Ten pocit, keď preleziete veľký čínsky múr, holými rukami, bez výťahu alebo iných "zlepšovákov", keď lezenie trvá viac ako rok a zrazu ten múr preskočíte. Fuuu, poriadne si oddychnete, sadnete a len sa kocháte výhľadom. Ale sedieť tam večne nebudete, všakže? Takto nejak sa akosi cítim ja pár dni po diagnostike...

Mnohé mi píšete, mnohé sa pýtate a verte, že nemám ani tucha, čo bude ďalej. Nikdy som nemala dobré manažérske schopnosti, každé svoje rozhodnutie som 5x spochybnila a 3x zmenila. Teraz mojím najväčším "nepriateľom" už nie je autizmus (aj keď názor jedného odborníka, ešte nemusí byť bezchybný - mne však v súčasnosti stačí), stala som sa ním ja sama. Ja a môj večný strach. Vždy som sa všetkého bála, bola pred všetkým nervózna, hlavne pred vecami, kde som nebola pripravená na 12552 %. A tento strach sa zintenzívnil príchodom detí. Príchodom rakety nabral tento strach úplne iné obrátky.

Bojím sa o ňu tak, že ju až dusím. Dusím a nechcem ju teraz nikomu dať. Bojujem sama so sebou, čo ďalej, aby som jej neublížila, aby som sa dobre rozhodla, presviedčam sa, že ešte nie je zrelá, ešte nie je pripravená. Ale to hlavne ja nie som pripravená na naše "odlúčenie". Za tento rok som zostarla asi o 100 rokov a prišla o všetky odtiene sebavedomia a energie, a jediné, čo ma drží teraz nad vodou je objatie mojich detí. Fakt, ale že fakt pár dni po piatku na mňa neskutočne všetko dolahlo. Začala som sa cítiť stratená, boj sme vyhrali, ale mňa začala potom chytať taká panika, že čo bude ďalej, že som sa prvou "zlou" správou totálne položila. 

Prišlo to na mňa potom, čo mi z práce napísali, že ups, teraz nič nemáme, ozveme sa. Akosi som verila, že teraz pôjdu veci trochu ľahšie a aspoň toto mi bude "darované" do vienka. Ale ja som očividne typ, ktorý si musí "vybojovať" všetko a žiadne skratky ani helpdesky nie sú na mojej ceste povolené. Zrazu som videla ďalší boj, ďalšie múry, ešte tvrdšie, ešte náročnejšie, nielen pre raketu, ale aj pre mňa. Sadla som si na zem a vtedy to prišlo. Len plač, plač za celý náročný rok, plač za ďalšie skúšky, plač zato, že tieto skúšky musím zvládnuť sama a aj moja raketa musí zvládnuť svoje skúšky zase sama. Že nemôžem byť pri nej nonstop a potrebujem ju "pustiť" do sveta, inak ju "zadusím". Najväčšia chyba rodičov je urobiť za deti všetko, dať im všetko, niet väčšej chyby vo výchove. Aj keď dôsledky tejto výchovy uvidíte neskôr, v generáciách si môžte pozrieť ukážkovej príklady takejto výchovy. Že ja ich vo svojom okolí vidím viac než dosť. Strach, že nevychovám zo svojich detí slušných ľudí alebo ľudí, ktorých ostatní pošľapú, je pre mňa jeden z najväčších.

Takže teraz prišiel rad na mňa. Dať sa psychicky dokopy, trochu zvýšiť sebavedomie, a začať sa od rakety trochu odpútavať, aby som jej svojím strachom veľmi neublížila. Skúsim si predlžiť rodičák, aby som rakete nemusela spraviť "šokovú" terapiu celodenného odlúčenia a zároveň som sa pustila do hľadania novej práce. Ponuk by bolo pomilu-jarmilo o to nie je núdza, dôležité je nájsť takú, v ktorej nebudem trčať 9 hodín a deti vidieť iba 3 hodiny denne. Pretože toto by bola aj pre mňa šoková terapia po piatich rokoch na MD/RD. 

Pracovať na "odlúčení" budeme s už spomínanou pani, ku ktorej sa chodíme socializovať. To Vám je žena. Do každej škôlky by som takú dopriala, každá babka by si mala z nej brať príklad. Ona si postupne krok za krokom získala ešte aj tú moju raketu. Nenútene a systematicky vyťahuje pri každej návšteve z rukáva tromfy - koníkov, farmičky, lienky, tučniakov, drevené ovocie a kadejaké super edukačné hry, ktoré som jakživa nevidela. Čas, ktorý raketa s ňou strávi, bude pre ňu obrovským prínosom. Už len vymyslieť, čo s manku, aby sa čas, kedy nebude s raketou nezbláznila. Ale nebojte, manka si už vymyslela ďalší plán, ktorý jej určite za rohom zase stroskotá alebo ho rovno 5xzmení.  Nevadí, mňa Vám tie moje plány, ktoré nikdy nevýjdu, akosi držia nad vodou. 

Materskú som si predstavovala tak, ako to bolo u nás na sídlisku. Mamy sa stretávajú pri káve už od rána, deti sa hrajú na zemi. Okolo 12 sa končí zábava deti idú spať a matečky pijú ďalšiu kávu a sťažujú sa na mužov a svokry. Potom po spaní sa znovu stretávajú na ihrisku sedia na lavičke s časopisom alebo pokračujú v nariekaní 

Toto boli moje spomienky/mienka o materstve z perspektívy dieťaťa ale aj tínedžerky. Stále som videla ako matky majú čas navštevovať jedna druhú a toľko kecať, že keď som prechádzala zdalo sa mi, že hovoria stále o tom istom – zrejme aj tak bolo 😛 

Fascinujúce ako som totálne vynechala: varenie, pranie, vešanie, zapieranie škvŕn, nakupovanie, kŕmenie, vylievanie nočníkov, zmeny plienok a oblečenia no ááá upratovanie. Niektoré aj prácu pomedzi. Veď určite to museli robiť? Slúžky isto nemali – to by vedelo celé sídlisko.

Presne takéto som mala očakávania od materskej 😀 veď čo šup decko do kočíka a idem k Miši na kávu. Potom príde sestra a dieťa spí o 19, tak zájdeme ešte na víno (buahahaha). Ale posnívala som…

Realita ma prefackala!

Najprv som veľmi chcela byť sama. Nechcela som, aby náhodou niekto videl nejakú chybu, alebo aby mi radil, ak si to vyslovene neprosím. Denne som mala telefonáty od známych, ktorí gratulovali a tvrdili, že prídu na návštevu. Poďakovala som a čakala kým sa dám dokopy, že vtedy ich zavolám, keď nájdem nejaký manuál na toho malého človeka.