Chvíľku som mlčala a snažila sa utriediť si myšlienky. Netlačil na mňa, iba trpezlivo čakal. 

"Vieš ten investor..." zhlboka som sa nadýchla a odpila si z čaju. Nepretržite ma sledoval spaľujúcim pohľadom. Nič však nepovedal, iba ma nabádal pokračovať. 

"Ten investor.. Nakoniec sme sa dozvedeli, že sú dvaja ľudia. Jedným z nich bol Lukáš. A ten druhý..." opäť som sa odmlčala. Položila som šálku na stôl a sledovala svoje prsty. Nechcela som vysloviť jeho meno. Už len spomienka na neho mi spôsobovala nevoľnosť. Po líci mi začala tiecť slza. 

Zrazu sa Joel postavil a prisadol si bližšie ku mne na sedačku. Položil tiež svoju šálku na stôl a dotkol sa mojej brady. Jeho dotyk mi spôsobil, že sa mi vyrojili motýle v mojom podbrušku. Prekvapene som pootvorila ústa a pozrela na neho. Potom mi jemne prstom pohladil líce a zároveň zotrel slzu. 

"Poď." otvoril náruč a ja som sa v nej ukryla. Bolo to neopísateľné. Stačilo jedno objatie a ja som cítila ako sa mi moje vnútro napĺňa pokojom. Každým zvukom jeho srdca sa zo mňa vytrácal strach a menil sa na lásku. Keď svoju tvár vnoril do mojich vlasov a pobozkal ma tam, jemne som sa zachvela. 

"Bol to Vilo. Strašne som sa bála, keď som ho uvidela. Všetko sa mi to vrátilo a ja som len túžila utiecť." hovorila som tlmene ako som sa snažila ukryť v jeho náručí. Jeho svaly na rukách sa pri Vilovom mene napli. Narovnala som sa a pozrela mu do tváre. Jeho čeľusť bola zovretá v napätí. Nervózne si prehrabol vlasy a postavil sa. Potom sa otočil k oknu a privrel oči. Bolo zjavné, že prežíva boj. 

Možno to poznáte samé. Najmä po pôrode sa mnohé z nás boria s kilami navyše. A začnú behať. 

Ja som podobný prípad, aj keď beh ako taký som si nastavila na tzv. Indiánsky. Koľko bežíte, toľko idete aj rýchlou chôdzou.

Robím to už niekoľko rokov a drží ma to vo forme. A samozrejme pomáha mi to udržať si aj veľkosť oblečenia na cca 38-ke. Sem tam sklźnem k 36-ke. Ale takých mesiacov v roku je málo🙂

Nevedela som, že na to, aby som si neubližovala je potrebné posilňovať aj pohybový aparát. Tak napríklad, aby sme sa vyhli bolesti kĺbov musíme posilňovať zadok. Vedeli ste o tom? 

Pre lepší výkon a posilnenie kĺbov mnohí začnú používať aj doplnky stravy. Na trhu je ich veľa. Veľa ľudí konzumuje aj preparát určený pre kone. Aj môj syn to nedávno doniesol. Zdalo sa mi to divné, ale internet je toho plný. Začal to užívať. Našťastie som zistila, že fyzicky mu to neublíži. Iba to jednoducho povedané VYKAKÁ. Na šťastie...

Keďže behávam, chcela som informácie z prvej ruky a podarilo sa mi vyspovedať jedného z naj doktorov na ortopédiu - Tomáša Jakubíka. Ak teda plánujete po novom roku začať behať alebo už beháte a nechcete skončiť na operačnom stole, odporúčam tento ROZHOVOR - PODCAST.

Keď Lukáš odišiel, prehrabol si vlasy a priblížil sa ku mne. Pozeral na mňa naliehavo. Mlčala som. Ešte stále som bola mimo z toho, čo sa stalo. Do môjho srdca vošiel strach. Z Vila, z toho, čo sa stane a z toho, že Joel počul moje vyznanie. Opustí ma? Ozvalo sa v mojom srdci. V hrdle mi navrela hrča, vošlo do mňa nečakané napätie, ktoré mi spôsobilo, že som sa nemohla nadýchnuť. Zatmelo sa mi pred očami a cítila som ako padám. 

"Lebo občerstvím ustatú dušu a prahnúcu dušu upokojím."(Biblia, Jer 31:25). Znel tichý hlas v mojom vnútri. 

Prebrala som sa u Noemi v obchodíku. Sedela u mňa a usmievala sa. Ihneď som sa posadila. 

"Pokojne, moja milá. Napi sa." podala mi pohár. Chuť vody ovlažila moje suché hrdlo. 

"Ďakujem. Čo sa stalo?" spýtala som sa zmätene. 

Noemi privrela oči a zahľadela sa do okna. 

"Pán Lukáš a kedy príde váš kolega?" spýtala sa so záujmom Anetka. 

"Prosím, hovorte mi Lukáš." povedal zdvorilo a nasmeroval na mňa naliehavý pohľad. Nereagovala som na neho a otočila sa. Tvárila som sa, že triedim hromadu kníh, ktoré som mala pred sebou. 

"Vidím, že ma už očakávate." začula som povedomý hlas, ktorý prichádzal od dverí. Cítila som ako mnou prešiel chlad. Rýchlo som sa otočila. Tvár, ktorú som zazrela sa cynicky usmievala. Bol to Vilo. Moje telo zmeravelo. Všetko sa zastavilo a do môjho srdca sa rýchlosťou blesku vtesnal strach a odpor. V okamihu sa mi vrátili spomienky na neho. Jeho pohľad potemnel a mne sa zatmelo pred očami. Roztriasli sa mi kolená a v zápätí som sa zachytila o najbližší stôl. Lukáš ihneď zareagoval a podržal ma. Anetka nechápavo na nás hľadela a rýchlo mi doniesla stoličku. Vo Vilovej tvári sa zračila zábava. Vždy, keď som sa na neho pozrela, rozbúšilo sa mi srdce strachom. Vedela som, že by si pred Lukášom a Anetkou nič nedovolil. Aj napriek tomu som mala potrebu ihneď uniknúť. Cítila som ako ma začínajú páliť v očiach slzy. 

"Môžeme začať, Lukáš?" spýtal sa pobavene Vilo. Videla som, že Lukáš zatína sánku a svojim pohľadom ho prepaľuje. 

"Si v poriadku?" pýtal sa so záujmom Lukáš. Anetka behala okolo mňa a nevedela, čo sa vlastne deje. Keď som sa odhodlala pozrieť na Vila, bol otočený chrbtom a ruky mal strčené vo vačku. Opäť ma zaplavili hrôzostrašné spomienky. 

"Prepáčte, necítim sa dobre." povedala som chrapľavým hlasom a utiekla von. Snažila som sa utiecť od toho miesta čo najďalej. Po pár metroch ma dobehol Lukáš.