Ahojte dievčatá!

V spolupráci s Modrým koníkom nám prišlo na svet ďalšie video. Tentokrát sme s Jankou "Jennys" Madleňákovou pripravili superjednoduchú a superchutnú živánsku z rúry.

Rýchly a sýty (a keď chcete, aj vegetariánsky) obed pre celú rodinu! Dobrú chuť!

S pozdravom,

Jennys a Ľuboš.

... pozri si celý obsah blogu Ľubošova kuchyňa.

Karanténa posledných týždňov priniesla množstvo umytých okien, uprataných skríň, nervových zrútení, vypitých fliaš alkoholu a v neposlednom rade aj rovnaké množstvo nových handmade tvorcov! ALE POZOR! Buďte opatrní a rozmyslite si, do akých ručne robených projektov sa v karanténe pustíte! (Teda aj mimo nej, ale terazky je toto aktuálne…) Lebo z kreatívne stráveného predpoludnia sa šmahom ruky môže stať manuálne vyťažený DEŇ A POL! Neveríte? Uveríte.

Na čas strávený pri slanom ceste som si brúsila zuby už nejeden karanténny deň, ale vždy sa našlo čosi iné (viď odsek vyššie. Platí všetko okrem umytých okien, tie na mňa špinavo hľadia ďalej)… Až jedného pekného pondelka mi napadlo, že ani variť nemusím, aj ponožiek mám dosť opratých, aj záchod je v solídnom stave, ani rúru nebudem využívať na iné, tak prečo nie? Recept znel jasne, 3 hrnčeky múky, 2 hrnčeky soli a 1.5 hrnčeka vody. No len! Nie je hrnček ako hrnček. A ja som si tak predtým pomyslela, že nech je toho dosť, tak vezmem ten širší!!! Och. Aký omyl. Mala som mať za odmerku radšej tú fancy šálku na presíčko, do ktorej lejem deťom mlieko, lebo viac nevypijú. Akože viete, koľko bolo toho cesta??? TRI PLECHY… Ono aj to by bolo (skoro) v pohode, keby som jeden a pol plechu nemusela dopĺňať z vlastných kreatívnych zdrojov, lebo jedno dieťa sa po pár vykrojeniach radšej hralo, že robí ježka, pritom si pichlo si špáradlo do prsta, (Poznámka pod čiarou: Nebolo veľa krvi, naozaj) a potom si do cesta otlačalo legového Emeta či iné hračky, ktoré nemali potenciál stať sa odliatkami. A druhé malo najväčšiu zábavu z toho, že do svojho kúska cesta sypalo ďalšiu a ďalšiu (a ďalšiu) múku.

Korálky od Dominiky aj Náušky of the day

Tak si vravím dobre, spravím korálky. Lenže koľko korálok sa ti chce šúľať, keď vieš, že to nikto nosiť nebude? Predstavili ste si číslo? Tak ho teraz vynásobte aspoň tromi. Ale nevadí, vymodelujem si ku korálkam aj pár dizajnových náušničiek. Nápad za milión ozaj! Lebo len teraz zistíš o sebe, že máš chabú fantáziu a technické prevedenie „jak by smet“. Nuž čo, budeme sa tváriť , že to také raw, industriálne, asymetrické aj malo a chcelo byť. A stále máme len jeden plech v rúre a druhý na linke a tretí v nedohľadne… A ešte toľko cesta pred nami. Ale zaťala som sa, to cesto predsa nevyhodím! Veď som ho „hňácala“ vlastnými rukami, aj TEN prsteň som si kvôli nemu dala dole. Dokonca aj to dcerino cesto doj*bané pardon, vysušené od množstva múky, som masochisticky vodou prebrala k životu a vzniklo tak niekoľko hviezdičiek, srdiečok (čo snáď zužitkujem v decembri na strom) dva odtlačky detských rúk a ako bonus dva odtlačky detských uší (-čítate správne)… Hold, zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé krycie manévre. A po „pouhých“ 4 hodinách som vybrala prvé plody našej práce (ehm teda zábavy).

A tá „echt“ zábavná časť ešte len mala prísť. Farbenie výtvorov. Najskôr prišli na rad opatrenia. A čo bolo potom? Dočítate sa v mojom článku na www.kari-matka.blog

A vám doma ako ide tvorenie s potmkami?😅

Keď sa narodí nový malý miničlovek, sú tí veľkí ľudia, čo ho na svet priviedli, úplne uveličení. Spoznávajú ho, dotýkajú sa ho, ovoniavajú mu hlávku, fotia mini nožičky a nevychádzajú z údivu, čo to vlastne tomuto svetu darovali. A zatiaľ čo rodičia sa zoznamujú s ich novým svetom, ktorý sa zredukoval na lásku, a s novým režimom - vlastne sa snažia spracovať fakt, že ich život už nikdy nebude taký, aký bol kedysi - nový človek sa len čuduje, čo sa to deje.

Niektorí malí ľudia sa čudujú potichu a s rozvahou, iní sa čudujú veľmi hlučne, intenzívne a únavne. Nič to však nemení na fakte, že po nejakom čase sa prestanú čudovať a začnú si ten nový svet celkom vychutnávať. Veď komu by sa to nepáčilo. Rodičia ho doslova nosia na rukách, usmievajú sa na neho a všetky návštevy sa idú od rozkošnosti roztopiť. Každý deň mu tí veľkí spolubývajúci ukážu nový svet v knihách či na cestách, každý deň príde nová vôňa, nový vnem, nový zážitok.

Dni pomaličky plynú, človiečik vníma ten veľký, nikde nekončiaci svet, popritom veľa oddychuje a život začína naberať nové kontúry. Každý deň je však v niektorých veciach rovnaký, má so svojou mamou vybudované rituály, o ktorých vedia iba oni dvaja, a všetko funguje, ako má.

Až jeden pekný deň mama nahodí diabolský úsmev a namiesto teplého chutného mliečka mu do úst strčí dáky maglajz oranžovej farby, divnej chuti a záhadnej konzistencie. A očakáva, že to ten nováčik s radosťou zje. 

“No počkaj, na tomto sme sa nedohodli. Tak toto nepôjde!”

Áno, tak nejako si predstavujem myšlienkové pochody v hlave môjho dieťaťa, keď som naň prvýkrát vytiahla lyžičku s tekvicou. Teda, súdiac podľa masívnej vlny odporu, čo po podaní prvého mikrosústa nasledovala.