Niekedy mám pocit, že ženy medzi sebou nesúťažia v tom, ktorá je šťastnejšia, pokojnejšia alebo spokojnejšia.
Ale v tom, ktorá je viac unavená.
„Ja som išla spať o druhej.“
„Ja som ešte piekla.“
„Ja som všetko upratala sama.“
„Ja nemám čas si sadnúť.“
A ja pri takých rozhovoroch často len ticho sedím a premýšľam:
Prečo?
Prečo máme potrebu dokazovať si svoju hodnotu množstvom povinností?
Prečo sa ženskosť tak často spája s vyčerpaním?
A prečo máme pocit, že čím viac sa obetujeme, tým sme lepšie?
Úprimne, takéto rozhovory ma neskutočne unavujú.
Niekedy mám pocit, akoby sa od žien automaticky očakávalo, že budú stále vládať viac, robiť viac, vydržať viac. A ešte sa pri tom navzájom presviedčať, že je to normálne.
Nikdy som nemala rada preteky. Ani tie životné.
Nechcem súťažiť v tom, kto doma spraví viac.
Kto menej spí.
Kto viac vydrží.
Kto sa viac rozdá.
Pre svoje deti urobím čokoľvek.
Ale nechcem zo seba robiť slúžku vlastného života.
Nechcem žiť v neustálom tlaku, že ešte musím navariť, vyprať, vyupratovať, napiecť, všetko stihnúť a pri tom sa tváriť, že je to normálne. Lebo niekedy jednoducho nemám energiu. A myslím si, že je v poriadku to priznať.
Možno sme boli dlho učené, že dobrá žena stále niečo robí.
Že oddych je len odmena po dokonale splnených povinnostiach.
Že pokoj je luxus.
Ale ja tomu prestávam veriť.
Mám rada pomalý život.
Ráno bez chaosu.
Prechádzky. Hudbu. Ticho. Chvíle, keď nemusím nič dokazovať.
A možno práve toto je dnes malé tiché rebelstvo —
nežiť na výkon.
Nechcem byť obdivovaná za to, že som na pokraji síl.
Chcem byť spokojná. Pokojná. Prítomná.
A možno by sme sa my ženy mali menej pýtať:
„Čo všetko si dnes stihla?“
a viac:
„Ako sa vlastne máš?“