1. Keď mali pred časom Slováci možnosť vyjadriť sa k otázke, aké životné hodnoty sú pre nich dôležité, na prvom mieste presvedčivo skončila rodina, ktorú považuje za dôležitú 92 % Slovákov. Vernosť za dôležitú pritom považuje ani nie polovica – len 48 %. Čo si teda dnes pod rodinou vlastne predstavujeme?
Biologickou prapodstatou všetkého na planéte je sila smerujúca k zachovaniu života a zachovaniu ľudského rodu a tu má prioritu rodina. Rodina sa od iných skupín, napríklad firiem, odlišuje generačným prepojením, čo dáva rodine okrem sily aj tradície, zvyky a hodnoty. Rodina je takto obklopená rodovým polom. Rodové spoločenstvá sa postupne diferencovali národnou identitou a každý národ dostal kus prírodného bohatstva. Z tohto pohľadu je rodina posledným článkom zabezpečujúcim zachovanie života. Rodina je prostredie, v ktorom sa spájajú všetky možnosti dané rodom, národom a prírodou. Rodina nám dáva identitu, v ktorej “JA som” je nahradené “MY sme”. Rodina tvorí domov, ktorý nám dáva silu, pocit bezpečia a miesto na tejto planéte.
Ak by sme sa vrátili k vernosti – jej dôležitosť vyjadrená 48% – a ja ju považujem za vysokú. Rodina má totižto viacero hodnôt – a to sú zdravie, bezpečie, materiálne zabezpečenie, súdržnosť, pokoj a vernosť. Rozvádzať sa manželia môžu nielen kvôli nevere, ale kvôli zdravotnému stavu – napr. môže to byť duševné ochorenie, alkoholizmus, týranie, povahové vlastnosti…

2. Čo myslime tým, keď hovorime, že je niečo pre nás najdôležitejšia hodnota?
S naším životom začínajú aj naše potreby, ktoré ovplyvňujú aj naše hodnoty. Ak sme na púšti a sme smädný, najväčšiu hodnotou má pre nás voda. Ak dieťaťu zomrie rodič najdôležitejšou hodnotou je preňho láska rodiča. O týchto najzákladnejších hodnotách života, bežne nepremýšľame. Hodnoty sa totiž predovšetkým žijú! Nevedome nás motivujú k určitému správaniu – neklameme, nekradneme. Môžeme o nich aj rozprávať napríklad deťom, ale v tejto podobe nemajú silu ovplyvňovať ich správanie.
Myslím, že dneska sú naše potreby, tak zabezpečené, niekedy až presýtené, že strácame schopnosť cítiť, čo je pre nás hodnotou a mnohé veci sú tak samozrejmé, že nemajú pre nás hodnotu. Čím sa nám život viac uľahčuje, tým viac času ostáva na nepodstatné veci. Nezažívame existenčné krízy, nezomierame hladom, máme vodu, neohrozujú nás katastrofy, nemusíme bojovať o život, pokiaľ neochorieme. Pre mnohých sa v dnešnej dobe stávajú potrebami – bohatstvo, úspech, moc….
Kladieme dôraz na niečo, čo nie je v živote najdôležitejšie, čo pochopíme až keď si uvedomíme konečnosť svojho bytia.

3.Mnohí po rozvode hovoria, že nemajú v láske skrátka šťastie. Odborníci pri spokojných dlhodobých vzťahoch hovoria, že je to skôr tvrdá a ťažká práca. Do akej miery teda rozhoduje vo vzťahu šťastie?
Náš svet je svetom protikladov a osobný rozvoj sa deje medzi nimi. Svetlo dokážeme vnímať vďaka tme, a ich striedanie je nevyhnutné pre život. Podobne je to aj s pocitom šťastia, ktorý zažívame vďaka tomu, že poznáme aj nešťastie. Život nikdy nie je v rovnováhe a je našou úlohou vyvažovať tieto protiklady a pre niekoho je to možno ”ťažkou prácou”. Aj problémy sú nám dané, aby sme sa vďaka ich vyriešeniu dostali k viere, že sa dokážeme životom posúvať. Šťastie je dôsledkom pekného vzťahu a deficit šťastia nie je príčinou zlého vzťahu.

4. Od mnohých počúvame ako dôvod rozvodu, že jednoducho „vyprchala láska, prestalo to iskriť, dali si čo si mali dať a koniec…“. Sú toto naozaj dôvody na rozvod hlavne ak sú vo vzťahu deti?
Otázka je prečo vyprchala láska? Bola to skutočná láska?
Na začiatku partnerského vzťahu, plného zamilovanosti, romantickej lásky, hrá dôležitú úlohu látka phenylethylamin(PEA) a tiež endorfíny, ktoré nás naladia na romantickú lásku. Práve o PEA ( obsahuje ho aj čokoláda) sa hovorí ako droge zamilovanosti. Ako na všetky drogy aj na PEA vzniká tolerancia a pocit lásky, v priebehu dvoch až štyroch rokov trvania partnerského vzťahu, slabne. Úlohu potom preberajú endorfíny, ktoré zabezpečujú prechod k pokojnému manželskému šťastiu.
Ak niektorí partneri potrebujú neustále “drogu zamilovanosti” – to je už skôr téma na terapiu. Samozrejme, ak závislosť na tejto droge nie je až tak silná, môžu tu pomôcť citové väzby na deti a manželstvo môže pokračovať.

Ambasádorku pre kozmetiku Dove robím už niekoľko mesiacov. Kozmetiku som poznala už predtým a viaceré výrobky tak mala aj otestované. S novou pracovnou príležitosťou sa mi však do rúk dostali aj produkty tejto značky, ktoré som dovtedy nemala vyskúšané. Postupne som si našla aktuálnu „top štvorku“, ktorá je aktuálne mojej pokožke najbližšia. A rada by som tento môj voňavý poklad darovala aj trom z vás, ktoré sa zapojíte do súťaže s kozmetikou #dove. A čo treba urobiť? To sa dočítate na konci článku. Ešte predtým vám však moju silnú zostavu predstavím. 

Peeling Dove Crushed Macadamia & Rice Milk

Tak toto je moje jednotka s hviezdičkou. Neviem, či som niečo tak dobre voňavé, tak na zjedenie vôbec niekedy v kúpeľni mala. Ja tú vôňu milujem. Celkovo nie som na nejakú exotiku, ani pri kozmetike, ani pri parfémoch. Mám rada jemnejšie veci. A toto peeeling od Dove spĺňa. Odhliadnuc od vône dávam palec hore aj za konzistenciu a jemné peelingové čiastočky, ktorých je tak akurát. Pokožka je krásne jemná a doslova na zjedenie. Vôňa ryžového mlieka a makadamových semiačok je úžasných štartom do nového dňa, ale aj príjemným rituálom pred spaním. Peeling používam tak trikrát do týždňa. 

Telové mlieko Dove Nourishing Secrets Restoring Ritual

Po sprche nasleduje ďalší rituál, tentokrát s telovým mliekom Dove Nourishing Secrets Restoring Ritual. Od malička som ekzematik, aj keď v dospelosti s tým už veľmi nebojujem, no moja pokožka býva vysušená. Ak by som sa po sprche nenatrela, tak cítim pnutie a nepríjemné sťahovanie na celom tele. Toto telové mlieko s kokosovým olejom a mandľovým mliekom je takisto voňavá záležitosť podľa môjho gusta. Kladné hodnotenie dostalo aj od môjho manžela, ktorému pripomína palacinky. Takže rozumej, že večer som „na zjedenie“. 🙂 Navyše dostáva moje telo potrebnú dávku hydratácie. 

Guľôčkový antiperspirant Dove Original

Vilma sa práve snažila zaparkovať auto pri súkromnej klinike. Na pár minút ostala sedieť vnútri a privrela oči. Snažila sa nájsť tie správne slová, ktorými by mohla Sebastianovi povedať to, čo sa dozvedela. Ich dcéra je Zuzka. Sama tomu ešte úplne nechápala. To dievča bolo pre ňu odzačiatku výnimočné. Vo všetkých smeroch. Zaplavilo ju sklamanie zo samej seba. Nie je hodná nazývať sa jej matkou. Pokrútila hlavou, otvorila oči a rázne vyšla von s auta. Chcela splniť sľub, ktorý si dala. Sebastianovi povie pravdu. Do srdca jej vošla radosť. Bola nesmierne šťastná z toho, že bude môcť konečne vidieť jeho pohľad. Zhlboka sa nadýchla a rýchlym krokom sa snažila dostať až tam, kde Sebastian ležal. Prekvapene sa zamračila, keď cez okno uvidela, že už tam nie je. Sestrička, ktorá ju zazrela, prešla až k nej a ozrejmila jej, že Sebastiana previezli na normálnu izbu. Vilma sa poďakovala.

Keď sa ocitla pred dverami Sebastianovej novej izby, rázne chytila kľučku. Na pár minút ju zaplavili pochybnosti a ruku opäť spustila k sebe. Bude sa na ňu Sebastian ešte stále hnevať? V telefóne znel jeho hlas veľmi pokojne. Nebol v ňom ani náznak odsúdenia. Opäť chytila kľučku a otvorila dvere. Sebastian práve v rukách držal Bibliu a niečo zaujato čítal. Vilma k nemu v tichu podišla a s nadšením si prezerala jeho tvár plnú života. Láska ju zaplavila v každej bunke jej tela. Po chvíli Sebastian odložil Bibliu na stolík a zaujato sa zahľadel Vilme do očí.

"Vitaj Vilma." povedal pokojne. Vilma sa náhle postavila, chvíľu na neho mlčky hľadela a potom sa mu hodila do náručia. Sebastian na malý okamih zaváhal a napokon jej objatie prijal. Zotrvali takto v tichu niekoľko minút. Keď sa Vilma odtiahla, pozrela mu do očí a usmiala sa.

"Som taká šťastná, že si sa prebral. Prežívala som hrozné pocity, keď si bol v kóme. Prosím, odpusť mi, ak môžeš, tú zradu, ktorú som v mladíckej slabosti urobila. Nezaslúžil si si, aby som ťa obrala o možnosť byť otcom. Keby som mohla nejak to zmeniť, urobím to. Hlboko toho ľutujem." vyznala sa so sklonenou hlavou.

"Prosím, sadni si." vyzval ju Sebastian. Vilma na neho ľútostivo pohliadla a sadla si vedľa jeho ruky. On sa jej zahľadel do očí. Jeho výraz bol pokojný a vyrovnaný. "Odpúšťam ti. Nemá cenu, aby som žil v neustálej sebaľútosti z toho, čo by bolo keby. Už sa to stalo. Nebudem ťa súdiť, prečo si to urobila a ako si to mohla urobiť lepšie. Rozhodla si sa tak, ako si to v ten daný moment považovala za najlepšie. Zmysel v tom nenachádzam, ani pochopenie významu. Jedno však viem. Boh bol celý čas nad tým všetkým. Verím, že o našu dcéru sa staral lepšie, ako by sme to dokázali my dvaja dokopy." Vilma na neho pozerala s neveriacim pohľadom. Čakala všetko, že sa však dočká takej láskavosti, to nedúfala.

"Nečakala som, že by si mi mohol odpustiť." povedala prekvapene.