Dobré ránko, máme 19. decembra a spolu s PEPCO Vám prinášame ďaľší článok v našom Adventnom kalendári. Tak v tomto predvianočnom zhone trošku spomaľte, urobte si kávičku, vyložte nohy aspoň na päť minút a čítajte s nami...

Vianočný čas - čas zázračný, ale často plný stresu a obáv, či všetko čo sme si naplánovali, stihneme do Vianoc.  Zháňame darčeky, nakupujeme, naháňame sa, pečieme, varíme, upratujeme, ozdobujeme...s cieľom, aby sme mali čo najkrajšie Vianoce...zamysleli ste sa niekedy, ako to vyzeralo v minulosti? Ako trávili Vianoce naši predkovia? Užili si ich viac ako my? 

Kračun, Viľija, Dohviezdni večer, Posni večer, Svjati večur. Takto rôzne sme na Slovensku v minulosti nazývali Štedrý večer. 

V minulosti mali všetky predvianočné úkony svoj význam, dnes takmer automaticky vyupratujeme všetky kúty svojich obydlí, umyjeme okná, prezlečieme periny a napečieme koláče. Pred Vianocami akoby čas utekal rýchlejšie a mnohých zachváti nákupná horúčka, máme pocit, že nestíhame vôbec nič.

V tradičnom vidieckom prostredí sa začalo veľké upratovanie zvyčajne týždeň pred sviatkami, inde pre domácu zakáľačku museli stačiť dva či tri dni. Gazdiné s dcérami umyli alebo vyrajbali nábytok, v izbe vybielili steny, hlinenú podlahu vymazali, oblôčiky umyli, visiace šatstvo poukladali, na periny a podhlavnice dali čisté obliečky. Na hlinenú podlahu prestreli vrecovinu alebo čerstvú čečinu.

Všetko v domácnosti muselo byť po celé sviatky čisté a na svojom mieste. Ženy museli týždeň pred Vianocami vrátiť požičané predmety, nič sa nesmelo požičať, aby sa majetok v novom roku „nerozpožičal“. Všetky veci museli byť oprané, vyčistené a práca naplánovaná tak, aby na sviatky bolo šatstvo a bielizeň vysušené a uložené. Podľa poverovej predstavy, ak cez Vianoce visí v dome kožuch, budú tak cez rok visieť kože z uhynutého dobytka, ak však šaty, do roka zomrie ten, komu patria.

Píše obyčajná mama neobyčajných detí.

Už od detstva som túžila po bábätku. Spomínam si ako sa na hodine informatiky spolužiačky rozprávali kam pôjdu v piatok večer na diskotéku a googlili, kde hrá lepší DJ a ja som si pozerala na internete kočíky. Snívala som. Túžila som. Sen sa mi splnil vďaka Bohu a môjmu manželovi o pár rokov neskôr.

Prvého augusta na Božidaru sa nám narodil náš Boží dar. Náš vzácny Šimonko. Napriek tomu, že celé tehotenstvo prebiehalo bez akýchkoľvek problémov sa Šimonko nenarodil zdravý. Spolu so Šimonkom do našich životov pribudla aj vzácnosť zvaná ichtyóza.

Nebudem klamať, zrútil sa nám s manželom svet. Každému však svojským spôsobom – mne, mame, ktorej po 9. mesiacoch dennodenného kontaktu so svojim bábätkom v brušku, vzali dieťa do 150 km vzdialenej nemocnice a ako jediná mama som na oddelení šestonedelia zostala bez bábätka; manželovi, oteckovi, ktorý mal so synčekom veľké plány a po zisťovaní informácií o tejto chorobe sa zdalo, že nič z vysnívaného nebude možné v budúcnosti uskutočniť. Manžel mal silu čítať na internete a dozvedať sa o ichty viac a postupne mi to dávkovať. Ja som nemala silu čítať si články a už vôbec nie pozerať si fotky detí s týmto ochorením. Mňa trápilo len jediné – veď pred pár hodinami sa mi narodil syn. Nádherný syn! Blondiačik. Ešte teraz mi tu ležal v postieľke a už ho tu niet... Neriešila som čo bude ďalej, ako budeme s ichtyózou žiť. V tej chvíli mi bolo jedno všetko, vedela som, že ho milujem a budem milovať aj keby mal tri hlavy. Moje vnútro riešilo len jednu otázku – prečo nemôžem byť s ním?! Do dnešného dňa si pamätám na okamih ako ho odvážajú preč a ja som len plakala a neverila, že mi ho naozaj berú. Viem, že to bolo potrebné, ale vysvetlite to mame, ktorej puká srdce.

Dnes viem, že celé to obdobie som zvládla len vďaka Láske. Božej i manželovej. Bez nich by som nemala šancu. Je zaujímavé, že celý čas, keď som už mala pocit, že nevládzem, že toto sa už nedá zvládnuť, mi šla v hlave pieseň:

             Ty ma nesieš sám, Tebe veriť smiem,