Ani neviem ako začať písať nejaký článok v tejto čudnej situácií, ktorá je alebo určite bude pre mnohých veľmi náročná. Možno nás matiek na MD/RD to akosi nejak extra nevyšokovalo "ostať doma", ale zmeny cítiť asi v každej rodine. V tej našej to "nevyzerá" až tak najhoršie, ak to porovnám s minulým rokom. Áno, verte mi dotkne sa nás to finančne aj sociálne, pevne verím, že nie fyzicky, ale tá psychika tá sa nedá porovnať s minuloročnou.

Tento rok si žijem svoj sen, dýcham akosi slobodnejšie, budím sa častejšie s úsmevom, lebo mám dve zdravé deti. Neberte to prosím Vás ako "vyťahovanie" sa, ale kto zvykol čítať moje články vie, že pred rokom som nemala dieťa, ale jedno nehovoriace uškriekané dieťa, ktorého sa nikto nemohol dotknúť a dokonca ani na neho pozrieť. Bolo to dieťa označované za dieťa s "minimálnym záujmom o okolie" so všeliakými otrasnými nesociálnymi prognózami... No proste jedna veľká katastrofa.

Tá je však teraz kdesi za nami a moja malá raketa sa "zobudila" a začala mi kvitnúť, tak ako každé jedno zdravé dieťa má. Sú to dni plné smiechu, otázok, brblania a jasné aj tých našich "ozempleskov", ale všetko je to fajn. Fajn, lebo je to miliónkrát iné ako minulý rok.

Chodí a komunikuje si len tak po svete, s kýmkoľvek a kdekoľvek. Vidí deti na ulici a kričí to svoje: "Ahóooj dievčatko/ahóój chlapček." Keď ich stretneme pri bicyklovaní, nezabudne dodať "máš pekný bicyklel" a na záver občas hodí vetu typu: "ideš sa so mnou hrať?" Nie, nie sú to už iba naučené frázy z rozprávok alebo rozhovorov. Pri každom chlapčekovi/dievčatku to formuluje akosi prirodzene, z aktuálneho pocit, že ich stretla. Večer po dennom "vyprázdnení" bruška na mňa kričí: "Už som vykakaná, je tu hovno, mama. Dones papier."

Asi najlepšie fráza pre vyjadrenie mojich pocitov vo vulgárnom slovníku: "Čo ti šibe? Kde sa to v nej berie? Kde a prečo to doteraz v nej spalo." Neverím vlastným očiam a ušiam a to ju mám priamo v live verzií denne pred sebou a preto možno mnohí ani neuveríte mojim slovám. Naozaj reálne sa mne samej nechce veriť, že som ju pred rokom učila príkaz "daj", učili sme sa slovíčko po slovíčku, aby rozumela, čo je lyžica, čo je pohárik, kefka, lebo to jednoducho nešlo prirodzene. Ešte v novembri sme boli na učení slabík ba, bu, fu a ich spájaní, kde ani za svet nevedela spojiť "ba-na".(v zmysle banán)...

Je to pár dní/týždňov, kedy prišla takáto radikálna zmena. Moja svokra to nazýva "božia prozreteľnosť" a všetko podľa nej dopadlo tak, ako malo... A ja som zato veľmi, preveľmi vďačná. 

Pred letom 2019 už končila svoju prácu aj špeciálna ortopedická stolička. Sofinka z nej za rok vyrástla. Vyzerala nevábne, ale svoj účel splnila. Praktické vyberateľné kresielko sa dalo prevážať, veľká kovová konštrukcia však kazila celý dojem. 

Tento raz sme mali zálusk na sériovo vyrábanú stoličku, tzv. ortézu trupu. Podľa obrázkov vyzerala o level lepšie, výhodou bol podvozok kancelárskeho typu a celkovo lepší vzhľad. 

Predpis sme dostali pred letnými prázdninami, čím mi bolo jasné, že sa predĺži dodacia lehota, ale že to bude až s takými problémami, mi nenapadlo. Technik v ortopedickej firme bol dlhodobo PN, tak Sofinku pomeral kolega s tým, že zadá stoličku do výroby a po jej vyhotovení sa nám ozvú. 

Vybavovala som tu súčasne aj ortézu na ruku, aby mala Sofinka narovnané prsty a palec v opozícii. Ortéza bola o 3 týždne hotová. 

"Stoličkárom" som dala čas, veď sú prázdniny. Až toľko času, že som si na stoličku spomenula na konci leta 😁 Uvedomila som si, že ani po 2 mesiacoch nám nikto nevolal. Začala som urýchlene konať. V jedno popoludnie som telefonovala technikovi, nikto nebral. Skúsila som dieľňu vedľa, oznámili mi, že náš technik je na dovolenke a mám skúsiť tretie oddelenie. Tam o stoličke netušili, dali mi číslo na šéfku. Ako sa ukázalo, šéfka sídlila priamo vo výrobni stoličiek vo Zvolene. Fajn, štvrtý telelefonát, konečne niekto kompetentný 😉 Pani bola zlatá, ochotná, ako sa snažila, tak Sofinkinu požiadavku v databáze nenašla. Až ma oblial pot. Dva mesiace čakáme a stolička sa ešte ani nezačala vyrábať! Normálne mi prišlo zle. Nakoniec sa ukázalo, že sa jedná o iný - sériový typ a stolička sa našla už na sklade pri BA. Hurá. 

Šéfke to tam nikto nebral, ponúkla sa zistiť bližšie info a zavolať mi na druhý deň, naozaj bola zlatá. Na druhý deň mi volali rovno zo skladu. Stoličku majú a do 2 dni ju doručia na prevádzku. Neuveriteľne mi odľahlo. O pár dní sme si skutočne prevzali peknú, aj keď stále masívnu, stoličku. Technik mi síce vysvetlil jej obsluhu, ale v mori páčok a skrutiek som sa stratila už vo chvíli ako odišiel. Potrebovala som nakloniť opierku chrbta viac dopredu, čo som nezvládla ani po pol hodine šróbovania a krútenia všetkého možného, tak prišiel na rad kamoš fb a naša skupinka s hendikepovanými deťmi. Do pár minút bola opierka posunutá 😁 

Kapitola dvadsaťpäť

Rita

Ráno ma zobudila šťastná Sárka. Skočila mi rovno do postele a nadšene vykrikovala mamičkááá. Na chvíľu som zabudla na starosti, ktoré mám a tešila sa z prítomnosti spolu s ňou. 

„Mamička, priniesla si mi darček?“ opýtala sa zvedavo.

„Samozrejme, celú kopu. Sú tamto v škatuli.“ 

Pojašene poskakovala a ja som sa tešila a usmievala ako šťastný blázon. Jej nálada bola nákazlivá. Po chvíli sa už hračky, maškrty a oblečenie povaľovali po celej spálni.