1. Má bezkonkurenčné termoregulačné vlastnosti

V zime hreje, v lete chladí.

Už starí Gréci tvrdili, že základom nezbláznenia sa na materskej stereotypom všedných dní je mať program. 

Plán.

Každý deň.

Dnes sme mali jediný cieľ. Kúpiť obálku v papiernictve o tri vchody vedľa nás. ,,Aká banalita," poviete si, vy bezdetní ľudia disponujúci enormným množstvom drahocenného času. Časopriestor materskej je ale úplne odlišný.

No a tak sme šli. Obliekanie pol hodina. Presviedčanie, že overal, nie bunda. Nie, neberieme 4 bábiky, iba dve. Ok, tak aj Stanku, tá sa ešte zmestí…Nerozopínaj sa. Tu stoj. Neklop susedom. Čakaj mamu. Pozor schody. Tlač kočík. Aha, Dorotka plače. Poď. Aha, havo. Pozri, deti. Poď, tam bude vtáčia búdka. Poď. Tam je papek. Nie, kráčame po chodníku. Nesadaj si. Prečo ležíš na tej zemi? Vstávaj. Aha, havo. Aha, deti. Aha, suseda. Aha, bus. Tami, bus! Červený autobus!

Nič nepomáhalo. Krik, presviedčanie, vyhrážky, prosenie, spievanie, divadlo v troch dejstvách, zanechanie na ulici, akože naháňačka, akože skrývačka, akože plačem, akože odchádzam , akože príde medveď aj opíjanie rožkom (doslova).

Tak milé mamičky, spolubojovníčky a som tu zas... Moje vrešťadlo, ktoré od 5.20 buntoší sa konečne uložilo na svoj prvý spánok a ja som si povedala, že opäť niečo napíšem. Napíšem, no tentokrát to bude možno aj výzva pre vás, ktoré to cítia „ako ja“. 

Áno, ako ja... V poslednej dobe som upadla do nejakého zvláštneho stavu, kedy sa zamýšľam čo vlastne ďalej robiť. Som vydatá, mám super dcérku, fajn makaróna a bývam v turistickom raji Talianska...no i napriek tomu sa po nociach prehadzujem s myšlienkou ako ďalej...a najmä čo ďalej. Tu v Taliansku mi materská skončila už keď mala Kristínka 3 mesiace. Od vtedy som bez príjmu. Neľutujem sa. Nežijeme ani v luxuse, ani v biede a vďaka Bohu, mám to šťastie, že makarón maká ako drak, aby nám nič nechýbalo a aby som mohla (zatiaľ) ostať doma a byť pri malej. 

Už niekoľko mesiacov ma tunajší zastavujú a pýtaju sa či sa teda vraciam do práce a najmä kedy. No kedy? Neviem kedy... dokonca mi napísal aj môj bývalý šéf,  že mi drží miesto. Wooow milé, ale netúžim sa vrátiť do práce, kde neviem čo znamená víkend, vstávam do práce o 4tej ráno a prichádzam domov o šiestej večer... Toto už nie je pre mňa. Nie, keď mám Kristínu. Neviem si ani predstaviť, že by som ju mala dať na starosť svokre, nebodaj nejakej cudzej žene.... to nikdy. 

Určite si mnohé poviete, a prečo nie? No preto! Pretože chcem byť mamou, ktorá je mamou. Takou, ktorá vidí rásť svoje dieťa. Tá, ktorá tu pre drobca proste je. Punto-Basta-Stop, ako hovoria italoši.

Viem, že sa to takto nebude dať ťahať do nekonečna, no viem aj to, že proste musím niečo vo svojom živote zmeniť. Vždy som v hlave špekulovala ako si byť sama sebe šéfkou. Viem, že to nie je jednoduché, najmä, keď chýba pevná a stála motivácia. Sama dobre viem, že je ťažké riešiť podnikateľské plány s urevaným dieťaťom na rukách a v domácnosti, kde všetko stojí na vás. Sama sa niekedy zobudím s chuťou zmeniť svet a po pár hodinách boja s prerezávajúcimi sa zubami mojho drobca som zrela akurát tak na pohár vína.

My ženy to proste nemáme ľahké. Byť matkou je proste obrovská obeta, najmä pre nás „radoby“ karieristky. Povedala som si však, že sa musím rozhýbať a že aspoň hodinu denne budem venovať svojej buducnosti, plánom a možno aj budúcemu podnikaniu.... To či spím v noci o jednu hodinu menej ma už nespasí a tie kruhy pod očami určite nezachráni, no čo mi môže pomocť je nájsť ženské, ktoré to cítia rovnako a chceli by proste so mnou vytvoriť skupinu v ktorej by sme sa navzájom podporovali a motivovali. Možno v tej skupine ostanem sama :D a možno nás tam bude viac, ktovie... no každopádne budem rada ak najdem aspoň jednu spriaznenú dušu, s ktorou si možno niečo vybudujeme.