"Ahoj Lívia. Dúfal som, že sa budem môcť s tebou stretnúť." povedal sklesnuto. Zaťala som zuby a z hlboka sa nadýchla. Otočila som sa k rodine a zakričala im, že si na chvíľu odbehnem. Prikývli s úsmevom. Privrela som dvere a podišla k nemu o dva kroky. 

"Čo chcete?" spýtala som sa rázne. Filip si napravil kravatu a odkašľal si. Jeho tvár bola ustarostená. 

"Viem, že som tvojmu otcovi veľmi ublížil a mrzí ma to. Vždy bol ku mne priateľský a férový. Nechal som sa zviesť honbou za peniazmi." jeho hlas znel zlomene. Mlčala som a snažila sa reagovať čo najpokojnejšie. 

"Ak ste sa prišiel ospravedlniť, mal by ste navštíviť môjho otca, nie mňa." povedala som priamo. 

"Áno, viem. Ja som však prišiel za tebou. Ide o Lukáša. Už veľmi dlhý čas sa mi neozval, nedvíha telefón a nič o ňom neviem. Premýšľal som, že možno ty by si mi pomohla." zlomil sa mu hlas. Prekvapene som na neho zdvihla obočie. 

"Je to už niekoľko týždňov, čo sme sa videli naposledy. Neviem o ňom nič." povedala som pokojne. Narastal vo mne pocit ľútosti. Akýkoľvek tento muž bol, Lukáš je jeho syn a mal o neho starosti. Na tvári sa mu usadili ďalšie vrásky zo strachu. "Ak by som sa o ňom niečo nové dozvedela, dám vám vedieť." prisľúbila som mu. Prikývol a pomalým krokom sa stratil pri najbližšom rohu. Zanechal vo mne zvláštny pocit. Môj dobrý Pane, pomôž tomuto mužovi, zašepla som tichú modlitbu. Náhle sa pred naším domom objavilo Joelove auto. Vystúpil z neho, niečo hľadal na zadnej sedačke a potom sa pohľadom zastavil pri našom dome. Veselo sa usmial, keď ma uvidel. Srdce mi zaplesalo radosťou. Rýchlym krokom ku mne pristúpil a pobozkal ma na líce. 

Korona stále zúri a keďže je krúžok angličtiny pre moju škôlkarku stále v nedohľadne, rozhodla som sa, že ju budem po anglicky učiť ja sama. Nejaké základy už mala, no chcela som sa jej štúdiu venovať systematickejšie a intenzívnejšie - ako v kurze. 

Angličtinu som študovala na VŠ, učila som v jazykových školách a doučovala aj súkromne, hoci nikdy nie trojročné dieťa. Vedela som, že k jej učeniu musím pristupovať inak, nielenže nevie čítať ani písať, problém je aj udržať pozornosť… Vyhľadala som si nejaké tipy na internete, nakúpila knižky a dala dokopy nejaké aktivitky, s ktorými by som sa s vami chcela podeliť. Tu je pár tipov pre vás:

1. Každá aktivita by mala trvať pár minút, no nedržím sa konkrétnym časom. Či už dieťa pri niečom obsedí 5 alebo 10 minút je individuálne, niektorá aktivita ho môže baviť viac, iná menej. Ak obsedí viac ako 15 minút, máte výnimočné dieťa 🙂)

2. Pridávame menej nových slov (cca 4 až 8 - posúďte sami podľa toho ako sa dieťa chytá) a počas každej lekcie zopakujem čo sme sa naučili na predošlých

3. Používame názorné pomôcky - flashcards, skutočné predmety, hračky,... čo vás napadne

4. Zapájame aj fyzickú aktivitu - popri ukazovaní kartičiek alebo kreslení, tvorení je pohyb veľmi príjemnou zmenou

Svadba bola nádherná, doladená do najmenšieho detailu. Keď sa skončil obrad, vošli sme do nádherne vyzdobenej sály. Hostia si posadali okolo okrúhlych stolov a nastal prvý tanec novomanželov. Zasnene som hľadela s akou ladnosťou a láskou sa pohybovali v rytme piesne. Neuvedomila som si, že ma Joel sleduje. Až keď tanec skončil a ja som sa otočila jeho smerom s úsmevom, zbadala som obdiv v jeho očiach. Jeho tvár bola vážna. Naklonil sa ku mne a letmo ma pobozkal na líce. 

"Vieš, že mám po boku tú najkrajšiu ženu zo všetkých tu prítomných? Dokázal by som sa na teba pozerať hodiny a neprestávalo by ma to baviť." usmial sa tak, že sa mu na lícach zjavili moje milované jamky. Placho som ho pobozkala na líce. Nečakal to a prekvapene zdvihol obočie. Napätie medzi nami prerušili čašníci, ktorí začali na stoly nosiť jedlo. Zazrela som, ako pobavene sa Joel na mňa pozerá. Sklopila som zrak a usmievala sa. Pod stolom mi vyhľadal ruku a nežne ma po nej pohladil. Spôsobilo mi to zimomriavky, ale snažila som sa sústrediť na jedlo. 

Večer ubiehal rýchlo. Po jedle sa s Joelom začalo zhovárať veľké množstvo ľudí. Ja som si prisadla ku Sare a debatovala s ňou o jej pocitoch. Žiarila šťastím. 

Boli dve hodiny ráno, keď sme sa rozlúčili s novomanželmi a rozhodli sa odísť zo svadby. Čakala nás ešte dlhá cesta domov. Premýšľala som nad tým, že už o dva týždne budem aj ja zažívať rovnaké pocity. Joel ešte stále držal volant a neštartoval. Po chvíli som sa otočila k nemu. Vyzliekol si sako a kravatu a odhodil ich dozadu. Pomaly si rozopol tri vrchné gombíky na košeli a pretrel si šiju. Zamyslene hľadel dopredu. Prehrabol si vlasy a otočil sa ku mne. Zazrela som mu v očiach únavu. 

"Si veľmi unavený, môj drahý?" priblížila som dlaň k jeho lícu a pohladila ho. Privrel oči a privinul sa k nej. Pomaly zdvihol pohľad ku mne a vzal moju ruku do svojich dvoch. Priložil si ju k perám a pokýval, že nie. 

"Predstavujem si, aké nádherné bude, keď si ťa odveziem po svadbe do nášho domu. Ty budeš mojou manželkou a ja už nebudem musieť čakať..."