Zdesene som sa pozerala na ich profesionálne pohyby. Všetko, čo robili bolo rýchle. Stále som nedokázala rozumovo pochopiť vážnosť situácie. Strhla som sa, keď ho napojili na prístroj, založili mu krčný límec a zafixovali na nosítkach. 

"Chcem ísť s vami." naliehavo som na nich zvolala. Otočil sa jeden z nich a poprosil ma, aby som išla zvlášť. Prikývla som. Srdce mi divoko bilo strachom, keď som videla ako sanitka odchádza preč. 

"Je tam Noemi." začula som krik Janka. Zdesene som sa na neho pozrela a utekala za ním. Pri vchode do budovy sedela Noemi a dezorientovane pozerala raz na mňa a raz na Janka. 

"Noemi, čo sa stalo?" spýtala som sa zdesene. Nevyzerala byť zranená. 

"Ja vlastne ani neviem. Zrazu som sa tu ocitla, mala som zviazané ruky a nohy. Potom prišiel Joel, pomohol mi a utekal hore." na chvíľu sa odmlčala a so strachom v očiach sa na mňa zahľadela. "Kde je Joel?" Pohladila som ju po tvári, pozrela na Janka, a šepla mu, aby ju rýchlo vzal do nemocnice. 

Zrazu dnu pribehol Mikael. Zhrozene som sa na neho pozrela, keď sa s neveriacim pohľadom pozeral na krvavý fľak na zemi. Rozbehol sa a utekal hore. Po chvíli sa však vrátil a pokrútil hlavou. 

S touto otázkou prichádzajú často ženy, ktoré sa zmierili s tým, že mať deti je pre nich ukončená téma. Je to nejaký ich posledný pokus. Neplodnosť ako psychologický problém je pre mnohých nepochopiteľná téma.

Môže byť neplodnosť okrem hormonálnych, genetických a iných fyzických, niekedy nevysvetliteľných faktorov, spôsobená aj psychikou? Môže byť nevedomý, emocionálny stres príčinou toho, že žena nemôže otehotnieť? Môže byť neplodnosť považovaná za psychosomatický obranný mechanizmus?

Klasickou odpoveďou je presvedčenie, že neplodnosť má vždy základnú fyzickú príčinu.

Moja otázka je – „ak neplodnosť má fyzickú príčinu, čo sa stalo a čo spôsobuje, že fyzično prestalo „fungovať“ ?“

Prešlo niekoľko krásnych týždňov v manželstve. Zvykla som si na pokoj, ktorý som s Joelom každý deň prežívala. Všetko okolo Vila utíchlo. Tak sa Joel dohodol s Mikaelom, že už ochranu pri dome nepotrebujeme. Chceli sme súkromie. 

Pomaly sa približovali dni, kedy malo začať súdne pojednávanie s Vilovým otcom. Bola som práve v práci a chystala som sa zatvárať, keď mi zazvonil telefón. Bolo to neznáme číslo. Prekvapene som sa zamračila na displej. 

"Prosím?" spýtala som sa vážne. 

"Lívia, to som ja, Lukáš. Prosím, teraz ma dobre počúvaj. Nie je čas na vysvetľovanie. Rýchlo vyhľadaj Joela a zabráň mu, aby sa stretol s tým, kým má. Je to pasca od Vila. Musíš konať rýchlo, inak sa môže stať niečo hrozné." jeho hlas bol naliehavý a vystrašený. Nechápala som, čo tým sleduje. 

"Lukáš, prečo by som ti mala veriť po tom, čo si urobil?" spýtala som sa podozrievavo.

"To teraz nie je dôležité. Prosím, choď a nájdi Joela." povedal rázne a zložil. Chvíľu som sa mlčky pozerala na telefón. Do srdca mi vbehla tieseň. Ak ma chcel vystrašiť, tak práve sa mu to podarilo. Rýchlo som vytočila Joelove číslo. Chcela som sa presvedčiť, že je v poriadku. Nedvíhal. Tieseň sa začala zvyšovať. Zavolala som opäť. Zdvihol to Janko.