Nie každá zmena je pozitívna. Ako napríklad tá, ktorú nám na jar priniesla pandémia koronavírusu. Zo dňa na deň sme museli zmeniť svoje zvyky aj povinnosti. Asi najviac to zasiahlo naše deti. Nemohli chodiť do školy či škôlky, na záujmové krúžky, von s kamarátmi. Zrazu sú 24 hodín denne s rodičmi, ktorých predtým videli dve či tri hodiny pred spaním.

 A rodič už nie je len rodič. Stala sa z neho i pani učiteľka, najlepší kamarát Kubo, teta kuchárka alebo Katka, ktorá vedie záujmový krúžok.

 Áno, bohužiaľ, je to tak. Aj keď sa nám to nepáči, motto momentálnej situácie znie ,,buď zodpovedný a seď doma“. Vidíme to všade, kam sa len pozrieme: koronavírus... stres... rúška... panika... zdravenie sa lakťami… karanténa... Ono by sa to dalo nazvať aj novým sociálnym experimentom, pri ktorom zistíme, že 4 steny a pár rodinných príslušníkov dokážu byť celkom výzva. 

 Napríklad aj také predvianočné obdobie. Ach, ako sme sa všetci chceli postretať na námestiach pri pohári vareného vínka. A čo by sme teraz dali za to, aby sme mohli povedať vetu: “Ideme na kávu do mesta?“ alebo "poďme do kina!" Ale nedá sa... Ako to zvládnuť a nezblázniť sa z toho?

 Skúsme si to spolu užiť! 

 Tak a teraz vidím, ako ste všetky zdvihli pochybovačne obočie 😃 Áno, ja viem, ľahko sa to píše, ťažšie realizuje. Tiež mám doma tri malé deti a manžela, ktorý sa snaží pracovať z domu, no občas je to celkom slušná psychiatria. No spomeňte si, koľkokrát ste hovorili, že ste s deťmi stále v zhone. Že sa stále niekam musíte ponáhľať. Skúste sa na súčasnú situáciu pozrieť ako na jedinečnú šancu spomaliť a žiť len tu a teraz. Pokúste sa myslieť na to, že deti rýchlo vyrastú a na čas, keď boli malé, budeme neskôr nostalgicky spomínať. A že hoci celkom nerozumejú tomu, čo sa vo svete teraz deje, zostanú tieto času navždy v ich spomienkach ako niečo výnimočné – tak, ako niektorí z nás spomíname na snehovú kalamitu či naši rodičia na uhoľné prázdniny. Neznamená to, že neprídu ponorkové krízy a ťažké dni, ale väčšinou môže byť vaše spolunažívanie oveľa príjemnejšie a menej stresujúce, než sú vaše predstavy.

Nová škola je hrozná. 

Nikoho tu nepoznám. Každú hodinu máme s niekým iným a niekde inde. Učia nás profky z "veľkého" (4 ročného) gympla a chcú od nás aby sme vedeli pomaly to, čo "veľkí" gymnazisti a správali sa ako"elita", ako nás všetci zhodne nazývajú ...A pritom spolužiaci riešia veci ako prvá menštruácia, kto komu ukradol nové Tamagoči, alebo kto koho (ne)pozval na narodeninovú oslavu. S nikým si tu nerozumiem. Každý tu niekoho má, z každej dediny sú tam po traja - štyria, len z našej som celkom sama. Povedala som mame, že tu nechcem byť. Každý večer zaspávam s plačom a vravím, že chcem ísť naspäť, lebo tu nemám žiadnych kamarátov a chcem ísť naspäť za mojimi. Mama tvrdí, že prestup je možný až na polroka, a sľubuje mi, že ak si do polročného vysvedčenia nenájdem žiadnych kamarátov, vrátia ma nazad na základku k mojim spolužiakom. Vydržím to. Polrok sa blíži. A mne hrozí prvá dvojka na vysvedčení. Od triednej. Z matiky. Och...mne, čo vždy všetko viem? S tou ženskou si naozaj neviem rady...neviem kresliť na tabuľu a počítať koľko outfitov si Anička môže obliecť, ak má tri sukne a dve tričká, som nikdy nevedela....

Polrok. Triedna nám dáva dotazníky, čo sa nám zatiaľ na našej triede páči a nepáči. 

V kolónke MÁM RADA, píšem: výtvarnú, informatiku a spolužiakov 

V kolónke NEMÁM RADA, píšem jedno priezvisko: K.....

Hej. Je tu jeden chalan. Drzý, pekný, so šibalskými očami, občas slušný a galantný, ale mám pocit, že mi stále robí zle. Drgne do mňa, zhukne mi do ucha, otravný je. Hnusne píše a slovenčinárka ho neznáša. Na jazykoch je však oveľa lepší ako ja, čo je divné, lebo ja som vo všetkom dobrá. Ale zas, drží babám dvere a odnesie, keď máme niečo ťažké. A asi je športovec, vyzerá, že hráva futbal  alebo čo, ale v podstate vôbec nevieme, čo robieva cez víkend. Zo školy chodí rovno na autobus domov a vôbec sa nezapája do našich poškolských chvíľou (s cigaretou za kríčkami alebo len tak na potulkách mestom...).