Je zima. Sme doma. Máme tvrdý lockdown a ja som sa mala možnosť rozprávať s Luciou Gomez, ktorá už roky cestuje s celou rodinou po svete a vycestovala aj teraz... Počas LockDownu.

 Aktuálne je v krajine, kde vraj korona nie je, prežijete za pár sto EUR a vycestovať sa dá prakticky ihneď. S Luciou Gomez som sa rozprávala aj o charite, domácom vyučovaní jej detí a celkovo o živote v Tanzánii, ale aj o tom, ako udržať podnikanie na diaľku tak, aby prosperovalo, že v Tanzánii poznajú montessori prístup a aj o tom, ako vycestovať, čo k tomu potrebujete a koľko vás to bude stáť.. 

Prijmite pozvanie do podcastu, ktorý sme robili online a v pozadí budete počuť aj cvrčky, pretože Lucia s rodinou býva priamo na pláži... 

https://open.spotify.com/episode/4zDOZrNJK2Mc9cm4XYeVaz?si=McFJwLbDT2yPWFGVwNe1jg

Martina Valachová

Premenlivé jarné počasie pomaly nahrádzali letné teplé dni. Boli dva týždne do Sarinej a Jankovej svadby, tak sme sa dohodli, že si spolu posedíme na terase. Objednali sme si letný ovocný drink a veselo si rozprávali očakávania zo svadby. Najmä my ženy, muži sa skôr rozprávali o práci. Až teraz som zistila, že Janko bol stážistom v Joelovej firme. Ešte stále som sa dozvedala nové veci o svojom budúcom manželovi. A každá nová informácia bola pre mňa buď prekvapujúca alebo ohromujúca. Najviac som však na ňom milovala to, ako hlboko zakorenený bol v Bohu. To ako ma naučil vnímať ticho. Pri ňom nikdy nebolo nepríjemné, skôr ma učilo trpezlivosti. Sara mi rozprávala nejakú príhodu zo svadobných príprav a ja som si uvedomila, že nepočúvam. Vychutnávala som si ten pocit ako sedí vedľa mňa, hladí ma prstami po mojich prstoch a zaujato počúva Janka. Musela som sa prinútiť sústrediť opäť na Saru. Mlčky sa na mňa usmievala a prikývla. Týmto gestom chápala, čo sa mi premieta hlavou. Opätovala som jej úsmev. Po pol hodine Sare zazvonil telefón. Volala jej mamka, že nevie, čo má robiť. Nejaká teta sa rozhodla, že nepríde na svadbu, lebo nevie aký svadobný dar má priniesť. To by však nebolo až také hrozné, keby k nej nepatrili ďalší desiati členovia rodiny. Pobavene sme sa na ňu usmievali. A ona sa uškrnula a veselo pokrútila hlavou. Pozrela na Janka a pokrčila plecami. Ten sa ospravedlnil, vzal Saru za ruku a spoločne odišli riešiť "závažný" problém. Joel im hravo zakýval a poprial im veľa pokoja. Potom sa otočil ku mne a zamilovane sa na mňa zahľadel. 

"Aj my budeme také riešiť dva týždne pred svadbou?" spýtal sa pobaveným výrazom. 

"Nestraš," zasmiala som sa, "máme tú výhodu, že sme sa rozhodli pre malú svadbu. Som za to rada a teším sa na ňu." povedala som zasnene. Priblížil ku mne svoju tvár a jeho oči sa zaleskli. 

"Ja sa neviem dočkať toho, kedy svadba skončí." jeho hlas znel hlboko, až mi do vnútra prileteli moje známe motýle. Nežne ma pobozkal na líce. Placho som sklopila zrak. 

"Joel." zaznel ženský hlas, ktorý ma prinútil pozrieť sa hore. Nad nami sa vypínala krásna žena. Mala nádherné čipkované biele letné šaty. Čierne vlasy jej jemne viali od teplého vánku. Prekvapene som na ňu zažmurkala. Priblížila sa k Joelovi a pobozkala ho na líce. Letmo sa otočila ku mne a prezrela si ma od hlavy až po päty. Priateľsky som sa na ňu usmiala, ona však nereagovala a ihneď sa otočila naspäť k Joelovi. 

"Miriam." povedal Joel so zaťatou sánkou. Strhla som sa pri tom mene. Naplnil ma zvláštny pocit.