Joel si sadol na stoličku oproti mne, ďalej od postele. Keď som sa na neho pozrela jeho pohľad smeroval k môjmu bratovi. Pohľad po chvíli otočil ku mne. Tvár mal pokojnú, ale v očiach som zazrela bolesť. Akoby to všetko prežíval so mnou. Dlhú dobu sme neprehovorili ani slovo. Ja som sedela pri Maxovi a sledovala čísla a čiarky na jeho prístrojoch. Joel zase v pokoji sedel na svojom mieste. Sama som nevedela, čo povedať. Obraz ležiaceho brata ma veľmi bolel. Ticho medzi nami prerušila sestrička, ktorá nás poprosila, aby sme na chvíľu odišli z izby kvôli preväzom a výmene infúzie.

Obaja sme vyšli a posadili sa vedľa seba na stoličky v čakárni. Ešte stále som mala pred očami svojho brata. Nevedela som správne reagovať a iba som mlčala. Tvár som si skryla do dlaní a neudržala vzlyky. Joel ku mne nahol tvár a ja som zacítila jeho vôňu.

"Neboj sa, všetko bude v poriadku." zašepkal mi jemne do ucha.

Pomaly som si odkryla tvár a pozrela na neho uslzenými očami. Jeho pohľad bol nežný a chápavý. Chcela som tomu veriť, pripomínala som si slová doktora, ale ten obraz, ktorý som videla ma vnáral do pochybností.

"Ako to môžeš vedieť? Doktor síce hovoril, že podľa vyšetrenia má mozog v poriadku, ale tiež hovoril, že môže mať nejaké skryté zranenia a tiež, že má ešte stále poškodenú chrbticu. Čo ak nikdy nebude môcť chodiť. Nepoznáš môjho brata. Má veľmi rád šport, nezvládol by niečo také."

"Máš pravdu. Nepoznám tvojho brata, ale poznám Ježiša a viem, že Jemu nič nie je nemožné." uprel na mňa sebaistý pohľad. 

Opäť som začula Lukášov hlas.

"Lívia? Môžem ti dať svoje číslo?" zopakoval opäť trošku prekvapene. Ani ho nenapadlo, že muž, ktorý si pred chvíľou sadol neďaleko od nás je pre mňa dôležitejší ako tento rozhovor.

"Prepáč Lukáš, teraz nie. Musím si odskočiť a spýtať sa lekára, či môžem ísť za bratom." snažila som sa rýchlo vykľučkovať z tejto nepríjemnej situácie.

"Iste, chápem. Tak maj sa a nech sa tvoj brat rýchlo zotaví." povedal a jeho úsmev vošiel aj do jeho očí. 

On odišiel výťahom preč a ja som prešla k lekárskej izbe. Vedela som, že sa lekára nemusím pýtať, či ma pustí. Dovolil, že sa môžeme pri ňom striedať. Tak sme sa s rodičmi dohodli, že cez deň budú pri ňom oni a večer ja. Klamstvo však bolo jediné, čo ma napadlo, aby som sa dostala od Lukáša čo najrýchlejšie preč. Nadýchla som sa a otočila sa naspäť. Snažila som sa sústrediť, že viac ako ja a moja túžba k Joelovi, je prednejší môj brat. Oprela som sa o stenu a snažila sa upokojiť. Cestou som vošla na dámske toalety a tvár si pretrela studenou vodou. Svojmu odrazu v zrkadle som potichu prikazovala, aby sa upokojil. Pulz mi však ešte stále zrýchlene bil a nech som sa akokoľvek snažila, moje srdce mi pripomínalo, že tam sedí on. Opäť som sa zhlboka nadýchla a v mysli sa presviedčala, že som tu kvôli bratovi. Pomaly som vyšla k bufetu a sadla si k nemu. Ešte stále pozeral do okna. Prvé, čo ma napadlo bolo vytiahnuť jeho mikinu a vrátiť mu ju.

"Znova ďakujem, že si mi ju požičal v pravý čas." povedala som pomaly a podala mu ju k rukám.