu kamošov. Snažili sa ako vedeli a ona to oceňovala, racionálne chápala, čo sa okolo nej deje a prečo musí ostať doma, no emocionálne strádala za hranicu únosnosti. 

 Elenu Covid zastihol v najmenej vhodnej chvíli. V prvom ročníku na strednej škole. Ledva stihla spoznať svojich spolužiakov a učiteľov a už sedela doma. Presnejšie, od 12. októbra. Prečkala jeseň, Vianoce, Nový rok a aj väčšiu časť jari. No nevedela čakať v pokoji, s rozvahou. Zamerala sa na sledovanie denných správ o situácii s Covidom a aj v čase, keď to už hádam nikoho „nebavilo“ a všetci sme poľavili, ona stále sledovala štatistiky, výhľady a prognózy, počúvala odborníkov a aj laickú verejnosť. Jej svet sa zúžil výlučne na „koronaproblém“. Zaťažovala ním svoju rodinu a najmä seba. Denno-denne, v nekončiacom rutinnom kolobehu. Večer zaspávala rozrušená z negatívnych správ, navyše si v sebe vypestovala presvedčenie, že dobre už nebude. Znamenalo to, že každú, aspoň čiastočne pozitívnu informáciu dokázala prevrátiť na ruby a na jeden dobrý dôvod nájsť aspoň desať zlých. Bolo to niečo ako príklad s poloplným alebo poloprázdnym pohárom. Záleží od uhla pohľadu. U nej bol samozrejme permanentne poloprázdny. Nespavosť, sebaľútosť, smútok a psychické vyčerpanie zaviedlo Elenu nevyhnutne späť do ambulancie psychiatra. 

 „Elena trpí úzkosťou a rozvinula sa u nej agorafóbia“, znel verdikt lekára. Jej mama si najprv myslela, že zle počuje. Agorafóbia ? „Nie je to strach z otvorených priestranstiev ?“, spýtala sa mama lekára. „Je to strach z otvorených priestranstiev, ale aj z opustenia, zo zanechania“, vysvetlil doktor. Eleninej ame to začalo dávať zmysel. 

Dostala sa mi možnosť testovania s Camiliou. Padlo nám to úplne vhod, kedže nás trápili zúbky. Začali sme testovať najskôr len raz denne 1 dávka, ale kedže sa úľava nedostavila, zvýšili sme dávkovanie na 3x denne. Úľava prišla mierna. Keďže my sme aj teplotovali, museli sme to kombinovať so silnejším kalibrom. Takže zúbky sme zvládli aj vďaka Camilii. Super je, že je to homeopatikum, čiže žiadna chémia. Je to vo veľmi praktickom balení v jednodávkových ampulkách, čiže aj aplikácia je veľmi pohodlná. Určite treba vyskúšať, pokiaľ má dieťatko mierne príznaky. Ako úľava, úplne super.

Camilia, perorálny roztok, sa používa pri ťažkostiach spojených s prerezávaním zubov u detí (bolesti pri prerezávaní zubov, podráždenosť, červené líca, hnačka).

Ako použivať CAMILIU:

• Vždy používajte tento liek presne tak, ako je uvedené v písomnej informácii, alebo ako vám povedal váš lekár, alebo lekárnik
• Ak si nie ste niečím istý, overte si to u svojho lekára alebo lekárnika

Odporúčaná dávka

Užívajte 3 až 6 jednodávkových obalov v priebehu 24 hodín, počas 3 až 8 dní. Ak sa príznaky zhoršia alebo pretrvávajú dlhšie ako 3 dni, je potrebné poradiť sa s lekárom alebo lekárnikom.