Hovorí sa, že na dobré sa dlho čaká... V mojom prípade to bolo naozaj tak.

     Mala som čerstvých 18 keď rodičia ku mne privolali záchranku. Dostala som silné kŕče v podbrušku, nebola som pár hodín schopná prejsť ani na WC.. Prijali ma do nemocnice s cystou, ktorá mala 9 cm. Tam začali moje problémy. Diagnostikovali mi cysty, endometriózu, zrasty na maternici. Ten večer to bolo moje prvé gynekologické vyšetrenie v živote.. Nasledovali laparoskopie, časté návštevy gynekológia, sledovanie onkomarkerov.

Mala som 21 keď som spoznala môjho vtedajšieho manžela. Od samého začiatku vedel, že asi budem mať problémy s otehotnením. Začali sme sa snažiť o bábo prakticky hneď po pol roku. Keďže sa nám pár mesiacov nezadarilo navštívili sme CAR. Od toho dňa som tam seriózne 5 rokov chodila tak často ako na hodiny klavíra. Čakali nás rôzne vyšetrenia (krvné, soná, hysteroskopia, laparka atd atd atd...). Celé toto obdobie opisovať nejdem, zhrniem to do pár viet.. Za 5 rokov som mala nespočetné množstvo plánovaných pohlavných stykov, 7 x inseminácia, 2 x umelé oplodnenie (IVF), 3 x KET. Potratilo som celkom 5x, jeden x som čakala dvojičky. Samozrejme nám robili aj genetické rozbory embrya, to bolo v poriadku. Bolo to šialené obdobie, kto nezažije, nepochopí.... V priebehu týchto piatich rokov sa môj život netočil okolo ničoho iného, len okolo túžby.. Túžby byť MAMOU.. Podali sme si žiadosť o adopciu, zapísali nás do zoznamu čakateľov a čas sme vypĺňali snahou o biologicky vlastné dieťa.  

     Každý jeden potrat, každá jedna zlá situácia nás ale oboch s manželom zmenila.. Zmenila v iných ľudí. Mňa v smutnú, túžiacu, modliacu, trpiacu. Odsudzili sme sa jeden druhému, posledný rok manželstva bolo dovolím si povedať jedno z najhorších období v mojom živote. Nie, chyba nebola len v exmanželovi alebo vo mne.. Chýb sme sa dopustili obaja, obaja sme si začali ubližovať, len ja som snahu o záchranu mala. Exmanžel už snahu nemal.  Odmietal ma ako manželku, ženu, kamarátku, človeka. Tým ma ponižoval asi najviac ako vedel a ja som stratila vďaka nemu vieru v samú seba... Išla som ešte do CAR, kde mi lekár oznámil, že po zvážení môjho zdravotného stavu je naozaj minimálna šanca ak vôbec niekedy v živote otehotniem. A ak sa to aj podarí, dieťa nevynosím....

     Či veríte alebo nie, zmierila som sa s tým.. Bola som tak vyprahnutá, tak slabá a tak smutná zo života, že som to prijala ako fakt.. Zbalila som si svoje veci a odišla som... Tak ako to exmanžel chcel. Presťahovala som sa do dediny kde som nikoho nepoznala a už po prvom dni sa mi ľahšie dýchalo.. Nikto mi v prázdnom dome nedával najavo, že som neschopná...... Neschopná byť opäť dobrou a milujúcou ženou.  Zaprisahala som sa, že si k sebe nájdem muža po 50tke s deťmi, ktorý ma prijme takú aká som... Neplodnú... 

     Človek mieni, Pán Boh mení (našťastie) 🙂 🙂 Zoznámila som sa s mužom mladším odomňa o 6 rokov. Stretávali sme sa výlučne len ako kamaráti s výhodami. Bolo nám fajn, rozumeli sme si 🙂 Ja som začala športovať, užívala som si voľné víkendy s kamarátkami, liezla po skalách... Dostala som pracovnú ponuku z firmy kde som bola zamestnaná na 2 roky v Thajsku. Môj kamarát sa so mnou veľmi tešil, prial mi to 🙂 No a ako som si raz tak opäť liezla po skalách, chytila som sa za bruško a doplo mi, že sa asi niečo so mnou deje.. ÁNO... na druhý deň mi doktor potvrdil tehotenstvo!!! Samozrejme, kamarát si dával vždy veľký pozor napriek tomu, že vedel aká je situácia u mňa...

Dnes idem s L. na prvú hodinu babyplávania. 

Viem si predstaviť, aký film teraz ide vo vašich hlavách: "Jeeežiš, no to už len objavila Ameriku. Každý chodí s deťmi plávať a nejde sa z toho zblázniť. Počkaj, moja, rozcvičím si ja prsty a hneď ti v komentári naložím" 🙂

Nuž, máte pravdu, nie je na tom vlastne nič výnimočné, až na to, že ešte v stredu som ani len netušila, že na nejaký organizovaný kurz s L. navštívim.

Ono je to tak. Luxus s prvým dieťaťom spočíva, okrem iného, v tom, že máte všetok čas sveta pre seba. Chcete ísť plávať? Vypíšete prihlášku, počkáte pol večnosti, kým sa uvoľní miesto a idete. Chcete ísť do Monte herničky? Žiaden problém, nájdete voľný termín a idete. Kamoška vás volá na návštevu? Super! Naložíte dieťa a ide sa. 

Trošku logistický problém to začne byť vtedy, keď príde dieťa číslo dva a dieťa číslo jeden je vlastne stále len trošku väčší krpec, čo nechodí do škôlky a samé sa zahrá tak tri minúty a to ešte máte istotu, že vás v izbičke čaká nejaké "milé prekvapenie" 🙂 A tak si pozriete ponuku kurzov. A myšlienkové pochody sa trošku zmenia:

"Jééj, super, kurz v pondelok od desiatej sa uvoľnil. Ups, to by nešlo, L. vtedy spí a teda by z toho asi veľa nemala. OK, tak skúsime ten kurz o jednej, to je L. hore. Ups, ale to spí M. a veď ju nemôžem nechať doma samú. Nevadí, skúsime ten o tretej. Aaaaa, do kelu, to zase spí L. A čo tak tento o pol piatej? To by šlo. A.. vlastne. Čo bude robiť M. tú hodinu, kým budeme v bazéne... Ehm, tak nič, ide sa na ihrisko, no.. 🙂"

Toľko Vám chcem napísať a zrazu neviem ani, kde začať. 

Asi ako prvým začnem tým, že sme to s raketou dokázali. Teda ona to DOKÁZALA. 

Dnes naskórovala 4 body z 12, čo je malá pravdepodobnosť, žeby jej stav spôsoboval autizmus. Medzery v sociálnej oblasti, v hre, v komunikácií sú, tie sa potvrdili, ale ich stupeň "nie je" až taký zlý resp. sú to veľmi hraničné hodnoty. Takže si oficiálne odnášame diagnózu NKS (narušená komunikačná schopnosť), nakoľko porozumenie nie je 100 %. (aj keď oficiálne sa táto diagnóza môže dávať až po 3 roku, dovtedy sa to nazýva stále oneskorený vývin reči).

Potvrdila sa krátkodobá pozornosť, čo môže spôsobovať aj to, že nevie udržať očný kontakt či inú formu komunikácie s inou osobou, a tiež jej nerozvinutú hru. A k tomu teda samozrejme aj jej raketová hyperaktivita a živočíšny "temperament", ktorý z nej srší ako bonusík na torte.

Čo Vám poviem. Kameň zo srdca mi spadol. Dnes by ste šťastnejšieho človeka ťažko hľadali. Keby môžem lietam a objímam každého okoloidúceho. Toľko pohody dnes bolo v našej obyvačke a všetci sme sa zrazu usmievali úplne inak. Veľa sme o tom nerozprávali, akosi sme si len chceli vychutnať tú pohodu mimo hlavnej rok preberanej témy. Ďakujem ti Bože, že si nám pomohol to zvládnuť. Ďakujem, že to moja raketa zvládla svojou snaživosťou. Ďakujem dokonca aj zato, že mi Boh dal takéto jedno čudné dzeco, lebo inak by som takúto lekciu v živote veľmi ťažko zažila a stále žila vo svojej naivnej bubline o zdravých deťoch. Ďakujem Vám všetkým, že ste nám držali celý rok palce a dnes ste na nás mnohé mysleli. Dúfam, že aspoň trošku budú moje články v blogu niekomu prospešné. Všetko, čo v článkoch opisujem som naozaj s raketou robila a skúšala a, ak by vznikla opäť taká situácia, urobím to znovu. Všetko, do poslednej bodky.  

Pre tých, ktorých to eštelen čaká alebo ktorí nevedia, ako prebieha také vyšetrenie, trošku bližšie opíšem ako to dnes prebiehalo.