Ako zázrakom som spoznala Jakubkovu staršiu sestru, ktorá ho prišla počas dňa skontrolovať. Bola to náhoda alebo osud. Vďaka jeho vyrečnosti ( že oni budú mať viac trampolín a lepšie vybavenie) som zistila, že Jakubkova sestra má veľa spoločného s novovznikajúcim detským kútikom v centre mesta. Kolegyňa ju oslovila a vymenili sme si kontakty.

Leto sa skončilo, z potencionanej novej práce sa však nikto neozýval. Tu som už dlhšie nemohla byť. Môj pohár trpezlivosti pri ďalšej prekazenej akcií vykypel a dala som výpoveď. Majiteľ sa má ešte snažil presvedčiť, ale ja som už mala všetkého dosť. Nebudem viac márnit čas, pôjdem tam kde moje úsilie ocenia. 

Opäť naivita...snažila som sa nájsť prácu, ale všade ich odrádzalo denné štúdium. Nakoniec po niekoľkých neúspešných pohovoroch som to vzdala a rozhodla sa, že vyskúšam ponúknuť opatrovanie detí. Už v prvý deň inzerátu som mala veľa ohlasov,asi som natrafila na dieru na trhu. Vybrala som si rodinu, ktorá bývala v meste aby som nemusela cestovať. Prvé stretnutie prebehlo super, milá mamička aj deti super, na moje prekvapenie deti majú presne stanovený čas na hry na PC a pozeranie TV.  Perfektné, mám možnosť vymýšľať hry, úlohy alebo tvoriť. 

Dohodli sme si prvé skúšobné stráženie, keď rodičia išli na večeru, všetko prebehlo v poriadku, ďalšie stráženie bude v prípade že chlapci ochorejú, čo býva dosť často načo má mamička upozornila.

Neprešiel ani týždeň a už som s chalanmi stavala lego v detskej izbe, toľko Lega pokope som snáď videla iba v Dráčiku. Po týždni sme sa perfektne skamarátili. Chalani boli super, slušní, kamarátsky, milovali hry aj keď sa ma snažili ukecať aby mohli byť dlhšie na PC, vždy som vymyslela niečo ako ich odlákať. Boli super a rada som s nimi trávila čas ale ....

Týždne ubiehali a mne začala chýbať stará práca, tak veľmi som po nej túžila, a tak ľahko som sa jej vzdala. Ale čo som mala robiť? Nemám rada faloš a aj moje ego utrpelo pád, keď moje nápady nikto neocenil, dokonca vysmial. Dva roky som strávila budovaním svojho animatorského mena v danej spoločnosti a aj tak to bolo zbytočné. 

Tak milé spolubojovníčky, v prvom rade chcem upozorniť, že tento článok rozhodne nie je žiaden návod na to ako magicky naučiť svojho drobca spať. Nedozviete sa tu žiadne zlepšováky, ani finty, ani chmaty ako ratolesť začarovať, aby prespala celú noc, alebo aspoň polovicu noci, alebo aspoň dve sústavne hodiny, tak teda aspoň jednu jedinú hodinu...tento článok je skôr pre nás, pre hŕstku zúfaliek, ktoré viac nespia ako spia. Pre nás, ktorým v žilách koluje snáď už len káva, zelený čaj a strašne veľa cukru. Pre nás, ktoré sme bledé, zodrané ale neskutočne milujúce.

Moja drahá Kristína nikdy nepatrila k deťom ktoré by spánok vyslovene milovali. Tomu dennému spánku nikdy veľmi neublížila, no do tretieho mesiaca spala v noci celkom fajn. Bola hore snáď len 2x za noc a to aj vtedy, keď som kojila. Prvé zobúdenie zvyčajne prichádzalo po 6 hodinách od uspatia. Keď si na ten luxus teraz spomínam, vidím to celé ako sci-fi. Ale čo potom? Potom prišiel 3.mesiac a moja drahá dcéra začala štrajkovať. Hovorím si „wow, možno mala len zlú noc“ potom nasledovalo zlý týždeň, mesiac a už sú to takmer 3 zlé mesiace čo zvádzame s nočným spánkom boj.

Za dobrú noc považujem tú, keď sa malá zobudí „len 4x“ ale tých nocí je veru málo. Áno, áno, boli sme u lekárky. Malá je, Bohu vďaka, zdravá. Mám načítane všetko aj o spánkovych regresiách...

Čo nasledovalo potom pozná asi mnoho z nás. Začala som gúgliť, zisťovať, pýtať sa kamošiek a známych ako tento problém vyriešiť. V podstate mi môj pseudo-prieskum priniesol len 2 riešenia a to:

• Prežiť to, pretože je to bežná vec.
• Rôzne návody ako sa z tohto začarovaného, kofeinom voňaveho problému dostať.

Samozrejme som začala čítať rôzne knihy a príručky, sledovala som všeliaké videá ako dieťa nechať zaspať samé a podobne. Do každého návodu som sa pustila s vervou a s nádejou, že toto bude u nás určite fungovať.

Ktorá detská celebrita skutočne existuje? Od akého slova je odvodené sloveso víriť? Ako môže dopadnúť nákup plienok? Čítajte ďalej, všetko sa dozviete 🙂

Tento týždeň sme boli na vianočnom vystúpení Mira Jaroša. Jaroš vybehne na pódium a môj 6 ročný mi šepká: „Mamiii, on naozaj existuje!“

* * * * *

Keď má mama chuť na pohár vina, môže to dopadnúť aj takto:

Stretli sme sa vonku so susedou a ona mi podáva ruku, na ktorej mala prevesenú plátennú tašku, podobnú mám aj ja, a hovorí mi: „Toto som ti chcela dať konečne.“
Tak pozerám do tašky, tam bol nejaký menší nákup, ovocie a tak a rozmýšľam za čo, ale potom si myslím, že asi pre deti posiela v mojej taške, občas jej aj ja dám dačo pre malú. Tak som tašku chytila, že jej ju vezmem a spustila som: „Ďakujem, ale to si nemusela...“
A ona na mňa: „Ale nie tú tašku, to je moja, tu máš tie 2 Eurá.“
Pozriem lepšie a prstami mi podávala dvojeurovku čo som jej nedávno požičiavala a zabudla na to...

* * * * *

Štvorročný: „Mamka, ja by som chcel zvieratko, s ktorým by som sa mohol mojkať.“
„A aké zvieratko by si chcel?“
„Divú sviňu!“