Vrátil sa asi o dve hodiny, mĺkvejší ako predtým. Nezvládala som už ticho, tak som začala prvá.

"Čo si čítal?" ukázala som na knižku položenú na kresle, kde predtým sedel. Prekvapene hľadel na miesto, kde som ukazovala. 

Pomaly sa vrátil od vchodových dverí a opäť si tam sadol. Otvoril ju a zahĺbil sa do jej písmen. Po malom okamihu sa otočil ku mne a spýtal sa: "Chceš, aby som ti čítal?"

Prikývla som. Nakoniec to nebude také zlé.

"Odpusť mi, že som tak náhle odišiel." Prekvapil ma svojim vyznaním a zmätene som na neho pozrela.

"Všetko je v poriadku, prosím čítaj." vyslovila som nahlas.

Milé zvieratká a krásne vyznania lásky pre Vaše bábätko.

"Nikto nikdy nechcel niečo viac, ako sme my chceli Teba..."

"Strážim tvoje sny"

"Milovaný" a "Milovaná"

Vytlačte a zarámujte, všetko si môžete u mňa stiahnuť zdarma.
https://tribodky.online/obrazkydoizbicky/

Hra je pre deti nástroj na spoznávanie sveta. A hračky, s ktorými sa hrajú, výrazne ovplyvňujú schopnosti, ktoré si pri hre rozvíjajú. LEGO je súčasťou detských izieb už od 50tych rokov minulého storočia. Za ten čas ho vedci podrobili mnohým výskumom. Možno vás prekvapí, že zdanlivo jednoduché spájanie kociek, môže mať pozitívny vplyv na široké spektrum schopností vášho dieťaťa. 

1.Rozvoj jemnej motoriky

LEGO kocky sú malé a spojiť ich nie je jednoduché ani pre mnohých dospelých. Hra s nimi pomáha deťom (aj dospelým) rozvíjať jemnú motoriku. Menej známy je fakt, že rozvoj jemnej motoriky a koordinácie medzi rukami a očami má pozitívny vplyv aj na rozvoj mozgu. 

2.Rozvoj kreativity

Niektorí rodičia majú pocit, že Lego už nie je to, čo bývalo. Namiesto jednej “univerzálnej stavebnice”, z ktorej sa stavalo hlavne “podľa fantázie” je na trhu množstvo setov, z ktorých sa dá postaviť iba konkrétny model. Myslia si, že stavaním podľa návodu, sa u detí nerozvíja kreativita. V skutočnosti je opak pravdou. Stavaním podľa návodu deti zbierajú skúsenosti a učia sa rôznym technikám stavania. Tie neskôr dokážu využiť pri stavaní vlastných diel. Stavanie Lega u detí rozvíja kreativitu, bez ohľadu na to, ako stavajú.

3.Schopnosť riešiť problémy a divergentné myslenie

Keď nastal večer, zapálil sviečky a pustil tú príjemnú hudbu, čo včera. Zapálil aj krb, keďže večere boli trošku chladné a v chatke sa  ochladilo. Sadol si na kreslo, blízko knižnice a privrel oči. Jeho tvár vyžarovala nádherný pokoj. Bolo vidieť, že presne vie, kto je a čo chce. Dlaň ma pálila a srdce ma nútilo, aby som sa ho dotkla. Nesmiem, pomyslela som si. Stačí mi pohľad na neho. Vnútro ma nabádalo vstať, mozog sedieť a iba sa dívať. Potom otvoril oči a postavil sa.  Natiahol sa za nejakou knihou a opäť si sadol. Nežne ju pohladil a otvoril. Nevedela som, čo číta. Bol trošku ďalej odo mňa. Zvedavosť sa so mnou hrala ako mačka s myšou. Nervózne som sa pokrútila na sedačke. Otočil sa od knihy ku mne. Jeho pohľad bol nežný. Kútiky úst sa mu jemne zdvíhali do úsmevu. Prekvapene som zažmurkala. Azda mi číta myšlienky a vie ako sa teraz cítim? Pohľad neprestával, niečo mi chcel povedať, aspoň som si to tak myslela. Och, zasvieti sviečky, zapne nežnú hudbu a potom sa tvári, že tu nie som. Nechápem. Naplnil ma prekvapivo hnev. Naklonil hlavu na bok a s úsmevom ma skúmal. Potom vstal a sadol si bližšie ku mne. Oči mu potemneli. Úsmev zmizol. Opäť tá rovná čiara. Naklonil sa ku mne a odhrnul vlasy nabok. Dych sa mi prehĺbil a zrýchlil. Oči som mala dokorán otvorené a čakala, čo sa stane. Potom mi nežne prstom prešiel po krku. Strhla som sa. Odtiahol svoju dlaň a zahľadel sa so smútkom v očiach. Viem. Prišiel na to, čo sa nachádza na mojom krku. Inštinktívne som sa snažila zakryť to rukou. Zodvihol sa a vstal. Bez slova odišiel von a zavrel dvere. Preglgla som a snažila sa prehltnúť slzy. Zaplavila ma hanba a rukami som sa objala pod prsiami. Auto som nepočula, takže som predpokladala, že odišiel pešo. 

Opláchla som si tvár a prehrabla prstami vlasy. Zazrela som svoj obraz v zrkadle. Mala som opuchnuté, červené oči a podliatinu na krku. Striasla som sa. Toto neskryjem, ani keby som veľmi chcela.  Ešte trikrát som si opláchla tvár a dúfala v zázrak. Keď som sa na seba opäť pozrela, uvedomila som si hĺbku toho, čo sa vlastne včera stalo. Oči mi opäť zaplavili slzy. Začula som klopanie na dvere. Bol to on.

"Si v poriadku?" zaznel jeho nežný hlas.

Zakričala som áno a povedala, že hneď prídem. Prečo naše druhé stretnutie muselo byť práve takéto? Nedokážem sa sústrediť na nič. Opäť som pustila vodu a zmývala si oči, ústa, krk. Nepomáhalo. Rezignovane som vodu zastavila a jemne sa utrela uterákom, ktorý tam visel. Otvorila som dvere a so sklopeným zrakom si sadla na jedálenskú stoličku. Dlaňami som si zakrývala krk a ruku. Akoby tam bolo napísané niečo nehanebné. Sadol si oproti mne a podal mi šálku s čajom. Cítila som jeho pohľad. Bála som sa však oči zodvihnúť k nemu. Nechcela som, aby ma tak videl. Neprestával. Jeho pohľad ma pálil a nútil, aby som sa na neho pozrela. Nič nepovedal, aj napriek tomu moje srdce vedelo. Cítila som sa zahanbene. Prisadol si bližšie a prstami mi nežne pohladil líce. Zodvihla som tvár k nemu. Jeho pohľad nenaznačoval ani trošku znechutenia alebo chladu. Bol prívetivý a priateľský. 

"Bolí to?" ukázal na kúsok modriny, ktorá sa dlaňou nedala zakryť. 

"Trošku." povedala som sklamane.

"Počkaj, niečo ti na to dám." postavil sa a niečo hľadal v komore, ktorá bola blízko kuchyne. Netrpezlivo som čakala, kedy vyjde von. V rukách držal malú zavretú dózu. Sadol si ku mne a prstami si nabral krém, ktorý potom jemne rozpustil v dlaniach. Potom druhou rukou nežne odtiahol moju ruku, ktorou som modrinu zakrývala a pomaly a nežne pretieral to miesto. Pálil ma jeho dotyk. Rozbúšilo sa mi srdce a dýchala som zhlboka jeho vôňu. Bol tak blízko. O tomto som snívala, po tomto túžila. Nechcela som, aby prestal. Bolo to veľmi príjemné a upokojujúce. Krúživými pohybmi pretrel celú modrinu. Bolesť, ktorú som predtým cítila, nahrádzala pulzujúca túžba. Potom prestal. Zaplavilo ma sklamanie. Nemohla som povedať, nech neprestáva. Dokonca ma napadlo, že mu ukážem aj miesto na krku. Ihneď som tu myšlienku zastavila. On mi podal krém a povedal, aby som si miesto natierala čo najčastejšie. Prikývla som. Keď sa zodvihol a pristúpil do kuchyne, vlasy som si zhrnula na krk tak, že podliatina nebola vidno. 

Bola tma. Keď som zaostrila pohľad, uvidela som okolo seba stromy. Veľa stromov. Boli predo mnou a aj za mnou. Cítila som sa dezorientovaná. Čo tu robím? Zrazu som za sebou začula hlas. Kričal stoj! Pohltil ma strach. Inštinkt ma nútil bežať. Spočiatku rýchlo, ale potom som strácala silu. Nemohla som sa nadýchnuť, akoby som sa topila. Spadla som. Niečo ma držalo za nohu. Chcela som ujsť, ale nemohla. Zbadala som tvár. Temnú a nahnevanú. Chytili ma niekoho ruky a ja som kričala. Dosť! Pusti ma! Jeho hlas znel drsne a hlboko. Strhával zo mňa kusy oblečenia a ja som plakala. Prosila. Cítila som sa veľmi zle a strach napĺňal každú moju bunku. Od vzlykov som sa nevládala nadýchnuť. Zrazu do toho všetkého vošlo nádherné svetlo. Zaznel nádherný, jemný, nežný hlas. 

Neboj sa. Ja som s tebou. Nikdy ťa nezanechám.

Strach pomaly ustupoval a nahrádzala ho láska a pokoj. Temná tvár mizla a menila ju tvár, z ktorej vychádzalo nádherné svetlo a teplo. Jeho ruka ma zodvihla a na tele sa mi objavili dlhé biele šaty. Prešlo mnou príjemné teplo a pokoj. Pri jeho dotyku som sa menila. Mala som pocit, že sa vznášam. Zahľadel sa na mňa s láskou a prijatím a ja som nemo pozerala, čo sa to deje. Usmial sa. A potom sa pomaly začal strácať v diaľke. Kričala som, nie! Neodchádzaj! Potrebujem ťa!

Zrazu som sa strhla. Oči sa prispôsobovali tlmenému svetlu. Zazrela som ako na mňa hľadia nádherné modré oči a cítila som jeho dotyk na svojej tvári. Ničomu som nerozumela a prvé, čo ma napadlo bolo, že som sa schúlila v jeho náručí. Cítila som ako jeho telo strnulo. Bolo mi to však jedno. Túžila som, aby ma objal. Jemne som sa triasla a ako ma jeho ruky ovinuli, triaška sa zmenila na horúčosť. Strávili sme takto bez slova dosť dlhý čas. Opäť som zaspala. Tentoraz pokojne.

Ráno bolo krásne. Počula som vtákov ako vyspevujú svoju pieseň a videla to, čo som potrebovala. Stále som bola u neho. Nesnívalo sa mi to. Usmiala som sa. Sadla si na sedačku a jemne sa popreťahovala. Jeho som však nevidela. Dokonca som ho ani nepočula. Vnútri ma naplnil divný pocit nespokojnosti. Nemohol ma tu nechať samú. O pár minút som začula zvuk auta. Vydýchla som si. Prišiel. Rýchlo som sa postavila, ale v nohách som cítila jemnú svalovicu. Nohavice som mala trošku natrhnuté a tričko tiež. Úplne rotrhanú bundu som si vyzliekla a položila na stoličku. Spomenula som si na včerajšok. Naplnilo ma nechutenstvo. Keď som sa lepšie pozrela videla som, že na ruke mi rástla väčšia zeleno-fialová modrina. Pokývala som hlavou a utekala do kúpeľne. Nemôže ma predsa takúto vidieť.