Zuzka sa zastavila až na schodisku, pri dverách na oddelenie, kde pracovala. Splašene jej bilo srdce. Oprela sa o stenu, hneď vedľa, a pokojne sa snažila dýchať, aby sa upokojila. Keď urobila posledný hlboký výdych, odhodlala sa vstúpiť dnu. S úsmevom pokývala Tanji, že môže ísť. Potom sa potichu usadila na stoličku a myseľ si zamestnala prácou. 

Klopkanie lodičiek, ktoré k nej doliehalo, ju vyrušilo. Objavila sa pri nej elegantná žena s vážnou tvárou. 

"Dobrý deň, prišla som za svojím otcom. Mali by ho dnes prepustiť." 

"Ako sa váš ocko volá, prosím?" Zuzka pozrela na stôl, kde bolo niekoľko zdravotných kariet. 

"Henrich Franko." usmiala sa a zvedavo sledovala každý Zuzkin pohyb. Zuzka sa k nej otočila a usmiala sa. 

"Pán Henrich je veľmi príjemný muž." Zuzke sa uvoľnila tvár, keď si na neho spomenula. Prirástol jej k srdcu, ale tešila sa, že môže ísť konečne domov. Zuzka sa opäť otočila a listovala v kartách. O pár sekúnd sa jej podarilo nájsť tú správnu. Keď ju otvorila, prekvapil ju zložený malý lístok, ktorý bol hneď na vrchu. Bol presne taký istý, ako si včera našla vo vrecku. 

Návšteva detskej psychiatrie je pre nás zdravotných klaunov vždy výzvou. 

Zaujať a získať si tieto deti je spravidla ťažšie ako pri detských pacientoch z iného oddelenia. Je to úplne pochopiteľné, zažili si oveľa viac sklamaní ako iné deti, možno až stratu dôvery vo svet. Preto naša misia, pootvoriť dvierka do ich sveta, nadviazať spojenie a zdieľať v ňom spolu nečakané momenty, je tu o niečo väčšou výzvou než inde. Ja mám výzvy rada!

A tak stojím ako sestrička Vygumovaná dnes práve tu. Moja kolegyňa, sestrička Endorfína, je poetická duša. Dnes sa rozhodla zdieľať s nami sen o lietaní. Prvé deti, ktoré na oddelení stretávame, myšlienka lietania zaujala: „Ale Endorfína, na to by si predsa potrebovala krídla!“

Rozhodla som sa pripraviť pre ňu prekvapenie. „Pozri, Enďa, ja som ti pár krídel doniesla“ a vyťahujem oranžový látkový valec. Deti sa smejú a Endorfína sa zháči, že to predsa vôbec nevyzerá ako krídla, ale skôr ako húsenica. „No, presne, veď každý motýľ je najprv húsenica a až potom z kukly sa vynorí ako nádherný motýľ,“ nedám sa odradiť a otváram oranžový valec, z ktorého sa vynára farebná látka. Endorfína ťahá, deti pomáhajú a ťahajú. Modré, červené, žlté a zelené trojuholníky spojené do jedného velikánskeho kruhu ako keby nemali konca.

Keď už máme celý farebný látkový kruh vytiahnutý, vyhlásim: „Aha, Enďa, toto budú dnes tvoje krídla.“ Snažím sa látkový kruh zložiť na polovicu, no pritom sa do neho celá zamotám. Endorfína sa ma snaží vyslobodiť, no čo sa podarí odmotať zo mňa, to sa zamotá zase na ňu. Deti sa smejú a poradia nám, ktorým smerom máme každá ísť, aby sme sa odmotali. „Hurá! Máme to!“ „Endorfína, stoj tu, my ti tie krídla urobíme!“ Ja držím stred farebného polkruhu za kolegyňou, dve deti sa chytia polkruhu vpravo a vľavo, celkom na konci a pohybujú ním dopredu a dozadu. A zrazu sa to stalo, sestrička Endorfína Skúmavá stojí uprostred oddelenia ako motýľ. Na oboch stranách jej mávajú obrovské farebné krídla a ona začína mávať rukami s nimi.

Všetci sa chcú pozrieť spredu na tento čarovný úkaz a potom sa zase vystriedať ako mávači krídel. Enďa si už na lietanie zvykla a tak pomaly vyráža chodbou. Prelietava okolo skríň s namaľovanými kvetmi a svojím poetickým nadaním opisuje krásy, ktoré stretáva. Ostatné deti chvíľu prekvapene sledujú tento motýlí let, ale po chvíli sa chcú zapojiť a tak sa z niektorých stávajú slnečnice, z iných tulipány a dokonca stretávame aj usilovnú včielku. Výzvou pre motýla Enďu je prelet cez dvere, za ktorými niekoľko detí sedí pri stole a maľuje. Sedí tu aj Majka, bez nálady pozerá na papier a položenú ceruzku. Zdvihne pohľad, keď sa k nej motýlia sestrička s krídlami dostane, ale vraj sa jej dnes nič nechce. Lietať sa tu veľmi nedá, lebo okolo stola nezostáva miesto na rozprestrenie krídel. Voláme teda všetkých vedľa, aby sa na chodbe pozreli na Endine nové letecké schopnosti. Jedine Majka sa zdvíha zo stoličky a my sa veľmi tešíme, že ide s nami. Enďa jej od nadšenia predvedie svoj najlepší let a odváži sa aj na zákrutu okolo slnečnicového poľa. Potom dostane nápad: „Majka, chceš si tiež vyskúšať lietanie?“ Majka nesmelo prikývne a vymení sa s Endorfínou. Pohne jedno krídlo, potom druhé a hneď ako rodený motýľ letí z jednej strany na druhú. Endorfína samozrejme nešetrí opisom scenérie, ja sa pridávam ako hudobný doprovod na ukulele, je to nádherný moment spoločnej harmónie. Na konci miestnosti sa Majka aj s krídlami otočí a jej pohľad aj vystretá póza prezrádzajú, že sa nám tu pred očami deje skutočná motýlia premena. Aj keď krídla zase zabalíme a s deťmi sa lúčime, Majka stále vyzerá ako kráľovná.